SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, rod., ⬛⬛⬛⬛, a, rod., ⬛⬛⬛⬛, zastúpených obchodnouspoločnosťou ⬛⬛⬛⬛ – ⬛⬛⬛⬛,

, konajúcou prostredníctvom konateľkya advokátky ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia ich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 374/2013 zo 16. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, rod., a ⬛⬛⬛⬛, rod., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, rod.

, a ⬛⬛⬛⬛, rod., ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 374/2013zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania akožalobcovia v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 21 C 122/2004, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o určovacej žalobe,že špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcochsťažovateľov.

V predmetnej veci rozhodoval aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)ako odvolací súd, ktorý rozsudkom č. k. 5 Co 339/2012-475 z 30. apríla 2013 žalobe vo vecisamej vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania v sume 298,50 € a náhradutrov právneho zastúpenia vo výške 66 628,01 €.

Sťažovatelia poukazujú na tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 30. apríla2013, ktorým tento odôvodnil výrok o náhrade trov konania, pričom uvádzajú:

„Z odôvodnenia Rozsudku KS BA vyplýva, že súd pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z tarifnej hodnoty veci 2.389.962,10 Eur (72.000.000,- Sk), t. j. v súlade s § 10 ods. 1 a 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z... v znení účinnom v čase uskutočnenia jednotlivých úkonov právnych služieb z ceny nehnuteľnosti určenej v znaleckom posudku, č. 18/2007. Na takmer 4 stranách odôvodnenia Rozsudku KS BA sa nachádza zdôvodnenie priznanej výšky náhrady trov právneho zastúpenia.“

Proti rozsudku krajského súdu z 30. apríla 2013 podal žalovaný dovolanie, o ktoromrozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením zo 16. apríla 2014 tak, že dovolanie odmietola žalovaného zaviazal nahradiť sťažovateľom trovy dovolacieho konania vo výške1 483,23 €. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd„pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z tarifnej hodnoty veci 26.877,07 Eur (700.000,- Sk) v zmysle znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ č. 019/2004. Stanovenie takejto výšky tarifnej hodnoty veci a s tým súvisiace využitie záverov znaleckého posudku č. 019/2004, Porušovateľ nijakým spôsobom neodôvodnil.“

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu„v časti výroku o náhrade trov konania“.Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenienajvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené, pričom právne závery najvyššieho súdupri určení hodnoty nehnuteľností sú arbitrárne. Keďže iné ďalšie skutočnosti sťažovatelianenamietali, ústavný súd, súc viazaný obsahom sťažnosti, posudzoval ich sťažnosťv rozsahu nimi uplatnených námietok.

V sťažnosti poukazujú na § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a § 151 ods. 2 a § 157 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom ďalej uvádzajú:

«Z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 21 C 122/2004 vyplýva, že posledná súdu známa hodnota nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, vyplýva z listiny označenej ako „Vyhlásenie vkladateľa podľa § 60 ods. 1 Obchodného zákonníka“ zo dňa 21. 06. 2007, vystavená a podpísaná pôvodnou žalovanou ( ⬛⬛⬛⬛ ), v ktorej listine je konštatovaná hodnota nehnuteľností vo výške 72.000.000,- Sk. Listina odkazuje na závery znaleckého posudku č. 18/2007 zo dňa 18. 06. 2007, vypracovaného ⬛⬛⬛⬛.

V rozsahu takto súdu známej hodnote nehnuteľností bola aj Sťažovateľom ako úspešným účastníkom súdneho konania priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, keď Krajský súd v Bratislave vychádzal v Rozsudku KS BA z tarifnej hodnoty veci 2.389.962,10 Eur (72.000.000,- Sk) na podklade uvedenej listiny.

Na základe podaného dovolania následne vec prejednal Porušovateľ, ktorý odmietnutím mimoriadneho opravného prostriedku fakticky rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. O trovách dovolacieho konania však Porušovateľ rozhodol tak, že za tarifnú hodnotu veci považoval sumu 26.877,07 Eur (700.000,- Sk) v zmysle znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ č. 019/2004.

Porušovateľ odklon od právneho názoru Krajského súdu v Bratislave v otázke tarifnej hodnoty veci nijako nezdôvodnil. Rovnako Porušovateľ nijako nezdôvodnil aplikáciu záverov znaleckého posudku vypracovaného v roku 2004, keď z obsahu spisu bola jednoznačne zrejmá a odvolacím súdu už i judikovaná známa hodnota predmetu sporu, stanovená (neskorším) znaleckým posudkom z roku 2007, ktorý hodnotu predmetu sporu výrazne a podstatne aktualizoval.

Porušenie ústavného poriadku bez akýchkoľvek pochybení vzniká pri arbitrárnom (svojvoľnom) postupe premietajúcom sa do excesu Uznesenia NS SR. Arbitrárnosť rozhodnutia Porušovateľa vyplýva najmä:

- z nesúladu doterajších záverov vo veci hodnoty sporu (hodnota určená znaleckým posudkom v roku 2007, akceptovaná odvolacím súdom pri rozhodnutí o výške náhrady trov konania) s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami Porušovateľa (bezdôvodná aplikácia záverov znaleckého posudku z roku 2004),

- z postupu, ktorý je v nesúlade s obsahom doterajšej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú prax spočívajúcu v aplikácii záverov neskôr vypracovaného posudku na ohodnotenie predmetu sporu),

- z nerešpektovanie kogentnej normy, ktorá je v rozpore s princípmi spravodlivosti (ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky, v spojení s ust. § 151 ods. 5 O. s. p.),

- z hodnotenia dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (favorizovanie skôr vypracovaného znaleckého posudku namiesto znaleckého posudku, obsahujúceho aktuálnejšie a reálnejšie stanovenie hodnoty predmetu sporu)

Nedostatok odôvodnenia v Uznesení NS SR zo strany Porušovateľa nemožno považovať za nič iné, ako za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

Ak Uznesenie NS SR v časti odôvodnenia výroku o náhrade trov konania (v časti určenia ich výšky) neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie Porušovateľa porušuje právo Sťažovateľov na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku im odníma možnosť konať pred súdom... Práve v odôvodnení súdneho rozhodnutia sa prejavuje výchovná funkcia civilného súdneho konania, a v jeho presvedčivosti i spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Keďže ust. § 157 ods. 2 O. s. p. platí primerane i pre konanie na dovolacom súde (§ 243c O. s. p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu.»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd SR rozhodnutím, sp. zn. 6 Cdo 374/2013 zo dňa 16. 04. 2014 v časti výroku o náhrade trov konania porušil právo sťažovateľov... na základe čl. 46 ods. 1; čl. 48 ods. 2 Ústavy SR čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 374/2013 zo dňa 16. 04. 2014 v časti výroku o náhrade trov konania a vec vracia v tejto časti Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

... Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 552,08 €..., ktorú je im Najvyšší súd SR povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia zo 16. apríla 2014 vysporiadals dovolacou argumentáciou žalovaného a jeho dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSPv spojení s § 243b ods. 5 OSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťounapadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

V tej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej odôvodnil svoj výroko povinnosti žalovaného nahradiť sťažovateľom trovy dovolacieho konania, poukázalna zásadu zodpovednosti účastníka za výsledok (zásadu úspechu) a uviedol, že sťažovatelia„mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).“. Uviedol, že v konaní o dovolaní sťažovateľom„vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátkou“.V súvislostis určením tarifnej hodnoty veci na účely určenia odmeny za jeden úkon právnej službypodľa vyhlášky najvyšší súd v odôvodnení uviedol:

„Odmena za jeden úkon právnej služby určená z tarifnej hodnoty veci 26 887,07 Eur v zmysle znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛ č. 019/2004 činí sumu 873,08 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny v sume 436,54 Eur znížená v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 644/2004 Z. z. o 50 % krát 4 za zastupovanie štyroch osôb), pričom patrí za dva úkony právnej služby.“

Z argumentácie sťažovateľov v ich sťažnosti vyplýva, že namietajú porušenieoznačených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,a to vo výroku, ktorým najvyšší súd rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania.Sťažovatelia nesúhlasia s určením hodnoty nehnuteľností ako základu pre výpočet odmenyza poskytnuté služby právnej pomoci ich právnym zástupcom. Namietajú, že najvyšší súdvychádzal pri určení hodnoty nehnuteľností zo znaleckého posudkuč. 019/2004. Argumentujú, že najvyšší súd mal vychádzať z neskoršieho znaleckéhoposudku ⬛⬛⬛⬛ č. 18/2007 podobne, ako to urobil krajský súd v rozsudkuz 30. apríla 2013 pri výpočte trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebetakú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,akokoľveksamôžeúčastníkakonaniaciteľnedotknúť.Ústavnýsúdpriposudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konaniapred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniunapádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolozasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).

Vo vzťahu k určeniu tarifnej hodnoty veci podľa vyhlášky najvyšším súdomv napadnutom uznesení ústavný súd poukazuje na to, že predmetom konania bolo určenieneplatnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 medzi právnymi predchodcami sťažovateľova pôvodnou žalovanou ⬛⬛⬛⬛, ktorej predmetom bol prevodvlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam. Následne došlo k zmenám žaloby –v zásade z dôvodu, že pôvodná žalovaná vložila predmetné nehnuteľnosti ako nepeňažnývklad do obchodnej spoločnosti, ktorá ich následne mala previesť na žalovaného ⬛⬛⬛⬛ ; ako aj z dôvodu úmrtia pôvodných žalobcov – právnych predchodcovsťažovateľov – s tým, že predmetom konania bolo následne určenie, že nehnuteľnosti patriado dedičstva po poručiteľoch – právnych predchodcoch sťažovateľov. Vychádzajúcz predmetu konania, je relevantné, že všeobecné súdy neurčovali autoritatívne a preúčastníkov záväzne cenu, resp. hodnotu predmetných nehnuteľností.

Zo samotnej argumentácie sťažovateľov v sťažnosti tiež vyplýva, že oba znalecképosudky, t. j. znalecký posudok č. 18/2007 vypracovaný ⬛⬛⬛⬛ a znalecký posudokč. 019/2004 vypracovaný ⬛⬛⬛⬛, sa týkali predmetných nehnuteľností a určeniaich hodnoty. Z uvedeného možno vyvodiť predpoklad, že uvedené hodnoty, hoci výrazneodlišné, mali svoju relevanciu v rozhodnom období, vychádzajúc z konkrétnych súvislostí,ktorými sú aj druh nehnuteľností a spôsob ich využitia. Ústavný súd však nie je oprávnenýhodnotiť uvedené dôkazy – znalecké posudky – posúdiť spôsob ich vypracovania, správnosťa primeranosť ich záverov, pokiaľ ide o určenie hodnoty nehnuteľností a pod. Hodnotenietýchto skutočností sa totiž v zásade týka dokazovania a skutkových otázok prerokúvanéhoprípadu, ktorých preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jehoústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie nazistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkovýchtvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 445/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73,X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivýmsúdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníkasúdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právnea faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

V uvedených súvislostiach je relevantné, že najvyšší súd pri určení tarifnej hodnotyveci na stanovenie odmeny za jeden úkon právnej služby podľa vyhlášky určil hodnotunehnuteľností zo znaleckého posudku č. 019/2004, čo výslovne indikoval v odôvodnenínapadnutého uznesenia. Z tohto pohľadu považuje ústavný súd tento právny záver –o spôsobe určenia tarifnej hodnoty veci – za ústavne udržateľný – nie je arbitrárnya ani zjavne neodôvodnený. Skutočnosť, že použitie znaleckého posudku č. 019/2004 bolopre sťažovateľov nevýhodnejšie, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnako tak nemárelevanciu to, že najvyšší súd sa odchýlil od právneho názoru krajského súdu,ktorý vo svojom rozsudku z 30. apríla 2013 vychádzal zo znaleckého posudku č. 18/2007,pretože právny názor krajského súdu pre najvyšší súd nebol záväzný.

Sťažovatelia bližšie nešpecifikujú, ktoré základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavymalo byť porušené napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Vychádzajúc z odôvodneniasťažnosti a zo skutočnosti, že sťažovatelia nenamietajú zbytočné prieťahy v konaní a ani to,že najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd dospel k záveru,že sťažovatelia zrejme namietajú porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom. V tejto súvislosti je relevantné, že najvyšší súd v dovolacomkonaní nevykonáva dokazovanie (§ 243a ods. 2 OSP), preto nemožno uvažovať o možnostiporušenia tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už prijej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016