znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 199/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. ÚVV, Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. Ntv II 53/03 zo 14. mája 2003 o predĺžení väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. júla 2003 doručené podanie M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. ÚVV, Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., označené ako „Návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby   podľa   §   49   a nasledujúcich   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov“ s prílohami. Z jeho obsahu o. i. vyplynulo, že sťažnosť smeruje proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Ntv II 53/03 zo 14. mája 2003, ktorým mu bola podľa   §   71   ods.   2   Trestného   poriadku   predĺžená   väzba   do   17.   decembra   2003.   Podľa sťažovateľa najvyšší súd týmto uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), hoci: „Uznesenie o predĺžení väzby odôvodnil tým, že formálne podmienky uvedené v § 71 ods. 3 a ods. 4 Tr. por., ako aj materiálne podmienky obsiahnuté v § 71 ods. 2 Tr. por. na predĺženie trvania väzby boli v mojom prípade splnené. Som trestne stíhaný pre obzvlášť závažný trestný čin (§ 41 ods. 2 a § 62 Tr. zák.), preto je možné predĺžiť u mňa lehotu trvania väzby až do jej celkového   trvania   piatich   rokov.   Ďalej   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom rozhodnutí uvádza, že je však potrebné zvážiť nevyhnutne potrebnú dobu a tá je závislá od predpokladanej   dĺžky   ďalšieho   konania,   s prihliadnutím   na   úkony   a dôkazy,   ktoré   bude potrebné   vo   veci   ešte   vykonať.   S ohľadom   na   rozsah   doplnenia   dokazovania   vo   veci nariadeného najvyšším súdom, za primeranú, nevyhnutne potrebnú dobu predĺženia lehoty trvania   mojej   väzby   možno   považovať   dobu   siedmich   mesiacov,   teda   do   17.   12.   2003, dokedy   je   možné   predpokladať   skončenie   trestného   stíhania“, pričom „Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ntv II 53/03 zo 14. 5. 2003, ktorým bola predĺžená moja   väzba   do   17. 12.   2003   je   konečné,   nemožno   proti   nemu   podať   žiaden   opravný prostriedok a právoplatnosť nadobudlo 14. 5. 2003.“

V odôvodnení svojej sťažnosti, v ktorej namietal porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 ústavy, sťažovateľ uviedol:

„Ústava Slovenskej republiky tvorí jeden celok a preto zásah do práva na osobnú slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej článok 17. Podmienkou ústavnosti väzby je aj jej súlad s článkom 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý, proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu.

Nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa musí posudzovať v každej veci podľa jej osobitných okolností, nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými v § 71 Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne predĺžená.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ntv II 53/03 zo 14. 5. 2003, ktorým bola predĺžená moja väzba do 17. 12. 2003 došlo k porušeniu citovaných ústavných práv,   nakoľko   požiadavka,   aby   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu   trvania   väzby neprekročilo   nevyhnutnú   dobu,   nebola   v tomto   prípade   zo   strany   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky rešpektovaná.

Podľa § 71 ods. 2 Tr. por. väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   v tejto   lehote   skončiť   a prepustením   obvineného   na slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činov päť rokov.

V mojom   prípade   nejde   o takýto   predpokladaný   prípad   a rozhodne   mojím prepustením na slobodu nehrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v jeho veci nálezom rozhodol takto:

„Predĺžením väzby u sťažovateľa do 17. decembra 2003 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ntv II 53/03 zo 14. mája 2003 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na osobnú slobodu upravených v článku 17 ods. 2, ods. 5 a článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ntv II 53/03 zo 14. mája 2003 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na posúdenie opodstatnenosti jeho sťažnosti, pričom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej: „Súdy v Slovenskej republike pôsobia na základe   Ústavy   Slovenskej   republiky   a zákonov,   čiže   na   základe   právneho   poriadku Slovenskej   republiky   a sú   teda   povinné   rozhodovať   na   základe   aplikácie   noriem   tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje“ (III. ÚS 64/00), v dôsledku čoho: „Do pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne“ (I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 30/03). V takýchto prípadoch preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúma,   či   postup   označeného orgánu   štátu   nebol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený   alebo   nerešpektujúci   ustanovenia platného   právneho   predpisu,   pretože   takéto   skutočnosti   pravidelne   signalizujú   možnosť porušenia   základného   práva   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   zisťovať   po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

Z tohto   hľadiska   ústavný   súd   posúdil   sťažovateľom   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv   II   53/03   zo   14.   mája   2003   (ktorým   bola   sťažovateľovi predĺžená väzba do 17. decembra 2003) v súlade so zákonnými požiadavkami, ktoré sú stanovené na takýto spôsob predlžovania väzby v trestnom konaní v § 71 ods. 2 Trestného poriadku.   Zistil,   že   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sa   opiera   o dôvody,   ktoré ustanovuje zákon v citovanom ustanovení, potvrdzuje ich existenciu v prípade sťažovateľa a pomenováva tiež závažné dôvody, pre ktoré vec nebolo možné doteraz ukončiť, ako aj tie, pre   ktoré   by   mohlo   byť   zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   stíhania v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby. Týmito skutočnosťami najvyšší súd odôvodňuje predĺženie väzby sťažovateľa.   Ústavný   súd   súčasne konštatuje, že   sťažovateľ vo   svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že konanie a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku aj o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, ako aj čl. 50 ods. 2 ústavy, pretože po charakteristike ústavnoprocesných princípov, ktoré by mali rešpektovať súdy pri rozhodovaní o väzobných veciach, bez ďalšieho konštatuje, že „... požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvania väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, nebola v tomto   prípade   zo   strany   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   rešpektovaná“,   resp. „V mojom   prípade...   mojím   prepustením   na   slobodu   nehrozí,   že   bude   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania“.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003