znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť G. A. D., bytom K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 33 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neprijatím právnej úpravy, ktorá by mu umožnila uplatniť si nárok na odškodnenie za ublíženie na zdraví spôsobené mu sovietskymi vojskami v roku 1968, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. A. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. júla 2003 doručené podanie G. A. D. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa čl. 12, 16, 33 a 46 Ústavy Slovenskej republiky,   v časti   porušenia   práva   na   ochranu   rovnosti   a dôstojnosti   v právach, nedotknuteľnosti osoby, príslušnosti k národnostnej menšine a možnosti domáhania sa práv pred   štátnymi   orgánmi   Slovenskej   republiky“   s pripojenými   prílohami.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovateľ 21. augusta 1968 utrpel zranenie pravej ruky v dôsledku „streľby zo strany sovietskych vojsk“, pričom jeho zranenie si vyžiadalo hospitalizáciu a následnú liečbu. Dňa 10. marca 1992 si sťažovateľ uplatnil nárok na odškodnenie za ublíženie na zdraví   na   Úrade   pre   riešenie   dôsledkov   pobytu   sovietskych   vojsk   na   území   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   (ďalej   len   „ČSFR“),   avšak   bezvýsledne.   Z príloh pripojených k sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa so svojím nárokom na odškodnenie za ublíženie na zdraví obrátil viackrát v priebehu rokov 1998 až 2003 aj na štátne orgány Slovenskej   republiky   (Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a Úrad   vlády   Slovenskej   republiky),   avšak   takisto s negatívnym výsledkom. Sťažovateľ považuje za porušenie svojich označených základných práv skutočnosť, „že Slovenská republika neprijala príslušnú právnu normu štát sa dopúšťa porušenia   medzinárodného   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“. V dôsledku   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti   nálezom rozhodol takto:

„Právo sťažovateľa G. A. D., zaručené čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na ochranu základných ľudských práv a slobôd bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 miliónov Sk,   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   povinné   zaplatiť   sťažovateľovi   do   3   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinné   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastupovania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne   sa   zameral   na   preskúmanie   jej   opodstatnenosti,   pričom   skúmal,   či nevydanie legislatívnej úpravy v Slovenskej republike, ktorá by sťažovateľovi umožňovala domáhať sa odškodnenia za ublíženie na zdraví spôsobené mu na území Československej socialistickej republiky (ďalej len „ČSSR“) sovietskymi vojskami v roku 1968, signalizuje možnosť porušenia jeho označených základných práv, reálnosť ktorej by bolo potrebné preveriť po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 24/98), a zistil, že tomu tak nie je. Konanie o   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predpokladá, že k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy dochádza orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, hoci prirodzene nie je možné vylúčiť, že k porušeniu základných   práv   a slobôd   by   mohlo   dôjsť   aj   postupom   orgánu   iného   štátu.   Ak   by k takémuto   jeho   postupu   došlo   v rámci   jurisdikcie   Slovenskej   republiky,   aj   tak   by v konečnom   dôsledku   išlo   o zodpovednosť   slovenských   orgánov,   ktoré   svojimi opomenutiami alebo nedbanlivosťou takýto postup orgánu cudzieho štátu umožnili.

Spôsob a rozsah odškodnenia za ublíženie na zdraví spôsobené sťažovateľovi v roku 1968   boli   preto   zásadne   vecou   štátnych   orgánov   bývalej   ČSFR,   pričom   príslušná medzinárodnoprávna   úprava   (Zmluva   medzi   vládou   Československej   socialistickej republiky a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o podmienkach dočasného pobytu   sovietskych   vojsk   na   území   Československej   socialistickej   republiky   (ďalej   len „Zmluva“) zo 16. októbra 1968, resp. Dohoda medzi vládou Československej socialistickej republiky   a vládou   Zväzu   sovietskych   socialistických   republík   o poskytovaní   vzájomnej právnej pomoci vo veciach spojených s dočasným pobytom sovietskych vojsk na území Československej   socialistickej   republiky   (ďalej   len   „Dohoda“)   zo   16.   októbra   1968) priznáva   rovnako   ako   občanom   Slovenskej   republiky,   tak   aj   „občanom   tretích   štátov nachádzajúcim sa na území Československej socialistickej republiky“ právo na náhradu hmotných (majetkových) škôd, ktoré bolo možné uplatňovať buď pred splnomocnencom pre veci dočasného pobytu sovietskych vojsk v ČSSR (čl. 10 ods. 1 Zmluvy) alebo pred príslušnými československými súdmi (čl. 25 ods. 1 Dohody). Táto medzinárodnoprávna úprava   bola   v roku   1992   doplnená   zákonným   opatrením   Predsedníctva   Federálneho zhromaždenia z 20. mája 1992 o náhrade škôd spôsobených česko-slovenským fyzickým osobám vstupom cudzích vojsk a pobytom sovietskych vojsk na území Českej a Slovenskej Federatívnej   Republiky   (296/1992   Zb.),   ako   aj   uznesením   vlády   ČSFR   č.   822 z 19. decembra 1991.

Uvedené vnútroštátne právne akty, ako aj medzinárodné dohovory upravujú rozsah a spôsob náhrady škôd, ktorých sa mohli domáhať ako občania ČSFR, tak aj občania iných štátov, pokiaľ išlo o škody spôsobené im sovietskymi vojskami.

Keďže sťažovateľ nebol úspešný s uplatnením svojho nároku v bývalej ČSSR/ČSFR, po 1. januári 1993 sa obrátil na slovenské orgány, pričom tvrdí, že ich povinnosťou bolo prijať   právnu   úpravu,   ktorá   by   mu   (a   už v rámci   Slovenskej   republiky)   priznala   právo domáhať sa náhrady tej škody, s nárokom na uplatnenie ktorej nebol úspešný.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   súčasťou   základných   práv   označených sťažovateľom nie je aj povinnosť orgánov Slovenskej republiky prijať právnu úpravu, ktorá by mu dovolila uplatňovať si nárok na odškodnenie za ublíženie na zdraví spôsobené mu sovietskymi   vojskami   v roku   1968.   Keďže   jej   neprijatie   nezakladá   ani   len   možnosť porušenia označených základných práv sťažovateľa, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003