znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 199/02-14   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. J., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Daňovým úradom Žilina I vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl, máj a jún 1997, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. J. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. mája 2002 doručené podanie Ing. A. J. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., označené ako „Ústavná sťažnosť pre porušenie čl. 48 ods. 2, čl. 35 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len Ústava Slovenskej   republiky)“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ním   namieta   zbytočné prieťahy v konaní Daňového úradu Žilina I vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl – jún 1997.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Daňový subjekt Ing. A. J. – DTC, so sídlom Ž. podal v zákonom stanovenej lehote a v súlade s ust.   zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov daňové priznania na dani z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1997, máj 1997 a jún 1997. Takto   si   navrhovateľ   uplatnil   v súlade   s ust.   §   23   zákona   o DPH   nárok   na   vrátenie nadmerného odpočtu:

- za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1997 23 % DPH z daňového dokladu fa. č.: 14/04/97 zo dňa 17. 04. 1997 vo výške nadmerného odpočtu 1. 115. 000, - Sk,

- za zdaňovacie obdobie mesiaca máj 1997 23% DPH z daňového dokladu fa. č.: 14/05/97 zo dňa 14. 05. 1997 vo výške nadmerného odpočtu 1. 230. 000, - Sk a

- za zdaňovacie obdobie mesiaca jún 1997 23% DPH z daňového dokladu fa. č.: 13/06/97 zo dňa 13. 06. 1997 vo výške nadmerného odpočtu 1. 575. 000, - Sk.

Správca dane svojím rozhodnutím č. 694/240/53250/97 zo dňa 04. 08. 1997 prerušil daňové konanie vo veci vrátenia nadmerného odpočtu   za zdaňovacie obdobie mesiaca apríl 1997. Svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle § 26 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní   a poplatkov   začatím   konania   o predbežnej   otázke,   in   concreto   vypracovaním znaleckého posudku.

Daňový subjekt svojimi podnetmi zo dňa 22. 09. 1997 adresovanými správcovi dane požiadal   Daňový   úrad   I   Žilina   o vysvetlenie   jeho   zdĺhavého   postupu   ohľadne   vrátenia nárokovaného nadmerného odpočtu na DPH. Poukázal pritom na ust. § 23 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane reagoval na uvedený podnet listom zo dňa 16. 10. 1997. V tomto liste odkazuje na ust. § 23 ods. 2 zákona o DPH, t. j. na skutočnosť, že správca dane začal kontrolu oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá do uvedeného dňa nebola   ukončená.   Ohľadne   písomného   oznámenia   začatia   takejto   kontroly   daňovému subjektu správca uviedol, že nie je právny predpis, ktorý by takúto povinnosť správcovi výslovne uložil.

Dňa 10. 11. 1997 požiadal navrhovateľ správcu dane o oznámenie presného dátumu začatia daňovej kontroly DPH za mesiace apríl, máj, jún 1997. Správca dane listami zo dňa 24. 11. 1997 za mesiac apríl, dňa 28. 11. 1997 za mesiac máj oznámil navrhovateľovi presný dátum začatia daňovej kontroly. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu mesiaca jún 1997 oznámil jej zahájenie už listom zo dňa 19. 08. 1997, čo však nezodpovedá jeho vyššie uvedenému právnemu stanovisku. Uvedenú okolnosť potvrdil správca vo svojej odpovedi zo dňa 24. 11. 1997.

Rozhodnutiami č.: 694/2401203/98, č.: 694/240/1288/98, č.: 694/240/1284/98 zo dňa 12. 01. 1998, resp. 13. 01. 1998 Daňový úrad Žilina I ako príslušný správca dane opäť prerušil   daňové   konanie   vo   veci   kontroly   oprávnenia   nároku   na   vrátenie   nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia apríl, máj, jún 1997. Takéto konanie odôvodnil opäť ust. § 25a, § 26 zákona č. 511/1992 Zb. zákona o správe daní a poplatkov.

Daňový   subjekt   svojim   podaním   zo   dňa   19.   02.   1998   požiadal   Ústredné   daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   o odstránenie   prieťahov   v činnosti   Daňového   úradu Žilina I ohľadne   vrátenia   nárokovaného   nadmerného   odpočtu   DPH.   V tejto   súvislosti poukázal   na   ust.   §   30a   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a súčasne požiadal,   aby   vo   veci   ďalej   konalo   Ústredné   daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky, pracovisko Žilina. Daňový subjekt ďalej uviedol, že listom zo dňa 15. 01. 1998 upozornil Daňový úrad Žilina I na porušovanie zákona a požiadal o urýchlené odstránenie prieťahov v jeho konaní. Správne orgány však nevykonali nápravu uvedeného protiprávneho stavu, neposkytli navrhovateľovi žiadnu odpoveď.

Navrhovateľ listami zo dňa 30. 10. 1998 a listom zo dňa 01.   12.   1998 požiadal správcu dane o vrátenie predmetného nárokovaného nadmerného odpočtu DPH. Správca svojimi odpoveďami zo dňa 01. 12. 1998, resp. 14. 12. 1998 zamietol vrátenie takéhoto nadmerného odpočtu DPH s odkazom na svoje rozhodnutia o prerušení daňového konania zo dňa 12. 01. 1998, resp. 13. 01. 1998.

Navrhovateľ sa dňa 07. 12. 1998 obrátil so svojim podnetom na Krajskú prokuratúru v Žiline, v ktorom žiadal o preskúmanie zákonností rozhodnutí a postupu správcu dane vo veci vrátenia nárokovaného nadmerného odpočtu. Poukázal na skutočnosť, že zdĺhavým postupom správcu dane dochádza k porušovaniu jeho základných ľudských práv a slobôd. Takáto nečinnosť správcu dane (daňová kontrola začala dňa 02. 06. 1997) vnáša značnú neistotu   do   jeho   ďalšej   podnikateľskej   činnosti.   Okresná   prokuratúra   v Žiline   nenašla v postupe správcu dane porušenie zákona, a preto podnet navrhovateľa odložila.

Ing. A. J. požiadal správcu dane listom zo dňa 11. 03. 1999, 07. 07. 1999 a 31. 08. 1999 o vrátenie nárokovaného nadmerného odpočtu. Jeho žiadosti boli zamietnuté. Návrhom   zo   dňa   06.   04.   1999,   ktorý   bol   Ústrednému   daňovému   riaditeľstvu doručený dňa 09. 04. 1999, sa navrhovateľ opäť domáhal prešetrenia nečinnosti Daňového úradu Žilina I.

Daňový subjekt podal dňa 08. 11. 1999 v súlade s ust. zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach sťažnosť na postup správcu dane – Daňového úradu Žilina I. Predmetné podanie doplnil listom zo dňa 15. 12. 1999. V sťažnosti opäť upozornil na pretrvávajúce prieťahy v činnosti správcu dane. Ústredné daňové riaditeľstvo nevykonalo v predmetnej veci nápravu.

Dňa   15.   12.   1999   sa   navrhovateľ   opäť   obrátil   so   svojim   podnetom   na   Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici. Namietal nečinnosť Ústredného daňového riaditeľstva vo vzťahu s vyššie uvedenou sťažnosťou daňového subjektu zo dňa 08. 11. 1999. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v liste zo dňa 10. 03. 2000 oznámila navrhovateľovi opatrenia, ktoré vo   veci   vykonala.   V súlade   so   zákonom   o prokuratúre   navrhla   Ústrednému   daňovému riaditeľstvu, pracovisko Žilina opraviť záver z prejednania sťažnosti navrhovateľa zo dňa 08. 11. 1999 a v ďalšom konaní zabezpečiť odstránenie zbytočných prieťahov. Príslušné územné finančné orgány odporúčanie Krajskej prokuratúry nerešpektovali.

Navrhovateľ sa svojim ďalším podaním zo dňa 15. 12. 1999 obrátil na Najvyšší kontrolný   úrad.   Požadoval   preskúmanie   postupu   príslušných   územných   finančných orgánov.   Aj   na základe   odpovede Najvyššieho   kontrolného úradu zo dňa   12.   01.   2000 navrhovateľ listom zo dňa 02. 11. 2001 požiadal Ministerstvo financií Slovenskej republiky o opakované preskúmanie postupu Daňového úradu Žilina I. Opätovne poukázal na zdĺhavé konanie, resp. nečinnosť správcu dane. Predmetný podnet postúpilo Ministerstvo financií na vybavenie Daňovému riaditeľstvu v Banskej Bystrici. V odpovedi zo dňa 02. 11. 2001 sa Daňové riaditeľstvo,   pracovisko Žilina   s námietkou navrhovateľa vôbec nevysporiadalo. Nemožno   prehliadnuť   i tú   skutočnosť,   že o námietke navrhovateľa   v konečnom dôsledku rozhodoval správy orgán, ktorého činnosť v predmetnej veci navrhovateľ viackrát predtým namietal.

Dňa   03.   04.   2000   (teda   po   necelých   troch   rokoch   od   začatia   daňovej   kontroly vyhotovil správca dane protokol o priebežnej kontrole DPH za mesiac jún 1997 pod č.: 694/321/28241/200, za mesiac máj 1997 pod č.: 694/321/28254/2000, za mesiac apríl 1997 pod č.: 694/321/28227/2000.

Dňa 19. 04. 2000 požiadal navrhovateľ správcu o zaslanie presne špecifikovaných dokladov, ktoré sa ho priamo dotýkali, a na ktoré sa správca pri svojej kontrole odvolával. Správca listom zo dňa 11. 05. 2000 jeho žiadosť s odkazom na ust. § 22 zákona č. 511/1992 Zb.   o správe   daní   a poplatkov   zamietol.   Za   takéto   doklady   správca   označil   i výpis z obchodného registra.   V zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 09.   05.   2000 požiadal daňový   subjekt   správcu   dane   k nahliadnutiu   všetky   dokumenty,   na   ktoré   sa   správca odvoláva vo svojich protokoloch zo dňa 03. 04. 2000 a vo svojich rozhodnutiach. Na novom ústnom pojednávaní konanom dňa 15. 02. 2000 opätovne požiadal daňový subjekt správcu o nahliadnutie do vyššie uvedených dokladov. Správa jeho žiadosť listom zo dňa 19. 05. 2000 zamietol.

Dňa 15. 06. 2000 správca zaslal daňovému subjektu list, v ktorom konštatoval, že dňa 15. 05. 2000 boli prerokované vyššie uvedené protokoly o priebežnej kontrole zo dňa 03.   04.   2000.   K prerokovaniu   protokolov   však   vôbec   nedošlo,   Ing.   A.   J.   len   požiadal o nahliadnutie do dokladov, bez ktorých sa nemohol kvalifikovane vyjadriť k výsledkom kontroly.   Z uvedených   dokladov   vychádzajú   i výsledky   kontrolnej   činnosti   správu v predmetných protokoloch. Správca dane listom zo dňa 15. 06. 2000 umožnil daňovému subjektu nazrieť do dokladov, ktoré ešte dňa 11. 05. 2000 odmietol daňovému subjektu poskytnúť s odkazom na už cit. ust. zákona č. 511/1992 Zb. Konkrétne sa jedná o znalecký posudok   znalca   Ing.   K.   A.,   ktorým   znalec   ohodnotil   predmetnú   strojnú   technológiu daňového subjektu. Na uvedené skutočnosti upozornil daňový subjekt správcu listami zo dňa 20. 06. 2000 a 08. 07. 2000. Zároveň požiadal o nahliadnutie do uvedených spisových materiálov správcu na deň 06. 07. 2000 o 08. 00 hod. Správca dane až dňa 15. 05. 2000 umožnil kontrolovanému daňovému subjektu nahliadnuť do spisového materiálu a vyhotoviť si z neho odpisy.

Máme za to, že uvedené konanie správcu dane je v rozpore s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.   o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. V zmysle tohto ustanovenia   zákona   správca   dane   v daňovom   konaní   postupuje   v úzkej   súčinnosti s daňovými subjektami a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane v tomto prípade odmietol navrhovateľovi nahliadnuť do dokladov, na ktoré sa vo svojich protokoloch výslovne odvoláva, a tak znemožnil náležité prerokovanie týchto protokolov a riadnu obranu daňového subjektu.

Navrhovateľ   požiadal   listom   zo   dňa   26.   05.   2000   správcu   dane   o vysvetlenie prerušenia   predmetného   daňového   konania,   ktoré   do   uvedeného   dňa   trvá   už   tri   roky. Správca vo svojej odpovedi zo dňa 16. 06. 2000 uviedol, že prerušenie konania je ukončené a správca pokračoval v konaní z vlastného podnetu vypracovaním protokolov o kontrole zo dňa 03. 04. 2000.

Ústredné daňové riaditeľstvo Banská Bystrica obdržalo dňa 14. 06. 2000 doplnenie sťažnosti daňového subjektu zo dňa 26. 05. 2000. Odpoveďou zo dňa 23. 06. 2000 správny orgán odmietol riešiť navrhovateľom namietané skutočnosti.

Dňa 22. 06. 2000 sa navrhovateľ obrátil so svojim podnetom na Krajskú prokuratúru v Banskej   Bystricu,   v ktorom   žiadal   o preskúmanie   zákonnosti   postupu   územných finančných orgánov. Vo svojom návrhu poukázal na skutočnosť, že už viac ako tri roky príslušný správca dane nerozhodol o jeho nároku na vrátenie nadmerného odpočtu napriek tomu,   že   spĺňa   všetky   zákonom   požadované   predpoklady   pre   jeho   vrátenie.   Zároveň požiadal Krajskú prokuratúru o odstránenie prieťahov v predmetnej veci.

Listom   zo   dňa   22.   08.   2000   reagovala   Okresná   prokuratúra   na   vyššie   uvedený podnet navrhovateľa. Vo svojom stanovisku o. i. uviedla, že dňa 04. 08. 1997, 12. 01. 1998 a 13. 01.   1998   príslušný   správca   dane   skutočne   prerušil   predmetné   daňové   konanie z dôvodu   konania   o predbežnej   otázke.   In   concreto   sa   malo   jednať   o vyhotovenie znaleckého   posudku   na   predmetnú   strojnú   technológiu   navrhovateľa   znalcom   Ing.   A. a vypočutie svedkov. V tejto súvislosti poukazujem na tú skutočnosť, že dotknutý znalecký posudok bol vyhotovený už dňa 08. 09. 1997, a teda tu neboli ďalšie dôvody na prerušenie daňového konania. Vypočutie svedkov p. P. a p. Č. sa uskutočnilo až dňa 29. 03. 2000. Daňový úrad Žilina I pokračoval v daňovom konaní dňom 03. 04. 2000. Samotné konanie o predbežnej otázke teda trvalo tri roky.

Prokuratúra   vo   svojom   stanovisku   označila   rozhodnutia   o prerušení   daňového konanie za protizákonné, a samotné prerušenie konania v zmysle § 25a zákona č. 511/1992 Zb.   o správe daní a poplatkov pri daňovej kontrole za neprípustné.   Pokiaľ   navrhovateľ namietal   zbytočné   prieťahy   v konaní   správcu   dane,   a teda   i dĺžku   daňovej   kontroly, prokuratúra vyslovila právny názor, že platné znenie zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   časovo   neohraničuje   trvanie   takejto   kontroly,   a teda   takáto   námietka navrhovateľa je neopodstatnená.

Daňový   úrad   I   Žilina   svojimi   rozhodnutiami   č.:   694/321/44130/2000, č.: 694/321/44143/2000, č.: 694/321/44138/2000 zo dňa 19. 05. 2000 neuznal daňovému subjektu Ing. A. J. – DTC nárokovaný nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie apríl,   máj,   júl   1997   a zároveň   určil   daňovému   subjektu   vlastnú   daňovú   povinnosť a predpísané zvýšenie dane. Na základe podaného odvolania daňového subjektu Ústredné daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   pracovisko Žilina   ako orgán odvolací svojimi rozhodnutiami č.: VI/210/6974/00/Jaro, č.: V/210/6976/00/Jaro, č.: V/210/6978/00/Jaro zo dňa 26. 09. 2000 potvrdilo rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Na podklade žaloby   o preskúmanie   vyššie   uvedených   rozhodnutí   správnych   orgánov,   ktorú   podal v zákonnej   lehote   daňový   subjekt,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   pod č.: 5 Sž 203/00, 5 Sž 13 – 16/01zrušil všetky žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie.

Daňový   úrad   Žilina   I začal   dňa   05.   09.   2001   opakovanú   daňovú   kontrolu   DPH daňového subjektu Ing. A. J. – DTC za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl, máj, jún 1997. Dňa 06. 09. 2001 vydal správca dane rozhodnutie č.: 694/2201/90508/2001 o predbežnom opatrení, ktorým nariaďuje daňovému subjektu Ing. A. J. – DTC povinnosť strpieť zadržanie uplatnených   nadmerných   odpočtov   až   do   doby,   pokiaľ   nebude   overený   nárok   na   ich vrátenie vykonanou opakovanou daňovou kontrolou.

Navrhovateľ   dňa   15.   08.   2001   požiadal   správcu   dane   o vrátenie   nárokovaného nadmerného odpočtu. Podanie navrhovateľa správca dane odmietol prijať s odôvodnením, že   nepatrí   do   pôsobnosti   žiadneho   správcu   dane.   Konanie   vo   veci   nárokovaného nadmerného   odpočtu   považuje   správca   dane   za   vybavené   rozhodnutím   o predbežnom opatrení.

Navrhovateľ sa dňa 02. 11. 2001 opätovne obrátil na Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici s podnetom o preskúmanie zákonnosti postupu správcu dane. Dňa 02. 11. 2001 sa opäť obrátil na Ministerstvo financií Slovenskej republiky so sťažnosťou o preskúmanie postupu správcu dane.

Máme   za   to,   že   navrhovateľ   využil   všetky právne   prostriedky nápravy,   ktoré   mu priznáva platný právny poriadok Slovenskej republiky.

Z vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   sa   ako   daňovník   na   prieťahoch   správcu   dane nepodieľal, v daňovom konaní vystupoval aktívne. Viackrát požiadal správcu dane, resp. jemu nadriadený správny orgán o vrátenie nárokovaných nadmerných odpočtov, požadoval odstránenie zbytočných prieťahov v ich činnosti a vydanie konečného rozhodnutia vo veci. Navrhovateľ sa obrátil so sťažnosťami na Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí i činnosť územných finančných orgánov.   O odstránenie   zbytočných   prieťahov,   nezákonného   stavu   požiadal   navrhovateľ orgány   prokuratúry,   ktoré   v zmysle   čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   chránia   práva a zákonom   chránené   záujmy   fyzických   a právnických   osôb.   Príslušné   územné   finančné orgány nerešpektovali zistenia a návrhy prokuratúry. Na výzvy správcu dane riadne a včas odpovedal a na požiadanie sa osobne, resp. v zastúpení svojho splnomocneného zástupcu dostavil na prejednanie veci, o čom svedčia i zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 09. 05. 2000,   15.   05.   2000,   29.   03.   2000,   09.   10.   2001,   10.   10.   2001.   Sme   toho   názoru,   že správaním navrhovateľa nedošlo k spomaleniu postupu správcu dane.

Z vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   podal   daňové   priznanie   na   daň z pridanej hodnoty za mesiac apríl 1997 dňa 23. 05. 1997, za mesiac máj 1997 dňa 24. 06. 1997 a za mesiac jún 1997 dňa 23. 07. 1997.

Podľa ust. § 23 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov má platiteľ nárok na vrátenie nadmerného odpočtu do 30 dní odo dňa predloženia daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie, najneskôr však 25. deň po skončení zdaňovacieho obdobia, za ktoré bolo daňové priznanie predložené. V zmysle ods.   2   cit.   ust.   zákona   v spojení   so   začatím   daňovej   kontroly   na   zistenie   oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa predmetná lehota upravuje, správca dane je povinný vrátiť nárokovaný nadmerný odpočet do 10 dní odo dňa skončenia kontroly. V našom prípade daňová kontrola začala za mesiac apríl 1997 dňa 02. 06. 1997, za mesiac máj 1997 dňa 09. 07. 1997, za mesiac jún 1997 dňa 02. 09. 1997. Do dnešného dňa nebola   ukončená,   aj   z dôvodu   viacnásobného   prerušenia   daňového   konania   vo   veci kontroly   oprávnenia   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   na   DPH.   Z uvedenej formulácie   rozhodnutia   správcu   dane   je   zrejmé,   že   vychádzal   v predmetnej   veci z predpokladu, že kontrola oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH je daňovým konaním. Procesné   predpisy,   ktoré   upravujú   postup   orgánov   verejnej   správy,   zohľadňujú i zložitosť prejednávanej veci. Jeho postup upravuje zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, ktorý výslovne ustanovuje i lehoty na rozhodnutie v daňovom konaní.   Vychádzajúc   z vyššie uvedeného predpokladu   možno   konštatovať,   že lehoty ustanovené v § 30a zákona o správe daní a poplatkov sú právne relevantné i vo vzťahu k dĺžke daňovej   kontroly   oprávnenosti nadmerného odpočtu   DPH.   Daňový úrad nemá   možnosť   neobmedzenej   úvahy.   Správca   dane   je   povinný   aj   pri   daňovej   kontrole postupovať tak, aby neboli porušené ústavou zaručené práva daňovníkov. V zmysle ust. § 30a ods.   3,   4   zákona o správe   daní   a poplatkov   je   správca dane   oprávnený písomne požiadať o primerané predĺženie zákonom ustanovenej lehoty orgán najbližšie nadriadený správcovi   dane.   Správca   takto   nepostupoval,   nepožiadal   príslušný   správny   orgán o primerané   predĺženie   lehoty   a v daňovej   kontrole   pokračoval   z vlastnej   úvahy.   Tým porušil právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V zmysle   §   2   ods.   1   zákona   o správe   daní   a poplatkov   sa   v daňovom   konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí   a dbá   sa pritom   na zachovávanie práv   a právom   chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. V zmysle ust. § 101 zákona o správe   daní   a poplatkov   sa   na   daňové   konanie   nevzťahujú   všeobecné   predpisy o správnom   konaní.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   v konaní   o správe   daní   je   potrebné postupovať   v súlade   so   zásadami   a v lehotách   upravených   zákonom   č.   511/1992   Zb. o správe daní a poplatkov.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Právny poriadok   v právnom   štáte   určuje   postup   orgánov   verejnej   správy   tak,   aby   neboli porušované práva občanov. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky musí byť výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov v súlade s touto ústavou. Ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní   a poplatkov   (in   concreto   §   30a   zákona)   je   teda   potrebné   vykladať   a uplatňovať v súlade   s ústavným   právom   daňového   subjektu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V zmysle § 15 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane,   alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na inom mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.   Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov máme za to, že aplikáciu lehôt ustanovených v § 30a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov pre činnosť správcu dane v daňovom konaní je potrebné vykladať i pre činnosť správcu v zmysle § 15 zákona o správe daní a poplatkov.

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa priznáva každému pred orgánom   súdnej   moci,   ako   aj   pred   orgánmi   verejnej   správy   v rovnakej   intenzite (I. ÚS 45/99, II. ÚS 62/99, II. 16/00). Oprávnená osoba má právo na taký postup orgánu s právomocou vo veci konať, ktorý je zbavený zbytočných prieťahov.  

Každé   základné   právo   a sloboda   sa   Ústavou   Slovenskej   republiky   priznáva   len v rozsahu   účelu   daného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/1999).   Účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Ústavné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   neodstráni (II. ÚS 26/95).

V našom prípade vrátenia nadmerných odpočtov nebolo do podania tohoto návrhu orgánom   s právomocou   vo   veci   konať   právoplatne   rozhodnuté.   Existujúci   stav   právnej neistoty je znásobený rozhodnutím správcu dane č. : 694/2201/90508/2001 o predbežnom opatrení, ktorým nariaďuje daňovému subjektu Ing. A. J. – DTC povinnosť strpieť zadržanie uplatnených   nadmerných   odpočtov   až   do   doby,   pokiaľ   nebude   overený   nárok   na   ich vrátenie vykonanou opakovanou kontrolou. Ako vyplýva z odpovede Daňového úradu Žilina I   zo dňa 07. 09. 2001, správca dane považuje otázku nároku navrhovateľa na nadmerný odpočet za vybavenú práve týmto rozhodnutím.  

Navrhovateľ je súkromným podnikateľom a absencia finančných prostriedkov z titulu zadržania nadmerného odpočtu na DPH v celkovej výške 3. 920. 000,- Sk znamená pre neho z hospodárskeho   hľadiska   katastrofálne   následky.   Aj   v dôsledku   uvedených   skutočností navrhovateľ zmluvou o predaji podniku zo dňa 04. 02. 2000 odpredal svoj majetok firme spoločnosti E., s. r. o., Žilina a ukončil svoju podnikateľskú činnosť.“  

Na základe opísaného skutkového a právneho stavu a dôvodov uvedených vo svojom podaní sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo Ing. A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred   Daňovým úradom Žilina I vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1999 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   prikazuje   Daňovému   úradu   Žilina   I   vo   veci   nároku   na   vrátenie   nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 1997, máj 1997 a jún 1997 konať. Právo Ing. A. J. podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť garantované čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Daňového úradu Žilina I vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiacov apríl 1997, máj 1997, jún 1997 porušené bolo.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva Ing. A. J. primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1 000 000,- Sk.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je od 1. januára 2002 oprávnený rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd, vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu aj pre konanie v správnom súdnictve, v dôsledku čoho: „Ak navrhovateľ pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku podaním správnej žaloby, nemožno tento postup nahradiť konaním pred ústavným súdom, ktorého právomoc je z tohto vylúčená“ (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02).

Sťažovateľ   poukázal   na   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy nečinnosťou (postupom) označeného štátneho orgánu a hoci argumentoval tým, že využil   všetky   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   priznáva   platný   právny   poriadok Slovenskej republiky, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti vychádzal z toho,   že   od   1. januára   2002   (a   v súlade   s novelou   Občianskeho   súdneho   poriadku vykonanou zákonom   č. 501/2001,   t.   j. súbežne s nadobudnutím   účinnosti   novely ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorá upravila aj „novú“ sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy) sťažovateľ môže napadnúť nečinnosť (postup) Daňového úradu   I Žilina žalobou   v správnom   súdnictve.   Od   účinnosti   citovanej   novely   Občianskeho   súdneho poriadku sa totiž rozšírila pôsobnosť správneho súdnictva aj na preskúmanie zákonnosti postupov   vrátene   nečinnosti   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1   až   3   Občianskeho súdneho poriadku). V dôsledku toho sa „rozšíril princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (II. ÚS 140/02).

Keďže právomoc správneho súdnictva v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy konštatuje, že toto právo nemá žiadnu   príčinnú   súvislosť   s namietaným   postupom   Daňového   úradu   Žilina   I a ani s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedený výrok sa ústavný súd už nezaoberal zvyšnou časťou sťažnosti sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. októbra 2002