znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 2/02-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a   zo   sudcov   Alexandra   Brostla   a   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 11/00 takto

  r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 11/00   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. januára 2002 doručené podanie JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom Ž., zastúpeného JUDr. J. M., advokátom so sídlom Ž., označené ako „Návrh v zmysle čl. 130 písm. f) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“, v ktorom namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ uviedol, že 10. decembra 1999 podal na Okresnom súde v Žiline žalobu proti odporcovi P., a. s., o ochranu osobnosti v súvislosti s obsahom článku v týždenníku M. č. 47 roku 1999, ktorá bola na tomto súde vedená pod sp. zn. 7 C 1684/99.

Keďže všetci sudcovia Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline vyhlásili zaujatosť, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. Nc 4/2000 z 3. februára 2000 prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“). Na okresnom súde je vec vedená pod sp. zn. 27 C 11/00.

Podľa sťažovateľa bol okresný súd dlhodobo nečinný napriek zaplateniu súdneho poplatku a zaslaniu písomnej   žiadosti   o nariadenie termínu pojednávania (18.   septembra 2001).

Ďalej sťažovateľ v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   požiadal   o vybavenie   sťažnosti   predsedníčku   Krajského   súdu v Bratislave (27. decembra 2000) a následne aj ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (23. apríla 2001):

«Sťažovateľ dňa 23. 04. 2001 v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. c) Zákona č. 80/1992   Zb.   v znení   noviel   o štátnej   správe   súdov,   vzhľadom   k tomu,   že   po predchádzajúcich   sťažnostiach   neboli   odstránené   prieťahy   v konaní   podal   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Bratislava   III.,   sp.   zn.   27   C   11/00   ministrovi spravodlivosti   SR.   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   písomným   podaním   č.   5334/01-513 z 25. 09. 2001 sťažovateľovi oznámilo, že prešetruje vybavené sťažnosti. Ďalším písomným podaním   z 02. 11.   2001   ministerstvo   spravodlivosti   zasiela   sťažovateľovi   chronológiu úkonov konajúceho súdu s tým, že prieťah v konaní vznikol od 07. 08. 2000 do 30. 04. 2001. V ďalšom písomnom podaní z 27. 11. 2001 MS SR sťažovateľovi oznamuje, že s výnimkou prieťahov   zapríčinených   vyžiadaním   a predložením   spisu   Krajskému   súdu   v Žiline a následne NS SR v súvislosti s prebiehajúcim karným konaním je vybavovanie veci plynule a bezprieťahové.

... Sťažovateľ podotýka, že na výzvu súdu 29. 05. 2001 doplatil ďalší súdy poplatok, pretože pôvodne vyrúbený súdny poplatok podľa stanoviska súdu bol nesprávne určený. Dňa 11. 6. 2001 súd nariadil termín pojednávania vo veci vôbec po prvýkrát na 28. 09. 2001.

Dňa 24. 09. 2001 súd na návrh sťažovateľa vydal predbežné opatrenie. Dňa 28. 09. 2001 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom sťažovateľ predniesol žalobu, žalovaná strana sa pojednávania nezúčastnila, pričom do dňa pojednávania sa žalovaná strana k samotnej žalobe nevyjadrila.

Sťažovateľ podotýka, že do prvého pojednávania vo veci predložil konajúcemu súdu viaceré listinné dôkazy v záujme riadneho zistenia skutkového stavu, a to i napriek tomu, že podľa charakteru konania (žaloba o ochranu osobnosti) je dôkazné bremeno na žalovanej strane.

Pojednávanie dňa 28. 09. 2001 bolo odročené na deň 12. 12. 2001, pričom v tento deň sa pojednávanie neuskutočnilo, pretože podľa informácie, ktorú sťažovateľ získal od svojho   právneho   zástupcu,   a ktorú   si   sám   overil   na   konajúcom   súde,   žalovaná   strana podala námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi, zároveň oznámila, že sa nezúčastní z tohto dôvodu pojednávania, a preto bolo pojednávanie zrušené (odročené?) s tým, že ku dňu podávania sťažnosti nebol určený nový termín pojednávania.

...   Podľa   názoru   sťažovateľa   konanie   o ochranu   osobnosti   svojou   povahou   patrí medzi   veci   s prioritným   vybavovaním,   ktorým   musí   byť   venovaná   osobitná   pozornosť. V konaniach vo veciach ochrany osobnosti viac ako v iných veciach platí zásada, podľa ktorej „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“.

Význam konania vo veciach ochrany osobnosti z hľadiska samotnej rýchlosti konania si uvedomoval aj zákonodarca, a preto v ustanovení § 200i O. s. p. určil lehoty, v ktorých sú súdy povinné konať.

...   Vec,   ktorá   sa   prejednáva   konajúcim   súdom,   nie   je   z hľadiska   skutkového a právneho zložitá.

Účastník konania – sťažovateľ – poskytuje konajúcemu súdu maximálnu súčinnosť, neodkladne zaplatil súdne poplatky v nie malých sumách, riadne sa zúčastnil pojednávania, na ktoré bol predvolaný a naviac už ako uviedol poskytol súdu v záujme zistenia objektívnej pravdy dostupné listinné dôkazy, napriek tomu, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno je na strane žalovanej.

Podľa   názoru   sťažovateľa   zbytočné   prieťahy   sú   spôsobené   správaním   štátneho orgánu,   v danom   prípade   súdu,   ktorý   svojím   postupom   zároveň   aj   porušuje   právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.»

Sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní príslušných dôkazov rozhodol a vydal tento nález:

„Právo JUDr.   P.   P.   priznané čl.   48 ods.   2 Ústavy SR a čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

JUDr. P. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- (jeden   milión)   Sk,   ktoré   vyplatí   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2002 a keďže táto spĺňala predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti. S rovnakou výzvou sa obrátil aj na sťažovateľa.

Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril k sťažnosti oznámením z 12. februára 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. februára 2002. V ňom okrem iného uviedol:„... po náležitom právnom a vecnom prehodnotení podania sme spolu s klientom dospeli k tomuto záveru.

Oznamujeme   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   že   trváme   na   ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky o prijatej sťažnosti JUDr. P. P.“

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 12.   marca   2002   doručenom ústavnému súdu 18. marca 2002 uviedol:

«K faktografii: Vec   žalobcu:   JUDr.   P.   P.   proti   žalovanému:   P.,   a.   s.   o ochranu   osobnosti   bola postúpená tunajšiemu súdu... Okresným súdom Žilina dňa 16. 3. 2000. Dňa 3. 4. 2000 došlo zo strany žalobcu k oprave označenia účastníka konania – žalovanej strany v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. / výzva zo strany súdu sa v spise nenachádza. Dňa 3. 5. 2000 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená právnemu zástupcovi žalobcu dňa 9. 5. 2000. 15. 5. 2000   –   súdu   bol   predložený   doklad   o zaplatení   súdneho   poplatku.   7.   8.   2000   zaslaný predmetný spis na žiadosť Krajského súdu Žilina spolu so spismi žalobcu vedenými pod sp. zn. : 27 C 19/00, 27 C 20/00, 27 C 26/00 a 27 C 27/00 Krajskému súdu v Žiline k Spr. 7549/2000 Pers. Dňa 30. 4. 2001 vrátené predmetné spisy Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Dňa 10. 5. 2001 výzva na doplatenie súdneho poplatku doručená PZ žalobcu dňa 18.   5.   2001.   Doplatený poplatok – dňa 20.   5.   2001.   Dňa 11.   6.   2001 vytýčený termín pojednávania na deň: 28. 9. 2001. 15. 6. 2001 – doplnenie žaloby o listiny preukazujúce tvrdenie navrhovateľa. Do toho času sa v spise nenachádzajú. Dňa 20. 6. 2001 rozšírenie žaloby. Dňa 13. 8. 2001 pripustenie zmeny žaloby doručené účastníkom konania dňa 20. 8. 2001. 20. 8. 2001 návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 22. 8. 2001 zmena návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 4. 9. 2001 výzva na zaplatenie poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia. Výzva doručená PZ žalobcu dňa 10. 9. 2001. 12. 9. 2001   doručený   súdny   poplatok   uhradený   v kolkoch.   24.   9.   2001   vydané   uznesenie o predbežnom opatrení. Uznesenie doručované žalobcovi na pojednávaní dňa 28. 9. 2001. Na pojednávaní sa nezúčastnil žalovaný, pojednávanie odročené na deň 12. 12. 2001 za účelom predvolania a výsluchu žalovaného. 3. 10. 2001 vznesená námietka zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Dňa 24. 10. 2001 – odvolanie voči uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia.   Dňa 25. 10. 2001 žiadosť o vyjadrenie k odvolaniu protistrany. Dňa 22.   11. doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu 26. 11. 2001 vyjadrenie k odvolaniu doručované žalovanému. 11. 12. 2001 písomne vznesená námietka zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Termín 12. 12. 2001 odročený na neurčito titulom neprítomnosti účastníkov konania – pojednávanie odročené na neurčito. 2. 1. 2002 – vyjadrenie sudcu k námietke zaujatosti a predloženie veci Krajskému súdu v Bratislave dňa 14. 1. 2002 na rozhodnutie o námietke zaujatosti.   Dňa   21.   2.   2002   spis   vrátený   Okresnému   súdu Bratislava   III   s rozhodnutím o nevylúčení sudcu JUDr. M. K. Dňa 22. 2. 2002 úprava sudcu k doručovaniu rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave.

K veci: V predmetnom   konaní   sťažovateľa   vyvstávajú   dva   okruhy   problematiky   spojenej s dĺžkou trvania súdneho procesu.

Prvý okruh súvisí s dikciou článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky z ktorej vyplýva, že každý má právo aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov. Druhý   okruh   súvisí   s ustanovením   §   200i   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku a teda   s povinnosťou   súdu   rozhodnúť   vo veci   ochrany   najneskôr   do   jedného   roka   od podania žaloby.

K prvému okruhu: ako to vyplýva z faktografického prehľadu konania v predmetnej veci   sudca   Okresného   súdu   Bratislava   III,   ktorému   bola   vec   pridelená,   konal   vo   veci plynulo s výnimkou obdobia kedy sa vec nachádzala na Krajskom súde v Žiline a následne na   Najvyššom   súde   SR   ohľadne   disciplinárneho   konania   sudcu   rozhodujúceho o predbežnom opatrení. Sudca rozhodoval o predbežnom opatrení, pričom vo veci vyslovil svoju   zaujatosť.   V tejto   súvislosti   vyvstáva   otázka   či   sudca   mal,   respektíve   nemal   na požiadanie disciplinárneho súdu tomuto súdu spis, i s ohľadom na § 200i ods. 4 O. s. p., zaslať. V tejto súvislosti treba podotknúť, že predmetná kauza dovolím si tvrdiť má osobitný charakter v tom, že sporiacou stranou je sudca, a k zapožičaniu spisu došlo v súvislosti s disciplinárnym riešením ďalšieho sudcu, ktorého postih je rovnako ovládaný plynutím lehoty s tým rozdielom, že nesplnenie požiadavky lehoty podľa § 200i ods. 4 O. s. p. nemá v občianskom súdnom konaní stanovenú sankciu na rozdiel od disciplinárneho konania pri ktorom zaniká   nedodržaním stanovenej lehoty disciplinárna zodpovednosť /   prekluzívna lehota. V predmetnej veci sudca urgoval navrátenie spisu písomne vo vzťahu ku Krajskému súdu v Žiline a vo vzťahu k Najvyššiemu súdu SR, ktorý po druhej urgencii spisy tunajšiemu súdu vrátil.

K druhému   okruhu:   treba   konštatovať,   že   ustanovenie   §   200i   ods.   4   O.   s.   p. nepredpokladá sankciu pri nedodržaní lehoty v tomto odseku určenej. Zákonodarca túto sankciu v občianskom súdnom poriadku ani nemohol vyvodiť vzhľadom na dikciu § 120 ods. 1 veta tretia O. s. p., nakoľko súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich, alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Z toho vyplýva, že určujúcim   faktorom   súdneho   konania   je   zistenie   skutkového   stavu   a samotná   dikcia ustanovenia § 200i nepredpokladá rýchle respektíve unáhlené rozhodnutie.

V tejto súvislosti dávam do pozornosti podanie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. 9. 2001, ktoré došlo Ústavnému súdu Slovenskej republiky dňa 2. 10. 2001.

Samozrejme samostatnou problematikou je posúdenie vzťahu stanovenej zákonnej lehoty a posudzovania lehoty „bez zbytočných prieťahov“. Podľa môjho názoru zákonná lehota   vyplývajúca   z ustanovenia   §   200i   ods.   4   O.   s.   p.   nie   je   určujúcou   vo   vzťahu k prejednaniu   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Z dôvodu   požiadavky   zistenia   skutkového stavu vo veci, ktorým je ovládaný celý civilný proces. Z uvedenej faktografie vyplýva, že účastníci konania dopĺňali respektíve upravovali svoje návrhy v priebehu konania a to aj po uplynutí ročnej lehoty. Do jedného roka nemal súd preukázaný skutkový stav a rozhodnutie preto nemohol vo veci vyniesť.

Z uvedeného preto požadujem sťažnosti sťažovateľa nevyhovieť. Na ústnom prejednaní veci pred Ústavným súdom SR netrvám.»  

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   opätovne   vyjadril   k sťažnosti   v   oznámení   zo 6. novembra 2002 doručenom ústavnému súdu 11. novembra 2002:

„...   Dňa   12.   2.   2002   sme   ústavnému   súdu Slovenskej   republiky na základe jeho písomnej   výzvy   zo   dňa   1.   februára   2002   oznámili,   že   trváme   na   ústnom   pojednávaní Ústavného súdu SR o prijatej sťažnosti JUDr. P. P.

V súlade   s §   30   ods.   1,   2   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov   si dovoľujeme   požiadať   súd,   aby   s naším   súhlasom   v súlade   s citovaným   zákonným ustanovením Ústavný súd SR od ústneho pojednávania v danej veci upustil.

Vážený pán predseda   senátu   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   po náležitom právnom a vecnom prehodnotení podania sme spolu s klientom dospeli k tomuto záveru. Oznamujeme   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   že   netrváme   na   ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky o prijatej sťažnosti JUDr. P. P.“

Ústavnému súdu bolo ďalej 21. novembra 2002 doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa   z 13.   novembra   2002   označené   ako   „Vyčíslenie   trov   konania“,   v ktorom uviedol:

„V právnej veci navrhovateľa JUDr. P. P., nar. 11. 10. 1957, Ž. právne zastúpený JUDr. J. M., advokátom, so sídlom v Ž., o ochranu osobnosti, si uplatňujeme v prípade úspešnosti vo veci trovy konania a trovy právneho zastúpenia takto:

V zmysle Vyhlášky MS   SR   č.   240/1990 Zb.   § 13 a § 16 v spojitosti   s uznesením č. 1/1999 SAK článok 1 písm. a):

- 7. 1. 2002 – prevzatie veci a príprava zastúpenia   3. 100, - Sk

- 7. 1. 2002 – návrh v zmysle čl. 130 pís. f) Ústavy SR na začatie konania   v zmysle čl. 127 Ústavy SR   3. 100,- Sk

- režijný paušál – 2 x 100, - Sk   200,- Sk

S p o l u :   6. 400,- Sk a to na účet právneho zástupcu, JUDr. J. M., založený v SLSP, a. s., pobočke v Ž....“ Po   doručení   vyjadrenia   sťažovateľa   o upustení   od   ústneho   pojednávania   vo   veci ústavný   súd   požiadal   o vyjadrenie   okresný   súd,   ktorý   vo   vyjadrení   z 20.   marca   2003 doručenom ústavnému súdu 28. marca 2003 uviedol:

„Vo veci Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 27 C 11/00 boli od 14. júna 2002 nasledovné úkony.

1.   meritórne   pojednávanie   dňa   14.   06.   2002,   žalovaný   ospravedlnil   neúčasť   na pojednávaní,   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   04.   09.   2002   s tým,   že   súd   predvolá žalovaného a dvoch svedkov,

2. dňa 24. 06. 2002 bol súdu doručený návrh žalobcu na pripustenie zmeny petitu a návrh na vykonanie dôkazov,

3. dňa 02. 08. 2002 súd pripustil zmenu petitu žaloby,

4.   meritórne   pojednávanie   dňa   04.   09.   2002,   žalovaný   ospravedlnil   neúčasť   na pojednávaní, súd vypočul dvoch svedkov, pojednávanie odročené na deň 02. 10. 2002,

5. meritórne pojednávanie dňa 02. 10. 2002, pojednávanie odročené na deň 30. 10. 2002,

6.   dňa   21.   10.   2002   bolo   súdu   doručené   žalobcovo   ospravedlnenie   neúčasti   na pojednávaní, zároveň žiadal zmeniť nariadený termín pojednávania,

7. dňa 22. 10. 2002 súd zmenil termín na 28. 11. 2002,

8. meritórne pojednávanie dňa 28. 11. 2002, súd vypočul svedkyňu – autorku článku, pojednávanie odročené na deň 14. 02. 2003,

9. dňa 11. 12. 2002 bolo doručené podanie zástupcu žalovaného, ktorým navrhol vykonanie ďalších dôkazov,

10. meritórne pojednávanie dňa 14. 02. 2003, súd opätovne vypočul svedkyňu – autorku článku, pojednávanie odročené na deň 11. 04. 2003,

11.   dňa 03.   03.   2003 bol súdu   doručený   návrh   žalobcu na zmenu petitu   žaloby a doplnenie dôkazov,

12. dňa 17. 03. 2003 súd pripustil zmenu petitu žaloby.“

II.

Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada na lehoty, ktoré   sú   uvedené   v ústave   alebo   v   zákone   (porovnaj   napr.   rozhodnutie   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie samo   osebe   nepovažuje   za   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v týchto prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je potrebné vykladať a aplikovať nielen s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na povahu a konkrétne okolnosti prípadu. So zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   sa   totiž   ani   v prípadoch   zákonom   ustanovených   lehôt napadnutý   postup   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru predovšetkým vo všeobecnosti, a to s poukazom na § 200i ods. 2 a 4 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého vo veciach ochrany osobnosti je súd povinný konať o veci samej najneskôr   do   30   dní   od   podania   žaloby   a je   povinný   rozhodnúť   vo   veci   najneskôr   do jedného roka od podania žaloby. Pritom tvrdil, že tieto zákonné lehoty neboli dodržané. Konkrétne   potom   namietal,   že   za   zbytočné   prieťahy   treba   považovať   hlavne   postup okresného súdu, ktorý spočíval v zaslaní originálu súdneho spisu (namiesto kópie) „inému súdu,“ napriek tomu, že sťažovateľ nebol účastníkom disciplinárneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktorému bol súdny spis zaslaný.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   sp.   zn.   27   C   11/00   pred   okresným   súdom z príslušného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 11/00 ide o žalobu sťažovateľa o ochranu osobnosti proti P., a. s., vydavateľstvo týždenníka M., so sídlom B.

Ústavný súd samotnú vec nepovažoval za právne či fakticky zložitú, keďže v nej išlo o doplnenie a hodnotenie predložených dôkazov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 27 C 11/00, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľa   v počiatočnom   štádiu konania ako súčinnostné (neodkladne zaplatil súdne poplatky, ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 12. decembra 2001). Sťažovateľ v ďalšom štádiu konania zmenil petit žaloby 24.   júna   2002   a žiadal   o zmenu   nariadeného   termínu   pojednávania   (z   30.   októbra   na 28. novembra 2002), v dôsledku čoho aj jeho správanie čiastočne prispelo k celkovej dĺžke konania.

Správanie druhého účastníka konania (P., a. s.) nebolo vždy súčinnostné (neúčasť na nariadených   pojednávaniach   28.   septembra   2001,   14.   júna   2002,   4.   septembra   2002). Okresný súd však využil dostupné prostriedky podľa Občianskeho súdneho poriadku na dosiahnutie nápravy.

3.   Použitím   tretieho   kritéria   ústavný   súd   zisťoval,   či   nedošlo   k namietaným zbytočným prieťahom v konaní vo veci sp. zn. 27 C 11/00 samotným postupom okresného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zistil,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn. Nc 4/2000   z 9.   februára 2000 bola vec prikázaná podľa   §   12   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu a doručená tomuto súdu 16. marca 2000. Po   výzve   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   doručenej   sťažovateľovi   9.   mája   2000   bol okresnému súdu predložený doklad o zaplatení súdneho poplatku 15. mája 2000.

V ďalšom období, a to od 7. augusta 2000 do 30. apríla 2001, bol spis predložený disciplinárnemu   súdu,   teda   Krajskému   súdu   v Žiline,   a Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záveru, že otázku, či toto obdobie možno považovať za zbytočné prieťahy zapríčinené postupom okresného súdu, nemožno hodnotiť izolovane, t. j. bez zreteľa na okolnosti, v ktorých sa okresný súd nachádzal, ako aj na jeho ďalšie   konanie   a postup,   ktoré   nasledovali   po   vrátení   spisu   disciplinárnym   súdom. Skutočnosť, že okresný súd zaslal originál spisu namiesto jeho kópie, bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa názoru ústavného súdu odoslanie originálu spisu alebo jeho kópie vzhľadom na existujúcu právnu úpravu je otázkou vhodnosti, a nie správnosti postupu okresného súdu. V čase, keď okresný súd zaslal disciplinárnemu súdu originál spisu, nemohol predpokladať prekážku, ktorá tým vznikne pre ďalší postup vo veci. Okrem toho okresný súd opakovane požadoval vrátenie spisu.

Ústavný   súd   sa   preto   v daných   súvislostiach   podrobnejšie   zaoberal   obdobím   po vrátení spisu okresnému súdu, t. j. po 30. apríli 2001. Okresný súd vyzval 10. mája 2001 sťažovateľa na doplatenie súdneho poplatku. Pojednávanie nariadené okresným súdom na 28. september 2001 sa konalo bez prítomnosti odporcu a bolo odročené na 12. december 2001. Odporca písomne vzniesol námietku zaujatosti 11. decembra 2001 voči konajúcemu sudcovi. O tejto námietke rozhodol Krajský súd v Bratislave, ktorý nevylúčil konajúceho sudcu a vrátil spis 21. februára 2002 na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okresný súd v ďalšom priebehu konania nariadil pojednávanie na 24. apríl 2002 (odročené na 14. jún 2002 a znovu na 4. septembra 2002 pre neúčasť odporcu). Na ďalších pojednávaniach (4. septembra 2002 a 28. novembra 2002, 14. februára 2002 okresný súd vypočul navrhovaných svedkov aj autorku článku v týždenníku M.).

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci okresný súd koná vo veci 36 mesiacov od toho času, ako mu bol postúpený spis, je potrebné zohľadniť okolnosti daného prípadu. Ak sa totiž   od   tohto   celkového   obdobia   odráta   obdobie   8   mesiacov,   počas   ktorého   sa   spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline a na Najvyššom súde Slovenskej republiky, potom celkový čas konania okresného súdu je 24 mesiacov. Keďže po vrátení spisu okresný súd podľa názoru ústavného súdu konal vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, smerujúc k zisťovaniu   skutočností   rozhodujúcich   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   v dokazovaní, ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   napriek   uvedenej   dobe   trvania   konania   túto   nemožno považovať za zbytočné prieťahy v konaní.

V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo už bez právneho významu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a vzhľadom na výsledok konania ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003