znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 2/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17. mája   2001 prerokoval podnety maloletej A. Š. bytom P., zastúpenej matkou S. Š., rod. L., bytom P., a podnety S. Š., rod. L., bytom P., obe v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   zastúpené   advokátkou   D.   K.,   A.   k.,   P.,   ktorými   namietali   porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vo veciach Okresného súdu v P. vedených pod sp. zn. 7 C 61/96, 15 C 174/97, 1 E 166/98 a P 125/99, za účasti Okresného súdu v P., a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. Š., rod. L., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v P. vo veciach sp. zn. 7 C 61/96 a 15 C 174/97   b o l o   p o r u š e n é.

2.   Základné   právo   maloletej   A.   Š.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v P. vo veciach sp. zn. 1 E 166/98 a P 125/99   b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

S. Š., rod. L. (ďalej len „navrhovateľka“), namietla porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   vo   veciach   Okresného   súdu   v P.   (ďalej   len   „okresný   súd“) vedených   pod   sp.   zn.   7 C 61/96   a 15 C 174/97.   V týchto   veciach   podala   žaloby o výživné pre manžela a o príspevok na výživu rozvedeného manžela. Konania začali v rokoch 1996 a 1997 a doposiaľ nie sú právoplatne skončené.

Maloletá A. Š. (ďalej len „maloletá navrhovateľka“), zastúpená matkou S. Š., rod. L., namietla porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veciach okresného súdu vedených pod sp. zn. 1 E 166/98 a P 125/99, v ktorých sa vymáha výživné a koná sa o zmenu rozsudku znejúceho na výživné (zvýšenie výživného).

Vo   všetkých   veciach   navrhovateľka   (aj   ako   zákonná   zástupkyňa   maloletej dcéry) podala aj sťažnosti orgánu štátnej správy súdov, ale k účinnej náprave zo strany konajúcich   sudcov   podľa   obsahu   spisov   nedošlo   v   takom   rozsahu,   ktorý   by potvrdzoval účinnosť jej sťažností.

II.

Obaja   účastníci   konania   pred   ústavným   súdom   súhlasili   s   upustením   od verejného ústneho pojednávania, a preto ústavný súd konal a rozhodoval v týchto veciach na neverejnom zasadnutí senátu.

III.

2

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia všeobecného súdu. Iba prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a   nemôže   odstrániť.   Až   právoplatným   rozhodnutím,   bez   ohľadu   na   to,   či   vyznie v prospech alebo v neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne aj vykonateľnosti svojho meritórneho   rozhodnutia.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   sa   splní,   ako   to   konštantne   judikuje   ústavný   súd,   až   právoplatným rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia   právnej neistoty ohľadne svojich práv (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   stabilne zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),   správanie účastníka   konania (2)   a spôsob,   akým súd v konaní postupoval (3) (I. ÚS 70/98).

IV.

1.   Vo   veci   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   61/96   je   predmetom   konania   spor o výživné pre manželku. Žaloba bola podaná 22. marca 1996. Dňa 27. marca 1996 súd vyžiadal   vyjadrenie   žalovaného,   ktoré   došlo   11.   apríla   1996.   Po   ďalšej   príprave pojednávania   sa   konalo   prvé   pojednávanie   dňa   29.   apríla   1996,   na   ktorom   bol vynesený   rozsudok,   ktorým   bol   žalovaný   zaviazaný   platiť   výživné   pre   manželku. Rozsudok   bol   napísaný   10.   júna   1996   a doručený   17.   júna   1996.   Odvolanie   bolo podané   27.   júna   1996.   Dňa   3.   júla   1996   bolo   doručené   žalobkyni,   ktorá   naň odpovedala   podaním   zo   17.   júla   1996.   Vec   bola   5.   augusta   1996   predložená Krajskému súdu v P. (ďalej len „krajský súd“). Pojednávanie na odvolacom súde sa konalo 18. februára 1997. Rozsudok bol sčasti potvrdený na obdobie od 22. marca 1996 do 31. mája 1996.

3

V   podstatnej   časti   bol   však   rozsudok   zrušený a   vec bola vrátená na ďalšie konanie.   Spis   bol   vrátený   na   okresný   súd   13.   marca   1997.   Prvé   pojednávanie   sa uskutočnilo   až   9. októbra   1997,   pričom   bolo   odročené   na   13.   november   1997. Medzitým sa zabezpečoval peňažný denník žalovaného manžela a ďalšie pojednávanie sa po odročení konalo 3. augusta 1998, ktoré bolo odročené pre neúčasť žalovaného na 17. september 1998, kedy bola žaloba zamietnutá za obdobie od 31. mája 1996 do 25. augusta   1997.   K poslednému doručeniu   rozsudku   došlo   až 30. novembra 1998. Spis bol opätovne vrátený z odvolacieho súdu 7. júla 1999 po rozhodnutí o odvolaní zo dňa 30. apríla 1999, ktorým sa rozsudok okresného súdu zrušil pre neúplne zistený skutkový   stav.   Odvtedy   až   doposiaľ   nebolo   uskutočnené   pojednávanie   a   súd korešponduje s bývalým zamestnávateľom žalovaného.

2. Vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 15 C 174/97 je predmetom sporu príspevok na výživu rozvedeného manžela. Žaloba bola podaná 30. októbra 1997. Prvé pojednávanie sa konalo vo veci 16. februára 1998 a bolo odročené na 30. marec 1998 a pre neúčasť žalovaného došlo k ďalšiemu odročeniu pojednávania na 30. apríl 1998 na dokazovanie   obsahom   spisu   okresného   súdu,   pracovným   a   peňažným   denníkom. Rozsudok bol vynesený 30. apríla 1998 a doručil sa včas v súlade s § 158 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Odvolanie   bolo   podané   8. júna 1998,   spis   bol odvolaciemu súdu   predložený až 1. apríla 1999.   Napadnutý rozsudok   sa   zrušil na neverejnom zasadnutí odvolacieho senátu 30. apríla 1999. Spis bol vrátený na okresný súd 23. júna 1999. Pojednávanie na okresnom súde sa konalo 15. júla 1999 a bolo odročené na neurčito a na ďalšom pojednávaní konanom 16. marca 2000 bola žaloba zamietnutá   a   rozsudok   doručený   31.   mája   2000.   Na   základe   odvolania   bol   spis predložený   krajskému   súdu   4.   júla   2000,   dňa   24. januára 2001   na   neverejnom zasadnutí odvolacieho senátu bola vec opätovne zrušená a vrátená na ďalšie konanie a do 5. marca 2001, kedy bol spis predložený ústavnému súdu, nebolo uskutočnené pojednávanie.

4

3. Vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 1 E 166/98 sa konalo o výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí povinného otca na pohľadávku výživného pre maloletú   dcéru   vo   výške   11.000,--   Sk.   Návrh   na   výkon   rozhodnutia   bol   podaný 18. marca 1998 a uznesenie o nariadení výkonu sa vydalo dňa 14. apríla 1998. Dňa 17. decembra 1998 navrhovateľka oznámila, že povinný zaplatil 8.500,-- Sk. Zápisnica o bezvýslednosti súpisu bola vyhotovená 20. januára 2000 a odvtedy nebol vykonaný žiaden relevantný úkon na vymoženie zvyšku dlhovanej sumy a nebolo ani rozhodnuté o ďalšom postupe súdu.

4.   Vo   veci   okresného   súdu   vedenej   pod   sp.   zn.   P   125/99   bol   podaný 9. augusta 1999 návrh na zmenu rozsudku znejúceho na výživné pre maloleté dieťa. Prvé pojednávanie bolo nariadené na 2. február 2001 a bolo odročené bez stanovenia konkrétneho dátumu.

Spory o výživné pre manžela a o príspevok na výživu rozvedeného manžela považuje ústavný súd právne a skutkovo za spory, v ktorých sa používa právna úprava prijatá v Zákone o rodine (zákon č. 94/1993 Zb. v znení neskorších predpisov). Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch, a to aj po roku 1989, kedy došlo k rozvoju podnikania, a tým aj k zmene posudzovania schopností a možností povinného manžela (bývalého manžela).

Z toho vyplýva, že na prerokovanie a právoplatné rozhodnutie takýchto sporov nie je potrebný taký neprimerane dlhý čas, za ktorý treba považovať v prípade veci vedenej pod sp. zn. 7 C 61/96 takmer dobu piatich rokov a vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 174/97 takmer dobu štyroch rokov.

Vo veciach vedených pod sp. zn. 1 E 166/98 a P 125/99 ide o výživné pre maloleté dieťa. Pre právnu a skutkovú zložitosť týchto vecí platí to, čo ústavný súd už uviedol   vo   vzťahu   k   sporom   o   výživné   pre   manžela   a   o   príspevok   na   výživu rozvedeného manžela. Tu treba dodať, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživné,

5

resp.   sa   vymáha   výživné   pre   maloleté   dieťa,   ide   o   existenčné   veci,   o   agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu. Tomu nezodpovedá postup okresného súdu ani pri vymáhaní zvyšku nároku na výživné a už vôbec pri rozhodovaní o návrhu na zmenu výšky výživného, kde sa prvé pojednávanie bez akéhokoľvek dôvodu konalo po viac ako roku a pol, a to až po začatí konania pred ústavným súdom.

5. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri zisťovaní, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Správanie navrhovateľky v sporoch o výživné pre manžela a o príspevok na výživu rozvedeného manžela možno počas celého súdneho konania hodnotiť ako aktívne a zodpovedajúce požiadavkám   zákona   na   účastníka   súdneho   sporu.   Navrhovateľka   sa   zúčastňovala pojednávaní vo veci, súdu predkladala požadované doklady, navrhovala vykonanie dôkazov   a   podala   aj   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   U   maloletej   navrhovateľky ústavný súd neskúmal toto kritérium, pretože nemá žiadne opodstatnenie, ale treba uviesť,   že   aj   vo   veciach   maloletej   konala   jej   zákonná   zástupkyňa   v   súlade   s   jej postavením.

6. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie súdu.

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu   (nenariaďovanie   pojednávaní,   ku   ktorému   došlo   vo   všetkých   posudzovaných veciach, okrem veci výkonu rozhodnutia, kde sa pojednávania zásadne nekonajú), ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Vo veci sp. zn. II. ÚS 33/99 ústavný   súd   uviedol:   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže   zapríčiniť porušenie   práva   zaručeného   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ak

6

činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.“ Aj v ďalšej veci sp. zn. II. ÚS 64/99 ústavný súd uviedol: „Právo zaručené občanovi podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdov, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.“

V   posudzovaných   sporových   veciach,   ako   aj   vo   veciach   starostlivosti   súdu o maloletých   okresný   súd   zatiaľ   napriek   viacerým   pojednávaniam   vydal   vždy rozsudky, ktoré museli byť úplne alebo v podstatnej časti zrušené pre nedostatočne zistený   skutkový   stav,   resp.   bez   primeraných   dôvodov   nekonal   (P   125/99)   alebo nevykonal úkon, ktorý by znamenal ukončenie vymáhania výživného pre maloleté dieťa.

Zbytočné prieťahy v uvedených konaniach nebolo potrebné presnejšie časovo ohraničovať,   pretože   doposiaľ   uskutočnené   konania   sú   zbytočnými   prieťahmi poznamenané   vcelku.   Uvedený   záver   platí   aj   napriek   tomu,   že   v   jednej z posudzovaných vecí (7 C 61/96) okresný súd vyniesol prvý rozsudok za dobu kratšiu ako dva mesiace. Tento rozsudok bol však v podstatnej časti zrušený, a preto jeho vydanie (vyhlásenie) za uvedený relatívne krátky čas nemalo predpokladaný zmysel, keďže   tomuto   rozsudku   chýbal   skutkový   základ   na   vecne   správne   a presvedčivé, zákonu zodpovedajúce rozhodnutie. Práve rýchlosť pri vynesení prvého rozsudku totiž v konečnom dôsledku viedla k ďalším, už zbytočným prieťahom v konaní, ktorých dôsledkom   je to,   že   doteraz   v   tejto   veci   nebolo   právoplatne rozhodnuté   a   nebola odstránená neistota účastníkov sporu o výživné pre manžela.

Z uvedených dôvodov bolo preto treba rozhodnúť tak, že zbytočnými prieťahmi v konaniach okresného súdu došlo k porušeniu základného práva navrhovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

7