znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 197/2010-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa o sťažnosti spoločnosti Z., spol. s r. o., B., právne zastúpenej spoločnosťou V., s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   M.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. 5 Sžp/10/2009 takto

r o z h o d o l :

Základné práva spoločnosti Z., spol. s r. o., zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Sžp/10/2009   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 197/2010-21 z 22. apríla 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Sžp/10/2009 (ďalej aj „namietané konanie“). Od 9. júna 2010 došlo k zmene v osobe právneho zástupcu sťažovateľky tak, že sa ním stala spoločnosť V., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. V.

Zo sťažnosti   a jej príloh vyplynulo, že «Sťažovateľ nadobudol v r. 2004 kúpnou zmluvou nehnuteľnosť – pozemok parc. č...., ostatné plochy o výmere... m2 v kat. úz.... Kúpa pozemku bola realizovaná na základe predchádzajúceho záväzného stanoviska k investičnej činnosti zo dňa 24.3.2004, ktoré vydalo Hlavné mesto SR Bratislava, ktorého platnosť   bola   potvrdená   dňa   20.12.2005,   a   na   základe   ktorých   táto   nehnuteľnosť   bola určená na zastavanie „občianskou vybavenosťou“.

Na   základe   vyššie   uvedeného   záväzného   stanoviska   si   sťažovateľ   zabezpečil predpísanú   projektovú,   technickú   a   právnu   dokumentáciu   v   rozsahu   podľa   podmienok zák.č.50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len stavebný zákon) a požiadal miestne a vecne príslušný   stavebný   úrad   o   vydanie   rozhodnutia   o   umiestnení   stavby   na   novostavbu polyfunkčného objektu...

Po   uskutočnení   stavebným   zákonom   predpísaných   konaní   a   zisťovaní, stavebný úrad Mestskej časti Bratislava –   Staré   Mesto   vydal   dňa 2.8.2006   pod č.: SU- 2005,2006/33482/50197/UR-Ga rozhodnutie o umiestnení stavby č....

Predmetné rozhodnutie o umiestnení stavby bolo v zákonnej lehote účastníkom tohto konania:   Občianska   iniciatíva   za   zachovanie   životného   prostredia   v  ...,   napadnuté odvolaním, o ktorom rozhodol odvolací orgán – Krajský stavebný úrad v Bratislave svojím rozhodnutím   č.A/2006/1821-HRC   zo   dňa   6.11.2006   tak,   že   odvolanie   zamietol   a rozhodnutie o umiestnení stavby č.... potvrdil, čím sa toto následne stalo dňom 27.12.2006 právoplatným....

Napriek skutočnostiam..., ktoré nasvedčovali ukončeniu veci, dňa 1.6.2007 bol na Krajský   stavebný   úrad   v Bratislave   doručený   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 1 S 37/2007-75 zo dňa 28.mája 2007, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení rozhodnutia Krajského   stavebného   úradu   v Bratislave   č.A/2006/1821-HRC   zo   dňa   6.11.2006 ako i rozhodnutia   mestskej   časti   Bratislava   –   Staré   Mesto   č.:   SU-2005,2006/   33482/ 50197/UR-Ga zo dňa 2.8.2006 s tým, že vec im bola vrátená na ďalšie konanie. Súd takto rozhodol   na   základe   §   250j   od.   3   O.   s.   p.   z dôvodu,   že   mu   neboli   predložené   spisy žalovaného správneho orgánu (tie boli v tom čase na Krajskej prokuratúre v Bratislave). Sťažovateľovi nebolo podanie žaloby oznámené, takže o konaní nevedel.

Keďže v predmetnom súdnom konaní bolo znemožnené sťažovateľovi domáhať sa účastníctva v ňom, považoval to za porušenie svojich ústavných práv. Preto sťažovateľ podal dňa 01.08.2007 na Ústavný súd SR proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S   37/07   sťažnosť.   O   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   nálezom   č.   I.ÚS   219/07-42   zo   dňa 13.03.2008, a to že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S 37/07 svojím postupom a rozsudkom z 28.5.2007 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   a   že   citovaný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zrušuje   a   vec   vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   sťažovateľ   nemal   právnu   istotu   o   spôsobe   a   čase vybavenia   jeho   ústavnej   sťažnosti,   v   intenciách   vtedy   právoplatného   a   vykonateľného rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zúčastnil   sa   uloženého   „ďalšieho“   územného konania,   ktorého   výsledkom   bolo   vydanie   „ďalšieho“   v   poradí   druhého   územného rozhodnutia o umiestnení stavby polyfunkčného objektu..., ktoré bolo pod č.... vydané Mestskou časťou Bratislava – Staré Mesto pod č.SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR dňa 17.07.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť na základe rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave č.A/2007/2047-1/HRL zo dňa 03.10.2007.

...toto   „druhé“   územné   rozhodnutie   bolo   identické   so   zrušeným   územným rozhodnutím,   okrem   bodu   19.   jeho   výrokovej   časti.   V pôvodnom   znení   výrokovej   časti územného rozhodnutia bola stavebníkovi – sťažovateľovi – uložená povinnosť do začatia stavebného konania predložiť stavebnému úradu právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany prírody na výrub drevín nachádzajúcich sa na mieste uvažovanej výstavby, pri čom v čase vydávania   „druhého“   územného   rozhodnutia   už   toto   rozhodnutie   právoplatné   bolo (výrubové rozhodnutie MČ Bratislava Staré Mesto č.21425-45751/ormč/2006/Ra zo dňa 10.07.2006   bolo   na   základe   rozhodnutia   Obvodného   úradu   životného   prostredia v Bratislave   č.   sp.:   ZPO/2007/00582/MIA/BA-I   zo   dňa   13.04.2007   dňom   25.04.2007 právoplatné).

Na základe tejto skutočnosti, t.j. že sťažovateľ rešpektoval pokyn Krajského súdu v Bratislave a pokračoval v „ďalšom“ územnom konaní, nastala dňom 21.04.2008 – dňom doručenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR   o   zrušení   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave,   ktorým   bolo zrušené „prvé“   územné rozhodnutie   – situácia,   že   na tú   istú stavbu boli vydané dve právoplatné územné rozhodnutia, medzi ktorými bol jediný rozdiel – a to absencia bodu 19. výroku „prvého“ územného rozhodnutia.

Následne však, keďže došlo k zmenám v projekte, bolo vydané nové, „tretie“ územné rozhodnutie, ktoré je právoplatné....».

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bol na základe nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008 povinný prerokovať vec v ďalšom konaní, ktoré sa uskutočnilo pod novou sp. zn. 1 S 82/2008. Postavenie sťažovateľky v tomto súdnom konaní sa odvíjalo od § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keď konajúci   krajský   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľky   uznesením   z 25.   septembra   2008 pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného správneho orgánu.   O.   B.   (ďalej   len   „žalobca“),   sa   v predmetnom   konaní   domáhala   preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „žalovaný“) č. A/2006/1821-HRC   zo   6.   novembra   2006,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   žalobcu a potvrdené rozhodnutie mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len „mestská časť“) o umiestnení   stavby   č.   SU-2005,2006/33482/50197/UR-Ga   z 2.   augusta   2006   (ďalej   aj „prvé   územné   rozhodnutie“).   Žalobca   v konaní   namietal,   že   v prípadoch   stanovených osobitným   zákonom   môže   stavebný   úrad   v územnom   konaní   rozhodnúť   len   s výslovným súhlasom   dotknutého   orgánu,   ktorým   je   v zmysle   §   9   ods.   1   zákona   č. 543/2002   Z.   z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“) orgán ochrany prírody. Keďže územné rozhodnutie je rozhodnutím o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, v zmysle § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z. môže stavebný úrad vydať územné rozhodnutie až po doručení právoplatného rozhodnutia orgánu   ochrany   prírody   o súhlase   na   výrub   drevín.   Žalovaný   vydal   (resp.   potvrdil) rozhodnutie o umiestnení stavby predtým, ako mu bolo doručené právoplatné rozhodnutie orgánu ochrany prírody. Žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie mestskej časti z 10.   júla 2006 o vydaní súhlasu sťažovateľke na výrub drevín (ďalej len „rozhodnutie o súhlase na výrub drevín“) napadol odvolaním, preto v čase vydania prvého územného rozhodnutia   (ako   aj   potvrdzujúceho   rozhodnutia   žalovaného)   ešte   nebolo   právoplatné. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 82/2008-118 zo 6. novembra 2008 žalobu zamietol, keď sa stotožnil s názorom žalovaného, že právoplatné rozhodnutie o súhlase na výrub drevín (ak sa v konkrétnom prípade vyžaduje) musí byť predložené najneskôr v stavebnom konaní (a nie už v územnom konaní, ako to tvrdil žalobca).

Proti rozsudku krajského súdu zo 6. novembra 2008 podal žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 10/2009 z 12. januára 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zo 6. novembra 2006, ako aj rozhodnutie mestskej časti z 2. augusta 2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 12. januára 2010 sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Najvyšší súd SR predvolaním sp.zn.5Sžp/10/2009 datovaným dňom 23.12.2009... ktoré   bolo   do   Advokátskej   kancelárie   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľa   doručené v odpoludňajších hodinách vo štvrtok dňa 08.01.2010, nariadil pojednávanie vo veci na utorok 12.01.2010, pričom splnomocnenec sa vrátil z dovolenky a oboznámil sa s termínom pojednávania v pondelok dňa 11.01.2010.

Uvedeným   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   došlo   k   porušeniu   práv   vedľajšieho účastníka konania vyplývajúcich z ust. § 115 ods.2 O. s. p... teda konštatovanie na spodnej časti zápisnice z pojednávania o dodržaní zákonnej 5-dňovej lehoty nie je pravdivé! Na pojednávaní vo veci samej splnomocnený zástupca sťažovateľa súd informoval o tom, že výrub povolený vyššie citovaným právoplatným povolením bol už pred viacerými mesiacmi   zrealizovaný.   Súčasne   doložil   konajúcemu   senátu   stavebné   povolenie   na prekládku vody a prekládku horúcovodu, ktoré už boli stavebne ukončené a skolaudované, ako i právoplatné stavebné povolenie na hlavný stavebný objekt – polyfunkčný dom blok A a blok B....

Najvyšší súd SR v rozhodnutí konštatuje, že pri aplikácii ustanovení § 9 ods. 1 a 2 a § 103 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny došlo k ich nesprávnemu výkladu.

... územné rozhodnutie nebolo vydané ani procesne ani vecne v rozpore s dikciou zákona, keďže podľa prísl. ustanovení zákona v územnom konaní sa záujmy ochrany prírody a krajiny uplatňujú formou vyjadrenia... (teda nie je potrebné rozhodnutie)....

V územnom konaní bolo v intenciách § 103 ods. 6 zákona o ochrane prírody a krajiny doručené vyjadrenie príslušného orgánu štátnej správy ochrany prírody, vydané podľa § 9 ods. 2 tohto zákona a v súlade s § 103 ods. 8 citovaného zákona stavebný úrad požiadavky uvedeného správneho orgánu, ktorými uplatňoval záujmy ochrany prírody a krajiny   premietol   do   podmienok   územného   rozhodnutia,   vrátane   požiadavky   zabezpečiť právoplatné rozhodnutie na výrub drevín s tým, že musí byť doručené na stavebné konanie, t. j. pred rozhodnutím o povolení stavby.

Stavebný úrad v územnom konaní nemôže rozhodnúť bez vyjadrenia orgánu ochrany prírody a jeho vyjadrením je viazaný. Až v stavebnom konaní podľa § 62 stavebného zákona stavebný úrad skúma, či predložená žiadosť zodpovedá podmienkam určeným v územnom rozhodnutí a nemôže rozhodnúť o povolení stavby bez právoplatného rozhodnutia o súhlase na výrub drevín.

Takýto   postup   stavebného   úradu   v   územnom   konaní   zodpovedá   právnej   úprave vyplývajúcej zo zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorou sa sledujú záujmy ochrany prírody a krajiny ako verejné záujmy aj vo väzbe na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 62 ods. 4 stavebného zákona.

... Najvyšší súd SR v rozhodnutí vôbec nezohľadnil závažnú právnu skutočnosť... a to, že rozhodnutie orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny, ktorý vydal súhlas na výrub drevín v danej lokalite nadobudlo právoplatnosť a doposiaľ je platné... a dokonca, že výrub drevín na jeho základe bol zrelizovaný....

Námietky,   ktoré   uplatňujú   žalobcovia   v   územnom   konaní...   jednoznačne   smerujú, smerovali, resp. mali smerovať do iného správneho konania, vykonávaného v pôsobnosti orgánov   ochrany   prírody,   ktoré   sú   kompetentné   na   výkon   štátnej   správy   v súvislosti s ochranou drevín – správne konanie o vydanie súhlasu na výrub drevín...“

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   vôbec   nezaoberal právnou situáciou vzniklou v dôsledku toho, že na tú istú stavbu bolo následne vydané rozhodnutie   mestskej   časti   č.   SU-2005,2006,2007/33482/44581-UR   zo   17.   júla   2007 o umiestnení stavby (ďalej len „druhé územné rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie mestskej časti č. SU-2008/31350/41553-G/130-Km z 10. septembra 2008 o umiestnení stavby (ďalej len „tretie územné rozhodnutie“), ktorým bolo nahradené prvé územné rozhodnutie, teda najvyšší súd konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu, ktoré bolo nahradené iným právoplatným rozhodnutím.

Podľa názoru sťažovateľky „... Najvyšší súd SR... napadnutým rozsudkom rozhodol:

a)   tak,   že   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   ktoré   sa   zákonným   spôsobom   podľa ustanovení stavebného zákona nedá realizovať;

b)   tak,   že   v   ním   nariadenom   ďalšom   konaní   má   byť   odstránený   nedostatok spočívajúci v absencii právoplatného rozhodnutia vydaného podľa ust.§ 103 ods. 6 zákona o ochrane   prírody,   pri   čom   mu   bolo   známe,   že   toto   rozhodnutie   už   právoplatnosť nadobudlo; a pritom zákon v územnom konaní vyžaduje len vyjadrenie,

c) tak, že stavebný úrad I. stupňa má rozhodovať o umiestnení stavby, ktorej časť je už právoplatne skolaudovaná;

d)   tak,   že   sa   nevysporiadal   s   právnou   situáciou,   že   v   danej   veci   je   právoplatné „tretie“ územné rozhodnutie, na základe ktorého bolo vydané stavebné povolenie, ktoré je tiež právoplatné,

e)   tak,   že   sa   nevysporiadal   s   Metodickým   usmernením   Ministerstva   výstavby a regionálneho   rozvoja   SR   k   postupu   stavebného   úradu   v   konaní   o   umiestňovaní a povoľovaní   stavieb   z hľadiska   záujmov   ochrany   prírody   podľa   osobitného   predpisu   - ochrana   drevín   z   12.6.2006   vydaným   na   základe   zákona,   ktoré   je   pre   stavebné   úrady záväzné – negoval ho,

f)   predvolanie   na   pojednávanie   doručil   tak,   že   nebola   zachovaná   vedľajšiemu účastníkovi 5-dňová lehota na prípravu pojednávania, čím porušil sťažovateľove ústavné práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces...“.

Namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   podľa   sťažovateľky „svojvoľné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov a arbitrárne“, keďže najvyšší súd:

-   neuviedol   vo   výroku   zákonné   ustanovenie,   podľa   ktorého   bolo   rozhodnutie správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na § 250j ods. 4 druhú vetu OSP,

-   rozhodoval   vo   veci   prvého   územného   rozhodnutia,   ktoré   bolo   nahradené   iným právoplatným rozhodnutím, teda porušil zásadu res iudicata,

-   ustanovenie   §   115   OSP   neaplikoval   v súlade   s   čl.   152   ods.   4   ústavy,   čím sťažovateľke znížil možnosť ochraňovať svoje práva v súdnom konaní.

Podľa názoru sťažovateľky postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom došlo aj k neprimeranému zásahu do   jej základného   práva vlastniť majetok podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy z dôvodu nesprávnej interpretácie hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 50/1976 Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „stavebný zákon“)   a zákona č.   543/2002 Z.   z. pri   aplikácii   práva v rámci územného a stavebného konania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa Z. spol. s r.o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   boli porušené v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 5Sžp/10/2009.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.5Sžp/10/2009 zo dňa 12.01.2010 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný vyplatiť sťažovateľovi všetky trovy konania, ako budú vyčíslené, v lehote do 1 mesiaca.“

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich   vyjadreniami k opodstatnenosti   sťažnosti,   ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv zaručených v ústave a dohovore.

Predseda odvolacieho senátu najvyššieho súdu konajúceho vo veci na základe výzvy ústavného súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 4/2010-53 z 10. júna 2010 okrem iného uviedol:

„Podľa mojej mienky sťažovateľ nebol účastníkom súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia (aktívne sa nedomáhal jeho zmeny, zrušenia podaním žaloby v zmysle § 250 veta prvá O. s. p.), ale svoju účasť na tomto konaní získal priamo zo zákona ako účastník predchádzajúceho správneho konania, tzn. že sťažovateľ vystupoval počas celého súdneho prieskumu v procesnom postavení zúčastnenej osoby. Ďalej sa domnievam, že pre oblasť správneho súdnictva sú ustanovenia o vedľajšom účastníctve vzhľadom na cit. § 250 O. s. p. ako aj charakter správneho súdnictva neaplikovateľné.

Tým,   že   všeobecný   súd   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   (tzn. rozhodnutie o umiestnení stavby) nemohlo v prípade takto zúčastneného sťažovateľa dôjsť k namietanému zásahu alebo k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd...

Ak potom čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje ako „conditio sine qua non“   pre   legitimáciu   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   zásah   do   práv   sťažovateľa,   takáto podmienka   u   pôvodných   účastníkov   územného   konania,   ako   osôb   zúčastňujúcich   sa   na súdnom prieskume v celkom inej pozícii ako žalobca, nie je evidentne splnená.

Na základe uvedených skutočností som nútený... vysloviť pochybnosť, či sťažovateľ je aktívne legitimovaný na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy...

K   samotnému   rozsudku   napadnutému   ústavnou   sťažnosťou   uvádzam   za   konajúci senát nasledujúce argumenty. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 12. januára 2010 sp. zn. 5 Sžp 10/2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. novembra 2008 č. k. 1 S 82/2008-118 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. A/2006/1821-HRC zo dňa   06.11.2006   ako   aj   rozhodnutie   Mestskej   časti   Bratislava   -   Staré   Mesto   č.   SU- 2005,2006/33482/50197/UR-Ga zo dňa 02.08.2006 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

... sťažovateľ vyslovil nesúhlas s obsahom zápisnice súdu, že mal dostatok času na prípravu, tzn. spravidla najmenej 5 dni pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§115 ods. 2 O.s.p.).

K tejto námietke poukazujem, že sťažovateľ, ktorý bol právne zastúpený (JUDr. P. D.),   si   mal   svoje   právo   uplatniť,   resp.   na   jeho   údajné   porušenie   poukázať   priamo   na pojednávaní, čo sa však (nestalo). Za tejto situácie je potom neprípustné (vzhľadom na podmienku vyčerpania opravných prostriedkov) sa tohto práva dovolávať až cestou podania ústavnej sťažnosti.

Ďalej   sťažovateľ   polemizuje (str.   6)   s právnym záverom   konajúceho   odvolacieho súdu, pričom sa odvolával na Metodické usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Domnievam sa, že najmä v argumentácii uvedenej na str. 8 a 9 sťažovateľ prekročil rámec čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo tu ide o spor týkajúci sa výkladu niektorých ustanovení zák. č. 543/2002 Z.z. medzi sťažovateľom a konajúcim súdom, tzn. sťažovateľ pasuje Ústavný súd Slovenskej republiky do pozície odvolacieho súdu (tzv. súd štvrtej inštanicie) proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu....

Preto musím zdôrazniť s odkazom na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí   a   pri   rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Z tohto pohľadu konajúci všeobecný súd vyhodnotil uvedené Metodické usmernenie Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako právny názor ústredného orgánu štátnej správy, ktorým v zmysle § 135 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p. súd konajúci v správnom   súdnictve   nie   je   viazaný   a   v   zmysle   záverov   obsiahnutých   v   odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu bol vyhodnotený ako nesprávny.

... podľa konajúceho senátu odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje množstvo logicky   usporiadaných   argumentov,   úsudkov   a   právnych   záverov   (najmä   str.   8   a   9 odôvodnenia   rozsudku),   ktoré   protirečia   sťažovateľovej   argumentácii   o   komplikovanej a nezrozumiteľnej argumentácii   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky.   Skutočne,   ak sa v čase rozhodovania na stavebnej parcele nachádzajú rastúce stromy a kríky a stavebný úrad rozhodne o umiestnení stavby bez vydania stanoviska príslušného odborného útvaru ochrany životného prostredia, potom za tohto stavu prejudikoval, ako bude rozhodovať v stavebnom konaní. Naopak, ak príslušný orgán v stanovisku výrub drevín nepovolí, potom stavebný úrad sa pri vydávaní územného povolenia vysporiadať s týmto zákazom, tzn. že môže byť navrhnutý iba taký pôdorys stavby, ktorý tejto skutočnosti vyhovuje.

K   otázke   nespokojnosti   sťažovateľa   (str.   10),   že   námietky   uplatňované   žalobcom v územnom   konaní   -   zásah   do   záujmov   ochrany   prírody   a   krajiny,   mali   byť   naopak uplatňované   v   inom   správnom   konaní,   sa   nebudem   vyjadrovať,   lebo   úlohou   správneho súdnictva je zaoberať sa so všetkými námietkami, ktoré sú pre súdny prieskum z hľadiska jeho   predmetu   relevantné.   Nakoľko   žalobca   týmto   brojil   proti   nezákonnosti   postupu žalovaného   správneho   orgánu,   bolo   úlohou   konajúceho   senátu   sa   s   týmito   námietkami zaoberať.   Naopak,   postup   preferovaný   sťažovateľom...   by   znamenal   pre   súd   nezákonný postup.

Takisto sa nemôžem stotožniť s hodnotením, ktorým sťažovateľ na str. 10 označil argumentáciu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   ochrane   životného prostredia.   Takéto   hodnotenie   potláča   základnú   charakteristiku   a   poslanie   životného prostredia vyjadrenej nielen v právnom poriadku Slovenskej republiky ale aj v mnohých medzinárodnoprávnych dokumentoch...

K námietke sťažovateľa, že senát neuviedol vo výroku rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, a naopak v odôvodnení sa má nachádzať   zmätočný   poukaz   na   niektoré   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, odkazujem   na   odôvodnenie   tejto   úvahy   konajúceho   senátu,   ktoré   je   vedené   zásadou hospodárnosti súdneho konania....

S   prihliadnutím   na   tieto   závery   za   konajúci   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky navrhujem, aby ústavnej sťažnosti... nebolo vyhovené.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí,   že   bola na svojich   právach   ukrátená rozhodnutím   a postupom   správneho orgánu. Ak účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto   ochranu   musí   poskytnúť   v   rozsahu,   v   akom   sa   preukáže   existencia   dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene   nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   predmetnom   konaní   (m.   m. II. ÚS 4/94).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade   s   ústavou,   čo   je   základným   predpokladom   na   ústavne   konformnú   aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s názorom   najvyššieho   súdu   o nedostatku   aktívnej procesnej legitimácie sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorý zdôvodnil tým, že zrušením správnou žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemohlo dôjsť   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky „v procesnom   postavení   zúčastnenej osoby“ v rámci súdneho prieskumu.

V náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 219/07-42 z 13. marca 2008 vo veci sťažnosti sťažovateľky   ústavný   súd   okrem   iného   uviedol: Nemožno...   v   nijakom   prípade spochybňovať,   že v konaní   vedenom   krajským   súdom sa   rozhodovalo   nielen o právach Občianskej iniciatívy, ale aj o právach sťažovateľky.... Bolo povinnosťou krajského súdu vykladať ustanovenie § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby sťažovateľka nebola vylúčená z konania a aby sa neprimeraným spôsobom nezasahovalo do podstaty jej práva na súdnu ochranu. Skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok výslovne neoznačuje niekoho za účastníka konania, neznamená, že s ním konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu alebo jeho rozhodnutia týkajú základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve (I. ÚS 23/01).“

Podľa § 250 ods. 1 OSP (účinného od 15. októbra 2008) účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania,   ktorého   práva   a povinnosti   by   mohli   byť   zrušením   správneho   rozhodnutia dotknuté.

Postavenie sťažovateľky v rámci súdneho prieskumu sa odvíjalo od ustanovení § 250 ods. 1 a § 93 ods. 1 OSP, keď konajúci krajský súd uznesením z 25. septembra 2008 pripustil jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka.

Z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenia sťažovateľky v súdnom prieskume (vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd alebo účastník v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety OSP, ako s ňou konal najvyšší súd), a preto ústavný   súd   námietku   najvyššieho   súdu   o nedostatku   aktívnej   procesnej   legitimácie sťažovateľky na podanie sťažnosti ústavnému súdu vyhodnodil ako nedôvodnú.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní   vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp/10/2009.

1. Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie veci najvyšším súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru vysloveného v namietanom rozhodnutí. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   v súvislosti   s absenciou   právoplatného rozhodnutia orgánu ochrany prírody na výrub drevín ako podkladu pre územné konanie. Podľa   názoru   sťažovateľky   v územnom   konaní   sa   záujmy   ochrany   prírody   a krajiny uplatňujú formou vyjadrenia k činnosti povoľovanej podľa stavebného zákona, teda nie je potrebné   rozhodnutie.   Namietané   rozhodnutie   je   podľa   sťažovateľky   svojvoľné, nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   dôvodov   a   arbitrárne.   Proti   namietanému rozhodnutiu tiež namieta, že najvyšší súd

- sa nevysporiadal s metodickým usmernením Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 12. júna 2006 (ďalej len „metodické usmernenie“) vydaným na základe zákona, ktoré je pre stavebné úrady záväzné,  

-   rozhodoval   vo   veci   prvého   územného   rozhodnutia,   pričom   sa   nevysporiadal so skutočnosťou, že v danej veci bolo následne vydané druhé územné rozhodnutie a tretie územné rozhodnutie, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť, čím porušil zásadu res iudicata,

- neuviedol   vo   výroku   zákonné   ustanovenie,   podľa   ktorého   bolo   rozhodnutie správneho orgánu zrušené, so zmätočným poukazom na § 250j ods. 4 druhú vetu OSP,

-   predvolanie   na   pojednávanie   doručil   sťažovateľke   tak,   že   nebola   zachovaná 5-dňová lehota na prípravu pojednávania, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľky podľa § 115 ods. 2 OSP.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05, II. ÚS 127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd svoje závery zdôvodnil takto: „Najvyšší súd... preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní... a...dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho   orgánu   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   (§   250j   ods.   2 písm. a/ O. s. p.), a preto podľa § 220 v spoj. s § 250ja ods. 3 záver O. s. p. napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Pri svojom rozhodovaní Najvyšší súd vychádzal z toho faktu, že účastníci v svojich protikladných argumentoch vychádzali, resp. poukazovali na ust. § 103 ods. 6 v spoj. s § 9 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 zák. č. 543/2002 Z. z.

Podľa § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z. z. orgán štátnej správy, ktorý vedie konanie o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, môže o veci rozhodnúť najskôr po tom, ako mu bolo doručené rozhodnutie orgánu ochrany prírody o vydaní alebo nevydaní súhlasu alebo povolení alebo nepovolení výnimky zo zákazu alebo vyjadrenie, ak sa podľa tohto zákona vyžadujú.

Podľa § 9 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 543/2002 Z. z. orgán ochrany prírody je dotknutým orgánom v konaniach podľa osobitných predpisov vo veciach ochrany prírody a krajiny, najmä ak ide o schválenie alebo zmenu územnoplánovacej dokumentácie alebo vydanie územného rozhodnutia.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 543/2002 Z.z. orgán ochrany prírody ako dotknutý orgán uplatňuje   záujmy   ochrany   prírody   a   krajiny   najmä   formou   vyjadrenia   alebo   iného stanoviska k činnosti podľa osobitného predpisu.

Na základe uvedených ustanovení krajský súd spolu so žalovaným dospel k záveru, že vydanie územného rozhodnutia nie je v prejednávanej veci podmienené vydaním súhlasu na výrub drevín. Žalobca v odvolaní namietal, že toto odôvodnenie krajského súdu jednak je logicky   nekonzistentné   (str.   6   odvolania),   a   takýto   stav   nie   je   v   súlade   s   judikatúrou Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (konkrétne   v   odvolaní   poukazoval   na   nález I. ÚS 243/07   a   IV.   ÚS   14/07)   a   jednak   krajský   súd   podľa   žalobcu   vágnym   spôsobom konštatoval bez akýchkoľvek relevantných argumentov, úvah alebo právneho odôvodnenia, že jeho námietka týkajúca sa nutnosti vydať súhlas orgánu ochrany prírody pred územným rozhodnutím nie je dôvodná....

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd na str. 4 odôvodnenia najskôr zrekapituloval závery žalovaného, potom citoval texty ust. § 9, § 43 a § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z. a na záver vyslovil bez bližšieho logického odôvodnenia záver, že námietka žalobcu je nedôvodná. Takýto prístup krajského súdu nie je v súlade s príkazom   na   presvedčivé   odôvodnenie   obsiahnutým   v cit.   ust.   §   157   ods.   2   O.   s.   p., nakoľko neponúka žiadne argumenty účastníkom, aby zistili dôvody, prečo ich argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ust. § 9, § 43 a § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002   Z.z.   neboli   presvedčivé   a   správne.   Na   základe   uvedeného   sa   Najvyšší   súd stotožnil s námietkou žalobcu,   že odôvodnenie krajského súdu je zaťažené nedostatkom dôvodov,   prečo   námietka   žalobcu   nie   je   dôvodná   a   musel   rozsudok   krajského   súdu zmeniť....

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného k námietke žalobcu o nutnosti vydania   súhlasu   pred   vydaním   územného   rozhodnutia   vyplýva,   že   nakoľko   územné rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby, prípadne iné využitie územia, jeho vydanie nemusí byť vždy podmienené predložením rozhodnutia o vydaní súhlasu na výrub drevín a [prvostupňový] stavebný úrad v svojom rozhodnutí vo výroku na str. 8 bod 19. určil k stavebnému konaniu predložiť právoplatné rozhodnutie na výrub drevín v súlade s predmetom návrhu. Takáto formulácia je však založená na nesprávnom právnom výklade príslušných právnych noriem spôsobom, ktorý nevyhovuje príkazu legality adresovanému prostredníctvom § 3 ods. 1 Správneho poriadku správnym orgánom....

Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu   a   podľa   okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vráti   vec žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie,   ak   rozhodnutie   správneho   orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci....

V danom prípade odvolací súd konštatoval, že pri aplikácii ust. § 9 ods. 1 a 2 a § 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z. došlo k ich nesprávnemu právnemu výkladu.

Na   základe   uvedeného   Najvyšší   súd   konštatuje,   že   právny   záver   prezentovaný žalovaným nemá oporu v hore uvedených ustanoveniach na základe týchto argumentov. Nielen stavebné konanie samotné ale aj územné konanie predstavuje konanie o veci, ktorou môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, a nie je možné vylúčiť, že aj výrazným spôsobom. Otázku, či záujmy ochrany prírody a krajiny sú v konkrétnej veci skutočne dotknuté, a to aj vzťahom do budúcnosti, a pokiaľ áno, potom v akom rozsahu a s akými následkami, o tom má právomoc rozhodnúť orgán ochrany prírody a krajiny vo forme   vyjadrenia   alebo   iného   stanoviska.   Stavebný   úrad   nesmie   nechať   nepovšimnuté záujmy ochrany prírody a krajiny (§ 103 ods. 6 zák. č. 543/2002 Z.z.) a vyjadrenie alebo iné stanovisko musí vyhodnotiť ako nevyhnutný podklad pre rozhodnutie. Tento záver má aj podklad v ust. § 39b ods. 3 písm. b) a ods. 5 Stavebného zákona

Podľa § 39b ods. 3 písm. b) Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa vyžaduje na zriadenie alebo zrušenie verejných sadov, parkov, okrasných záhrad a inej zelene, ak sú spojené s terénnymi prácami, s odstraňovaním zelene, s vybavením chodníkmi a inými spevnenými plochami, s umiestnením drobnej záhradnej architektúry a technickým prevádzkovým zariadením na osvetlenie a údržbu zelene.

Podľa § 39b ods. 5 Stavebného zákona rozhodnutie o využívaní územia sa zlúči s rozhodnutím o umiestnení stavby, ak sa má na pozemku, ktorého sa rozhodnutie týka, uskutočniť aj stavba.

S   prihliadnutím   na   čl.   44   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   §   17   ods.   1   zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí pre Najvyšší súd vyplýva záver, že verejný záujem na ochrane   životného   prostredia   ako   základného   predpokladu   existencie   ľudskej   bytosti   je mimoriadny a preto právny poriadok Slovenskej republiky jej venuje zvýšenú pozornosť a na základe uvedeného je prípustné výkon niektorých práv jednotlivca obmedziť. Najmä toto   je   markantné   v   prípade   stretu   verejného   záujmu   na   ochrane   životného   prostredia a súkromných práv, ktorým je napríklad vlastnícke právo, ktorých obsah (pre vlastníctvo je to čl. 20) a zvýšená ochrana v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 veta druhá) sú zakotvené priamo v Ústave Slovenskej republiky. Pritom k obsahu vlastníckeho práva k pozemkom jednoznačne prislúcha právo na realizáciu stavby.

Potom je celkom prirodzené, že zákonodarca prostredníctvom ust. § 4 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu ale aj jednotlivcov, aby   vzhľadom   na   zachovanie   zdravého   životného   prostredia   prispôsobili   vykonávanie svojich   činností   tak,   aby   nedošlo   k   poškodeniu   životného   prostredia   alebo   jeho,   pre existenciu   jednotlivca   nenahraditeľných   zložiek,   a   ďalej   v   špeciálnych   ustanoveniach, ktorým je napríklad § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 543/2002 Z.z. ako aj ust. § 39a Stavebného zákona,   túto   prevenčnú   povinnosť   bližšie   rozviedol   pre   podmienky   výkonu   vlastníckeho práva v územnom plánovaní....

Najvyšší súd zdôrazňuje, že pri svojom posudzovaní závažnosti zisteného skutkového stavu vychádzal z predmetu zák. č. 543/2002 Z.z., ktorý je vo forme verejného záujmu na sektorovej ochrane životného prostredia vyjadrený v jeho ust. § 1 ods. 1 nasledovne - tento zákon   upravuje   pôsobnosť   orgánov   štátnej   správy   a   obcí,   ako   aj   práva   a   povinnosti právnických   osôb   a   fyzických   osôb   pri   ochrane   prírody   a   krajiny   s   cieľom   prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie,   obnovovanie   a   racionálne   využívanie   prírodných   zdrojov,   záchranu prírodného   dedičstva,   charakteristického   vzhľadu   krajiny   a   na   dosiahnutie   a   udržanie ekologickej stability.

Potom   Najvyšší   súd   nemôže   akceptovať   právnu   situáciu,   kedy   s   vedomím,   že   na dotknutom území, kde sa v čase rozhodovania nachádzajú rastúce stromy a kríky, stavebný úrad rozhodne o umiestnení stavby, tzn. že za tejto situácie nie je možné vylúčiť budúci stav, kedy   určitá   plocha   bude   zastavaná   stavbou,   v   dôsledku   čoho   budú   musieť   byť   logicky zlikvidované, resp. odstránené všetky prekážky dotknuté vrátane tam existujúcich porastov (a to aj v budúcnosti) touto stavbou. Z tohto dôvodu je potom irelevantné tvrdenie, že toto rozhodnutie ešte nezakladá právo na uskutočnenie stavby...“.

V   súvislosti   s   preskúmaním   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol vydaný   v   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   treba   podľa   názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

V   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Cez tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Pre   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   namietaného   rozhodnutia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny záver o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov, ako aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný. Inými   slovami,   úlohou   ústavného   súdu   bolo   zistiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných zákonných   ustanovení,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade konal ako správny súd podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku v odvolacom konaní proti   rozsudku   krajského   súdu,   nemožno   hodnotiť   izolovane,   ale   iba   v   kontexte s rozhodnutím krajského súdu a zároveň v kontexte s rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré   mu predchádzali.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   odôvodneniu   právneho   názoru najvyššieho   súdu   v   namietanom   rozhodnutí   nedá   vyčítať   svojvoľnosť.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam. V danom prípade aplikácia a výklad dotknutých ustanovení zákona   č.   543/2002   Z.   z.,   ako   aj   stavebného   zákona   plne   korešponduje   so   zisteným skutkovým stavom, a nie je popretím ich zmyslu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd logicky a vo vzájomne neodporujúcich si súvislostiach   odôvodnil   svoj   právny   záver   o   tom,   že   vydanie   územného   rozhodnutia v územnom   konaní   je   podmienené   vydaním   právoplatného   rozhodnutia   orgánu   ochrany prírody   o súhlase   na   výrub   drevín. Výklad   dotknutých   ustanovení   právnych   predpisov uskutočnený najvyšším súdom akcentuje ich účel a zmysel a zároveň je súladný s ústavným príkazom   obsiahnutým   v čl.   152   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   musí   byť   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov v súlade s ústavou.  

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   o nedostatočnom   odôvodnení   namietaného rozhodnutia,   ústavný   súd   uznáva, že súčasťou   obsahu základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Ústavný   súd   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   zrozumiteľným   spôsobom,   ktorý   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.   Zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Sťažovateľka   sa   v   sťažnosti   odvolávala   na   metodické   usmernenie,   s ktorým   sa najvyšší   súd   podľa   jej   názoru   v odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   nevysporiadal. Uvedené   metodické   usmernenie   vydalo   Ministerstvo   výstavby   a regionálneho   rozvoja Slovenskej republiky pre postup stavebných úradov podľa stavebného zákona vo väzbe na pôsobnosť orgánov ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z. z. v súvislosti s ochranou drevín.

V súvislosti   s touto   námietkou   ústavný   súd   znovu   pripomína,   že   v   konaní   podľa V. časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   súdy   preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1   OSP).   Zákonnosťou   rozhodnutí a postupov je ich súlad s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Ústavný súd k metodickému usmerneniu, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, uvádza, že ide o vnútorný akt verejnej správy, ktorý smeruje dovnútra určitého systému orgánov verejnej   správy   (v   tomto   prípade   ide   o stavebné   úrady).   Tieto   akty   nie   sú   všeobecne záväzné, nie sú prameňom správneho práva, a preto nemôžu byť pre súd záväzné.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Z uvedeného vyplýva, že sudcovia nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani   normami,   ktoré   nie   sú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   (m.   m. III. ÚS 64/00).

Sťažovateľka namietala aj porušenie zásady res iudicata postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, keď rozhodoval vo veci zákonnosti prvého územného rozhodnutia, pričom   v danej   veci   bolo   následne   vydané   druhé   územné   rozhodnutie   a tretie   územné rozhodnutie o umiestnení tej istej stavby, ktoré nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa sťažovateľky najvyšší súd tak konal a rozhodoval o rozhodnutí správneho orgánu, ktoré bolo nahradené iným právoplatným rozhodnutím.

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s právnym   názorom   sťažovateľky,   že   v namietanom konaní najvyšší súd opakovane rozhodoval o tej istej veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   6   Cz   10/69 z 31. marca 1969, podľa ktorého: „Totožnosť veci je daná jednak totožnosťou účastníkov, jednak totožnosťou predmetu rozhodovania; v prieskumnom konaní podľa § 244 a nasl. OSP by išlo o totožný predmet   rozhodovania,   keby   opravný   prostriedok   smeroval   proti tomu istému rozhodnutiu, ktoré už bolo súdom preskúmavané“ Z uvedeného vyplýva, že o prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   by   išlo   vtedy,   ak by   predmetom   prieskumu najvyššieho súdu v správnom súdnictve bolo totožné územné rozhodnutie, čo nie je prípad sťažovateľky. Územné rozhodnutia, ktoré boli následne vydané na tú istú stavbu, nie sú totožné s rozhodnutím, ktoré bolo predmetom prieskumu v namietanom konaní, dôkazom čoho   je   aj   skutočnosť,   že   podmienky   na   umiestnenie   stavby   boli   v týchto   územných rozhodnutiach určené odlišne ako v prvom územnom rozhodnutí. Okrem iných, podkladom na vydanie druhého územného rozhodnutia bolo aj rozhodnutie o vydaní súhlasu na výrub drevín, ktoré pri vydaní prvého územného rozhodnutia absentovalo.

Vo vzťahu k uvedenej námietke ústavný súd tiež uvádza, že podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   je   pre   súd   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý tu bol v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia.   Súd môže   vykonať dôkazy   nevyhnutné na preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   konštatuje, že žalovaný   správny   orgán   rozhodol   o   odvolaní   proti   prvému   územnému   rozhodnutiu 6. novembra 2006. Druhé územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané až 17. júla 2007,   pričom   právoplatnosť nadobudlo   na základe   rozhodnutia   žalovaného z 3.   októbra 2007. Tretie územné rozhodnutie bolo mestskou časťou vydané 10. septembra 2008, ktoré v spojení s rozhodnutím žalovaného z 31. marca 2009 nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2009. Z uvedeného vyplýva, že pre najvyšší súd bol rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase   rozhodnutia   žalovaného   o odvolaní   proti   prvému   územnému   rozhodnutiu (6. november   2006),   teda   v čase,   keď   druhé   územné   rozhodnutie   a tretie   územné rozhodnutie neboli vydané.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vecou   žalovaného   správneho   orgánu,   aby   sa v ďalšom konaní vysporiadal s právnou situáciou, že na tú istú stavbu boli následne vydané druhé   územné   rozhodnutie   a tretie   územné   rozhodnutie,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť a vykonateľnosť, a že na stavbu hlavného objektu bolo sťažovateľke vydané právoplatné stavebné povolenie.

Prejavom   arbitrárnosti   namietaného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   podľa sťažovateľky   aj   to,   že   najvyšší   súd neuviedol   vo   výroku   zákonné   ustanovenie,   podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 OSP).

V odôvodnení namietaného rozhodnutia sa v tejto súvislosti uvádza: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   neuviedol   vo   výroku   zrušujúceho   rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O. s. p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O. s. p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O. s. p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O. s. p.) prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O. s. p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.“

Možno prisvedčiť názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého ustanovenie § 250j ods. 4 OSP nemá v prípade rozhodnutí najvyššieho súdu v konaniach o správnej žalobe praktický význam vzhľadom na to, že proti rozhodnutiam najvyššieho súdu v správnom súdnictve nie sú generálne ani špeciálne prípustné opravné prostriedky. Formálny nedostatok namietaného rozhodnutia   spočívajúci   v tom,   že   vo   výroku   absentuje   ustanovenie   právneho   predpisu (OSP), podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, nemožno hodnotiť ako porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   o to   viac,   že   obsah   tejto   informácie   je   obsiahnutý v odôvodnení namietaného rozhodnutia (čím bola zároveň naplnená požiadavka na ústavne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia). Výrok rozsudku v tejto časti je rozhodujúci len   na   posúdenie   prípustnosti   odvolania   (§   250j   ods.   4   druhá   veta   OSP),   ktoré   proti rozsudku najvyššieho súdu nie je prípustné.

Aj napriek formálno-právnemu nedostatku namietaného rozhodnutia, ktorý spočíva v neuvedení   vo   výroku   rozhodnutia   príslušného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku,   podľa   ktorého   bolo   rozhodnutie   správneho   orgánu   zrušené   (ale   iba   v jeho odôvodnení), ústavný súd nemá dôvod konštatovať porušenie základného práva zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   namietaným   rozhodnutím.   Naznačená   úvaha   je   výsledkom uplatňovania požiadavky materiálneho právneho štátu, ktorá nezakladá právomoc ústavného súdu výlučne v dôsledku formálneho nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   základného   práva   je   daná   len   v   tom   prípade,   ak porušenie   formálneho   pravidla   v konaní   všeobecného   súdu   má   za následok   zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť výsledok konania, ktorým je rozhodnutie o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany zo strany konajúceho všeobecného súdu.

Sťažovateľka napokon namietala, že nedoručením predvolania na pojednávanie tak, aby bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania (spravidla 5 dní), jej bola znížená možnosť ochraňovať svoje práva v konaní pred najvyšším súdom.

V súvislosti s touto námietkou sa ústavný súd stotožnil s názorom najvyššieho súdu, že sťažovateľka, ktorá bola v konaní pred najvyšším súdom kvalifikovane právne zastúpená advokátom, si mohla a mala svoje právo uplatniť, resp. na jeho porušenie poukázať priamo na pojednávaní a z tohto dôvodu žiadať o odročenie pojednávania, čo však sťažovateľka, ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom, neurobila. Preto ústavný súd námietku sťažovateľky, ktorá toto svoje právo uplatnila po prvýkrát v konaní pred   ústavným   súdom,   vyhodnotil   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ako neprípustnú. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila, že túto podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   poznamenáva,   že právny   zástupca   sťažovateľky   sa   na základe predvolania riadne a včas ustanovil na pojednávanie pred odvolací súd, na ktorom dostal priestor na vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, na zaujatie stanoviska k argumentom protistrany, aj na predloženie listinných dôkazov, čo aj využil. Preto v okolnostiach prípadu sťažovateľky   nemožno   konštatovať,   že   by   v dôsledku   nedoručenia   predvolania   na pojednávanie v súlade s § 115 ods. 2 OSP bolo sťažovateľke ako vedľajšiemu účastníkovi v konaní pred najvyšším súdom znemožnené realizovať jej procesné práva.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 12. januára 2010 porušené neboli.

2. Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom najvyššieho súdu namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Neprimeraný zásah   do   svojho   vlastníckeho   práva   sťažovateľka   odôvodnila   nesprávnou   interpretáciou hmotnoprávnych ustanovení stavebného zákona a zákona č. 543/2002 Z. z. pri aplikácii práva   v rámci   územného   a stavebného   konania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   namietané porušenie   tohto   základného   práva   sťažovateľka   odvodzuje   od   ňou   tvrdeného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   už   uvedený   spôsob   odôvodnenia   sťažovateľky   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že keďže nedošlo k zisteniu porušenia čl. 46   ods.   1 ústavy ani čl. 6 ods.   1 dohovoru,   nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp/10/2009 z 12. januára 2010 nebolo porušené ani základné právo sťažovateľky vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   zohľadňujúc, či   bola sťažnosť dôvodná, teda   či ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa   zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   sťažovateľkou   označené základné práva zaručené v ústave a právo zaručené v dohovore porušené neboli, uvedeným návrhom sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011