znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 198/06-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24. augusta 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti N., spol. s r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 1499/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo N., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 1499/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 Cb 1499/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. N., spol. s r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť N., spol. s r. o., trovy konania spolu v   sume 6 825,40 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún   a   štyridsať halierov)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na účet   jej   právneho   zástupcu advokáta JUDr. J. S., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 198/06-10 z 8. júna 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť N., spol. s r. o. (ďalej len   „sťažovateľka“), podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 1499/99.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS 285/06 z 28. júna 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„- Ide o skutkovo a právne zložitú vec, pričom vzhľadom na charakter sporu skutkové a   právne   zložitosti   sa   vzájomne   prelínajú.   Napr.   posúdenie,   či   ide   o   hnuteľnú   alebo nehnuteľnú vec, kto je oprávnený konať za navrhovateľa a pod.

- Procesné úkony predkladáme a je z nich zrejmé, že súd neustále a priebežne konal, povedal by som až nad rámec toho, čo má konať súd a čo účastníci.

- Prieťahy   spôsobil   aj   samotný   sťažovateľ,   pretože   nijak   neprispel   k   efektívnemu prejednaniu veci, akoby mu neukončenie sporu vyhovovalo a ešte chce aj zadosťučinenie za to,   čo   spôsobil   sám.   Prvýkrát   sa   meritórne   k   veci   vyjadril   až   v   odvolaní   proti rozhodnutiu.   Čiže   celú   dobu   bol   v   zásade   nečinný   a   vyčkával,   ako   vec   skončí a po rozhodnutí   podal   odvolanie,   kde   konečne   uviedol   niečo   meritórne.   Očakávania sa splnili, odvolací súd vec zrušil. Pred tým prvý úkon bol námietka miestnej nepríslušnosti súdu. Vzhľadom   na   energiu,   akú   súd   venoval   veci   a   akú   účastníci   a   sťažovateľ, som presvedčený, že súd prieťahy v konaní nemal a nespôsobil.

Zmenu sudcu po odchode pôvodnej sudkyne na MD som riešil tak, že všetky veci som pridelil novému sudcovi zaradenému na obchodný úsek v roku 2006. Keby som ich pridelil zvyšným trom sudcom na úseku, čas prejednania by sa oddialil.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   bolo   pripojené   stanovisko   zákonného   sudcu JUDr. J. M., v ktorom okrem iného uviedol:

„Vec mám pridelenú na rozhodnutie od 1. 1. 2006. Vzhľadom na potrebu prevziať celý senát 19 Cb a potrebu veci naštudovať popri rozhodovaní v trestných veciach, nemám subjektívny pocit mnou spôsobených prieťahov vo veci. Ide o skutkovo a právne zložitú vec, keď je rozporovaných viacero skutočností od ktorých závisí rozhodnutie vo veci a to najmä ustálenie osoby oprávnenej konať za navrhovateľa a otázky či prenajatá vec je hnuteľnosť či nehnuteľnosť.

Hoci odporca namieta, že konanie trvá už od 1999, sám sa k veci prvýkrát vyjadril až v   roku   2001   podaním   námietky   miestnej   nepríslušnosti   Okresného   súdu   v   Žiline a k meritu veci sa vyjadril až podaným odvolaním voči prvostupňovému rozsudku.

Vo veci je vytýčený termín pojednávania na 15. 8. 2006, preto prosím vrátiť spis čo najskôr ako to bude možné.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním doručeným ústavnému súdu 20. júla 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„Nie   je   pravdou,   ako   sa   uvádza   v tomto   stanovisku,   že   napr.   posúdenie   či   ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, kto je oprávnený konať za navrhovateľa, atď., by malo tvoriť právnu a skutkovú zložitosť veci odôvodňujúcu trvanie sporu. Práve Okresný súd v Žiline o týchto uvádzaných skutočnostiach už právoplatne rozhodol Uznesením zo dňa 3. 1. 2005,   ktoré   sa   stalo   právoplatným   a   vykonateľným   dňa   17. 2. 2005.   Podľa   § 170 ods. 1 O.   s.   p.   je   súd   viazaný   uznesením,   len   čo   ho   vyhlási.   Nemožno   preto   týmito tvrdeniami odôvodňovať trvanie sporu, keďže práve o nich už takmer pred rokom a pol právoplatne   súd rozhodol.   Tiež   z prehľadu   procesných   úkonov   vyplýva,   že   za predchádzajúci   rok   došlo   k vykonaniu   úkonov   –   oznámení   adresovaných   jednotlivým súdom.   Teda   síce   došlo   k procesným   úkonom,   ktoré   však   podľa   môjho   názoru   možno považovať za zbytočné vo vzťahu k predmetu konania, účastníkom a odstráneniu právnej neistoty, ktorá stále pretrvá trvaním tohto konania. Tieto úkony nesmerovali k naplneniu účelu občianskeho konania, pretože išlo o oznámenia adresované iným súdom.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 Cb 1499/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Konanie sa začalo podaním žaloby 26. novembra 1999, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede z nájomnej zmluvy.

Do nariadenia prvého pojednávania, ktoré sa konalo 13. novembra 2001, okresný súd žiadal žalobcu o doručenie ďalších dokladov k žalobe, zisťoval údaje o účastníkoch konania prostredníctvom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   a   Obchodného   registra Slovenskej republiky, a žiadal o predloženie trestného spisu od orgánov činných v trestnom konaní.   Pojednávanie   po   vypočutí   žalobcu   odročil   na   14. december 2001,   na   ktorom vyhlásil rozsudok.

Dňa 25. októbra 2002 sťažovateľ proti rozsudku podal odvolanie a 23. januára 2003 bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozhodnutím z 30. apríla 2003 zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil 23. mája 2003 okresnému súdu na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   okresný   súd   žiadal   účastníkov   konania   a   Okresný   súd   Považská Bystrica o oznámenie stavu súvisiacich konaní a 3. januára 2005 zamietol návrh jedného zo zástupcov žalobcu z 25. októbra 2000 na zastavenie konania.

Pojednávania,   ktoré   sa   mali   konať   23. marca   a   6. apríla 2005,   boli   preročené na 15. apríl 2005. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito bez vykonania dokazovania. Dňa 22. júna 2006 okresný súd určil termín pojednávania na 15. august 2006, ktoré odročil na 24. august 2006, a toto pojednávanie bolo odročené na 7. november 2006.

III.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03,   IV. ÚS 15/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétne posudzovanom prípade považovať také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   2)   správanie   účastníka   konania,   3) spôsob,   akým   v konaní   postupoval   súd. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   konanie   o   určenie   neplatnosti výpovede   z   nájomnej   zmluvy   tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov,   spory o takéto   nároky   nie   sú   výnimočné   a   právne   zložité   a   všeobecné   súdy   majú   dostatok skúseností s ich prerokúvaním a rozhodovaním pričom existuje k nim i dostatok judikatúry. Námietku   okresného   súdu,   že   ide   o skutkovo   a právne   zložitú   vec   (posúdenie,   či   ide o hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec, kto je oprávnený konať za navrhovateľa...) ústavný súd v tejto   súvislosti   neakceptoval,   pretože   vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   konania, jeho priebehu   a   výsledkov   dokazovania   ústavný   súd   nezistil   také   okolnosti,   ktoré by odôvodňovali takmer sedemročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalovanej) ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka ovplyvnila doterajšiu dĺžku tohto konania. Sťažovateľka sa síce bez ospravedlnenia nezúčastnila prvého pojednávania 13. novembra 2001   a   neprevzala   ani   zásielku   okresného   súdu,   ktorou   bola   predvolaná na pojednávanie   konané   14. decembra 2001,   ale   tieto   okolnosti   nemali   podstatný   vplyv na priebeh   konania,   pretože   okresný   súd   na   týchto   pojednávaniach   konal   v   jej neprítomnosti a vyhlásil i rozsudok. Ústavný súd preto neakceptoval stanovisko okresného súdu, že prieťahy v konaní spôsobila najmä samotná sťažovateľka.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 1499/99, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu prvé obdobie nečinnosti od vyhlásenia rozsudku   (14. decembra 2001),   do   14. novembra 2002,   keď   zaslal   rovnopis   odvolania na vyjadrenie   žalobcovi   (nečinnosť   11 mesiacov)   a   druhé   obdobie   od   vrátenia   veci z krajského   súdu   (11. júla 2003),   až   do   rozhodovania   o   sťažnosti   na   ústavnom   súde (nečinnosť 36 mesiacov), keď okresný súd urobil iba také jednoduché úkony, ako výzvy Okresnému súdu Považská Bystrica o oznámenie stavu súvisiacich konaní, preročil dve pojednávania   v   marci   a   apríli   2005   na   15. apríl 2005,   ktoré   odročil   na   neurčito bez vykonania dokazovania, a tiež rozhodol 3. januára 2005 o návrhu na zastavenie konania podaného už v októbri 2000.

Ďalej treba uviesť, že hoci okresný súd v decembri 2001 rozhodol, jeho rozhodnutie bolo   v apríli   2003   krajským   súdom   z   dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu vo veci   zrušené,   a   do   dňa   prejednania   sťažnosti   ústavným   súdom   konanie   nebolo právoplatne skončené. Z toho vyplýva, že okresný súd počas takmer sedemročného obdobia nedokázal organizovať procesný postup plynulo a efektívne tak, aby odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky. Preto ústavný súd neakceptoval vyjadrenie predsedu okresného súdu, že v konaní neboli spôsobené zbytočné prieťahy zo strany okresného súdu.

Vychádzajúc z týchto skutkových zistení ústavný súd dospel k záveru, že základné právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy   bolo   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 Cb 1499/99 porušené.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 19 Cb 1499/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   100 000 Sk, ktoré odôvodnila najmä tým, že počas sedemročnej doby súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   a   stav   konania   okresného   súdu,   ktoré   je   na   ňom vedené   pod   sp. zn.   19 Cb 1499/99,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 50 000 Sk pre sťažovateľku za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. S. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu 9 077 Sk za dva úkony právnej služby po 3 650 Sk, 2 x režijný paušál po 164 Sk a k tomu 19 % DPH.

Pri   určení   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu   sťažovateľke priznal podľa   § 36   ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   za   dva   úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006 (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie sťažnosti)   v   súlade   s   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, každý v sume 2 730 Sk, k tomu 19 % DPH v sume 1037,40 Sk a 2 x režijný paušál po 164 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v celkovej sume 6 825,40 Sk.

Úhradu   trov   konania   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2006