znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 197/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., F, s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 124/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 124/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou 14. júla 2010 sa sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 124/2010 domáha voči Slovenskej republike, v zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, „...   náhrady   majetkovej škody a nemajetkovej ujmy...“, pričom podľa jej tvrdenia okresný súd v predmetnom konaní do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevykonal   žiadne   relevantné   procesné   úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu o jej žalobe. Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že okresný súd je v označenom konaní nečinný aj napriek tomu, že predsedovi okresného súdu podala   1.   augusta   2011   sťažnosť   na   prieťahy   v   označenom   konaní,   takže   v   dôsledku zdĺhavého postupu okresného súdu sa neustále predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Porušovateľ   podľa   informácií   sťažovateľa   doposiaľ   nevykonal   vo   veci   žiadny procesný úkon, ktorý by viedol k ochrane legitímnych práv sťažovateľa a to napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 14 mesiacov....

Tvrdíme, že pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, okresný súd prejednáva spor o náhradu škody a nemajetkovej ujmy relatívne vysokej výšky, ktorý je však adekvátne skutkovo opísaný a podložený dôkazmi a je právne podrobne zdôvodnený. Uznávame, že predmetný spor nie je úplne právne a fakticky jednoduchý, avšak z vykonaných procesných úkonov súdu nie je možné vyvodiť, že by sa súd s obsahom spisu doposiaľ oboznámil, pretože vo veci doposiaľ nebolo nariadené ani prvé pojednávanie. Máme za to, že prípadná skutková alebo právna zložitosť veci nemôže byť braná do úvahy, keďže na vznik, existenciu a dĺžku trvania prieťahov nemá doposiaľ žiadny vplyv. Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho konania nemohlo v žiadnom prípade spôsobiť prieťahy. Naopak jeho aktívna súčinnosť   podporuje   skoré   ukončenie   konania.   Posúdenie   tretieho   kritéria   je   spojené s vykonaním   dokazovania   v   priebehu   konania   o   ústavnej   sťažnosti   Ústavným   súdom Slovenskej republiky s využitím všetkých relevantných materiálov,   najmä súdneho spisu okresného súdu.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   spoločnosti   L.   a.   s...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C/124/2010 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C/124/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Spoločnosti L. a. s... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 700,- €..., ktoré je jej Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť spoločnosti L. a. s... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F, s. r. o..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12   C   124/2010   je   postup   okresného   súdu   poznačený   zbytočnými   a   neodôvodnenými prieťahmi, v dôsledku čoho bolo porušené jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Sťažovateľka sa na ústavnom súde domáha ochrany svojho základného práva a práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   postupe   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 124/2010 sťažnosťou z 26. septembra 2011 (ústavnému súdu bola doručená 28. septembra 2011), pričom z tejto sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu túto sťažnosť ani nie dva mesiace potom, ako 1. augusta 2011 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, takže z tohto hľadiska sťažovateľka   neposkytla   okresnému   súdu   dostatočný   časový   priestor,   aby   v   dôsledku využitia   sťažnosti   na   prieťahy   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu,   ktorú   považuje ústavný   súd   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   označených   práv,   sám   okresný   súd zjednal nápravu vo svojom dovtedy zdĺhavom postupe.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva stanovisko, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom. Možné síce konštatovať, že sťažovateľka podala predtým, ako sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť predsedovi okresného súdu, avšak takéto   formálne   využitie   právneho   prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažovateľkou   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by predstavoval   splnenie   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   označeného   ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť mu bola sťažovateľkou podaná   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   by   vyčerpanie   právneho prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke na ochranu jej základných   práv a slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ, ani k záveru, že napriek jeho využitiu predseda okresného súdu   primerane   nereagoval   a   nevyužil   príležitosť,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil protiprávny stav zapríčinený nečinnosťou okresného súdu.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na obsah sťažnosti,   ako aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 124/2010 jedno obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 9 mesiacov, a to od 28. októbra 2010, keď okresný súd uznesením uložil žalovanému, aby sa vyjadril k žalobe sťažovateľky, do 4. augusta 2011, keď okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 21. október 2011. Uvedené obdobie ústavný súd vyhodnotil ako ojedinelý prieťah, ktorý aj vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd v súčasnej dobe vo veci koná, nemá intenzitu zbytočného prieťahu v zmysle požiadavky čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľky aj z uvedeného dôvodu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   však   nad   rámec   poznamenáva,   že   ak   by   sa   v   napádanom   postupe okresného súdu opätovne vyskytovali prieťahy v konaní, sťažovateľka má právo opätovne sa   domáhať   ochrany   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012