znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 197/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., právne zastúpeného advokátom JUDr. R. C.,   T.,   pre namietané porušenie čl.   141 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Sd/74/2004 a základného práva na prerokovanie jeho veci verejne a v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   z 10.   decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 So 102/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť MUDr. M. S.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   povinnosť zaplatiť trovy   právneho   zastúpenia   MUDr.   M.   S.   v sume   8   011   Sk   (slovom   osemtisícjedenásť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   13.   marca 2008 doručená sťažnosť MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Sd/74/2004, ako aj namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie jeho veci verejne a v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti   verejne   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 So 102/2006. Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

Uznesením sp. zn. II. ÚS 197/08 z 29. apríla 2008 ústavný súd ustanovil JUDr. R. C. za právneho zástupcu na zastupovanie sťažovateľa v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 14052/08. Po výzve ústavného súdu právny zástupca 26. mája 2008 sťažnosť v požadovanom smere doplnil.

V podstatnej časti sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ podal ešte dňa žiadosť o priznanie čiastočného invalidného dôchodku. Sociálna poisťovňa - ústredie B. ako príslušný orgán sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. 4506087840 zo dňa 5. 1. 2004 rozhodla tak, že žiadosť sťažovateľa zamietla. V dôsledku opravného prostriedku sťažovateľa bol opätovne preskúmaný jeho zdravotný stav a dňa 6. 12. 2005 Sociálna poisťovňa - ústredie B. opätovne rozhodla tak, že žiadosť sťažovateľa o invalidný dôchodok svojím rozhodnutím č. 4506087840 zamietla.

Proti uvedenému rozhodnutiu sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal na Krajský súd Trnava, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia odporcovi na ďalšie konanie.   Krajský   súd   Trnava   rozsudkom   č.   k.   13   Sd   74/2004-106   zo   dňa   9.   5.   2006 preskúmavané rozhodnutia Sociálnej poisťovne ako vecne správne potvrdil.

Proti   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   SR   ako odvolací   súd   o   tomto   odvolaní   rozhodol   dňa   10.   12.   2007   bez   pojednávania   tak,   že napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Uvedený   rozsudok   NS   SR   sp.   zn. 6 So 102/2006 bol sťažovateľovi doručený dňa 20. 02. 2008. Dôkaz: spisom KS Trnava sp. zn. 13 Sd 74/2004.

Sťažovateľ predmetnou sťažnosťou nenamieta dĺžku konania na Najvyššom súde SR; porušenie svojich základných ústavných práv uvedené v dôvodoch jeho sťažnosti zo dňa 13. 3. 2008 - čl. 48 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. vidí v tom, že Krajský súd v Trnave nerozhodoval podľa jeho názoru nestranne (ako to má na mysli čl. 141 ods. 1 ústavy),   čoho   dôkazom   má   byť   skutočnosť,   že   pri   prejednaní   veci   porušil   viaceré ustanovenia zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (sťažovateľ ich podrobne uvádza   vo   svojej   sťažnosti)   a   Najvyšší   súd   SR   porušil   podľa   názoru   sťažovateľa   jeho ústavné právo uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to tým, že nerozhodol verejne a v jeho prítomnosti.

Rovnako sťažovateľ tvrdí, že vyššie uvedeným postupom krajského a Najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 6 ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, publikovaného pod   č.   209/1992   Zb.,   t.   j.   právo   na to,   aby   bola jeho záležitosť   spravodlivo   a verejne prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

... sťažovateľ tvrdí, že postupom Krajského súdu Trnava bolo porušené jeho právo na výkon súdnictva nezávislým a nestranným súdom a postupom NS SR bolo porušené jeho právo na   verejné prerokovanie   veci v   jeho   prítomnosti   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy SR a súčasne i jeho právo na prejednanie jeho záležitosti verejne nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. I Dohovoru.

Doručením rozsudku NS SR sťažovateľovi dňa 20. 2. 2008 je predmetné konanie právoplatne skončené a niet žiadneho riadneho opravného prostriedku, ktorým by sa mohol sťažovateľ domáhať nápravy porušenia svojich práv. Sťažovateľ podal svoju sťažnosť na Ústavný súd SR dňa 13. 3. 2008, t. j. v dvojmesačnej zákonnej lehote...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými právnymi predpismi sa sťažovateľ domáha toho, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:

1. Krajský súd Trnava v konaní pod sp. zn. 13 Sd 74/2004 porušil ústavné právo MUDr. M. S. na prerokovanie jeho veci nestranným súdom zaručené v čl. 141 ods. 1 Ústavy SR,   ako   i   jeho   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   uvedené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Najvyšší   súd   SR   v   konaní   pod   sp.   zn.   6   So   102/2006   a   rozsudkom   zo   dňa 10. 12. 2007 porušil ústavné právo MUDr. M. S. na prejednanie jeho veci verejne a v jeho prítomnosti zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho základné právo na prejednanie jeho záležitosti verejne zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal:

1. Porušenie ústavného práva na prerokovanie jeho veci nestranným súdom podľa čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Sd 74/2004.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Ústavný súd už vyslovil, že prostredníctvom tohto ustanovenia sa zabezpečuje právo občana   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Účelom   tohto ustanovenia je zabezpečiť výkon súdnej moci takými štátnymi orgánmi (súdmi), ktoré nie sú podriadené iným zložkám štátnej moci. Ak o práve osoby rozhodol súd nepodriadený iným zložkám štátnej moci a na súde konal sudca, ktorý tiež nebol podriadený iným zložkám štátnej moci, ústavou zaručené právo na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom nebolo porušené (II. ÚS 71/97).

Ak   teda   sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prerokovanie svojej veci nestranným súdom, ústavný súd zistil, že o sťažovateľovom nároku (priznanie čiastočného invalidného dôchodku) rozhodoval krajský súd, ktorý patrí do sústavy súdov zriadených podľa ustanovení čl. 141 a nasl. ústavy. Z toho dôvodu preto v konaní pred týmto súdom, ktorý   zároveň   tým,   že   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   na   rozhodnutie sťažovateľovej veci, naplnil aj obsah práva sťažovateľa na prejednanie jeho veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu   tohto   práva.   Ústavný   súd   v tejto   časti   považuje   sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie svojej veci verejne a v svojej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti verejne zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 So 102/2006. Namietal, že najvyšší súd vyhlásil rozsudok v jeho veci 10. decembra 2007 bez jeho prítomnosti.

Zo spisu krajského súdu   sp. zn. 13 Sd/74/2004 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 11. marca   2008   podal   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   So   102/2006 z 10. decembra 2007 dovolanie. Dovolanie vo veci sťažovateľa je prípustné podľa § 250s ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   s ohľadom   na   ustanovenie   §   372o   ods.   4   tohto zákona.

Vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci   ústavného súdu vyjadrený v čl.   127 ods. 1 ústavy nemôže o rovnakej otázke preto rozhodovať súčasne aj ústavný súd.

V tejto   časti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci.

V konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastupovania, pretože bol právnym zástupcom sťažovateľa ustanoveným ústavným súdom.

Ústavný súd úhradu priznal JUDr. R. C. za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej   služby)   a 2   x   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Keďže   advokát   je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 8 011 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2008