znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť D., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. O., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a porušenia   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 47/03 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2003 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 57/2004 z 27. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2006   doručená   sťažnosť   D.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 47/03 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2003   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 57/2004 z 27. apríla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   J.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   podal   8.   júna   1998 Okresnému súdu Bratislava I návrh na určenie neplatnosti zmluvy o predaji domu v B. proti odporcovi Mestská časť B., uzatvorenej 31. júla 1995 medzi Hlavným mestom Slovenskej republiky   Bratislava   (ďalej   len   „hlavné   mesto“)   ako   predávajúcim   a sťažovateľom   ako kupujúcim. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 61/98 z 1. februára 1999 pribral do konania hlavné mesto ako odporcu v 2. rade a sťažovateľa ako odporcu v 3. rade. Predmetný návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že bolo porušené jeho právo na prednostný prevod nebytových priestorov, ktorých bol nájomcom v dome, do jeho vlastníctva podľa § 16 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   11   C   61/98-75   z   21.   júna   1999   zamietol   návrh navrhovateľa, proti ktorému sa tento odvolal. O odvolaní navrhovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom   č.   k.   16   Co   37/00-104   z 22.   novembra   2000   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu a zároveň pripustil dovolanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ najvyššiemu súdu dovolanie, ktorý rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   146/01   z 29.   októbra   2002   zrušil   rozsudok   krajského   súdu z 22. novembra 2000 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   z dovolacieho   konania   viazaný   právnym   názorom najvyššieho súdu rozhodol rozsudkom č. k. 2 Co 47/03-142 z 20. októbra 2003 tak, že návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti zmluvy vyhovel.

Proti rozsudku krajského súdu z 20. októbra 2003 podal sťažovateľ aj hlavné mesto dovolanie   najvyššiemu   súdu,   ktoré   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   1   Cdo   57/2004 z 27. apríla   2006   zamietol.   Predmetný   rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľa   7.   júla   2006   a podľa   zistenia   ústavného   súdu   týmto   dňom   nadobudol   aj právoplatnosť.

Podľa   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Co 47/03 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2003 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 57/2004 z 27. apríla 2006 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti v náleze:

„1) deklaroval porušenie základných ústavných práv sťažovateľa zakotvené v článku 20 odsek 1 a 4 a článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 1 odesek 1, článkom 2 ods. 2 a 3, článkom 13 odsek 1 písm. a) a odsek 4, článkom 51 odsek 1, článkom 144 odsek 1 a článkom 152 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1   Dohovoru   a článku   1   odsek   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru,   a to   rozsudkom Najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Cdo   54/2004   zo   dňa   27. apríla   2006   a zároveň   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 47/03-142 zo dňa 20. októbra 2003 právoplatným dňa 17. februára 2004 a konaním ktoré mu predchádzalo.

2) zrušil rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 54/2004 zo dňa 27. apríla 2006 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 47/03-142 zo dňa 20. októbra 2003 v častri výroku voči odporcom v 2. a 3. rade vo veci určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a v časti výroku voči odporcom v 2. a 3. rade vo veci povinnosti zaplatenia trov konania navrhovateľovi   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   Krajskému   súdu   v Bratislave   a prikázal Krajskému súdu v Bratislave, aby obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody.

3) priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4)   uložil   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   a Krajskému   súdu   v Bratislave povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa vyčíslenia na účet Mgr. A. O. (...) do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

5) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 47/03-142 zo dňa 20. októbra 2003 právoplatného 17. februára 2004 a uložil Hl. m. SR Bratislave, (...) aby sa dočasne zdržal výkonu vlastníckeho práva k domu súp. č. 63 postavenom na pozemku parc. č. 220 a k pozemku parc. č. 220- zast. Plocha a nádvoria   o výmere   691   m2,   všetko   zapísané   na   LV   č.   10   kat.   úz.   (...)   vedenom Katastrálnym úradom v B., Správa katastra pre hl. m. SR Bratislavu.

6) pribral do konania ako vedľajšieho účastníka Hl. m. SR Bratislavu (...).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   (v   tomto   prípade   odvolacieho   súdu)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   47/03 a jeho rozsudkom   č.   k.   2   Co   47/03-142   z 20.   októbra   2003   (právoplatnosť   nadobudol 17. februára   2004)   a rozsudkom   najvyššieho   súdu   (v   tomto   prípade   dovolacieho   súdu) sp. zn. 1 Cdo   57/2004   z 27.   apríla   2006   (doručený   okresnému   súdu   dňa   20.   júna   2006 a sťažovateľovi   7. júla   2006,   keď   nadobudol   aj   právoplatnosť)   došlo   k porušeniu základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods.   4   ústavy,   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a k   porušeniu   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 51 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 1 ods.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Co 47/03 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 47/03-142 z 20. októbra 2003 nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namietal, vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom   z 20.   októbra   2003   a proti   ktorému   sťažovateľ   podal   dovolanie,   rozhodoval v dovolacom   konaní   najvyšší   súd   (rozsudok   sp.   zn.   1   Cdo   54/2004   z 27.   apríla   2006). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať označené konanie krajského súdu a jeho rozsudok z 20. októbra 2003.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv a označeného článku dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti mohla byť vzhľadom na uplynutie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietnutá aj ako oneskorene podaná (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených práv aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo   57/2004   z 27.   apríla   2006,   ktorým   najvyšší   súd   zamietol   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. októbra 2003.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde preto ústavný súd skúmal, či nie sú dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: «(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238: ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 2/ a 3/ nie je dôvodné.

Krajský súd dôsledne sa riadiac právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcom rozsudku z 29. októbra 2002 sp. zn. 5 Cdo 146/01 správne ustálil, že zmluva o prevode vlastníctva bytového domu, bez predchádzajúceho splnenia ponukovej povinnosti   nájomcovi   nebytového   priestoru   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   vlastníctva nebytového priestoru v zmysle § 16 ods. 4 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení do 31. júla 1995, je pre nerešpektovanie prednostného práva podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Dovolací súd sa stotožňuje so závermi odvolacieho súdu uvedenými v dôvodoch jeho rozhodnutia, ktoré plne korešpondujú s právnym záverom dovolacieho súdu uvedeným v   dôvodoch   jeho   zrušujúceho   rozhodnutia   (rozsudok   z 29.   októbra   2002   sp.   zn.   5   Cdo 146/01).

Pokiaľ   dovolatelia   namietajú   nesprávne   právne   posúdenie   otázky   naliehavosti právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, dovolací súd sa v podstate stotožňuje so závermi   odvolacieho   súdu   aj   v   tejto   otázke.   V   súvislosti   s   riešením   uvedeného   treba zdôrazniť   všeobecne   platnú   zásadu,   že   možnosť   žaloby   na   plnenie   spravidla   vylučuje existenciu právneho záujmu na určovacej žalobe. Na druhej strane však treba pripustiť, že žalobcovi nemožno odoprieť právnu ochranu prostredníctvom určovacej žaloby podľa § 80 písm. c/ O. s. p. aj v tých prípadoch, ak preukáže, že má naliehavý právny záujem na tom, aby rozsudkom súdu bolo určené konkrétne právo alebo právny vzťah napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie žalobou podľa § 80 písm. b/ O. s. p. Splnenie podmienky alebo   nesplnenie   naliehavosti   právneho   záujmu   v   týchto   prípadoch   môže   závisieť   od posúdenia, či ide alebo nejde o samoúčelnú žalobu, ktorá nevyrieši sporný vzťah ani v jeho základoch. Preto len za situácie, kedy aj určovacou žalobou sa môže predísť sporu na základe žaloby podľa § 80 písm. b/ O. s. p., treba pripustiť, že aj v tomto prípade je daný naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. a že takáto žaloba o určenie nie je samoúčelná (R 24/95).

V prejednávanej veci naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti zmluvy o   prevode   vlastníctva   bytového   domu   je   daný   jeho   záujmom   na   obnovení   zápisu vlastníckeho   práva   skutočného   vlastníka   v   katastri   nehnuteľností.   Zápisom   skutočného vlastníka v katastri nehnuteľnosti sa môže zvýšiť stav právnej istoty vo vzťahoch medzi žalobcom, ktorý ako nájomca nebytového priestoru, bol nositeľom zákonného prednostného práva na jeho odkúpenie, a skutočným vlastníkom. Ide o vzťahy týkajúce sa nájomného práva k nebytovému priestoru, prednostného práva ako aj vzťahy z porušenia týchto práv. Zároveň sa tým môže predísť prípadným žalobám o plnenie z týchto vzťahov.

Za tohto stavu, keď odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho právneho záveru, žalovaným 2/ a 3/ dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím   súdom   nie   je   dôvodné.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   dovolanie žalovaných 2/ a 3/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovaným 2/ a 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.   a   §   142   ods.   1   O. s. p.).   Dovolací   súd   napriek   tomu   žalobcovi   náhradu   trov dovolacieho   konania   nepriznal,   keďže   advokát   žalobcu   trovy,   právneho   zastúpenia nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“

Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom   nesmie   ísť   o takú   interpretáciu   a aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   veci   konal   a rozhodol,   do odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   postup,   akým   dospel   k záverom   o zamietnutí dovolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu,   jeho   rozsudok   obsahuje   výklad právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sa   najvyšší   súd   stotožnil   s postupom a rozsudkom krajského súdu spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok krajského súdu   považuje   za   zodpovedajúci   zákonu,   s čím   však   sťažovateľ   nesúhlasí,   však   nie   je dôvodom na vyhovenie sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľovi bolo zo strany najvyššieho súdu upreté základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 57/2004 z 27. apríla 2006 je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pri posúdení časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva   podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   vychádzal   z doterajšej   judikatúry (II. ÚS 78/05),   podľa   ktorej   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje v zásade založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľov   hmotnoprávneho   charakteru.   Všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa stal ústavný súd opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumcia   pod   príslušné   právne   normy. V nadväznosti na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola v celosti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   rozhodovať   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   bolo   už   bez právneho významu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007