znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 199/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp. zn.   Rvp   4219/2014   až   sp.   zn.   Rvp   4259/2014   vo   veci   namietaného   porušeniajej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 6   Co   153/2013   z 29.   novembra   2013(Rvp 4219/2014), sp. zn. 11 Co 284/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4220/2014), sp. zn.6 Co 37/2014 z 24. januára 2014 (Rvp 4221/2014), sp. zn. 6 Co 260/2013 z 24. januára2014 (Rvp 4222/2014), sp. zn. 3 Co 35/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4223/2014), sp. zn.3 Co 34/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4224/2014), sp. zn. 3 Co 33/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4225/2014), sp. zn. 3 Co 614/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4226/2014), sp. zn.3 Co 5/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4227/2014), sp. zn. 3 Co 4/2012 z 20. januára 2014(Rvp   4228/2014),   sp.   zn.   3   Co   7/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4229/2014),   sp.   zn.3 Co 6/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4230/2014), sp. zn. 3 Co 9/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4231/2014),   sp.   zn.   3   Co   8/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4232/2014),   sp.   zn.3 Co 11/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4233/2014), sp. zn. 3 Co 10/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4234/2014),   sp.   zn.   3   Co   13/2014   z 20.   januára   2014   (Rvp   4235/2014),   sp.   zn.3 Co 12/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4236/2014), sp. zn. 3 Co 15/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4237/2014),   sp.   zn.   3   Co   14/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4238/2014),   sp.   zn.3 Co 17/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4239/2014), sp. zn. 3 Co 16/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4240/2014),   sp.   zn.   3   Co   19/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4241/2014),   sp.   zn.3 Co 18/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4242/2014), sp. zn. 3 Co 21/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4243/2014),   sp.   zn.   3   Co   20/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4244/2014),   sp.   zn.3 Co 23/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4245/2014), sp. zn. 3 Co 22/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4246/2014),   sp.   zn.   3   Co   25/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4247/2014),   sp.   zn.3 Co 24/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4248/2014), sp. zn. 3 Co 26/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4249/2014),   sp.   zn.   3   Co   27/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4250/2014),   sp.   zn.3 Co 28/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4251/2014), sp. zn. 3 Co 32/2014 z 20. januára 2014(Rvp   4252/2014),   sp.   zn.   3   Co   31/2014   z   20.   januára   2014   (Rvp   4253/2014),   sp.   zn.3 Co 30/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4254/2014), sp. zn. 3 Co 29/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4255/2014), sp. zn. 2 Co 320/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4256/2014), sp. zn.5 Co 302/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4257/2014), sp. zn. 6 Co 228/2013 z 3. decembra2013 (Rvp 4258/2014) a sp. zn. 6 Co 477/2013 z 30. decembra 2013 (Rvp 4259/2014)a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod sp. zn.Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 4219/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) uvedenými v záhlaví rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Košice II, Okresnýmsúdom   Spišská   Nová   Ves   a   Okresným   súdom   Rožňava   (ďalej   len   „okresné   súdy“),predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý jeteda   súčasne   súdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil.Na základe   uvedeného   sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k   vylúčeniu   okresných   súdova spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilrozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   uviedla,   že   napadnutými   uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok   zaujatosti,   hoci   tieto podanianeboli   dostatočne   určité   a   nespĺňali   náležitosti   námietky   zaujatosti   upravené   v §   15aObčianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Napriek   uvedenému   okresné   súdy   ajkrajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili akonámietky zaujatosti, čo je v rozpore so skutočnou vôľou sťažovateľky. V tejto súvislostisťažovateľka tiež namietala, že v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov výslovneuviedla, že jej podanie nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto juneoznačila ani v podaných žalobných návrhoch.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorýv skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku.   V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn.Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľkya krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomnýchpodaní   v   konaniach   pred   okresnými   súdmi,   ako   aj   z   odvolaní   proti   prvostupňovýmrozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok   za vznesenie   námietky   zaujatosti   v   sume   66   €   podľa   položky   č.   17   písm.   a)„sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podalasťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričomokrem iného uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy   nesprávne   posúdili   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomeniao skutočnostiach   týkajúcich   sa   okresných   súdov,   ktoré   majú   v   jej   právnych   veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukázal najmä na skutočnosť,že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inémusúdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcoviaokresných   súdov   sú   podľa   sťažovateľky   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   vecivzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti.Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a tobuď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, žesamotní   sudcovia   sa   cítia   byť   vo   veci   zaujatí.   Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutýchuznesení   tiež poukázal na uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len„najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   102/2013   z 11.   marca   2013,   v ktorom   v obdobnej   vecisťažovateľky vyslovil právny názor, že „dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to,   že   vykonáva   súdnictvo   na   súde,   ktorý   údajne   (podľa   tvrdenia   žalobkyne)   svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   primeranereagoval na námietky   sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresnýchsúdov. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresné súdyurčili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiežvec   správne   právne   posúdil,   keď   citoval   ustanovenia   zákona   Slovenskej   národnej   radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   zneníneskorších   predpisov (ďalej   len „zákon   o súdnych poplatkoch“). Takisto   nie je   žiadnydôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   tým,   že   nemal   byťvyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenieobčianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnychpoplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenúnámietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímaťstanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípade   argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiťako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu súústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavya dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkovéhoprotokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svojmajetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmua za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Totoustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, abyupravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daníalebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   dospel   k   záveru,   že   z   ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   právana ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdyv posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovalipríslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   tohto   dôvodu   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmisťažovateľky   uvedenými   v   sťažnostiach   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnostinapadnutých uznesení).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015