znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., Ž., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2011 doručená sťažnosť J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005.

Zo   sťažnosti   a z   jej   prílohy   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. NM 5 C 599/98   konal   okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľa   o   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že od roku 2003, keď sa naposledy zúčastnil pojednávania v predmetnej veci, nemal možnosť sa k predmetu konania vyjadriť, a dokonca mu nebol doručený ani rozsudok vyhlásený okresným súdom 5. októbra 2005, takže v tejto spojitosti sťažovateľ namieta aj okolnosti, za ktorých predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 29. novembra 2005. Sťažovateľ uviedol, že o právoplatnom skončení označeného konania sa dozvedel, až keď mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 9/06 spočívajúce v nútenom výkone exekučného titulu, ktorým bol práve napádaný rozsudok okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Tým, že sa voči sťažovateľovi začala exekúcia na jeho majetok, napriek tomu, že mu nebolo riadne doručené rozhodnutie Okresného súdu Trenčín č. k. NM-5C 599/98-133, došlo k porušeniu sťažovateľových ústavných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu rozhodnutím Okresného súdu Trenčín č. k. NM-5C 599/98-133 zo dňa 05. 10. 2005 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky právoplatné rozhodnutie Okresného súd Trenčín č. k. NM-5C 599/98-133 zrušuje.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   ktorú   je   Okresný   súd   Trenčín povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či rozsudkom okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   označeného   základného   práva   iba   v   súvislosti s rozhodnutím okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005, tak ako sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Zo sťažovateľom predloženého rozhodnutia okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005 (tiež to vyplýva aj zo samotnej sťažnosti) ústavný súd zistil, že sťažovateľom   napádané   rozhodnutie   okresného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 29. novembra 2005.  

Z   uvedeného   vyplýva,   že   od   29.   novembra   2005,   keď   nadobudlo   právoplatnosť sťažovateľom napádané rozhodnutie okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005, do 19. októbra 2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená 21. októbra 2011), nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).Keďže však sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že rozhodnutie okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005 mu nebolo doručené a že sa o ňom dozvedel, až keď mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Mgr. I. R. pod sp. zn. Ex 9/06 spočívajúceho v nútenom výkone predmetného rozhodnutia okresného súdu (exekučný titul), ústavný súd v záujme predísť prílišnému formalizmu pri posudzovaní sťažnosti zisťoval, kedy bolo predmetné upovedomenie   o   začatí   exekučného   konania   doručené   sťažovateľovi   ako   povinnému   z exekúcie, t. j. kedy sa sťažovateľ dozvedel o existencii exekučného titulu, ktorým bolo napádané súdne rozhodnutie.

Podľa zistenia ústavného súdu upovedomenie o začatí exekučného konania vedeného pod sp. zn. Ex 9/06 bolo sťažovateľovi doručené 17. marca 2006, t. j. týmto okamihom sa najskôr mohol, resp. mal možnosť sťažovateľ dozvedieť o existencii exekučného titulu, ktorým bolo rozhodnutie okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005. Od 17. marca 2006, keď sa sťažovateľ objektívne dozvedel o existencii rozhodnutia okresného súdu č. k. NM-5 C 599/98-133 z 5. októbra 2005, do 19. októbra 2011, keď sťažnosť sťažovateľa adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená   21.   októbra   2011),   tiež nepochybne uplynula dvojmesačná   lehota podľa   § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, takže aj v tomto prípade počítania lehoty by bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.  

Navyše ústavný súd poznamenáva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. NM-5 C 599/98 bolo začaté na podnet, resp. podaním žaloby samotným sťažovateľom, takže odvolávajúc sa na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie   na   ochranu   svojich   práv,   ústavný   súd   konštatuje,   že   bolo   predovšetkým na sťažovateľovi, ktorý sám inicioval súdny spor, aby tento aj sledoval, resp. sa oň a o jeho priebeh zaujímal (napr. aj tým, že by okresnému súdu oznámil, kde mu môže doručovať písomnosti a pod.). Táto zásada totiž vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012