znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 2/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. H., zastúpenej advokátkou   JUDr. D. M. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   jej   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených   Okresným   súdom   Humenné   pod   sp.   zn.   10   C   259/2002   a Krajským   súdom v Prešove pod sp. zn. 4 Co 179/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. septembra 2007 doručené podanie Ľ. H. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D.   M.,   B.,   ktoré   bolo   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaniach vedených Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 259/2002 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Co 179/2006.

  Keďže sťažnosť sťažovateľky nespĺňala náležitosti predpísané podľa § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov,   v znení   neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval 20. novembra 2007 sťažovateľku na jej doplnenie. Sťažovateľka doplnila sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 5. decembra 2007.

  Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Dňa 18. 7. 2007 nadobudol právoplatnosť rozsudok OS v Humennom v spojitosti s rozsudkom   KS   v Prešove   vo   vyššie   uvedenom   čk.,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru.   Návrhom zo dňa 25. 2. 2000 sa sťažovateľka domáhala na OS v Humennom určenia, že výpoveď z pracovného pomeru daná dňa 23. 9. 1999 je neplatná. Za dôvod neplatnosti označila   nesplnenie   podmienok   pre   danie   výpovede   a diskriminačný   postup   zo   strany zamestnávateľa z dôvodu jej predchádzajúcej politickej príslušnosti.   Výpoveď bola daná sťažovateľke účelovo, podľa § 46 ods. 1 písm. c) ZP platného v danom   čase   z dôvodu   nadbytočnosti   (organizačných   zmien).   Rozhodnutie   organizácie alebo   príslušného   orgánu   o zmene   úloh,   technického   vybavenia,   o znížení   počtu pracovníkov na Okresnom úrade v Snine nebol vôbec za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo iných organizačných zmien, išlo o to, zbaviť sa politicky neželaných pracovníkov a to najmä sťažovateľky, ktorá bola do r. 1998 vo funkcii prednostky Okresného úradu a po voľbách v r. 1998 bola z funkcie odvolaná. Bola poverená vedením Zariadenia sociálnych služieb „Nádej“. Zamestnávateľ šiel do krajnosti a s cieľom dosiahnuť zrušenie pracovného pomeru so sťažovateľkou, preto rozhodol, že pre nadbytočnosť z organizačných dôvodov bude skončený pracovný pomer výlučne so sťažovateľkou.   Podľa judikátu NS SR Č. 94/1968 Zošit č. 9, str. 535 sp. zn. 6 Cz 49/68 základnou podmienkou použiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zák. práce, spočívajúceho   na   viacerých   skutočnostiach,   je   pracovníkova   nadbytočnosť;   druhou podmienkou   je   príčinná   súvislosť   medzi   nadbytočnosťou   pracovníka   a organizačnými zmenami.   V súdnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že právny predchodca žalovaného neposkytol žalobkyni pred doručením výpovede možnosť iného zaradenia zodpovedajúceho jej schopnostiam a kvalifikácii (§ 46 ods. 2 ZP).   Po vykonanom dokazovaní vyšlo najavo, že žalobkyni pred doručením výpovede nebolo ponúknuté žiadne voľné miesto, napriek tomu, že právny predchodca v rozhodnom období takými miestami disponoval a mal možnosť ich aj vytvoriť. (...)   Listinnými dôkazmi bolo v konaní preukázané (podanie právneho zástupcu žalobkyne) zo dňa 24. 1. 2006), že aj keď vláda uložila ministrom i iným dotknutým osobám uznesením č. 671 zo dňa 11. 8. 1999 vykonať racionalizačné opatrenia znížením počtu zamestnancov rozpočtovej a príspevkovej sféry, MPSVaR SR zaslalo orgánom miestnej správy požiadavku neznižovať   počty   zamestnancov   na   odboroch   sociálnych   vecí   KÚ   a OÚ,   čo   žalovaný nerešpektoval a konal tak v rozpore s dobrými mravmi a čl. 36 písm. b) Ústavy SR.   Okresný   súd   v Humennom   a následne   aj   Krajský   súd   v Prešove   tiež   konali neprimerane   dlho   (rozhodnutie   vo   veci   nadobudlo   právoplatnosť   až   v júli   2007))   čím porušil ústavné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. (...)   Z obsahu napadnutej výpovede vyplýva, že táto bola pripravená vopred, nemala evidenčné   číslo   ani   dátum   vystavenia   a neobsahuje   údaje   o prerokovaní   s príslušnými odborovými zväzmi a ich následné stanoviská.   Súd mal v napadnutom konaní skúmať a vykonať navrhované dôkazy v tom smere, či v prípade žalobkyne postupom právneho predchodcu žalovaného a to výberom práve jej osoby pre určenie nadbytočnosti, nedošlo k porušeniu základnej zásady ZP uvedenej v čl. III,   podľa   ktorej   občania   majú   právo   na   prácu   a slobodnú   voľbu   zamestnania,   na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Tieto práva im prislúchajú bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie podľa rasy, farby pleti, jazyka, pohlavia, sociálneho pôvodu, veku, náboženstva, politických alebo iných názorov, politickej príslušnosti, odborovej činnosti, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine. Výkon   práv   a povinností   vyplývajúcich   z pracovnoprávnych   vzťahov   musí   byť   v súlade s dobrými   mravmi.   Nikto   nesmie   tieto   práva   a povinnosti   zneužívať   na   škodu   druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Konanie žalovaného bolo aj v rozpore so základnými právami občanov SR uvedených v Ústave SR v čl. 36 písm. b), podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a zákon   im   zabezpečuje   aj   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.   Rozsudok tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, ktorým bola žaloba na určenie neplatnosti výpovede vychádzal zo skutkových zistení, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľkou, čím jej znemožnil konať pred súdom a porušil tak základné právo sťažovateľky na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.   Sťažovateľke ako účastníkovi konania sa postupom Okresného súdu v konaní č. 10 C 259/2002 a Krajského súdu v č. k. 4 Co 179/2006 odňala možnosť konať pred súdom čím bolo porušené jej ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.  

  Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po preskúmaní sťažnosti vydal takýto nález:   „Okresný súd v Humennom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/2002 a Krajský súd   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   179/2006   porušili   vo   vzťahu k sťažovateľke základné právo na spravodlivý proces zakotvený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.   Porušovateľ v I. rade je povinný poskytnúť sťažovateľke primerané zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50. 000,- Sk.   Okresný súd v Humennom je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania a právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   vo   výške   vyčíslenej   právnou zástupkyňou.“.

II.

  Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

  Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

  Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

  1. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

  Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

  Článok 46 ods. 1 ústavy je východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddieli druhej hlavy ústavy. Práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namieta, sa možno domáhať len v medziach a za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (čl.   46   ods.   4   v spojení   s čl.   51 ústavy). Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala ústavou vymedzenej právomoci medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Právo na súdnu ochranu treba preto uplatniť v tom systéme   súdnej   moci,   ktorému   konkrétna   vec   patrí   do   rozhodovacej   právomoci.   Pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu si nemožno voľne vyberať nielen medzi všeobecnými súdmi, ale ani medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi. Pri nespokojnosti s konaním a rozhodnutím   všeobecných   súdov   sa   možno   domáhať   nápravy   (vrátane   zrušenia rozhodnutia)   prostredníctvom   riadnych   a v niektorých   prípadoch   aj   mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci uzavretej sústavy týchto súdov. Tým je zabezpečené právo na širokú súdnu ochranu, ktorú súdy poskytujú v medziach a spôsobom a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).  

Ústavný súd zistil na základe informácie okresného súdu zo 7. decembra 2007, že sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku   krajského súdu   č.   k. 4 Co 179/2006-322 z 28. mája 2005 a že príslušný spis sa za účelom konania o jej dovolaní od 17. septembra 2007   nachádza   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola pritom doručená ústavnému súdu 19. septembra 2007, to znamená po tom, ako sťažovateľka podala dovolanie. O tejto skutočnosti sa sťažovateľka nezmienila ani v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 20. novembra 2007 týkajúcu sa pripojenia kópií namietaných označených rozhodnutí   všeobecných   súdov   (s   vyznačením   právoplatnosti),   ktorú   ústavnému   súdu doručila 5. decembra 2007.

Pretože   sťažovateľka   podaním   dovolania   zvolila   cestu   domáhania   sa   nápravy v systéme   všeobecného   súdnictva   a uznala   tento   spôsob   právnej   ochrany,   ústavný   súd odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

  2. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 19. septembra 2007 namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 259/2000 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 179/2006.

  Zo sťažnosti ani z doložených príloh nevyplynulo, že by sťažovateľka v priebehu konania   vedeného   pred   okresným   súdom   podala   sťažnosť   na   nečinnosť   predsedovi okresného   súdu   podľa   §   62 ods.   1   zákona č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch,   a poskytla   tým príležitosť   všeobecnému   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a odstránil   protiprávny   stav zapríčinený nečinnosťou. To isté sa týka aj konania pred krajským súdom.

  Z uvedeného tiež vyplýva, že okresný súd aj krajský súd v čase podania sťažnosti už vykonali   v merite   veci   všetky   úkony   (vrátane   konečného   rozhodnutia)   na   odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Žiaden ďalší úkon už neprichádzal do úvahy. Rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť, čím došlo 18. júla 2007 k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

  Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k záveru,   že   časť   sťažnosti,   v ktorej sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom a krajským súdom, je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

  Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008