znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 197/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   Š.,   P.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   K.,   P.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Er   311/09   p o r u š i l základné   právo   A.   Š.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Er 311/09 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A.   Š.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   496,70 €   (slovom štyristodeväťdesiatšesť   eur   a   sedemdesiat   centov),   ktorú   j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   advokátky   JUDr.   D.   K.,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 197/2013-12   z 26. marca   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:„Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 111/2003-207 zo dňa 24. 9. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. 11. 2008 a vykonateľnosť 19. 11. 2008, bol žalovaný J. R.,   bytom   P.,   povinný   vydať   mi   kľúče   od   bytu,   ktorý   sa   nachádza   v P.   na   ul.   S., k jednoizbovému   bytu   č.   1,   ako   aj   kľúče   od   vchodových   dverí   obytného   domu,   kde   sa predmetný byt nachádza k rukám mňa, sťažovateľky ako žalobkyne, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Keďže   žalovaný   si   svoju   povinnosť   nesplnil,   podala   som   dňa   26.   2.   2009 na Exekútorský úrad JUDr. R. F., P. návrh na vykonanie exekúcie. Exekúcia sa vedie pod Ex 252/09.

Po podaní návrhu na vykonanie exekúcie podal povinný J. R. námietky proti exekúcii a trovám exekúcie a návrh na odklad exekúcie dňa 29. 5. 2009.

Listom zo dňa 16. 9. 2009 som požiadala prostredníctvom mojej právnej zástupkyne súd o prednostné prejednanie námietok a návrhu na odklad exekúcie, keďže som prestárla osoba a od februára 2003 žijem na ulici.

Uznesením   Okresného   súdu   Prešov   2Er   311/09   zo   dňa   4.   2.   2012   súd   vyhovel námietkam   povinného   v   časti   trov   konania,   v   prevyšujúcej   časti   námietky   povinného zamietol, návrh povinného na odklad exekúcie zamietol.

Listom zo dňa 20. 8. 2012 som opätovne požiadala súd, ako aj predsedníčku súdu, aby boli odstránené prieťahy v konaní.

Dňa 28. 10. 2010 podal povinný opätovne návrh na zastavenie exekúcie. K tomuto návrhu som sa dňa 12. 4. 2011 vyjadrila a opätovne som požiadala súd, aby môj prípad riešil prioritne, keďže bývam na ulici, mám zdravotné problémy a vysoký vek (77 rokov). Listom   zo   dňa   24.   5.   2012   som   sa   opätovne   obrátila   na   súd   a   požiadala   som o odstránenie prieťahov v konaní, keďže návrh bol podaný ešte dňa 26. 2. 2009 a exekúcia nie je doposiaľ ukončená. Na tento môj posledný list mi zo strany predsedníčky súdu bola zaslaná odpoveď dňa 14. 2. 2012.

Mám preto zato, že v mojej exekučnej veci postupom súdu a súdneho exekútora dochádza   k   prieťahom   v   konaní,   od   podania   návrhu   doposiaľ   (3,5   roka)   nedošlo k doriešeniu môjho návrhu a ukončeniu exekúcie, doteraz kvôli neukončenému exekučnému konaniu žijem na ulici, nakoľko sa nemôžem dostať do bytu, od ktorého mi má povinný vydať kľúče.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo A.   Š. upravené v čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 2Er 311/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Prešov prikazuje, aby vo veci 2Er 311/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   Š. priznáva   finančné   zadosťučinenie   30.000   Eur(...),   ktoré   je   Okresný   súd Prešov povinný vyplatiť A. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania A. Š., ktoré je povinný zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. D. K.(...) vo výške 331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. 1 SprO 468/2013 z 29. apríla 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. mája 2013.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných v napadnutom konaní a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) V priebehu tohto konania boli(...) podávané aj rôzne stanoviská a vyjadrenia účastníkov exekučného konania a súdneho exekútora smerujúce k rozhodnutiu o procesných návrhoch účastníkov exekučného konania a iného priebehu exekučného konania. Navyše od právoplatnosti uznesenia súdu zo dňa 13. 06. 2012 (05. 07. 2012) do rozhodnutia o priznaní nároku oprávnenej na poskytovanie právnej pomoci v dovolacom konaní Centrom právnej pomoci (03. 02. 2013) uplynulo najmenej 7 mesiacov. Rozhodnutie Centra právnej pomoci o žiadosti samotnej sťažovateľky na ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie bolo vzhľadom na ustanovenie § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku za primeranej aplikácie tohto ustanovenia aj na exekučné konanie (§ 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku)   nevyhnutnou   podmienkou   ďalšieho   procesného   postupu   súdu   vo   vzťahu k dovolaniu oprávnenej. Navyše, po právoplatnom rozhodnutí súdu o námietkach povinného neexistovala   žiadna   zákonná   prekážka   pre   súdneho   exekútora,   ktorá   by   mu   v   zmysle poverenia (s výnimkou trov konania vo výške 487,25 Eur) bránila v pokračovaní exekúcie. Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní v tejto právnej veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku z 23. mája 2013 uviedla tiež chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a dodala:

„(...) Dňa 20. 8. 2010 som požiadala predsedníčku Okresného súdu Prešov, aby zjednala nápravu, aby nedochádzalo k prieťahom, pretože od roku 2003 až do roku 2010 som fakticky ako bezdomovec, nemám kde bývať. (...) Keďže od 27. 10. 2010 nebolo vo veci rozhodnuté, dňa 12. 4. 2011 som opätovne požiadala predsedníčku Okresného súdu Prešov na zjednanie nápravy tak, aby súd vo veci konal vzhľadom na moje sociálne postavenie. Súd od podania návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 27. 10. 2010 nerozhodol, i napriek   mojim   žiadostiam   zaslaným   predsedníčke   Okresného   súdu   Prešov,   avšak   dňa 14. 6. 2012   mi   Okresný   súd   Prešov   v   prílohe   zaslal   opätovne   po   dvoch   rokoch   návrh povinného   na   zastavenie   exekučného   konania,   ku   ktorému   som   sa   opätovne   vyjadrila 6. 8. 2012.

Uznesením zo dňa 19. 11. 2012 súd po dvoch rokoch rozhodol o zastavení exekúcie tak, že tento návrh zamietol.

Keďže   je   tu   procesná   závada   vo   vykonaní   exekúcie,   chýba   rozhodnutie   vo   veci zrušujúceho uznesenia o zaplatení súdneho poplatku za námietky povinného vo výške 66 Eur,   ako aj   o zastavení exekúcie,   mám zato,   že došlo k prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu.

Pokiaľ sa týka vyjadrenia Okresného súdu Prešov v časti podania dovolania voči výroku o vyhovení námietok povinného čo do trov konania vo výške 487,25 Eur a vyhovení námietok povinného čo do trov exekúcie vo výške 231,47 Eur, mám zato, že predmetné dovolanie nie je procesnou vadou na vykonanie exekúcie vydania kľúčov v prospech mňa, sťažovateľky, k 1-izbovému bytu nachádzajúceho sa na S. ul., P.

Prieťahy v konaní ja, sťažovateľka, vidím v nečinnosti súdu za roky 2010-2012, kedy exekučný súd procesne nekonal.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 Er 311/09:

Dňa 16. marca 2009 súdny exekútor JUDr. R. F. (ďalej len „súdny exekútor“) podal na okresnom súde žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie „odobratím veci s prísl.“ na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 17 C 111/2003-207 proti povinnému J. R. (ďalej len „povinný“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 2 Er 311/09.

Dňa 20. marca 2009 okresný súd vydal pod č. 5707*051862 poverenie na vykonanie exekúcie.

Dňa   29.   mája   2009   povinný   podal   námietky   proti   exekúcii   a trovám   exekúcie a taktiež návrh na odklad exekúcie.

Dňa   3.   júna   2009   súdny   exekútor   predložil   spis   okresnému   súdu,   aby   rozhodol o námietkach povinného a o jeho návrhu na odklad exekúcie.

Dňa   22.   júna   2009   sa   sťažovateľka   písomne   vyjadrila   k námietkam   povinného a k jeho návrhu na odklad exekúcie.

Dňa   4.   februára   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   Er   311/09-27   vyhovel námietkam povinného vo vzťahu k trovám exekúcie a sčasti vo vzťahu k trovám konania, pričom nevyhovel návrhu na odklad exekúcie.

Dňa   22.   februára   2010   povinný   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 2 Er 311/09-27 odvolanie.

Dňa 25.   februára   2010 sťažovateľka   podala odvolanie   proti   uzneseniu   okresného súdu č. k. 2 Er 311/09-27.

Dňa 12. marca 2010 sa povinný písomne vyjadril k odvolaniu oprávnenej.Dňa   24.   marca   2010   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“), aby rozhodol o opravných prostriedkoch v danej veci.

Dňa 15. júna 2010 krajský súd uznesením č. k. 9 CoE 8/2010-72, 9 CoE 21/2010-72 potvrdil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   jeho   časti   vo   výroku   o   vyhovení námietkam povinného, čo sa týka trov konania vo výške 487,25 €, a odmietol odvolanie oprávnenej proti   výroku uznesenia o vyhovení námietkam povinného proti predbežným trovám exekúcie vo výške 231,74 €.

Dňa 23. júna 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 18. augusta 2010 sťažovateľka podala dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 9 CoE 8/2010-72, 9 CoE 21/2010-72 a zároveň požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v dovolacom konaní.

Dňa 28. októbra 2010 bol okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie.

Dňa 29. októbra 2010 bol exekučný spis predložený okresnému súdu na rozhodnutie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie.

Dňa   10.   novembra   2010   okresný   súd   zaslal   sťažovateľke   tlačivo   potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch s výzvou, aby toto tlačivo po vyplnení vrátila súdu.

Dňa 15. novembra 2010 sťažovateľka reagovala na uvedenú výzvu súdu.Dňa 8. decembra 2010 sa povinný vyjadril k dovolaniu sťažovateľky.Dňa 13. júna 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 Er 311/09-120 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov pre dovolacie konanie, odkázal oprávnenú na Centrum právnej pomoci a súčasne uložil povinnej podať Centru právnej pomoci písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. júla 2012.

Dňa 14. júna 2012 súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k návrhu povinného na zastavenie exekučného konania.

Dňa 10. augusta 2012 sa sťažovateľka vyjadrila k návrhu povinného na zastavenie exekúcie.

Dňa 19. novembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 2 Er 311/09-147 povolil odklad exekúcie v časti trov konania vo výške 487,25 € do právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní sťažovateľky. Zároveň zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie s výnimkou časti trov konania vo výške 487,25 €.

Dňa 18. januára 2013 okresný súd vyzval Centrum právnej pomoci v P., aby uviedlo v akom štádiu je žiadosť sťažovateľky „o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie“.Dňa   25.   januára   2013   Centrum   právnej   pomoci   uviedlo,   že   rozhodnutím   sp.   zn. 4 N 2227/12 priznalo sťažovateľke právnu pomoc v predmetnom dovolacom konaní, avšak toto rozhodnutie ešte nie je právoplatné.

Dňa   19.   apríla   2013   Centrum   právnej   pomoci   oznámilo   súdu,   že   uvedené rozhodnutie, ktorým bola sťažovateľke priznaná právna pomoc v predmetnom dovolacom konaní, je už právoplatné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 311/09 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   je   pod   konaním,   v ktorom   sa   takáto   vec   prerokováva,   potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho a dovolacieho súdu,   ďalej   konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj   konanie   o výkon   rozhodnutia.   Tento právny   názor   ústavného   súdu   vychádza   z toho,   že   ani   ústava   a ani   procesné   predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v exekučnom   konaní   vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   povahu   nemožno hodnotiť ako zložitú vec (napr. I. ÚS 56/02, II. ÚS 228/2013).

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane absolútne nečinný, a to konkrétne od 22. júna 2009 do 4. februára 2010 (minimálne sedem mesiacov), od 8. decembra 2010 do 13. júna 2012   (osemnásť mesiacov)   a   od   10.   augusta   2012   do   19.   novembra   2012   (tri mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas takmer dva a pol roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   navrhovateľka   v predmetnej   veci   počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku   postupu   okresného súdu,   a preto vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 30 000 €, pretože „právna neistota, v ktorej sa nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Moja ujma spočíva v tom, že dochádza k prehlbovaniu mojich útrap   psychických,   ako   aj   ekonomických,   od   februára   2003   žijem   doslova   na   ulici, krátkodobo   prespávam   v rôznych   charitách,   kde   som   sústavne   konfrontovaná   ostatnými neprispôsobivými občanmi, som prestárla 78 ročná osoba, s podlomeným zdravím, preto mám zato, že zo strany súdu je povinný zvýhodnený oproti mne ako oprávnenej a ja som naopak znevýhodnená.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, ako aj vzhľadom na všetky okolnosti zisteného porušenia jej práv, na povahu veci a životnú situáciu sťažovateľky považuje za primerané v sume 3 500 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o žiadosti sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 8. marca 2013, spísanie spresnenej ústavnej sťažnosti zo 14. marca 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 23.   mája   2013).   Za tri   úkony   vykonané   v roku   2013   patrí   odmena   v sume   trikrát po 130,16 € a režijný paušál trikrát po 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy právneho   zastúpenia   sťažovateľky   predstavujú   sumu   413,91   €,   ku ktorej   bolo   treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,78 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 496,70 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013