znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 197/07-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti JUDr. Š. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007, ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné právo a právo JUDr. Š. M., na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007, ako aj postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. septembra 2007 č. k. II. ÚS 197/07-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Š. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.   14   S 2/07-105   zo   7.   júna   2007,   ako   aj   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní o žalobe žalobcov o preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia Krajského stavebného úradu v T. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. KSÚ-OSP-2006/00900/Pi zo 14. decembra 2006 podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku [(správne súdnictvo) ďalej aj „OSP“] krajský súd ako súd správny napadnutým uznesením č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007 nevyhovel podaniu sťažovateľky z 23. mája 2007, ktorým sa domáhala, aby bola pripustená do konania ako vedľajšia   účastníčka   na   strane   žalovaného   správneho   orgánu,   t. j.   na   strane   krajského stavebného úradu. Následne krajský súd rozsudkom č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007 z dôvodu   nepreskúmateľnosti   a nezrozumiteľnosti   zrušil   žalobou   napadnuté   rozhodnutie krajského stavebného úradu č. KSÚ-OSP-2006/00900/Pi zo 14. decembra 2006, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Mesta Š. č. 2277/2006-007/SOcÚ z 9. októbra 2006, ktorými bol   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   nastolený   stav   jej   právnej   istoty   a v dôsledku   zrušenia ktorých „bol stav jej právnej istoty odstránený“.

V súvislosti s napádaným uznesením krajského súdu č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007 sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Podstata právneho posúdenia v konaní pred ústavným súdom spočíva vo výklade ustanovenia § 250 O. s. p. v spojitosti s § 93 O. s. p. a § 246c O. s. p., t. j. či výklad prijatý Krajským súdom v Trnave v napadnutom uznesení, ktorým sa odmietol návrh sťažovateľky na   jej   pristúpenie   do   konania   na   strane   žalovaného   správneho   orgánu,   je   ústavne komformný, alebo vybočuje z ústavného rámca. (...)

Všeobecný   súd   v   danom   prípade   prijal   zjavne   svojvoľný   záver,   že   „vedľajšie účastníctvo nie je v správnom súdnictve prípustné“, t. j. nezaoberal sa posúdením dispozície právnej normy „t. j. skúmaním právneho záujmu na výsledku konania podľa § 93 ods. 3 O. s. p.“, pričom tak rozhodol bez toho, aby skúmal skutkový stav (potrebný na rozhodnutie o   návrhu   na   vstup   do   konania),   a   teda   jeho   názor   bol   nielenže   prejavom   svojvôle a arbitrárnosti, alebo bol aj zjavne neodôvodnený (keď sa ani len zmienkou nevysporiadal s možnosťou primeraného použitia § 93 O. s. p. v správnom súdnictve s poukazom na § 246c O. s. p.) a týmto postupom došlo aj k porušeniu práva na prístup k súdu. (...)

Nezastávame ten názor, že pri rozhodovaní o povolení vstupu do konania vedľajšieho účastníka   by   mal   súd   tohto   účastníka   ústne   vypočuť   v   každom   prípade   (a   teda bezpodmienečne),   ale   podľa   nášho   názoru,   ak   sa   tento   sám   dostaví   na   verejné pojednávanie, a o jeho procesnom návrhu sa rozhoduje, pričom proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (t. j. jednalo sa o konanie v jedinej inštancii), tak nebol dôvod na to. aby súd „aspoň nevypočul“ dôvody, ktoré viedli sťažovateľku na podanie tohto návrhu,   resp,   ho   neoboznámil   pred   rozhodnutím   s   dôvodmi,   na   základe   ktorých   chce rozhodnúť,   v   čom   vidíme   nielen   porušenie   práva   na   verejné   konanie,   ale   aj   práva   na kontradiktórne súdne konanie. (...)»

Pokiaľ   ide   o napadnutý   postup   a   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   14   S 2/07-109 zo 7. júna 2007, sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «(...) nespochybňujeme legitímne právo Krajského   súdu   v   Trnave   posúdiť   preskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia (t. j. rozhodnúť o tom, či bolo napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené, a teda či bol dôvod na jeho zrušenie), ale spochybňuje jeho procesný postup, ktorý k vydaniu takéhoto rozsudku viedol, t.j. tento rozsudok bol vydaný na základe konania, ktoré podľa nášho názoru nebolo v súlade s pravidlami spravodlivého súdneho procesu. Jedná sa teda aj o rozhodnutie vydané na základe zjavne arbitrárneho postupu všeobecného súdu.

(...) práve v dôsledku tohto rozsudku dôjde k „obnove stavebného povolenia“ a tým aj legalizácie čiernej stavby, a nasledovné rozhodnutia budú (aj v správnom súdnictve) predstavovať   len   „akademické   výroky“   bez   efektívnej   možnosti   ochrany   subjektívnych práv.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom a uznesením krajského súdu č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007, ako aj postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007 bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   zrušil   označené   uznesenie   a rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, a napokon, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 492 Sk vrátane 19 % DPH.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predsedníčka a predsedníčka senátu, ktorý konal v danej veci, listom sp. zn. Spr. 580/07 z 18. októbra 2007 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom z 26. októbra 2007.

2.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Dňa 23.5.2007 bolo krajskému súdu doručené podanie JUDr. Š. M., B. zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   v   ktorom   žiada,   aby   bola   na   strane   žalovaného   pribratá   do konania ako vedľajší účastník.

Krajský   súd   v   Trnave   uznesením   č.   k.   14   S   2/07-105   pristúpenie   menovanej   do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalovanej nepripustil z dôvodu, že v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle § 250 ods. 4 O. s. p. žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol   v   poslednom   stupni   a   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu,   pokiaľ   zákon explicitne ustanovuje kto môže byť žalovaným, nie je možné, aby na strane žalovaného vystupoval ako účastník nikto iný ako správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni a teda ani vedľajší účastník.

Vzhľadom na uvedené predsedníčka senátu oznámila, že trvá na správnosti rozsudku č. k. 14 S 2/07-109 zo dňa 7. 7. 2007 (správne má byť 7. 6. 2007) ako aj uznesenia č. k. 14 S 2/07-105 zo dňa 7. 7. 2007 (správne má byť 7. 6. 2007).

Zároveň Vám oznamujeme, že (...) súhlasíme, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„(...) ako právny zástupca sťažovateľky oznamujem (...), že súhlasíme s upustením od konania súdneho pojednávania v uvedenom konaní.

K vyjadreniu predsednícky Krajského súdu v Trnave sa nepovažujeme za potrebné vyjadriť, keďže máme za to, že z hľadiska predmetu konania, by toto vyjadrenie neprinieslo ďalšie objasnenie skutkových a právnych záverov.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

1. Porušenie základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstata námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o porušenie základného práva a práva na spravodlivé   súdne   konanie,   spočíva   predovšetkým   v jej   konštatovaní,   že   v   dôsledku svojvoľných,   neodôvodnených   a   arbitrárnych   záverov   krajského   súdu   vyslovených v napadnutom   uznesení č.   k. 14 S 2/2007-105 zo 7.   júna 2007, ktorým   jej krajský   súd neumožnil vstúpiť do konania ako vedľajšej účastníčke na strane žalovaného správneho orgánu, jej bol znemožnený prístup k súdu (bod 1.1), ako aj v tvrdeniach, že krajský súd jej napriek žiadosti neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 14 S 2/07 (bod   1.2),   a napokon   aj   v konštatovaní,   že   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo porušené aj rozsudkom krajského súdu (bod 1.3).  

1.1 Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením krajského súdu podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany „ústavnosti“. Táto právomoc   mu   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné   zákony,   a preto   musí   preskúmavať len   to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva nasledovné:

«Podľa § 245 ods. 1, 2 a 3. O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj   orgánov   záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

V   danom   prípade   je   predmetom   konania   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného   správneho   orgánu,   konkrétne   rozhodnutia   Krajského   stavebného   úradu   T. č. KSÚ-OSP-2006/00900/Pi   zo   dňa   14.   12.   2006   v   spojení   s   rozhodnutím   Mesta   Š. č. 2277/2006-007/SOcÚ zo dňa 9. 10. 2006.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O. s. p., podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť   tohto   rozhodnutia   a   postupu.   Pri   rozhodnutí   správneho   orgánu   vydaného, v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú nadobudlo právoplatnosť.

Podľa § 250 ods. 1, 2, a 3 O. s. p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať   žalobu   môže   aj   fyzická   alebo   právnická   osoba,   s   ktorou   sa   v   správnom   konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Ak sa rozhodnutím a postupom správneho orgánu cítia na svojich právach ukrátené viaceré osoby, môžu podať spoločnú žalobu. Účastníkom konania sú tiež tí, na ktorých sa pre nerozlučne spoločenstvo práv so žalobcom musí tiež vzťahovať rozhodnutie súdu (§ 91 ods. 2).

Podľa § 250 ods. 4 O. s. p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.

V   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia žalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, teda v danom prípade je ním Krajský stavebný úrad Trnava.

Podľa § 246c O. s. p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. (...)

Podľa § 93 ods. 1 O. s. p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

JUDr. Š. M., sa svojim návrhom zo dňa 18. 5. 2007 domáha, aby súd pripustil jej pristúpenie do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalovaného. Navrhovateľka však nemôže vystupovať ako účastníčka konania na strane žalovaného a to ani ako vedľajšia účastníčka, pretože žalovaným v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu môže byť v zmysle § 250 ods. 4 O. s. p. len správny orgán, ktorý rozhodoval v správnom konaní v poslednom stupni.

Vzhľadom na uvedené, preto krajský súd pristúpenie JUDr. Š. M. do konania ako vedľajšej účastníčky na strane žalovaného v zmysle ustanovenia § 244 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. v spojení s § 247 ods. 1, 2 O. s. p., s § 250 ods. 1, 2, 3 a 4 O. s. p. s § 246c O. s. p. a s § 93 ods. 1 O. s. p. nepripustil.»

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním citovaného uznesenia krajského súdu rámci vymedzenom námietkami sťažovateľky považuje za nevyhnutné v prvom rade podotknúť, že toto uznesenie bolo vydané v konaní podľa   V. časti   Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), a to konkrétne v jednom z dvoch druhov správneho súdnictva, ktoré je legislatívne upravené v V. časti druhej   hlave Občianskeho súdneho poriadku   (§   247 až § 250k ), t. j. v konaní „o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Z tohto hľadiska je podľa názoru ústavného súdu potrebné skúmať sťažovateľkou napadnuté uznesenie   aj   so   zohľadnením   špecifického   účelu   tohto   druhu   konania.   Základná charakteristika tohto druhu správneho súdnictva je vymedzená v § 247 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého   sa   podľa   ustanovení   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená   rozhodnutím   a   postupom   správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal „zákonnosť“ tohto rozhodnutia a postupu.  

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   základným   cieľom,   resp.   poslaním   uvedeného   druhu správneho súdnictva (v rámci ktorého bolo vydané aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského   súdu)   je   preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Právna úprava konania podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku v rozsahu aj v súčasnosti účinnej právnej úpravy bola do Občianskeho súdneho poriadku zaradená   s účinnosťou   od   1.   januára   1992   zákonnou   novelou   Občianskeho   súdneho poriadku č. 519/1991 Zb., pričom v dôvodovej správe k tejto novele zákonodarca vyjadril svoj zámer prezentovať uvedený účel, resp. poslanie konania upraveného v V. časti druhej hlave Občianskeho súdneho poriadku aj cez vymedzenie okruhu účastníkov tohto konania takto: „Osnova v ustanoveniach § 249 a § 250 vyjadruje, že konanie v správnom súdnictve má kontradiktórnu povahu; preto mohlo byť tiež zaradené do OSP. Je teda potrebné, aby začalo žalobou. Jeho účastníkmi budú žalobca a žalovaný správny orgán s vylúčením účasti tretích   subjektov. Len   v prípade   tzv.   nerozlučného spoločenstva   treba, aby sa na strane žalobcu zúčastnili konania všetci jeho nerozluční spoločníci. Ide napr. o spoluvlastníkov spoločnej veci, nie však o všetky osoby, ktorých sa rozhodnutie týka alebo môže dotýkať.“ Z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým sťažovateľka nebola pripustená do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaného správneho orgánu, je zrejmé, že základnou premisou rozhodnutia krajského súdu   bolo, že ustanovenie § 250 ods. 1 OSP bezprostredne, resp. „priamo“ pomenúva účastníkov v konaní podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku bez možnosti pristúpenia tretích osôb.

Účastníkmi konania podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku sú „žalobca“ a „žalovaný“, pričom zákonodarca neostal iba pri tomto konštatovaní, ale navyše presne definuje,   koho   možno   za   takéhoto   „žalobcu“   a   „žalovaného“   považovať.   Za   „žalobcu“ v konaní podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je považovaná fyzická alebo   právnická   osoba,   ktorá   o   sebe   tvrdí,   že   ako   účastník   správneho   konania   bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach, resp. s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo (§ 250   ods.   2   OSP),   a za   „žalovaného“   je   považovaný   správny   orgán,   ktorý   rozhodol v poslednom stupni.

Ustanovenie § 246c OSP, na ktoré sa sťažovateľka odvoláva, totiž umožňuje, aby sa na   konania   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   primerane   aplikovali   aj ustanovenia   prvej,   tretej   a   štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   avšak   iba   za predpokladu, že určitá otázka nie je v V. časti Občianskeho súdneho poriadku upravená „priamo“, pričom podľa názoru krajského súdu do okruhu takýchto otázok (t. j. „priamo“ neupravených   v V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku)   nespadá   otázka   účastníkov, resp. vedľajších účastníkov konania. Krajský súd tak dospel k záveru, že na účely konania podľa   V.   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku   zákonodarca   jednoznačne vymedzil okruh účastníkov tohto konania bez možnosti pristúpenia tretích osôb do konania (napr. aj v procesnom postavení vedľajšieho účastníka), pričom tento záver, aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu môžu podať nielen účastníci správneho konania, ale podľa druhej vety ustanovenia § 250 ods. 2 OSP môže žalobu podať aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo, považuje ústavný súd za názor ústavne akceptovateľný.

Sťažovateľka mala podľa názoru ústavného súdu možnosť podať aj sama žalobu o preskúmanie rozhodnutia vydaného v konaní o vydanie stavebného povolenia, v ktorom sa s ňou nekonalo ako s účastníčkou konania, hoci podľa jej názoru sa s ňou ako s účastníčkou konať malo.    

Na základe uvedených tvrdení v kontexte aj so zohľadnením celkového špecifického účelu tohto druhu konania vzhľadom na jeho predmet (preskúmanie „zákonnosti“), ako aj vzhľadom   na   to,   kto   môže   byť v konaní   o   preskúmanie rozhodnutia   správneho   orgánu žalobcom   (každý   kto   tvrdí,   že   jeho   právo   bolo   porušené,   alebo   mohlo   byť   porušené), nemožno považovať za arbitrárne rozhodnutie krajského súdu, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľky, aby bola pripustená do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaného správneho orgánu.  

Navyše v konaní podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku štátny orgán súdnej moci, ktorý je pánom zákona a zákonnosti („iura novit curia“), posudzuje „zákonnosť“ postupov a rozhodnutí štátnych orgánov verejnej správy, pričom intervencia tretieho subjektu súkromného charakteru (hoci aj s právnickým vzdelaním) do tohto vzťahu štátnych   mocí,   v záujme   podpory „právneho   názoru“ jednej   z nich,   je   bez   právneho významu.

Uvedené   závery   krajského   súdu   vzhľadom   na   taxatívnu   definíciu   účastníkov správneho súdnictva podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá zahŕňa všetky varianty tých subjektov, ktoré môžu podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, a tým vylučuje účasť ďalších osôb v konaní, ako aj vzhľadom na špecifiká tohto druhu   konania,   nepovažuje   ústavný   súd   za   svojvoľné   (arbitrárne).   Ústavný   súd   v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.  

Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Súčasne   však   konštatuje,   že   toto   právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu porušené nebolo.

1.2   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   krajský   súd   porušil   jej   základné   právo a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj svojím postupom, a to tým, že pred vyhlásením uznesenia č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007 jej neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, ako aj tým, že ju pred vydaním tohto uznesenia nevypočul.

Pokiaľ ide o možnosť nahliadnuť do súdneho spisu, ústavný súd zistil, že súčasťou podania   z   18.   mája   2007,   ktorým   sa   sťažovateľka   domáhala   o vstup   do   konania v procesnom postavení vedľajšej účastníčky na strane žalovaného správneho orgánu, bola aj jej žiadosť, aby jej bolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 14 S 2/07 „v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 O. s. p.“.

Podľa § 44 ods. 2 OSP niekomu inému než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka,   ktorej   v čase   podania   žiadosti o nahliadnutie   do   súdneho   spisu   nebolo   priznané   postavenie   účastníka   konania,   svoju žiadosť   o nahliadnutie   do   súdneho   spisu   nezdôvodnila   existenciou   žiadnych   vážnych dôvodov ani inými tvrdeniami, ktoré by nasvedčovali tomu, že nahliadnutím do súdneho spisu   nebudú   dotknuté   oprávnené   záujmy   účastníkov   konania,   tak   ako   to   vyžaduje ustanovenie § 44 ods. 2 OSP.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka, ktorá namieta   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   jej   nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, sama nesplnila zákonné požiadavky náležitého zdôvodnenia žiadosti o nahliadnutie do spisu tak, aby mal krajský súd možnosť posúdiť dôvodnosť tejto žiadosti, a preto týmto postupom krajského súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Navyše podľa § 44 ods. 2 OSP osoba odlišná od účastníka konania nemá právny nárok,   aby   sa   jej   žiadosti   o nahliadnutie   do   súdneho   spisu   vyhovelo,   pričom   uvedené ustanovenie ani nevyžaduje, aby o tejto žiadosti predseda senátu alebo samosudca prijal osobitné rozhodnutie, resp. aby mal povinnosť žiadateľa písomne vyrozumieť o posúdení jeho žiadosti.

Námietka sťažovateľky o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie sa zakladá iba na jej strohom tvrdení, že krajský súd nevyhovel jej žiadosti nahliadnuť do súdneho   spisu,   pričom   na   posúdenie   sťažovateľkou   označeného   nesprávneho   postupu krajského   súdu   v tomto   smere   absentuje   v sťažnosti   jej   ďalšia   argumentácia,   napr.,   že krajský   súd   tak   postupoval   aj   napriek   tomu,   že   jej   žiadosť   bola   náležite   zdôvodnená v zmysle požiadavky § 44 ods. 2 OSP, alebo, že krajský súd jej nevyhovel aj napriek tomu, že sa osobne domáhala, aby jej bolo umožnené nazrieť do súdneho spisu, pretože iba tak sa sťažovateľka   mohla   presvedčiť   o stanovisku   krajského   súdu   k jej   žiadosti   vzhľadom   na neexistenciu povinnosti súdu o tejto žiadosti osobitne rozhodnúť a pod.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky   o porušení   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie tým, že nebola krajským súdom vypočutá k jej žiadosti byť pripustená do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaného správneho orgánu, ústavný súd konštatuje, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neukladá súdu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie v konaní o procesnej otázke týkajúcej sa vedenia konania.

Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány (v danom prípade krajský súd) konajú v súlade s platným a účinným právnym   predpisom,   nemôže týmto ich   postupom dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie.  

Okrem toho z odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 14 S 2/07-105 zo 7. júna 2007 nevyplýva, že by krajský súd, čo sa týka žiadosti sťažovateľky vstúpiť do konania v procesnom   postavení   vedľajšej   účastníčky,   vykonal   dokazovanie   napr.   vyžiadaním stanoviska účastníkov konania k tejto žiadosti sťažovateľky, ku ktorému by sťažovateľka mala mať možnosť sa vyjadriť. Práve naopak, krajský súd o žiadosti sťažovateľky rozhodol iba na základe dôkazov ňou predložených, pričom podľa judikatúry ústavného súdu do obsahu práva vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom nepatrí právo „účastníka“ vyjadrovať sa k   spôsobu   hodnotenia   súdu   ním   navrhovaných   dôkazov,   prípadne   sa   dožadovať   ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97, III. ÚS 77/04).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   základné   právo   a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia krajského súdu, porušené nebolo.

1.3   Napokon   z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   aj   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007, avšak z odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že v súvislosti s napadnutým   rozsudkom   sťažovateľka   vyjadruje   svoju   nespokojnosť   nie   so   samotným odôvodnením   alebo   výrokom   tohto   rozsudku,   ale   s procesným   postupom,   ktorý   jeho vydaniu   predchádzal   a v rámci   ktorého   jej   nebolo   umožnené   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, keďže nebola pripustená do konania ako vedľajšia účastníčka na strane žalovaného správneho orgánu.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „(...) nespochybňujeme legitímne právo   Krajského   súdu   v   Trnave   posúdiť   preskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia (t. j. rozhodnúť o tom, či bolo napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené, a teda či bol dôvod na jeho zrušenie), ale spochybňuje jeho procesný postup, ktorý k vydaniu takéhoto rozsudku viedol, t. j. tento rozsudok bol vydaný na základe konania, ktoré podľa nášho názoru nebolo v súlade s pravidlami spravodlivého súdneho procesu. Jedná sa teda aj o rozhodnutie vydané na základe zjavne arbitrárneho postupu všeobecného súdu.“

Preskúmaním   postupu   krajského   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutého rozsudku, sa ústavný súd zaoberal v súvislosti s namietaným porušením základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri ďalej bod 2).

2. Porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Judikatúra   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva považuje právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v širšom chápaní ako súčasť práva účastníka konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúcej sa jeho   občianskych   práv   a záväzkov   a   zároveň   špecifickým   vyjadrením   zásady kontradiktórnosti sporového konania. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého   súdneho konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, čomu podľa názoru ústavného súdu zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné na rozhodnutie súdu (m. m. I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/01, III. ÚS 77/04).

Z uvedeného   vyplýva,   že   k   porušeniu   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže pred všeobecnými súdmi dôjsť vtedy,   keď   príslušný   súd   dôkazy   vykonáva,   a   teda   nie   vtedy,   keď   ich   nevykonal (I. ÚS 226/03).

Vzhľadom na už uvedený účel konania podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, podľa ustanovenia § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní „zákonnosti“ rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa zistenia ústavného súdu z rozsudku krajského súdu č. k. 14 S 2/07-109 zo 7. júna 2007 vyplýva, že krajský súd prerokoval predmetnú vec v zmysle § 250f OSP bez nariadenia ústneho pojednávania, avšak súčasne v súlade s ustanovením § 156 ods. 1 a 3 OSP,   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku,   ktorý   sa   musí   vyhlasovať   vždy   verejne,   nariadil pojednávanie na 7. jún 2007. Zhodne aj sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v deň konania pojednávania   bolo   na   vývesnej   tabuli   pred   pojednávacou   miestnosťou   pri   ozname o pojednávaní v danej veci uvedené: „Vyhlásenie rozhodnutia“.  

Z uvedeného   vyplýva,   že   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   7.   júna   2007,   bolo nariadené iba za účelom   verejného vyhlásenia   rozhodnutia, nie za účelom vykonávania dokazovania, pretože krajský súd rozhodol o merite veci, ako aj o žiadosti sťažovateľky iba na základe dôkazov predložených účastníkmi konania a sťažovateľkou. Vzhľadom na to, že na pojednávaní 7. júna 2007 sa nevykonávalo dokazovanie, podľa názoru ústavného súdu nemohlo   byť   porušené   ani   základné   právo   sťažovateľky   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v širšom ponímaní ani základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Uvedené   bolo   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   že   základné   právo sťažovateľky   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručené   v čl.   48   ods.   2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.  

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľky zrušiť napadnuté uznesenie a rozsudok krajského súdu a priznať jej úhradu trov konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie   vo   veci   samej.   Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   v   sťažnosti   označené   práva sťažovateľky porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľky sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008