znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 199/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako   aj   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998 a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   V.   K.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok   nápravy   zaručeného   v   čl.   13   dohovoru   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998 a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.   Ro   4793/97   sa   navrhovateľ   návrhom   podaným   8.   septembra   1997   domáhal   od sťažovateľa   zaplatenia   sumy   48   795   Sk   s   príslušenstvom   z   titulu   nezaplatenia navrhovateľom   vyúčtovaných   nákladov   za   poskytnutie   právnych   služieb   sťažovateľovi. Sťažovateľ v sťažnosti obsiahlo rozvádza argumenty, kvôli ktorým navrhovateľovi túto ním vyfaktúrovanú sumu nákladov nezaplatil. Podľa sťažovateľa si navrhovateľ okrem iného vyfaktúroval sumu vyššiu, než aká mu prináležala, pretože si mal vyfaktúrovať náklady aj za   úkony   právnej   pomoci,   ktoré   nevykonal,   tiež   si   od   celkovej   vyfaktúrovanej   sumy neodpočítal náklady, ktoré mu sťažovateľ zaplatil už ako preddavok, a podobne. Na základe uvedeného návrhu okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998, ktorým   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   sumu   48 795   Sk   a   trovy   konania.   Z   dôvodu,   že predmetný platobný rozkaz bol sťažovateľovi podľa jeho slov doručený práve v deň, keď cestoval do zahraničia, mohol podať proti tomuto platobnému rozkazu odpor až po svojom návrate.   Okresný   súd   odpor   sťažovateľa   proti   platobnému   rozkazu   uznesením   sp. zn. Ro 4793/97   z 20.   januára   1999   ako oneskorene   podaný   zamietol.   Následne,   na   základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 15 Co 111/99 z 12. apríla 1999 toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že okresný súd opomenul rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu. Okresný súd po vrátení veci až 3. marca 2003 vyzval sťažovateľa, aby hodnoverne preukázal skutočnosti, kvôli ktorým zmeškal lehotu na podanie odporu proti platobnému rozkazu a následne uznesením sp. zn. 30 C 82/01 z 8. marca 2006 rozhodol, že sťažovateľovi sa zmeškanie lehoty na podanie odporu neodpúšťa (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. apríla 2006) a novým uznesením sp. zn. 30 C 82/01 z 18. mája 2007 okresný súd odpor sťažovateľa proti platobnému rozkazu opätovne odmietol (toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2007). Vzápätí na uvedené okresný súd 24. júla 2007 vyznačil aj právoplatnosť platobného rozkazu dňom 4. júna 1998.

Medzičasom sa navrhovateľ opakovane, poslednýkrát návrhom podaným okresnému súdu 24. júna 2009, domáhal vydania opravného uznesenia k platobnému rozkazu z dôvodu, že   okresný   súd   platobným   rozkazom   rozhodol   iba   o istine,   avšak   opomenul   rozhodnúť o úrokoch   z   omeškania.   Okresný   súd   navrhovateľovi   oznámil,   že   jeho   návrh   bude považovať za novú   žalobu o   zaplatenie sumy rovnajúcej sa ním   požadovaným úrokom z omeškania,   pretože   konanie   o   platobnom   rozkaze   bolo   už   právoplatne   skončené a navrhovateľ sa mohol domáhať opravy platobného rozkazu v lehote na podanie odporu, čo však neurobil. Na základe uvedeného však navrhovateľ okresnému súdu oznámil, že jeho návrh   netreba   považovať   za   novú   žalobu,   ale   za   jeho „dôraznú   žiadosť“ o   opravu platobného rozkazu, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. 44 C 77/09 zo 4. augusta 2009 zamietol.   Súčasne   však   navrhovateľ   2.   júla   2008   podal   Okresnému   súdu   Pezinok   aj samostatnú žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania, ktorej Okresný súd Pezinok rozsudkom sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009 v plnom rozsahu vyhovel (rozsudok v spojení s opravným uznesením nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2009).

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s uvedenými rozhodnutiami okresných súdov, ktoré pociťuje ako krivdu a nespravodlivosť voči jeho osobe, pretože podľa jeho tvrdenia okresné súdy nedostatočne zistili skutkový stav, lebo keby to urobili, tak   by   podľa   sťažovateľa   museli   zákonite   dospieť   k   záveru,   že   navrhovateľ   právne relevantne   nepreukázal   (neuniesol   dôkazné   bremeno)   odôvodnenosť   ním   uplatňovaného nároku a napriek tomu mu bolo okresnými súdmi vyhovené.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd zrušil ním napádané rozhodnutia okresných súdov a aby mu priznal primerané zadosťučinenie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených práv rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoju nespokojnosť s rozhodnutím okresného súdu sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998, ktorým mu uložil zaplatiť sumu 48 795 Sk a trovy konania,   pričom   svoju   nespokojnosť   argumentačne   zdôvodňuje   tým,   že   okresný   súd predmetným   rozhodnutím   vyhovel   návrhu   navrhovateľa   bez   tohto,   aby   si   overil   jeho tvrdenia, t. j. bez toho, aby náležite zistil skutkový stav, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou zo základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Sťažovateľ sťažnosťou pred ústavným súdom napáda rozhodnutie okresného súdu sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998, ktoré nadobudlo právoplatnosť ešte 4. júna 1998, takže od jeho právoplatnosti do 18. februára 2010, keď sťažovateľ podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 22. februára 2010), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd navyše podotýka, že aj v prípade pochybností o správnosti okresným súdom vyznačenej právoplatnosti na platobnom rozkaze sp. zn. Ro 4793/97 z 28. apríla 1998   z   dôvodu,   že   o   odpore   proti   tomuto   platobnému   rozkazu   bolo   rozhodnuté   až uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   30   C   82/01   z   18.   mája   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   12.   júna   2007,   aj   v   tomto   prípade   (od   12.   júna   2007)   už   uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovať   odmietol   ako   podanú   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyjadruje   svoju   nespokojnosť   aj s rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi ním žalovanú finančnú čiastku, pričom aj v tomto   prípade   namieta,   že   Okresný   súd   Pezinok   pred   vydaním   rozhodnutia   vo   veci nedostatočne zistil skutkový stav.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na spravodlivé konanie, neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia jeho práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku Okresného sudu Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, o možnosti využitia ktorého bol v tomto rozhodnutí riadne poučený. V dôsledku využitia tohto   opravného   prostriedku   by   sa   odvolací   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľom   napádaný   rozsudok   Okresného   súdu   Pezinok sp. zn. 26 Cb 62/08 z 28. októbra 2009 nadobudol právoplatnosť už 19. decembra 2009, pričom z vyznačenej doložky právoplatnosti nevyplýva, že by sa tak stalo v spojení aj s rozhodnutím odvolacieho súdu, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ tento riadny opravný prostriedok proti napádanému rozsudku Okresného súdu Pezinok nevyužil, hoci tak urobiť mohol a v prípade výhrad aj urobiť mal.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení   napádaných   rozhodnutí   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010