znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 199/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti zaručeného   v čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   rešpektovanie súkromného života zaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   príkazom   sudcu   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   pre   prípravné   konanie č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola 30.   júla 2007 faxom a písomným podaním 1. augusta 2007 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   zachovanie ľudskej dôstojnosti zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na rešpektovanie   súkromného   života   zaručeného   v   čl.   8   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom sudcu Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   pre   prípravné   konanie   (ďalej   len   „vojenský obvodový súd“) č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   základe   trestného   oznámenia sťažovateľa zo 17. augusta 2005 pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi, ktorých sa podľa sťažovateľa mal dopustiť M. J., ktorý mu 30. júla 2005 mal hodiť do tváre zmes kamenia, štrku a piesku, Útvar vojenskej polície Prešov (ďalej len „vojenská polícia“) uznesením ČVS: VP PO-182/05 z 21. septembra 2005 začal trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví. Uznesením vojenskej polície ČVS: VP PO-182/05 z 27. apríla 2006 bolo trestné stíhanie zastavené, pretože skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal.   Sťažnosť   sťažovateľa   z 2.   mája   2006   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   bola rozhodnutím   Obvodnej   vojenskej   prokuratúry   v Prešove   (ďalej   len   „vojenská prokuratúra“)   sp.   zn.   Opv   251/05   zo   16.   mája   2006   zamietnutá,   pričom   podaním z 12. decembra 2006 sa sťažovateľ domáhal, aby Vyššia vojenská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „vyššia vojenská prokuratúra“) preskúmala rozhodnutie vojenskej prokuratúry. Vyššia vojenská prokuratúra listom č. k. VPt 187/06-7 zo 17. januára 2007 vyrozumela sťažovateľa, že vykonala opatrenia, aby bolo zastavené trestné stíhanie obnovené.

Vojenská polícia následne uznesením ČVS: ÚVP-PO-9/2007 z 25. januára 2007 začala opätovne trestné stíhanie vo veci trestného činu ublíženia na zdraví, na základe trestného oznámenia sťažovateľa.   Vyšetrovateľovi   Okresného riaditeľstva   Policajného zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   vo   Vranove   nad   Topľou   (ďalej   len „vyšetrovateľ“)   bolo   nariadené   vykonať   v predmetnej   veci   vyšetrovanie,   pričom vyšetrovateľ na základe príkazu sudcu Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pre prípravné konanie sp. zn. Otp 216/07 z 15. februára 2007 pribral unesením ČVS: ORP-46/OdV/VT-2007 z 2. marca 2007 do konania znalca na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa. Na základe sťažnosti sťažovateľa z 12. marca 2007 proti uzneseniu   o pribratí   znalca   na   vyšetrenie   jeho   duševného   stavu   prokurátor   vojenskej prokuratúry uznesením sp. zn. Opv 251/05 z 28. marca 2007 toto uznesenie zrušil ako nezákonné s odôvodnením, že aj keď predmetné uznesenie „samo osebe žiadne formálne

2

nedostatky nemá“, sú tu dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu okresného súdu pre prípravné konanie, ktorý vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa, pričom v predmetnom uznesení prokurátor vojenskej prokuratúry súčasne konštatoval, že vecne príslušným   súdom   na   prípravné   konanie   v danej   veci   je   vojenský   obvodový   súd z dôvodu,   že   osoba   podozrivá   zo   spáchania   trestného   činu   podlieha   právomoci vojenských súdov.

Na   návrh   vyšetrovateľa   ČVS:   ORP-46/OdV/VT-2007   z 23.   mája   2007   vydal sudca vojenského   obvodového   súdu   pre   prípravné   konanie   30.   mája   2007   príkaz č. k. 3 Tp 505/07-10   na   vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa,   na   základe   čoho vyšetrovateľ uznesením ČVS: ORP-46/OdV/VT-2007 z 5. júna 2007 pribral znalca na vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa.   Sťažnosť   sťažovateľa   z 11.   júna   2007   proti uvedenému uzneseniu vyšetrovateľa bola uznesením prokurátora vojenskej prokuratúry sp. zn. Opv 251/05 z 25. júna 2007 zamietnutá ako nedôvodná.

V súvislosti s príkazom sudcu vojenského obvodového súdu č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007, ktorým bol vydaný príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa znalcom, sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie jeho základného práva na zachovanie ľudskej   dôstojnosti   zaručeného   v   čl.   19   ods.   1   ústavy   a   práva   na   rešpektovanie súkromného života zaručeného v čl. 8 dohovoru.

K dôvodom sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 150 TP na to, aby bolo možné znalecky vyšetriť aj duševný stav svedka sa vyžaduje existencia závažných pochybností o tom, či nie je u svedka podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať.

Z napadnutého uznesenia však nevyplývajú skutočnosti, ktoré by boli podkladom na vznik závažných pochybností pre takúto pochybnosť.

Bez   toho,   aby   ich   vyšetrovateľ   ako   dôvody   vedúce   k   závažným   pochybnostiam pomenoval, uvádza niektoré skutočnosti v odôvodnení napadnutého uznesenia. Takýmito skutočnosťami sú:

- Podanie návrhu na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony Krajským úradom v P. Návrh na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony voči poškodenému MUDr. K. bol podaný bývalým Okresným úradom vo Vranove n/T a Krajským úradom v P. bol tento návrh vzatý   späť.   Okresný   súd   v   Prešove   v   konaní   sp.   zn.   16 C 200/04   rozsudkom   zo   dňa 19. 5. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým mu priznal MUDr. J. K. sumu 100.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy, dňa 4. 7. 2006, pričom táto náhrada nemajetkovej ujmy je odškodnením za zásah do práva na ochranu osobnosti MUDr. J. K., ktorý bol spôsobený práve nedôvodným návrhom bývalého Okresného úradu vo Vranove n/T   na   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   MUDr.   K.   Teda,   ak   mala   zmienka o návrhu na obmedzenie spôsobilostí na práve úkony MUDr. K. označením skutočností vyvolávajúcej   závažnú   pochybnosť   o schopností   poškodeného   vnímať   a   reprodukovať v kontexte   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   Okresného   súdu   v   Prešove   stráca   svoje opodstatnenie.   Je   absurdné,   aby   vážne   pochybnosti   o   schopností   vnímať   a   rozpoznať poškodeného mal vyvolávať návrh na obmedzenie jeho spôsobilostí, ktorý bol nezákonným zásahom do práva poškodeného na ochranu osobností.

- Existencia sporov medzi poškodeným a susedmi. Ani pri použití všetkých možných logických postupov nie je jasné, ako môže táto skutočnosť vyvolávať závažné pochybnosti o schopnosti poškodeného správne vnímať a rozpoznať. Táto skutočnosť môže vypovedať len   o   zlých   vzťahoch   medzi   poškodeným   a   jeho   susedmi,   do   rodiny   ktorých   patrí   aj podozrivý.

- Krajne špekulatívne konštatovanie, že je možné usúdiť, že poškodený chce za každú cenu preukázať, že susedia sa voči nemu dopustili neprávosti. Toto nie je žiadna skutková okolnosť. Je to krajne špekulatívny nepodložený a nesporne zaujatý úsudok vyšetrovateľa. (...) Z   ustanovenia § 150 TP vyplýva,   že na vykonanie dôkazu znaleckým vyšetrením duševného stavu svedka je nevyhnutný príkaz súdu. V tomto prípade sudcu pre prípravné konanie.   Je   to   teda   sudca   pre   prípravné   konanie,   ktorý   vydaním   príkazu   rozhodne o vyšetrení duševného stavu. Je však nesporné, že aj sudca pre prípravné konanie je pri vydávaní príkazu viazaný ustanovením § 150 TP, podľa ktorého možno znalecky vyšetriť duševný stav svedka len pri splnení podmienok v tomto zákonom ustanovení obsiahnutých. Takýmito   podmienkami   je   existencia   závažných   pochybnosti,   o   tom   či   nie   je   u   svedka podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať.

Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnej veci chýba existencia skutočností, ktoré by mohli vyvolať závažné pochybnosti o schopnosti sťažovateľa vnímať a vypovedať. (...) Sťažovateľ   považuje   za   potrebne   zdôrazniť   aj   to,   že   v   praxi   orgánov   činných   v trestnom konaní je absolútnou výnimkou vyšetrenie duševného stavu svedka, vyplývajúce len z rozporov medzi výpoveďami svedka a iných svedkov v konaní.

Pokiaľ   sa   v   trestnom   konaní   vyskytne   potreba   odbornými   znalosťami   posúdiť osobnosť svedka alebo poškodeného a vyjadriť sa k jeho sklonom k skresľovaniu prežitých udalosti   alebo   klamaniu,   takýto   dôkaz   sa   vykonáva   znaleckým   posudkom   z   odboru psychológie.

Vzhľadom na to, že nejde o taký výrazný zásah do súkromia posudzovanej osoby, nie je na posúdenie osobnosti svedka alebo poškodeného potrebný príkaz sudcu.

Z týchto súvislostí vyplýva, že zákonodarca samotný považuje vyšetrenie duševného stavu za taký výrazný zásah do súkromia posudzovanej osoby, že rozhodovanie o ňom zveril výhradne nezávislému súdu, resp. sudcovi. Ako však už bolo uvedené, aj tento orgán musí prihliadať na to „čí sú splnené zákonné podmienky na to, aby takýto výrazný zásah do súkromia osoby prikázal. Inštitút príkazu súdu ( sudcu ) na vyšetrenie duševného stavu je zároveň   aj   prostriedkom   ochrany   dotknutej   osoby   pred   nezákonným   a   neoprávneným zásahom do jej súkromia.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti zakotvené v článku 19 ods. 1 Ústavy   SR,   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného života a jeho   právo   na   rešpektovanie   súkromného   života   podľa   článku   8   Dohovoru bolo príkazom   sudcu   pre   prípravné   konanie   Vojenského   obvodového   súdu   v   Prešove sp. zn. 3 Tp 505/2007-10 zo dňa 30. 5. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Vojenskému obvodovému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   príkaz   sudcu   pre   prípravné   konanie Vojenského   obvodového   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   3   Tp   505/2007-10   zo   dňa   30. 5. 2007 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 14. apríla 2008 faxom   a 16. apríla 2008 poštou   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v predmetnej   veci   vydal   toto   dočasné opatrenie:

„Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   príkazu   sudcu   pre   prípravné   konanie Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. 3 Tp 505/07-10 z 30. 5. 2007, ktorým bolo nariadené   vyšetriť   duševný   stav   sťažovateľa   až   do   právoplatného   skončenia   konania o sťažnosti sťažovateľa vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. Rvp 1293/07.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,   že sťažovateľ spochybňuje existenciu závažných pochybností   zakladajúcich   podozrenie,   že   je   u neho   ako   u svedka   podstatne   znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať o prežitých skutočnostiach, na základe ktorých vyšetrovateľ navrhol vyšetrenie jeho duševného stavu v zmysle § 150 Trestného poriadku, avšak z petitu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv rozhodnutím   –   príkazom   sudcu   vojenského   obvodového   súdu   pre   prípravné   konanie č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007.

Podľa § 162 ods. 1 Trestného poriadku súd rozhoduje rozsudkom, trestným rozkazom alebo príkazom, kde to zákon výslovne ustanovuje; v ostatných prípadoch rozhoduje, ak zákon neustanovuje niečo iné, uznesením.

Podľa § 181 ods. 2 Trestného poriadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje.

Podľa § 150 Trestného poriadku ak sú závažné pochybnosti, či nie je u svedka, ktorého výpoveď je pre rozhodnutie obzvlášť dôležitá, podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať, možno znalecky vyšetriť aj duševný stav svedka. V takom prípade je vždy potrebný príkaz súdu, v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie. Vyšetrenie duševného stavu svedka pozorovaním v zdravotníckom ústave nie je prípustné.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že príkaz ako jeden z druhov rozhodnutia v trestnom konaní musí byť odôvodnený iba v prípadoch, kde to zákon výslovne vyžaduje,   pričom   ustanovenie   §   150   Trestného   poriadku   takúto   vyslovenú   požiadavku neobsahuje. Vzhľadom na uvedené možno námietky sťažovateľa týkajúce sa ním tvrdeného nedostatku   zdôvodnenia   napadnutého   príkazu   sudcu   vojenského   obvodového   súdu   pre prípravné konanie č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007 považovať za neopodstatnené.

V prvom   rade   treba   poznamenať,   že   ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ,   súc   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom, domáha v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov ústavy uvedené mimo petitu ústavný súd pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05).

V príkaze   sudcu   vojenského   obvodového   súdu   pre   prípravné   konanie č. k. 3 Tp 505/07-10 z 30. mája 2007 je zreteľne označený návrh vyšetrovateľa, na základe ktorého bol vydaný príkaz na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa s tým, že sudca pre prípravné konanie v príkaze uviedol: „Po oboznámení sa s predmetným návrhom, ako aj s kompletným   vyšetrovacím   spisom   VOP   Prešov   OPv   251/05   som   rozhodol   príkaz   na vyšetrenie duševného stavu vydať, pretože je potrebné znalecky zistiť, či poškodený dokáže správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti, resp. vecne jasne a neskreslene o nich vypovedať.“

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   v odôvodnení   sťažnosti   namietanú   nedostatočnosť dôvodov,   ktorými   vyšetrovateľ   zdôvodnil   návrh   na   vydanie   príkazu   na   vyšetrenie   jeho duševného stavu, ústavný súd podotýka, že na aplikáciu § 150 Trestného poriadku postačuje dôvodná   pochybnosť   o tom,   že   u svedka   je   podstatne   znížená   schopnosť   neskreslene, resp. objektívne reprodukovať prežité vnemy.

Navyše vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd už vyslovil, že porušenie ním priznaných   práv   nemôže   nastať   samotným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 13/01).

Uvedené   konštatovania   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý sťažnosť sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodovať o návrhu sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008