SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 197/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom,Advokátska kancelária, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 109/2014-817z 25. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2014, sp. zn. 1Cob/109/2014-817, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2014, sp. zn. 1Cob/109/2014- 817, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛ ako sťažovateľovi trovy konania vo výške uvedenej v písomnom vyhotovení nálezu, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Cb 9/09, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalobca“) proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 42 421, 83 € s príslušenstvomz titulu vrátenia vkladu tichého spoločníka. Okresný súd žalobu žalobcu proti sťažovateľovirozsudkom č. k. 23 Cb 9/2009-485 z 20. júla 2009 zamietol a žalobcu zaviazal nahradiťsťažovateľovi trovy konania. Na odvolanie žalobcu krajský súd rozsudkom č. k.1 Cob 275/2009-561 z 3. júna 2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovela zaviazal sťažovateľa aj na náhradu trov konania. O dovolaní podanom sťažovateľom protitomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)rozsudkom č. k. 1 Obdo 57/2010-658 z 3. mája 2011 tak, že žalobu zamietol. Tentorozsudok dovolacieho súdu bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 541/201-31z 25. apríla 2012 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie o podanomdovolaní sťažovateľa. Najvyšší súd znova rozhodol vo veci uznesením č. k.2 Obdo 30/2012-780 z 20. marca 2014 tak, že rozsudok krajského súdu č. k.1 Cob 275/2009-561 z 3. júna 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra2014 tak, že znova rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 9/2009-485 z 20. júla 2009 zmenila žalobe vyhovel.
Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 9/2009-485 z 20. júla 2009 v spojenís rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 nadobudolprávoplatnosť 6. novembra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že rozsudkom krajského súduč. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 došlo k porušeniu jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Tento rozsudok je podľapresvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnený, nedáva odpovede na pre vec podstatnéargumenty sťažovateľa prednesené všeobecným súdom, je založené na neprimeranomvyhodnotení výsledkov dokazovania a takom výklade dotknutých právnych noriem, ktorýpopiera ich účel a zmysel.
Ako zistil ústavný súd, sťažovateľ 10. decembra 2014 podal proti rozsudku krajskéhosúdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľrozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákonyna konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvoupodľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014.
Podstatou námietok sťažovateľa je nedostatočné odôvodnenie napadnutéhorozhodnutia a ústavne nekonformná aplikácia dotknutých právnych noriem. Sťažovateľ sasťažnosťou doručenou ústavnému súdu, ako aj podaným dovolaním domáha zrušenianamietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.
V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu priochrane základných práv a slobôd tým, že podal (10. decembra 2014) vo svojej právnej vecidovolanie ešte predtým, ako doručil (7. januára 2015) ústavnému súdu sťažnosť podľačl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako ajpodaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnostikonania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štáturešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, žeuplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomociústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutímdovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, zapredčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúťaž vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu dozákladných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhovyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktorézákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytujea na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušnýmorgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravnéhoprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takátosťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľaktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiuvšeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To všakplatí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehotenielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, akním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).
Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň ajsťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospelk záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavysmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórnenezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnúpre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015