SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 199/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedenépod sp. zn. Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 vo veci namietaného porušeniajej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 153/2013 z 29. novembra 2013(Rvp 4219/2014), sp. zn. 11 Co 284/2013 z 20. novembra 2013 (Rvp 4220/2014), sp. zn.6 Co 37/2014 z 24. januára 2014 (Rvp 4221/2014), sp. zn. 6 Co 260/2013 z 24. januára2014 (Rvp 4222/2014), sp. zn. 3 Co 35/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4223/2014), sp. zn.3 Co 34/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4224/2014), sp. zn. 3 Co 33/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4225/2014), sp. zn. 3 Co 614/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 4226/2014), sp. zn.3 Co 5/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4227/2014), sp. zn. 3 Co 4/2012 z 20. januára 2014(Rvp 4228/2014), sp. zn. 3 Co 7/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4229/2014), sp. zn.3 Co 6/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4230/2014), sp. zn. 3 Co 9/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4231/2014), sp. zn. 3 Co 8/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4232/2014), sp. zn.3 Co 11/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4233/2014), sp. zn. 3 Co 10/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4234/2014), sp. zn. 3 Co 13/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4235/2014), sp. zn.3 Co 12/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4236/2014), sp. zn. 3 Co 15/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4237/2014), sp. zn. 3 Co 14/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4238/2014), sp. zn.3 Co 17/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4239/2014), sp. zn. 3 Co 16/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4240/2014), sp. zn. 3 Co 19/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4241/2014), sp. zn.3 Co 18/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4242/2014), sp. zn. 3 Co 21/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4243/2014), sp. zn. 3 Co 20/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4244/2014), sp. zn.3 Co 23/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4245/2014), sp. zn. 3 Co 22/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4246/2014), sp. zn. 3 Co 25/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4247/2014), sp. zn.3 Co 24/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4248/2014), sp. zn. 3 Co 26/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4249/2014), sp. zn. 3 Co 27/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4250/2014), sp. zn.3 Co 28/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4251/2014), sp. zn. 3 Co 32/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4252/2014), sp. zn. 3 Co 31/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4253/2014), sp. zn.3 Co 30/2014 z 20. januára 2014 (Rvp 4254/2014), sp. zn. 3 Co 29/2014 z 20. januára 2014(Rvp 4255/2014), sp. zn. 2 Co 320/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4256/2014), sp. zn.5 Co 302/2013 z 12. decembra 2013 (Rvp 4257/2014), sp. zn. 6 Co 228/2013 z 3. decembra2013 (Rvp 4258/2014) a sp. zn. 6 Co 477/2013 z 30. decembra 2013 (Rvp 4259/2014)a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. Rvp 4219/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) uvedenými v záhlaví rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Košice I, Okresným súdom Košice II, Okresnýmsúdom Spišská Nová Ves a Okresným súdom Rožňava (ďalej len „okresné súdy“),predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý jeteda súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil.Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdova spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdysvojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenénámietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolojej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdilrozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniamikrajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnomposúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto podanianeboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15aObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy ajkrajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili akonámietky zaujatosti, čo je v rozpore so skutočnou vôľou sťažovateľky. V tejto súvislostisťažovateľka tiež namietala, že v odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov výslovneuviedla, že jej podanie nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto juneoznačila ani v podaných žalobných návrhoch.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozhodnutia krajského súdu, ktorýv skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami,zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutýmiuzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnostikonania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolusúvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitnéustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 4219/2014 až sp. zn. Rvp 4259/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľkya krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranuposkytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tietopráva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 ažčl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorýmipotvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanénámietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomnýchpodaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovýmrozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdnypoplatok za vznesenie námietky zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a)„sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam podalasťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala, pričomokrem iného uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uzneseniaokresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresnésúdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomeniao skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciachrozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom spôsobilisťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti prenesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno maťpochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámito neodkladne predsedovi súdu.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukázal najmä na skutočnosť,že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inémusúdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcoviaokresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecivzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti.Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a tobuď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, žesamotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Krajský súd v odôvodnení napadnutýchuznesení tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 102/2013 z 11. marca 2013, v ktorom v obdobnej vecisťažovateľky vyslovil právny názor, že „dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutých uzneseniach primeranereagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresnýchsúdov. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresné súdyurčili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiežvec správne právne posúdil, keď citoval ustanovenia zákona Slovenskej národnej radyč. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Takisto nie je žiadnydôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byťvyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenieobčianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnychpoplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenúnámietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súduk rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každéhosúdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila akoregulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielneprávne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciusťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiťako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu súústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdunestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavya dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svojmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmua za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Totoustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, abyupravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daníalebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ichodôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnémuzásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do právana ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdyv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovalipríslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniamia základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokoluneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchtopráv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky uvedenými v sťažnostiach (napr. návrhom na odklad vykonateľnostinapadnutých uznesení).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015