znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/2011-14

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 84/2010-54 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 CoE 84/2010-54 z 30. novembra 2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:«Na   základe   Zmluvy   o úvere...   zo   dňa   08.01.2004   poskytol   Sťažovateľ   dlžníkovi meno, priezvisko: Z. Š...., H. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 398,33 Eur... Zmluva o. i. obsahovala   ustanovenia   týkajúce   sa   povinnosti   dlžníka   z   tohto   úverového   vzťahu   t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 7-ich mesačných splátkach v sume 88,96 Eur (2680,01 Sk) mesačne od 22.01.2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t.j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu. Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   stal   v   zmysle   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru,   úver   okamžite splatný.

Dňa 06. 08. 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 14. 10. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „Okresný súd“) dňa 03.11.2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Súdny exekútor podaním zo dňa 08. 06. 2010 podal podnet na vyhlásenie exekúcie za   neprípustnú.   Okresný   súd   ako   súd   vecne   a   miestne   príslušný   na   rozhodovanie   o exekučnej agende zahájil konanie na zastavenie exekúcie, následne exekučné konanie bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkom k návrhu uznesením zo dňa 14. 09. 2010, sp. zn. 13Er 929/2004-36 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 01. 10. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „Krajský   súd“)   ako   súd   odvolací uznesením zo dňa 30. 11. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 14. 09. 2010 ako vecne a právne správne...»

V ďalšom sťažovateľka uviedla: „Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j.   či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa... na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru   sťažovateľa   postupovať   tak,   aby   neznemožnil   výkon   sťažovateľovho   práva.   Inak povedané   zastavením   vykonávacieho   (exekučného)   konania   nemôže   byt'   sťažovateľ   ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka uviedla, že dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nepodala, pretože podľa ustanovenia § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom... v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva   v   čase   začatia   dovolacieho   konania   neprevyšuje   sumu   podľa   prvej   vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde, pričom istina v jeho veci je 398,33 €.

Ďalším dôvodom, prečo sťažovateľka nepodala dovolanie v súlade s § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyššiemu   súdu,   bolo,   že   sťažovateľka   nepovažovala dovolanie   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   s   ohľadom   na   rozhodovaciu   prax najvyššieho   súdu   v   obdobných   konaniach   (sp.   zn.   30   Cdo   164/1996 a sp. zn. 3 Cdo 236/2004).

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 84/2010-54 z 30. novembra 2010, ktorým podľa nej malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a do jej vlastníckeho práva, keďže týmto rozhodnutím krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania v   prospech   oprávnenej   sťažovateľky,   čím   jej   mal   uprieť právo   na vrátenie   majetku   od povinnej (dlžníčky), ktorý jej sťažovateľka poskytla.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1CoE/84/2010- 54 zo dňa 30. 11. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1CoE/84/2010-54 zo dňa 30. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 637,86 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4.   Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P.,   s.r.o.   trovy právneho zastúpenia v sume 95,66 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 47,83 EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.,   advokáta,  ...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu určenom v § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného   súdu   v súlade   s   §   219   ods.   1   O.s.p.   potvrdil,   pretože   dospel   k záveru,   že rozhodnutie je vecne správne.

Z poverenia   zo   dňa   03.11.2004,   ktoré   vydal   Okresný   súd   Lučenec,   mal   súd preukázané, že na vymoženie pohľadávky oprávneného bol poverený súdny exekútor Mgr. J. Ď. v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok). Je tiež pravdou, že v zmysle § 44 ods. 2 citovaného zákona súd už v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmava okrem iného aj exekučný titul. Na druhej strane   nič   však   nebráni   súdu   v tom,   aby   v zmysle   §   57   ods.   1   písm.   g)   sa   nezaoberal prípustnosťou exekúcie z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou   alebo   právnickou   osobou.   Splnomocniteľ   udelí   za   tým   účelom   plnomocenstvo splnomocniteľovi, v ktorom musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právne úkony, o ktoré ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Krajský súd sa stotožňuje so závermi I. st. súdu, ktorý poukázal na rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy nemal povinný možnosť voľby výberu zástupcu, zmluva o úvere už obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K. Prvostupňový súd, ako aj krajský súd sa zaoberal otázkou, či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho zákonníka nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti pre rozor s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti s § 39 Občianskeho zákonníka.

Určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu je jednou z podmienok platnosti právneho úkonu.   Dohoda   o plnomocenstve   je   dvojstranným   právnym   úkonom,   na   ktorý   sa   tiež vzťahujú   požiadavky   platnosti   právneho   úkonu.   Z každej   dohody   o zastúpení   musí   byť jednoznačne zrejmé, na čo je splnomocnenec splnomocnený. Splnomocnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal splnomocniteľ záväzok z úveru tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) Občianskeho zákonníka, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov na celý majetok, do výšky vzniknutej   pohľadávky   (resp.   jej   zostatku   v prípade   čiastočného   splnenia   dlhu)   a jej príslušenstva“,   je   neurčité   a v podstate   ani   splnomocnenec   ani   splnomocniteľ   v čase uzatvárania dohody o splnomocnení nevedeli, aký záväzok povinnej osobe z úveru vznikne a z akého majetku sa má pohľadávka oprávneného uspokojiť. Takéto dojednanie je neurčité, čo   spôsobuje   neplatnosť   právneho   úkonu.   Zmluvné   zastúpenie   vzniklo   ešte   v čase,   keď žiadny dlh neexistoval. Úkony splnomocnenca Mgr. T. K. – spísanie notárskej zápisnice ako exekučného   titulu,   uznanie   dlhu,   boli   v rozpore   so   záujmami   povinného.   Absolútnou neplatnosťou je súd povinný zaoberať sa z úradnej povinnosti.

Účastníci úverovej zmluvy sa v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podľa § 323 ods.   1 Obchodného zákonníka,   ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Bližšie však tento pojem nevymedzuje. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie obsahový rozdiel medzi občianskoprávnym   a obchodnoprávnym   chápaním   záväzku.   Uznanie   záväzku   treba kvalifikovať   ako   jednostranný   právny   úkon   dlžníka,   ktorý   adresuje   veriteľovi.   Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania.   Zákon   na   účinnosť   takéhoto   uznania   predpisuje   obligatórnu   písomnú   formu. Zákonným   dôsledkom   uznania   záväzku   je   právna   domnienka,   ktorá   je   vyvrátiteľná,   že záväzok v čase uznania záväzku existoval (trval).

Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Krajský súd sa stotožňuje so závermi I. st. súdu, podľa ktorých uznanie záväzku v budúcnosti..., je v súvislosti s § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárske zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Odvolací súd obdobne ako I. st. súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, pretože nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú kladené na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu. Z notárskej zápisnice nevyplýva, že by povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. je absolútne neplatný právny úkon a aj z toho dôvodu nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom.

Pokiaľ teda ide o notársku zápisnicu č. N 1539/2004, NZ 63102/2004 zo dňa 06.08. 2004   z hľadiska   jej   spôsobilosti   byť   exekučným   titulom   odvolací   súd   konštatuje,   že predmetná notárska zápisnica spĺňa podmienku formálne vykonateľného exekučného titulu, ale   nie podmienku   materiálne   vykonateľného exekučného titulu,   keďže   bola   spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý po týchto zisteniach   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a zastavil   ju,   bol   správny.   Námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdila notárka JUDr. K. K. pri spisovaní notárskej zápisnice, považoval odvolací súd za neodôvodnenú, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods.   1 písm.   g)   zákona č.   233/1995 Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu   nemožno   vykonať“.   Jedným   z   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu   vychádzajúci   z   toho,   že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo   je dôvod na zastavenie exekučného konania. Vzhľadom   na už uvedené nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   právne   závery   krajského   súdu   vyjadrené v napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   napadnutými uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011