znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 197/03-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti J. B., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1317/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Košice II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   C   1317/93 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 1317/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   40 000,--   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania J. B. vo výške 8 800,-- Sk (slovom osemtisíc osemsto slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. septembra 2003 doručené podanie J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním napáda konanie pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 20   C   1317/93,   ktoré   sa   začalo   ešte   v roku   1993,   ale   keďže   do   dnešných   dní   nebolo ukončené,   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V okolnostiach prípadu potom sťažovateľ uviedol:„Ako   sťažovateľ   som   účastníkom   súdneho   konania   vedeného   na   Okresnom   súde Košice   II,   č.   k.   20   C   1317/93,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   mnou   podanej   žaloby o zaplatenie sumy 18.700,- Sk s prísl....

Podanou   žalobou   som   sa   domáhal,   aby   súd   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   mi pracovnú odmenu za činnosť pri rôznych rekonštrukciách a opravách na dome žalovaného na ulici Cirbusovej č. 1 v K., pričom ide o odmenu za obdobie od 01. 11. 1991 do 30. 04. 1992, keď v mojej pracovnej náplni bolo organizovanie manuálnych prác a to výkopových, murárskych, vodárskych, elektrikárskych a stolárskych.

Po podaní žaloby Okresný súd Košice II zaslal žalovanému výzvu na vyjadrenie k návrhu a toto vyjadrenie bolo súdu zaslané dňa 20. 09. 1993.

Prvé pojednávanie bolo určené na deň 11. 04. 1994, ale vzhľadom na neprítomnosť žalovaného   bolo   odročené   na   neurčito,   s tým,   že   bolo   uložené   predvedenie   žalovaného a súčasne súd dňa 12. 04. 1994 si vyžiadal aj spis z Obvodnej prokuratúry Košice II. Dňa 26. 04. 1994 došlo z kancelárie obvodnej prokuratúry oznámenie, že konanie je vedené na OO PZ Košice - Juh, č. k. ČVS: 586/1992. Dňa 28. 04. 1994 bola zaslaná Okresným súdom výzva na zaslanie predmetného spisu z OO PZ Košice - Juh.

Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 16. 03. 1995. Pojednávanie však bolo opätovne odročené na neurčito nakoľko odporca bol neprítomný s tým, že bude volaný z adresy Michalovská č. 1, K. u pani R. Okresný súd Košice II nariadil dňa 12. 09. 1995 predvedenie odporcu z oboch známych adries a súčasne určil termín pojednávania na deň 15. 11. 1995.

Na pojednávaní dňa 15. 11. 1995 odporca nebol predvedený a pojednávanie bolo pre neprítomnosť sudcu odročené na deň 17. 01. 1996. Na ďalšie pojednávanie odporca nebol predvedený príslušníkmi OO PZ, nakoľko odporca aj keď býval na adrese svojho trvalého bydliska, v tej dobe sa zdržiaval v Bratislave. Na to bolo vyhlásené uznesenie, že pojednávanie sa odročuje na neurčito, s tým, že žalovaný a svedok budú predvedení. Pojednávania   dňa   15.   04.   1996   som   sa   zúčastnil   ja,   ako   aj   žalovaný,   ktorý   bol predvedený,   bol daný   návrh na uzavretie   súdneho   zmieru,   ktorý som   musel   odmietnuť, pretože mi bola ponúkaná nízka odmena za vykonanú prácu. Na tomto pojednávaní bol vypočutý žalovaný, ako aj svedok S. Pojednávanie vo veci bolo odročené na neurčito s tým, že mi bola uložená povinnosť predložiť ako dôkaz evidenciu vykonaných prác v lehote do 10 dní.

Pojednávanie určené na deň 06. 05. 1996 sa neuskutočnilo, pretože nebol prítomný žalovaný, právna zástupkyňa a sudca bol práceneschopný.

Pojednávanie bolo opätovne odročené na neurčito. Pojednávania dňa 10. 06. 1996 sa nezúčastnil žiaden z účastníkov konania. Dňa 30. 09. 1996 sa v priebehu ďalšieho pojednávania dostavil žalovaný a následne Okresný súd Košice II vydal rozsudok vo veci, ktorým určil, že žaloba sa zamieta.

Rozsudok bol vypracovaný písomne dňa 14. 10. 1996. Dňa 08. 01. 1997 som sa osobne dostavil na súd a bol spísaný úradný záznam a žiadal som doručiť rozsudok s tým, že moja právna zástupkyňa JUDr. M. K. ma už nezastupuje.

Dňa   04.   02.   1997   bolo   na   súde   mnou   podané   odvolanie   bez   odôvodnenia a predložené plnomocenstvo JUDr. F. so sídlom K.

Spis   bol   odvolaciemu   súdu   predložený   dňa   02.   06.   1997   na   základe   opatrenia predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa 03. 03. 1997.

Predvolanie na pojednávanie na Krajskom súde v Košiciach, č. k. 13 Co 188/97 som prevzal dňa 28. 01. 1998, ale žalovaný žiadal o odročenie pojednávania.

Krajský súd v Košiciach rozhodol bez pojednávania dňa 11. 03. 1998 tak, že zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie.

Následne bola vec prikázaná JUDr. Č. a môj právny zástupca žiadal o doručenie rozhodnutia Krajského súdu. Toto rozhodnutie bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené dňa 01. 12. 1998.

Na ďalšom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 30. 06. 1999 sa zúčastnili všetci účastníci konania a pojednávanie sa odročilo na neurčito s tým, že súd mi uložil navrhnúť dôkazy vo veci.

Na základe podania môjho právneho zástupcu zo dňa 09. 07. 1999 boli navrhnutí 3 svedkovia, aby boli vypočutí na nasledujúcom pojednávaní.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd vo veci nekonal, môj právny zástupca bol nútený konanie vo veci urgenciami zo dňa 03. 02. 2000, 24. 03. 2000, 04. 05. 2000 urgovať. Na základe týchto urgencií Okresný súd Košice II vytýčil pojednávanie na deň 17. 07.   2000,   ale   žalovaný   a svedkovia   sa   na   pojednávanie   nedostavili.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito.

Na   pojednávaní   dňa   11.   10.   2000   boli   v neprítomnosti   žalovaného   vypočutí svedkovia J. P., Š. K. a V. S. a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že mi súd uložil povinnosť predložiť dôkaz o rozsahu poskynutých prác.

Môj právny zástupca podaním zo dňa 23. 10. 2000 oznámil súdu, že tento rozsah možno špecifikovať podľa spisov OO PZ Košice Juh, ČVS: 586/92.

Aj napriek tejto skutočnosti bol vo veci ustanovený znalec a následne som obdržal výzvu súdu zo dňa 05. 03. 2001, aby som špecifikoval práce pre znalca v lehote 15 dní. Z týchto dôvodov som proti sudcovi - JUDr. Č. vzniesol dňa 16. 03. 2001 námietku zaujatosti.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 07. 2002 bolo rozhodnuté, že sudca nie je vylúčený z prejednania tejto veci. Toto uznesenie doručuje súd žalovanému od 05. 11. 2002 a k dnešnému dňu mu doručené nebolo.

Od začiatku súdneho konania vedeného na Okresnom súde Košice II do dnešného dňa uplynulo desať rokov a predmetné súdne konanie nebolo právoplatne skončené. Chcem   poukázať   na   skutočnosť,   že   predmetné   prieťahy   v súdnom   konaní   u mňa vyvolávajú psychický stav neistoty a očakávania ako bude vo veci rozhodnuté, ako aj či bude   v prípade   môjho   úspechu   vo   veci   možné   uspokojenie   môjho   nároku.   Prieťahmi v konaní sa neustále zvyšuje moja neistota a zmenšuje pravdepodobnosť, že môj nárok bude v budúcnosti uspokojený.

Ústavný súd zaujal k právnej otázke konania bez zbytočných prieťahov nasledujúce stanovisko:

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 Ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

V prípade pokiaľ Ústavný súd SR nariadi ústne pojednávanie, žiadam aby som sa ho mohol zúčastniť....

V zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej republiky je uvedené:

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   (Ústava   Slovenskej republiky):

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   (Ústava   Slovenskej republiky):

Ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Vzhľadom na skutočnosť, že nečinnosťou Okresného súdu Košice II je porušované moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov....

V zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov:

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. V zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej republiky:

Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a skutočnosť,   že   nečinnosťou   súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120.000,- Sk.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v jeho veci nálezom takto rozhodol:

„1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod č. k. 20 C 1317/93, porušené.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 120.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd ju 8. októbra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti 27. októbra 2003 vyjadril okresný súd (Spr. 1326/03), ktorý o. i. uviedol:

„S poukazom na § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov som toho názoru, že predmetná sťažnosť nie je prípustná, nakoľko   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv účinne poskytuje.

Z ust. § 19 zákona o štátnej správe súdov totiž vyplýva, že sťažnosť sa podáva na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Podľa evidencie došlých sťažností ale sťažovateľom takáto sťažnosť podaná nebola.

K samotnému obsahu spisu uvádzam, že chronológia vo veci vykonaných úkonov Vám   bola   oznámená   listom   zo   dňa   16.   9.   2003.   Od   uvedeného   dátumu   bol   konajúcim sudcom vykonaný ďalší úkon - dňa 25. 9. 2003 bol žalovanému ustanovený opatrovník. K dĺžke predmetného konania prispelo nepochybne niekoľko skutočností. Prvou   je   predovšetkým   správanie   žalovaného,   ktorý   sa   opakovane   nezúčastňoval vytýčených   pojednávaní   a nepreberal   zásielky   súdu,   v dôsledku   čoho   boli   pojednávania odročované a úkony opakované.

Druhou   z týchto   skutočností   bolo   i správanie   sťažovateľa,   ktorý   sa   bez ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie, konané dňa 10. 6. 1996; po vyhlásení rozsudku dňa 30. 9. 1996, až po tom, čo tento bol opakovane bezvýsledne doručovaný jeho právnej zástupkyni   v mesiacoch   október   a december   1996,   v januári   1997   oznámil,   že   v danom konaní   ho   už   právna   zástupkyňa   nezastupuje   a sám   požiadal   o doručenie   predmetného rozsudku. Po predložení námietky zaujatosti dňa 16. 3. 2001 konajúci sudca prípisom zo dňa   29.   3.   2001   vyzval   sťažovateľa   cestou   jeho   právneho   zástupcu   na   oznámenie skutočností, pre ktoré by mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Právny zástupca podaním zo dňa 19. 4. 2001 oznámil, že žalobcu (sťažovateľa) už v konaní nezastupuje, preto predmetná výzva bola adresovaná priamo sťažovateľovi. Jemu určená zásielka sa súdu vrátila dňa 28. 6. 2001 s poznámkou pošty, že zásielka v stanovenej lehote nebola vyzdvihnutá.

Dňa   30.   7.   2001   dal   preto   konajúci   sudca   pokyn   pre   doručenie   zásielky   cestou Mestskej polície v Košiciach, ktorá dňa 8. 9. 2001 súdu oznámila, že podľa jej zistenia sa žalobca v súčasnej dobe nachádza v Českej republike a na adresu trvalého pobytu sa vráti až v mesiaci december 2001. Zároveň bola súdu vrátená nedoručená zásielka.

Dňa   8.   1.   2002   bol   preto   daný   opakovaný   pokyn   pre   doručenie   zásielky sťažovateľovi, ktoré bolo realizované dňa 18. 2. 2002.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti som toho názoru, že dĺžku predmetného konania negatívne ovplyvnilo i správanie samotného sťažovateľa.

Napokon je potrebné uviesť, že k celkovej dĺžke konania prispela i opakovaná zmena zákonných sudcov v danom spore.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu je v súčasnosti   658   nevybavených   vecí   a navyše   prejednávanú   vec   nemožno   hodnotiť   ako skutkovo jednoduchú.

V prípade,   ak   ústavný   súd   bude   sťažovateľom   podanú   sťažnosť   považovať   za prípustnú, uvádzam, že ním požadované finančné zadosťučinenie považujem s ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti i predmet sporu za neprimerane vysoké.“

Ústavný súd zobral do úvahy aj predošlé vyjadrenie okresného súdu zo 16. septembra 2003 (Spr. 1118/03) obsahujúce podrobnú chronológiu doterajšieho konania vo veci sp. zn. 20 C 1317/93, v súlade s ktorou:

„Žaloba o zaplatenie 18.700,- Sk bola na tunajšom súde podaná sťažovateľom dňa 5. 8. 1993 a pridelená do súdneho oddelenia JUDr. J. S. Konajúci sudca dňa 11. 8. 1993 vyzval žalovaného, aby sa o podanom návrhu v lehote 20 dní vyjadril. Vyjadrenie k žalobe bolo súdu doručené dňa 20. 9. 1993.

Dňa 28. 9. 1993 bol žalobca cestou svojej právnej zástupkyne vyzvaný na oznámenie dôkazov, ktoré navrhuje vo veci vykonať a dňa 20. 1. 1994 bol určený termín pojednávania na deň 11. 4. 1994. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu neúčasti žalovaného.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené v decembri 1994 na 16. 3. 1995. Žalovaný sa tohto pojednávania opäť nezúčastnil a toto bolo odročené na neurčito.

Na pojednávanie určené na deň 15. 11. 1995, požiadal konajúci sudca o predvedenie žalovaného   Pohotovostnou motorizovanou   jednotkou   v Košiciach,   avšak bez   pozitívneho výsledku. Rovnako nebol predvedený ani na pojednávanie určené na deň 17. 1. 1996. Dňa 15. 4. 1996 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Pojednávanie, určené na deň 6. 5. 1996, bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti konajúceho sudcu.

Ďalšieho pojednávania, vytýčeného na deň 10. 6. 1996, sa nezúčastnil ani jeden z účastníkov konania, ani právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľa).

Na pojednávaní, konanom dňa 30. 9. 1996, bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa 14. 10. 1996 bol daný pokyn pre doručenie rozsudku právnej zástupkyni žalobcu a žalovanému.

Dňa 8. 1. 1997 sa do príslušnej civilnej kancelárie tunajšieho súdu dostavil žalobca, ktorý žiadal o doručenie predmetného rozsudku, nakoľko právna zástupkyňa ho už v konaní nezastupuje.

Dňa 4. 2. 1997 bolo dané žalobcom cestou novozvoleného právneho zástupcu vo veci odvolanie;   dňa   12.   2.   1997   bol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané odvolanie a rovnopis odvolania bol zaslaný na vyjadrenie žalovanému.

Dňa 3. 3. 1997 bol spis opatrením predsedu súdu podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku prevedený do súdneho oddelenia JUDr. J. M., ktorá dňa 27. 5. 1997 dala pokyn pre jeho predloženie Krajskému súdu v Košiciach, kde sa nachádzal v období od 2. 6. 1997 do 22. 4. 1998, kedy bol vrátený tunajšiemu súdu s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa 27. 4. 1998 bol spis prevedený opatrením predsedu súdu podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku do súdneho oddelenia sudcu Mgr. F. Č., ktorý dňa 2. 12. 1998 dal pokyn pre doručenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému.

Pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 30. 6. 1999 a bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom konania bola uložená povinnosť v lehote 10 dní predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Ďalší termín pojednávania bol určený na deň 17. 7. 2000 a bolo odročené na 11. 10. 2000. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších dôkazov.

Dňa   5.   3.   2001   vyzval   Mgr.   F.   Č.   žalobcu   cestou   jeho   právneho   zástupcu   na predloženie   dôkazov,   ktoré   by   mali   slúžiť   ako   jeden   z podkladov   pre   vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa   16.   3.   2001   vzniesol   žalobca   proti   konajúcemu   sudcovi   písomnú   námietku zaujatosti, v ktorej ale neboli uvedené dôvody. Preto bol žalobca cestou svojho právneho zástupcu prípisom zo dňa 29. 3. 2001 vyzvaný na oznámenie skutočností, pre ktoré má byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

Dňa 19. 4. 2001 oznámil JUDr. A. F., že žalobcu v dôsledku vypovedania plnej moci už nezastupuje.

Dňa 15. 5. 2001 bol preto daný pokyn pre doručenie uvedeného prípisu priamo žalobcovi. Keďže zásielka určená žalobcovi sa vrátila súdu s poznámkou, že si ju adresát v stanovenej lehote nevyzdvihol, dňa 30. 7. 2001 bol daný pokyn pre jej doručenie cestou Mestskej polície v Košiciach. Podľa správy Mestskej polície v Košiciach zo dňa 8. 9. 2001 zásielku nebolo možné doručiť žalobcovi, nakoľko ten sa v dobe jej doručovania nachádzal v Českej republike a do Košíc sa mal vrátiť v decembri 2001.

Žiadosť o doručenie zásielky bola preto opakovaná v januári 2002.

Dôvody vznesenej námietky zaujatosti boli žalobcom doplnené 5. 3. 2002; dňa 29. 4. 2002   sa   Mgr.   F.   Č.   k námietke   zaujatosti   vyjadril   a dal   pokyn   pre   predloženie   spisu Krajskému súdu v Košiciach, kde sa nachádzal v období od 21. 5. 2002 do 10. 7. 2002. Dňa 18. 7. 2002 predložil sudca spis príslušnej kancelárii s pokynom pre doručenie uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   nie   je   vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Doručovanie uznesenia žalovanému bolo bez pozitívneho výsledku, preto dňa 5. 11. 2002 požiadal sudca o doručenie zásielky žalovanému cestou Mestskej polície v Košiciach. Dňa   9.   1.   2003   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   oznámenie   Mestskej   polície v Košiciach,   že   žalovanému   určená   zásielka   nemohla   byť   doručená,   nakoľko   sa   v čase doručovania nenachádzal na adrese trvalého pobytu.

V mesiaci marec 2003 bola preto Mestská polícia v Košiciach opätovne požiadaná o doručenie písomnosti žalovanému, avšak opäť bez pozitívneho výsledku, a to z dôvodu, že žalovaný sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava.

V mesiaci apríl 2003 dal preto konajúci sudca pokyn pre zisťovanie adresy trvalého pobytu   žalovaného   cestou   Registra   obyvateľov   SR   v Banskej   Bystrici,   Okresného riaditeľstva PZ SR v Košiciach, OO PZ SR Košice - Západ, Mestskej polície v Košiciach, Miestneho úradu MČ Košice - Západ a tiež cestou Ústrednej evidencie väzňov v Bratislave zisťoval, či sa žalovaný nenachádza vo väzbe.

Žiadané správy boli súdu doručené v priebehu mesiacov júl a august 2003.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1317/93 ide o majetkový spor o úhradu 18 700,-- Sk s prísl. za vykonané rekonštrukčné práce na dome odporcu.

Vec nie je právne zložitá a hoci jej faktickú zložitosť nemožno vylúčiť vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu nevyhnutného pre rozhodnutie (napríklad aj prostredníctvom znaleckého dokazovania), povaha veci, ako aj rozsah skutočností potrebných na rozhodnutie nie   sú   mimoriadne   a   neprekračujú   bežný   rámec.   Z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že v konaní pred okresným súdom prebieha konanie, ktoré nie je ani právne a ani fakticky mimoriadne   zložité,   a preto   pri   sústredenom   postupe   zákonného   sudcu   bolo   možné rozhodnúť   bez   zbytočných   prieťahov   a pri   rešpektovaní   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy.

2. Druhým kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 20 C 1317/93, bolo správanie účastníka - sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. Z vyžiadaného súdneho spisu, ako aj z vyjadrenia okresného súdu ústavný súd zistil, že hoci jeho postup po doterajšiu dobu konania nebol v plnom rozsahu vždy aktívny a súčinnostný, takže v určitých obdobiach predstavoval prekážku plynulého postupu   súdu   (neospravedlnená   neúčasť   sťažovateľa   na   pojednávaní   10.   júna   1996, bezvýsledné   doručovania   rozhodnutia   súdu   od   septembra   1996   do   januára   1997, oznamovanie skutočností pre vylúčenie konajúceho sudcu v období marec 2001 až január 2002), celková doba zapríčinená takýmto jeho správaním sa však rozhodujúcim spôsobom nepodieľala   na doterajšej   už   viac   ako   desaťročnej   dĺžke   konania   vo   veci   sp.   zn. 20 C 1317/93, ktoré stále nie je ukončené. Ústavný súd však toto správanie účastníka zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní vo veci samej.

3. Tretím kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 20 C 1317/93, bol postup samotného okresného súdu. Zo zadováženého súdneho spisu, ako aj zo sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že súd vo veci sťažovateľa prvýkrát   rozhodol   30.   septembra   1996   tak,   že   jeho   žalobu   zamietol,   avšak   na   základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tento rozsudok 11. marca   1998   zrušil   (sp.   zn.   13   Co   188/97)   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd ako hlavný dôvod zrušenia uviedol, že „súd prvého stupňa nezistil   náležite skutkový stav, a preto jeho záver o zamietnutí žaloby je predčasný“. Zatiaľ čo v období od začiatku konania vo veci 5. augusta 1993 do rozhodnutia okresného súdu 30. septembra 1996 ústavný súd nezistil výraznejšie zbytočné prieťahy, viaceré   však   identifikoval   v období   od   vrátenia   veci   z krajského   súdu   okresnému   súdu v roku   1998.   Napriek   tomu,   že   spis   bol   z krajského   súdu   okresnému   súdu   vrátený   už 22. apríla 1998, prvé pojednávanie bolo nariadené až 30. júna 1999 (t. j. viac ako po roku od vrátenia spisu) a aj druhé nasledujúce pojednávanie bolo nariadené s viac ako jednoročným odstupom na 11. júl 2000.

Jediné meritórne pojednávanie po vrátení spisu z krajského súdu okresnému súdu sa uskutočnilo   11.   októbra   2000,   keď   súd   vypočul   svedkov   označených   sťažovateľom a odporcom ešte v júli 1999. Hoci je pravdou, že od 16. marca 2001 do 31. mája 2002 sa okresný súd zaoberal námietkou sťažovateľa o zaujatosti zákonného sudcu, v dôsledku čoho bol spis od 18. apríla 2002 do 31. mája 2002 na krajskom súde, od 10. júla 2002, keď sa spis opätovne vrátil okresnému súdu, tento vo veci nenariadil žiadne ďalšie pojednávanie až do doby konania ústavného súdu. Ako vyplynulo z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu, túto dobu okresný súd venoval doručeniu uznesenia krajského súdu   o námietke   zaujatosti   žalovanému,   a pretože   nebolo   zistené   miesto   jeho   trvalého pobytu, bola mu uznesením z 25. septembra 2003 ustanovená opatrovníčka. Ústavný súd zistil, že okresný súd v období dlhšom ako štyri roky vôbec nekonal v merite veci bez toho, že by jeho postupu bola bránila akákoľvek zákonná prekážka. Z uvedeného dôvodu ústavný súd   túto   dobu   posúdil   ako   zbytočné   prieťahy   v konaní   dosahujúce   intenzitu   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pri svojom rozhodovaní ústavný súd súčasne zobral do úvahy, že argumenty, ktoré uvádzal okresný súd vo svojom vyjadrení na odôvodnenie toho, že konanie vo veci sp. zn. 20 C 1317/93 ešte stále nie je ukončené (opakovaná zmena zákonných sudcov, resp. počet nevybavených vecí), nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa. K argumentu okresného súdu, že „prejednávanú vec nemožno hodnotiť ako skutkovo jednoduchú“, ústavný súd uvádza, že od   roku   1998   tento   nevyvinul   potrebné   úsilie   na   vykonanie   dokazovania,   ktoré   by kvalifikovane objasnilo skutkové okolnosti prípadu a umožnilo by mu rozhodnúť vo veci samej.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 20 C 1317/93 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, pričom sťažovateľ požadoval priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 120 000,-- Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 20 C 1317/93, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľa advokátke JUDr. H. K. vo výške 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2003