znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 197/2011-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 345/2010-64 z 8. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 345/2010-64 z 8. decembra 2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla: «Na   základe   zmluvy   o   úvere   (ďalej   len   „Zmluva“)   zo   dňa   04.07.2006   poskytol sťažovateľ dlžníkovi...: A. K.,... bytom B. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 464,71 Eur. Zmluva   o.i.   obsahovala   ustanovenia   týkajúce   sa   povinnosti   dlžníka   z   tohto   úverového vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 12-ich mesačných splátkach v sume 75,68 Eur mesačne od 25.07.2006.

Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite splatný. Sťažovateľ opakovane vyzval dlžníka k úhrade úveru. Dlžník neuhradil dlžnú čiastku, preto sťažovateľ zahájil rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného   zriaďovateľom   S.   a.s.,   so   sídlom   B.   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom.

Dňa 01.03.2007 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný. Tento rozhodcovský nález má povahu exekučného titulu.

Dňa 09.06.2007 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom Lučenec (ďalej len „Okresný súd“) dňa 23.07.2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania uznesením zo dňa 27.09.2010, sp. zn. 12Er 480/2007-49 exekúciu zastavil.

Sťažovateľ podal dňa 27.09.2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „Krajský   súd“)   ako   súd   odvolací uznesením zo dňa 08.12.2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 27.09.2010 ako vecne a právne správne.

Sťažovateľ   konštatuje,   že   v   priebehu   skutkového   stavu   (časť   I)   boli   porušené okresným súdom a krajským súdom jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, tj. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom...

Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu   a   súvisiacich   dokladov   najmä   predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa   nieje   v   súlade   s   požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...»

Sťažovateľka   uviedla,   že   dovolanie   nepodala,   pretože   podľa   §   238   ods.   5 Občianskeho súdneho poriadku „dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom  ...   v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   pričom   na príslušenstvo   sa   neprihliada.   Ak   je   predmetom   dovolacieho   konania   len   príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde“, pričom v tejto veci tvorí istina 464,71 €.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   15CoE 345/2010-64 zo dňa 08.12.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15CoE 345/2010-64 zo dňa 08.12.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 4981,18 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4.   Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P.,   s.r.o.   trovy právneho zastúpenia v sume 407,04 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 203,52 EUR s DPH) na účet právneho zástupcu J. H., advokáta,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE 345/2010 z 8. decembra 2010, ktorým podľa nej malo   byť   zasiahnuté   do   jej   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   tým,   že   krajský   súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala   možnosť   k   tomu   vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť   aj   k   zásahu   do   jej   práva   na spravodlivý proces a vlastníckeho práva, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo   byť   z   exekúcie   oprávnenej   sťažovateľke   upreté   právo   na   vrátenie   majetku od povinného, ktorý sťažovateľka povinnému poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Odvolací súd zastáva rovnaký názor ako exekučný súd, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. 10. 2008) a § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, že na úverový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je potrebné aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského   práva.   Tomuto   zisteniu   bolo   potom   potrebné podriadiť ďalší procesný postup exekučného súdu. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou a dlžníkom nevyplýva, že dlžník je podnikateľom a úver sa uzatvára za účelom podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania.

Aj Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Do slovenskej legislatívy sa prebrali viaceré smernice Európskej rady a parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa alebo sa jej priamo, či nepriamo dotýkajú. Takouto je aj smernica   Rady   č.   93/13/EHS   z 05.04.1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských zmluvách, na ktorú odkazuje v rozhodnutí okresný súd a ktorá bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník. Možno vychádzať z osobitnej právnej úpravy zákona NR SR č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinnej v čase uzavretia posudzovanej zmluvy o úvere, najmä v rámci definícií zmluvných strán a zákazu diskriminácie spotrebiteľa. Posudzovanú zmluvu o úvere zo dňa 04.07.2006 možno považovať za typovú zmluvu podľa § 23a citovaného zákona o ochrane spotrebiteľa. Predmetná   zmluva   o   úvere   ako   neoddeliteľná   súčasť   exekučného   titulu   obsahuje podmienky   spôsobujúce   značnú   nerovnováhu   medzi právami a   povinnosťami   zmluvných strán.   Takouto   podmienkou   je   aj   rozhodcovská   doložka,   ktorú   exekučný   súd   správne vyhodnotil ako neplatnú. Potom aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, preto nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva a z jej   zaradenia   do   všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   bodu   17.   Reálne   tým dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v prospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ nemal možnosť individuálne ovplyvniť znenie rozhodcovskej   doložky,   mohol   iba   zmluvu   o   úvere,   ktorej   neoddeliteľnou   súčasťou   sú všeobecné podmienky poskytovania úveru,   buď ako celok len prijať alebo nie.   Zistenie neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre zastavenie exekúcie.   Exekučný   súd   je   v   každom   štádiu   exekúcie   oprávnený   skúmať,   či   nenastala okolnosť,   pre ktorú je potrebné exekúciu zastaviť. Od začatia exekučného konania dňa 19.06.2007, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi, došlo aj k posunu právneho   posudzovania   exekučných   vecí,   nielen   vzhľadom   na   implementované   právne predpisy   Európskej   únie   do   slovenského   práva,   ale   aj   vzhľadom   na   zjednocujúcu   sa judikatúru.   Neobstojí   preto   námietka   oprávneného,   že   rozhodcovský   rozsudok   bol predmetom   skúmania   zo   strany   súdu   už   pri   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   súdnemu exekútorovi.“

Z citovanej časti rozhodnutia odvolacieho krajského súdu   vyplýva stotožnenie sa krajského súdu s rozhodnutím prvostupňového exekučného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok v rozhodnom znení“) na neexistencii spôsobilého exekučného titulu z dôvodu   zistenia,   že   tento   odporuje   zákonu.   Podľa   zistenia   exekučného   súdu   totiž exekučný titul, ktorým bolo v tomto prípade rozhodnutie rozhodcovského súdu, zaväzoval povinnú dlžníčku k neprípustnému, resp. nezákonnému plneniu.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov rozhodnutie exekučného súdu, s ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil,   a   tiež   konštatoval,   že   exekučný   súd   má   právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu   exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno tak závery exekučného súdu, ako ani závery krajského   súdu   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného   poriadku,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Sťažovateľka svoju argumentáciu (tak pred krajským súdom, ako aj pred ústavným súdom), že exekučný titul, resp. jeho súlad so zákonom môže byť preskúmaný iba pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a nie aj v priebehu celého exekučného konania, odvádza   zrejme   z   doslovného   znenia   ustanovenia   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku v rozhodnom   znení,   podľa   ktorého   „Súd   preskúma   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   uznesením   zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“. Keďže Exekučný poriadok v rozhodnom znení na inom mieste než v citovanom § 44 ods. 2 vyslovene neupravoval povinnosť alebo právo exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom, sťažovateľka zrejme   dospela   k   presvedčeniu,   že   exekučný   súd   po   vydaní   poverenia   na   vykonanie exekúcie   nemá   už   viac   právo   ani   povinnosť   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu,   na základe ktorého bolo toto poverenie vydané.

Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie   izolovane.   Záver   krajského   súdu   o   oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného   konania   a   nielen   pred   vydaním   poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom znení. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté   exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viaceré   z   týchto   dôvodov   závisia   práve   od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo   v   prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným [§ 57   ods.   1 písm.   b) Exekučného poriadku   v   rozhodnom   znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napr. ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku v rozhodnom znení).

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Exekučný   poriadok   v   rozhodnom   znení pojednával o skúmaní   súladu   exekučného   titulu   so   zákonom   ako   takým   (t.   j.   či   už   so   zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru), podľa názoru ústavného   súdu   tak   exekučný   súd   môže   exekučný   titul   preskúmavať   aj   z   hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, a nielen z procesného hľadiska, tak ako to namieta sťažovateľka.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutím   krajského   súdu nemohlo žiadnym spôsobom dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani k porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   pretože   krajský   súd   postupoval   plne   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku v rozhodnom znení.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   jej   bol   definitívne znemožnený prístup k jej majetku, ktorý preukázateľne na základe zmluvy o úvere poskytla povinnej, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má k dispozícii aj iné právne prostriedky (napr. žalobu o plnenie), ktorými sa môže aj legálnou cestou domôcť svojho majetku, a tým aj ochrany svojho vlastníckeho práva.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011