znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 198/02-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť I. O., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Z., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Daňovým úradom Žiar nad Hronom vo veci nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroku 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. O. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. júna 2002 doručené podanie I. O. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P.   H.,   Z.,   označené   ako „Podnet   na začatie konania pred   Ústavným súdom   Slovenskej republiky“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ním   namieta   zbytočné   prieťahy v konaní   Daňového   úradu   Žiar   nad   Hronom   vo   veci   nároku   na   vrátenie   nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroku 1998.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Daňový subjekt D., s. r. o., so sídlom H., zastúpený konateľom D. M., uskutočnil na základe   sprostredkovateľskej   zmluvy   zo   dňa   25.   1.   1998   zdaniteľné   plnenie   v prospech podnecovateľa a vystavil faktúru č. 126 zo dňa 22. 12. 1998 na sumu 828.870,- Sk, z toho 23 % DPH predstavuje sumu 154.991,80 Sk. Uvedená faktúra bola uhradená v hotovosti, výdavkovým pokladničným dokladom podnecovateľa č. 351 zo dňa 23. 12. 1998 a prijatá konateľom spoločnosti D., s. r. o. príjmovým pokladničným dokladom č. 126.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zák. č. 289/1995 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších   predpisov,   platiteľ   má   nárok   na   odpočet   dane   pri   prijatých   zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 cit. ust., platiteľ má nárok na odpočet dane pri splnení podmienok uvedených pod písm. a) až d) teda, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo; daň na vstupe zaúčtoval; daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie a má daňový   doklad   alebo   zjednodušený   daňový   doklad,   ktoré   vyhotovil   platiteľ,   a doklad o zaplatení   dane,   pričom   dokladom   o zaplatení   dane   v prípade,   že   daň   na   vstupe   je 200.000,- Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky alebo doklad   o platbe   na pošte   poštovou   poukážkou.   Tieto skutočnosti   zo   strany podnecovateľa boli splnené.

Na základe vyššie uvedeného si podnecovateľ uplatnil, v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 cit. zák., v lehote 30 dní odo dňa predloženia daňového priznania nárok na nadmerný odpočet dane za IV. štvrťrok roku 1998 u správcu dane – Daňový úrad Žiar nad Hronom. V uvedenej lehote začal správca dane kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného   odpočtu.   Čiastková   daňová   kontrola   s prerušením   bola   vykonaná   v dňoch 26. 1.   až   9.   6.   1999   u podnecovateľa.   Na   základe   kontroly   vypracoval   dňa   9.   6.   1999 správca dane protokol a dospel k záveru, že podnecovateľ si neoprávnene uplatnil nárok na odpočet   dane   vo   výške   154.991,90   Sk   z došlej   faktúry   č.   126/98   zo   dňa   22.   12.   1998. K tomuto výsledku dospel správca dane len na základe jedinej skutočnosti – listu Daňového úradu   v Prievidzi   zo   dňa   22.   3.   1999   pod   názvom   Dožiadanie   –   predbežná   odpoveď, v ktorom sa uvádza, že spoločnosť D., s. r. o. k uvedenému dňu svoju daňovú povinnosť nesplnila   a napriek   výzve   odmietla   predložiť   doklady   a evidenciu   DPH   a preto   DÚ Prievidza   nemôže   zistiť   či bola od podnecovateľa   prijatá   faktúra č.   126   a uskutočnené zdaniteľné plnenie.   Zjednodušene povedané,   hoci zo   strany   podnecovateľa   boli   splnené zákonné podmienky pre vrátenie nadmerného odpočtu, správca dane odmietol jej vrátenie, resp. vrátenie nadmerného odpočtu urobil závislým od predloženia dokladov iným daňovým subjektom.

Správca dane rozhodnutím zo dňa 14. 4. 1999 rozhodol o prerušení konania podľa ustanovenia § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov z toho   dôvodu,   že iný   správca   dane   nebol   spôsobilý zabezpečiť včas   zistenie skutočností   nevyhnutných   pre   správný   výpočet   dane,   hoci   podnecovateľ   v priebehu daňového konania predložil vo fotokópii čestné prehlásenie konateľa spoločnosti D., s. r. o., v ktorom prehlásil, že dňa 6. 4. 1999 predložil k daňovej kontrole všetky doklady vrátane faktúry č. 126 zo dňa 22. 12. 1998, ako aj príjmový doklad zo dňa 23. 12. 1998, ako aj fotokópiu sprievodného listu k dokladom predloženým k daňovému priznaniu k DPH zo dňa 30. 3. 1999.

Dňa 21. 6. 1999 vydal správca dane rozhodnutie č. 690/210/33485/99/Bin, ktorým znížil podnecovateľom uplatnený nadmerný odpočet za IV. štvrťrok 1998 zo sumy 723.282,- Sk na 568.290,- Sk. Rozdiel predstavuje sumu 154.992,- Sk. Dôvodom takéhoto postupu boli pochybnosti   správcu   dane   o uskutočnení   zdaniteľného   plnenia,   hoci   sa   domnievam,   že správca dane mal dostatok podkladov, aby rozhodol o celom nadmernom odpočte. Spolu s týmto   rozhodnutím   vydal   správca   dane   platobný   výmer,   č.   690/240/33486/99/Bin, o zvýšení dane vo výške 15.500,- Sk.

Proti   týmto   rozhodnutiam   podal   podnecovateľ   v zákonom   stanovenej   lehote odvolanie zo dňa 20. 7. 1999, v ktorom uviedol, že vzhľadom na tú skutočnosť, že z jeho strany boli splnené všetky podmienky požadované zákonom pre vznik nároku na nadmerný odpočet a preto žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutia a uznať nárok na nadmerný odpočet za IV. štvrťrok 1998 v celom rozsahu podaného daňového priznania.

Ústredné   daňové   riaditeľstvo   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   ÚDR)   rozhodlo o podaných odvolaniach rozhodnutím zo dňa 5. 11., resp. 8. 11. 1999 tak, že vrátilo vec na nové konanie a rozhodnutie a to z dôvodu, že správca dane nedostatočne zdôvodnil zníženie uplatneného nadmerného odpočtu za kontrolované zdaňovacie obdobie, t. j. že jeho postup nebol v súlade s ust. § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov.

Správca   dane,   podľa   môjho   názoru   nepostupoval   v súlade   s rozhodnutím   ÚDR, a namiesto dostatočného zdôvodnenia zníženia nadmerného odpočtu, resp. uznania celého nadmerného   odpočtu   v plnej   výške,   vydal   dňa   22.   11.   1999   rozhodnutie   o predbežnom opatrení,   v zmysle   ktorého mal   podnecovateľ strpieť   zadržanie nadmerného odpočtu   na DPH   vo výške   154.992,-   Sk   a 10   %   zvýšenie dane,   ktoré bolo   uhradené z nadmerného odpočtu za II. štvrťrok 1999 vo výške 15.500,- Sk.

Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane môže počas daňovej kontroly v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie jej účelu uložiť   daňovému   subjektu,   aby   niečo   vykonal,   niečoho   sa   zdržal   alebo   niečo   strpel. Domnievam   sa,   že   v danom   prípade   správca   dane   nepostupoval   v súlade   s týmto ustanovením, nakoľko vydať predbežné opatrenie len na základe tej skutočnosti, že správca dane   nedokáže   zistiť   u iného   daňového   subjektu,   či   sa   zdaniteľné   plnenie   uskutočnilo, nemožno považovať za nevyhnutne potrebné na dosiahnutie účelu daňovej kontroly. Na   základe   oznámenia   o výkone   daňovej   kontroly   zo   dňa   17.   12.   1999,   vykonal správca dane dňa 10. 1. 2000 kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie za IV. štvrťrok 1998 a po jej vykonaní vydal rozhodnutie zo dňa 5. 3. 2001, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku, a to len z toho dôvodu, že bolo vydané predbežné opatrenie č. 690/210/54501/99/Sle zo dňa 22. 11. 1999.

Proti tomuto   rozhodnutiu podal podnecovateľ v zákonnej lehote dňa 23.   3.   2001 odvolanie, v ktorom navrhol vrátenie nadmerného odpočtu v plnej výške. O tomto odvolaní rozhodlo ÚDR tak, že odvolaniu rozhodnutím č. IX/2500/640-4148/01/421-r nevyhovelo a potvrdilo rozhodnutie správcu dane.

Žalobou o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 8. 8. 2001 podanou na Najvyššom   súde   SR   sa   podnecovateľ   domáhal   v konaní   č.   6   Sž   33/02,   6   Sž   144/01 preskúmania rozhodnutia č. IX/2500/640-4148/01/421-r. Najvyšší súd SR žalobu zamietol a v ďalšej časti konanie zastavil.

Domnievam sa, že správca dane v priebehu daňového konania nepostupoval v súlade s ustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov, najmä § 2 ods. 2, teda správca dane postupuje   v daňovom   konaní   v úzkej   súčinnosti   s daňovými   subjektami   a pri   vyžadovaní plnenia   ich   povinností   v tomto   konaní   použije   len   také   prostriedky,   ktoré   ich   najmenej zaťažujú   a umožňujú   pritom   správne   vyrúbiť   a vybrať   daň;   §   15a   ods.   1   nakoľko   sa domnievame, že správca dane počas obdobia viac ako 30 mesiacov (od 22. 11. 1999, kedy správca dane vydal predbežné opatrenie) mal dostatok času na odstránenie pochybností o tom, či sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo alebo nie (poukazujeme pritom na tú skutočnosť, že   z uplatneného   nadmerného   odpočtu   vo   výške   723.282,-   Sk   správca   dane   poukázal podnecovateľovi sumu 568.290,- Sk a naďalej zadržiava sumu 154.992,- Sk), ako aj zákona o DPH, najmä ustanovenia § 20 a 23 ods. 1 a 2 teda, nevrátil nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly....

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   k všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Ide o ustanovenie, ktoré bolo do Ústavy Slovenskej republiky inkorporované z Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) v spojení s čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Ústavný   súd   SR   už   vyslovil,   že   k porušeniu   tohto   práva   môže   dôjsť   aj   konaním orgánu verejnej správy (I. ÚS 45/99, II. ÚS 62/99, II. ÚS 16/00).

Podnecovateľ   ako   oprávnená   osoba   má   ústavou   zaručené   právo   na   taký   postup orgánu   verejnej   správy,   ktorý   je   zbavený   zbytočných   prieťahov.   Účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa podnecovateľ nachádza. Stav právnej neistoty bude trvať až do toho času, kým správca dane   nevydá   rozhodnutie,   ktorým   rozhodne   o vrátení   alebo   aj   nevrátení   nadmerného odpočtu   a ktoré   následne   nadobudne   právoplatnosť,   čím   sa   naplní   aj   ústavné   právo podnecovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podnecovateľ v priebehu celého konania aktívne vystupoval voči správcovi dane, reagoval na požiadavky a výzvy správcu dane včas a riadne, umožnil výkon kontroly, ktorú začal   správca   dane   po   zistení,   že   podnecovateľ   žiada   o vrátenie   nadmerného   odpočtu, podával opravné prostriedky proti rozhodnutiam správcu dane...

Správca   dane   vykonal   v dňoch   26.   1.   až   9.   6.   1999   čiastkovú   daňovú   kontrolu s prerušením, pričom dňa 14. 4. 1999 rozhodol o prerušení kontroly a až dňa 21. 6. 1999 vydal rozhodnutie č. 690/210/33485/99/Bin. Proti tomuto rozhodnutiu podal podnecovateľ odvolanie,   o ktorom   rozhodlo   ÚDR   tak,   že   vrátilo   vec   na   nové   konanie   a rozhodnutie. Následne   správca   dane   vydal   rozhodnutie   o predbežnom   opatrení   zo   dňa   22.   11.   1999 a naďalej zadržiava sumu rovnajúcu sa výške nadmerného odpočtu podnecovateľa. Ku dňu podania tohto podnetu správca dane nadmerný odpočet nevrátil.

Podľa   môjho   názoru   vydaním   uvedeného   predbežného   opatrenia   sa   sleduje   len predlžovanie povinnosti štátu na vrátenie nadmerného odpočtu DPH....

Na základe uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd SR po predbežnom prerokovaní tento podnet na začatie konania prijal a vydal toto uznesenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky začína konanie o porušení práva podnecovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Po   konaní   vo   veci   samej   navrhuje   podnecovateľ,   aby   Ústavný   súd   vyniesol   toto uznesenie:

Základné právo podnecovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie a rozhodnutie veci   bez   zbytočných prieťahov v konaní   pred   Daňovým úradom Žiar   nad Hronom   vo   veci   vrátenia   nadmerného   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 1998 porušené bolo.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je od 1. januára 2002 oprávnený rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd, vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Uvedené platí v plnom rozsahu aj pre konanie v správnom súdnictve, v dôsledku čoho: „Ak navrhovateľ pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku podaním žaloby, nemožno tento   postup   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom,   ktorého   právomoc   je   z tohto vylúčená“ (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02).

Sťažovateľ   poukázal   na   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy nečinnosťou označeného štátneho orgánu a hoci argumentoval tým, že využil všetky právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   mu   priznáva   platný   právny   poriadok   Slovenskej republiky, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti vychádzal z toho, že od 1. januára 2002 (a v súlade s novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 501/2001,   t.   j.   súbežne s nadobudnutím   účinnosti   novely   ústavy   vykonanej ústavným zákonom   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorá   upravila aj „novú“ sťažnosť v zmysle čl.   127   ústavy) sťažovateľ   môže   napadnúť   nečinnosť   Daňového   úradu   Žiar   nad   Hronom   žalobou v správnom súdnictve. Od účinnosti citovanej novely Občianskeho súdneho poriadku sa totiž   rozšírila   pôsobnosť   správneho   súdnictva   aj   na   preskúmanie   zákonnosti   postupov vrátane nečinnosti orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). V dôsledku   toho   sa   „rozšíril   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy (...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd)“ (II. ÚS 140/02).

Keďže právomoc správneho súdnictva v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002