znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., J. P. st. a A. P., všetci bytom K., zastúpených advokátom   JUDr.   D.   S.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 12/06 z 23. mája 2008   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 52/09 z 15. októbra 2009 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. P., J. P. st. a A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. J. P. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), J. P. st. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a A. P. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetci bytom K., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 12/06 z 23. mája 2008 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 52/09 z 15. októbra 2009 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 12. januára 2006 sa Ing. A. V. (ďalej len „navrhovateľka“) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 12/06 domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy, ktorou sťažovateľ v 1. rade bezodplatne previedol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam (rodinný dom, zastavené plochy a záhrady) na sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľku. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 12/06 z 23. mája 2008 žalobe navrhovateľky v plnom rozsahu vyhovel a určil, že sporná darovacia zmluva je neplatná.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn. 7 Co 52/09 z 15. októbra 2009 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu vyjadrujú nesúhlas s rozhodnutím krajského   súdu,   ktorý   podľa   ich   názoru   dospel   k   nesprávnemu   záveru,   že   sťažovateľ v 1. rade   potreboval   na   darovanie   sporných   nehnuteľností   sťažovateľovi   v 2.   rade a sťažovateľke   súhlas   navrhovateľky,   pretože   tieto   nehnuteľnosti   podľa   krajského   súdu patrili   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   –   navrhovateľky   a   sťažovateľa v 1. rade (ďalej len „BSM“), a keďže s týmto súhlasom navrhovateľky sťažovateľ v 1. rade nedisponoval,   darovanie   je   neplatné.   Podľa   sťažovateľov   v   danom   prípade   sporné nehnuteľnosti totižto slúžili výlučne na výkon povolania sťažovateľa v 1. rade, takže neboli súčasťou   BSM,   preto   súhlas   navrhovateľky   s   ich   darovaním   bol   podľa   sťažovateľov irelevantný a navyše podľa sťažovateľov prostriedky, ktoré na kúpu sporných nehnuteľností sťažovateľ v 1. rade použil, mal získať od sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky, pričom finančné prostriedky, ktoré sťažovateľ v 1. rade dostal od navrhovateľky, využil na úplne iný   účel.   V   dôsledku   podľa   sťažovateľov   nesprávnych   záverov   krajského   súdu,   ako   aj v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   napriek   ich   výslovnému   nesúhlasu   prerokoval   vec bez nariadenia pojednávania, malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V uvedených súvislostiach sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «KS zaujal stanovisko, že „rodinný dom spolu s priľahlým pozemkom nie je skutočne spôsobilý slúžiť iba výkonu povolania jedného z manželov, pretože podľa charakteru tejto nehnuteľnosti   môže   slúžiť   aj   inému   účelu,   napr.   na   bývanie“.   Zákon   však   výslovne stanovuje, že do BSM nepatria okrem iných vecí aj tie ktoré (naozaj aj) slúžia výkonu povolania jedného z manželov a teda nie ktoré môžu slúžiť výkonu povolania jedného z manželov, tak ako to uvádza odvolací súd. Teda podľa nášho názoru nie je podstatné, či tieto veci môžu slúžiť aj na iný účel ako na výkon povolania jedného z manželov, ale či v skutočnosti aj inému účelu slúžia. Písomné dôkazy predložené v konaní o tejto právnej veci jednoznačne preukazujú, že dom s priľahlými pozemkami slúžil výlučne na výkon povolania sťažovateľa v 1. rade. Túto skutočnosť Ing. V. ani nepoprela a nepopiera.

Pokiaľ ide o názor KS, že tvrdenia sťažovateľa v 1. rade o tom, že finančnú hotovosť, ktorú mu poskytla navrhovateľka na kúpu domu použil na iný účel, sú neopodstatnené. K tomu uvádzame len toľko, že toto je len ničím nepodložený názor KS a že tieto peniaze sťažovateľ v 1. rade aj skutočne použil na vyplatenie dlhov, najmä voči sociálnej poisťovni. V tejto súvislosti je však dôležité stanovisko OS, že pre určenie platnosti či neplatnosti predmetnej zmluvy, finančné zdroje získané na kúpu nehnuteľnosti, nemajú žiadny vplyv. Tieto finančné prostriedky je možné vyporiadať v zmysle ust. § 150 OZ, podľa ktorého je každý z manželov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok....

KS   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania.   Pritom   sťažovateľ   v   1.   rade prostredníctvom právneho zástupcu chcel predložiť KS peňažný denník, ktorým by bolo jednoznačne preukázané, že nehnuteľnosti slúžili na jeho podnikateľské účely. Vzhľadom na jeho pobyt v A., kde vycestoval za prácou a len krátke návštevy doma, tento dôkaz nebolo možné predložiť súdom skôr.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove, v konaniach vedených na OS Humenné pod sp. zn. 9 C/12/2006 a KS v Prešove pod sp. zn. 7 Co/52/2009-140, porušili právo sťažovateľov 1.) Ing. J. P.... 2.) J. P.... 3.) A. P., r. F.... zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa svojho práva zákonom stanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/52/2009-140   zo   dňa   15.   08.   2009   a   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   č.   k. 9C/12/2006 z 23. 05. 2008 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočného odkladu a prieťahov.

3. Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré im je odporca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Odporca (KS) je povinný zaplatiť sťažovateľom v 1. až 3. rade trovy právneho zastúpenia   na   účet   ich   právneho   zástupcu   vo   výške   591,5   EUR   (podľa   §   11   ods.   2 v nadväznosti na § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z: 1 úkon právnej služby znížený o 20 % t. j. 96,18 EUR, spolu za 2 úkony x 3 (traja zastúpení klienti) + 2 x režijný paušál t. j. 7,21 EUR x 2).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľmi označeného základného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd ich sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho práva,   porušenie   ktorého   sťažovatelia   namietajú,   t. j.   práva   na   spravodlivé   konanie, k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   v   dôsledku,   podľa   sťažovateľov   nesprávneho   právneho názoru   okresného   súdu,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe   sťažovateľom dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy namietaného porušenia ich práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia mali možnosť domáhať sa preskúmania, sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu a rozsudku okresného sudu č. k. 9 C 12/06-110 z 23. mája 2008 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré   sťažovatelia   napokon   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   účinne   využili, pričom o tomto odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 52/09 z 15.   októbra   2009.   Krajský   súd   sa   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi, ako sťažovatelia uvádzajú aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na jej   prerokovanie   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

Podľa sťažovateľov ani krajský súd v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súd nenapravil podľa ich mienky nesprávny právny názor okresného súdu, keďže svoje rozhodnutie   tiež   oprel   o   záver,   že   sporné   nehnuteľnosti   mohli   slúžiť   nielen   výkonu povolania sťažovateľa v 1. rade, ale mohli slúžiť aj na účel bývania, takže patrili do BSM, a teda na ich darovanie sťažovateľ v 1. rade potreboval aj súhlas navrhovateľky. Podľa sťažovateľov však krajský súd týmto nesprávne aplikoval ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka, pretože podľa ich názoru toto ustanovenie na účel zistenia, či vec patrí do BSM, nevyžaduje skúmať, či by táto vec mohla slúžiť aj na iný účel než na výkon povolania jedného z manželov, ale dôležité je, či vec skutočne slúži na výkon povolania jedného z manželov   (1.1).   Súčasne   sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   kvôli   nenariadeniu pojednávania krajským súdom, a to aj napriek ich výslovnému nesúhlasu s prerokovaním veci   bez nariadenia   pojednávania,   im   bolo   znemožnené,   aby   krajskému   súdu   predložili dôkaz,   že   sporné   nehnuteľnosti   skutočne   slúžili   iba   na   výkon   povolania   sťažovateľa v 1. rade,   a   teda   že   nepatrili   do   BSM,   takže   na   ich   darovanie   nepotreboval   súhlas navrhovateľky (1.2).

1.1 Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia napádaného rozsudku krajského súdu vyplýva: „V súvislosti s odvolacími námietkami uvedenými v odvolaní odporcov v 1. až 3. rade odvolací súd poukazuje na znenie ust.   143 O. Z.,   podľa ktorého v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom,   ako   aj   vecí,   ktoré   podľa   svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe   alebo   výkonu povolania len jedného z manželov a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   vec   podľa   svojej   povahy   slúži   osobnej   potrebe   alebo výkonu povolania iba jedného z manželov, treba zistiť, či vec je skutočne spôsobilá slúžiť osobnej potrebe alebo výkonu povolania iba jedného z manželov a či takému účelu aj slúži. Ak sú tieto predpoklady splnené vec bude vo výlučnom vlastníctve toho z manželov ktorého osobným potrebám alebo výkonu povolania slúži, pričom skutočnosť že takáto vec môže mať značnú   hodnotu   je   irelevantná.   Druhý   manžel   môže   iba   v   rámci   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby sa mu nahradilo, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené na takýto samostatný majetok.

V   danej   veci   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   predmetné   nehnuteľnosti   patria   do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   pretože   navrhovateľka   bez   akýchkoľvek pochybnosti poskytla odporcovi v 1. rade finančnú hotovosť 150.000,- Sk za účelom kúpy týchto nehnuteľnosti, čo sám aj potvrdil odporca v 1. rade. Tvrdenia odporcu v 1. rade, že uvedenú finančnú hotovosť poskytnutú mu zo strany navrhovateľky použil na iný účel, je potrebné považovať za účelové tvrdenie a možno uzavrieť, že predmetné nehnuteľnosti boli zakúpené   z   časti   finančných   prostriedkov,   ktoré   boli   vnesené   do   bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo strany rodičov navrhovateľky vo výške 150.000,- Sk. Vo vzťahu k účelovosti tvrdenia odporcov v 1. až 3. rade ku skutočnosti, že na kúpu predmetných   nehnuteľnosti   boli   použité   finančné   prostriedky   poskytnuté   žalovanými   v 2. a 3.   rade odvolací súd poukazuje na č.   l.   27 a 28 spisu,   podľa ktorých z výpisu zo Slovenskej   sporiteľne,   a.s.   zo   dňa   29.4.2002   vyplýva,   že   bol   vykonaný   výber   vo   výške 151.479.20 Sk z účtu odporcu v 2. rade a taktiež z účtu odporcu v 2. rade vedeného vo VÚB a. s. bol dňa 22. 5. 2002 uskutočnený výber vo výške 200.000,- Sk, pričom odporcovia v 2. a 3. rade kúpili dňa 13. 1. 2003 motorové vozidlo Škodu Fabia za kúpnu cenu 300.000,- Sk. Odporcovia v 2. a 3. rade nepreukázali, že uskutočnili ďalší výber peňazí alebo, že kúpu motorového   vozidla   realizovali   iným   spôsobom.   Preto   možno   uzavrieť,   že   námietka odvolateľov je v tomto smere neopodstatnená.

Odvolací súd vo vzťahu k ďalšej námietke odporcov 1. až 3. rade vo vzťahu, že predmetné   nehnuteľnosti   slúžili   výhradne   na   podnikateľskú   činnosť   odporcu   v   1.   rade poukazuje na to, že odporcovia v 1. až 3. rade nepreukázali, že nehnuteľnosti slúžili výkonu povolania odporcu v 1. rade a či boli spôsobilé slúžiť takémuto účelu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa názoru odvolacieho súdu rodinný dom spolu s priľahlým pozemkom   nie   je   skutočne   spôsobilý   slúžiť   iba   výkonu   povolania   jedného   z   manželov, pretože podľa charakteru tejto nehnuteľnosti môže slúžiť aj inému účelu, napr. na bývanie. Preto aj táto námietka odvolateľov – odporcov v 1. až 3. rade je neopodstatnená.

Za takejto situácie odvolací súd postupom podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok ako   vecne   správny   potvrdil,   pričom   v   ostatnom   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v ostatnom v celom rozsahu poukazuje.“

Z   citovaného   odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na skutočnosti,   že   sťažovatelia   v   spore   neuniesli   dôkazné   bremeno,   pretože   dostatočne a hodnoverne   nepreukázali,   že   by   sporné   nehnuteľnosti   slúžili   iba   na   výkon   povolania sťažovateľa v 1. rade, a súčasne, že vôbec boli spôsobilé slúžiť iba takémuto účelu. Na základe   týchto   záverov   krajský   súd   dospel   k   presvedčeniu,   že   nie   je   naplnená   dikcia ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka o zákonnom vylúčení veci z BSM slúžiacej podľa jej povahy na výkon povolania iba jedného z manželov. Z týchto dôvodov sa, podľa názoru   ústavného   súdu,   aplikácia   ustanovenia   §   143   Občianskeho   zákonníka   krajským súdom nejaví ako jednostranná alebo taká, ktorá by bola popretím jeho podstaty či zmyslu.

V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu krajským súdom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06, II. ÚS 56/07), podľa ktorej nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS   21/96,   I.   ÚS   276/06).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   na   zásadné   námietky   odvolania   sťažovateľov zaujal také stanovisko, ktoré ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľov   považovať   za   neodôvodnené a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že im bolo znemožnené prispieť k zisteniu skutkového stavu tým, že krajský súd napriek ich výslovnému nesúhlasu prerokoval vec bez pojednávania, ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že skutkovým súdom je v prvom rade   prvostupňový   súd,   v   konaní   pred   ktorým   mali   sťažovatelia,   ktorí   boli   navyše kvalifikovane právne zastúpení, možnosť predkladať návrhy na vykonanie dokazovania, a tým aktívne prispieť k zisteniu skutkového stavu nevyhnutného na rozhodnutie vo veci.

Okrem toho, ak sa sťažovatelia domnievajú, že postupom krajského súdu, ktorý proti ich   vôli   prerokoval   vec   bez   nariadenia   pojednávania, im   bolo   znemožnené   konať pred súdom, majú možnosť domáhať sa zjednania nápravy využitím mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010