znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 197/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť

zastúpeného   advokátom   JUDr.   Pavlom   Malichom,Advokátska   kancelária,   Dunajská   25,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   Cob   109/2014-817z 25. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranupodľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl.   36   ods.   1   Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   25.   09.   2014,   sp.   zn. 1Cob/109/2014-817, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 09. 2014, sp. zn. 1Cob/109/2014- 817, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť ⬛⬛⬛⬛ ako sťažovateľovi trovy konania vo výške uvedenej v písomnom vyhotovení nálezu, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava III(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Cb 9/09, v ktorom sa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalobca“) proti sťažovateľovi domáhal zaplatenia sumy 42 421, 83 € s príslušenstvomz titulu vrátenia vkladu tichého spoločníka. Okresný súd žalobu žalobcu proti sťažovateľovirozsudkom č. k. 23 Cb 9/2009-485 z 20. júla 2009 zamietol a žalobcu zaviazal nahradiťsťažovateľovi   trovy   konania.   Na   odvolanie   žalobcu   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.1 Cob 275/2009-561 z 3. júna 2010 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobe vyhovela zaviazal sťažovateľa aj na náhradu trov konania. O dovolaní podanom sťažovateľom protitomuto rozsudku rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)rozsudkom   č.   k.   1   Obdo   57/2010-658   z   3.   mája   2011   tak,   že   žalobu   zamietol.   Tentorozsudok dovolacieho súdu bol zrušený nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 541/201-31z 25. apríla 2012 a vec bola vrátená najvyššiemu súdu na nové rozhodnutie o podanomdovolaní   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   znova   rozhodol   vo   veci   uznesením   č.   k.2 Obdo 30/2012-780   z   20.   marca   2014   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.1 Cob 275/2009-561 z 3. júna 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra2014 tak, že znova rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 9/2009-485 z 20. júla 2009 zmenila žalobe vyhovel.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   23   Cb   9/2009-485   z   20.   júla   2009   v   spojenís rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 nadobudolprávoplatnosť 6. novembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdí, že rozsudkom krajského súduč. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 došlo k porušeniu jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Tento rozsudok je podľapresvedčenia sťažovateľa nedostatočne odôvodnený, nedáva odpovede na pre vec podstatnéargumenty   sťažovateľa   prednesené   všeobecným   súdom,   je   založené   na neprimeranomvyhodnotení výsledkov dokazovania a takom výklade dotknutých právnych noriem, ktorýpopiera ich účel a zmysel.

Ako zistil ústavný súd, sťažovateľ 10. decembra 2014 podal proti rozsudku krajskéhosúdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014 dovolanie, o ktorom nebolo dosiaľrozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   týmisťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhaťochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktorému   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   aleboslobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a   účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnostinie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákonyna konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvoupodľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práva základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 109/2014-817 z 25. septembra 2014.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutéhorozhodnutia a ústavne nekonformná aplikácia dotknutých právnych noriem. Sťažovateľ sasťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu,   ako   aj   podaným   dovolaním   domáha   zrušenianamietaného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu priochrane základných práv a slobôd tým, že podal (10. decembra 2014) vo svojej právnej vecidovolanie   ešte   predtým,   ako   doručil   (7.   januára   2015) ústavnému   súdu   sťažnosť   podľačl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako ajpodaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vedome   vytvoril   stav   „dvojkoľajnostikonania“,   keď   by   o   tej   istej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štáturešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, žeuplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci   predchádza uplatneniu   právomociústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutímdovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, zapredčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúťaž vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu dozákladných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhovyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktorézákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytujea na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov,neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušnýmorgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09,IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   145/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravnéhoprostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takátosťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľaktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)spôsobilý   zabezpečiť   ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne akoneprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnomsúde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiuvšeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To všakplatí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehotenielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho, akním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň ajsťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospelk záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavysmerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuťpre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórnenezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju   v   tejto   časti   odmietol   ako   neprípustnúpre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015