znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 197/02-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom SRN, M., zastúpených advokátom JUDr. Z. H., D. S., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I. M. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,-- Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,-- Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Dunajská   Streda p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Dunajská Streda   j e   p o v i n n ý   nahradiť J. M. a I. M. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   trovy   konania   vo   výške   13 680,--   Sk   (slovom trinásťtisíc šesťstoosemdesiat slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Z. H., D. S.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. októbra 2002   doručené   podanie   J.   M.   a I.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   bytom   SRN,   M., zastúpených advokátom JUDr. Z. H., D. S., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky na začatie konania vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších   zmien a čl. 6 ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v znení   jeho   protokolov“.   Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z jej   petitu vyplynulo,   že   sťažovatelia   ňou   namietajú   zbytočné   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu Dunajská   Streda   o určenie   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 204/96, a tým aj porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval   na svojom   neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom zisťoval, či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Keďže existenciu   takýchto   dôvodov   nezistil,   30.   októbra   2002   rozhodol   o jej   prijatí   na   ďalšie konanie.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«Sťažovatelia,   I.   M.   a J.   M.   sú   bezpodielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. Šamorín vedených na LV č. 1422 a LV č. 711 ako: par. č. 23 – zast. plocha vo výmere 668 m2, tam sa nachádzajúcej stavby s. č. 814, par. č. 24 – záhrady vo výmere 351 m2, parc. č. 25 – zast. plocha vo výmere 461 m2 a tam sa nachádzajúcej stavby s. č. 814 m2, parc. č. 26 – záhrada vo výmere 246 m2, parc. č. 31 – zast. plocha vo výmere 507 m2 a tam sa nachádzajúcej stavby s. č. 852 a parc. č. 32 – záhrada vo výmere 266   m2,   ďalej   pozemku   na   parc.   č.   27   –   zast.   plocha   vo   výmere   466   m2,   tam   sa nachádzajúcich stavieb s č. 853, parc. č. 28 – záhrada vo výmere 248 m2, parc. č. 29 – zast. plocha vo výmere 489 m2 a na nej sa nachádzajúcej stavby so s. č. 813 a parc. č. 30 – záhrada vo výmere 260 m2.

K nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   sťažovateľmi   k predmetným   nehnuteľnostiam došlo prevodom majetku štátu na iné osoby na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, uzatvorenej dňa 23. 11. 1993 a tiež na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, uzatvorenej dňa 3.   12.   1993 medzi Žrebčincom š. p.,   Š., zast. Všeobecnou úverovou bankou,   a.   s., pobočka D. S. ako prevodcom a J. M. a I. M. ako nadobúdateľmi. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím bývalej správy katastra, Katastrálneho úradu Bratislava zo dňa 4. 3. 1994 pod číslom V 2913/93 resp. pod číslom V 2984/93.... Konanie v uvedenej veci sa začalo podaním návrhu zo dňa 19. 11. 1996, na určenie neplatnosti   prevodu   majetku   štátu   na   Okresnom   súde   v Dunajskej   Strede   pod   sp.   zn. 4 C 204/96, proti odporcom v 1. rade Žrebčinec, š. p., Š., v 2. rade Všeobecná úverová banka,   a.   s.,   B.,   pobočka   D.   S.,   v 3.   rade   J.   M.,   v 4.   rade   I.   M.   V tomto   návrhu   sa navrhovateľ,   Okresná   prokuratúra   v Dunajskej   Strede   domáhal   neplatnosti   vyššie uvedených právnych úkonov poukazujúc na to, že prevod majetku štátu bol uskutočnený odporcami   v 1.   a 2.   rade   bez   udelenia   predchádzajúcej   výnimky   v zmysle   §   45   zák.   č. 92/1992 Zb. Navrhovateľ, Okresná prokuratúra v Dunajskej Strede podal dňa 4. 12. 1996 proti tým istým odporcom ďalší návrh, ktorý bol založený do spisu č. 4 C 204/96 pod číslom listu 16.

Keďže odporca v 1. rade, Žrebčinec š. p., Š., v priebehu konania zanikol, súd pribral na strane odporcov do konania ako odporcu v 1. rade spoločnosť H., spol. s r. o., Š., majúc za to, že ide o právneho nástupcu zaniknutého štátneho podniku.

Zákonná   sudkyňa   v predmetnej   veci   v ďalšom   postupe   zadovažovala   dôkazy a určovala termíny pojednávaní na 7. 1., 11. 4., 25. 4. a 16. 5. 1997, ktoré však vždy boli odročené   z dôvodu   neúčasti   niektorého   účastníka   konania.   Ďalšie   pojednávania   boli uskutočnené v dňoch 26. 2., 20. 3., 3. 4., 24. 4., 15. 5., 3. 6. 1998 a pojednávania v dňoch 26. 8. 1998 a 3. 2., 19. 3., 16. 4., 16. 7., 8. 9., 20. 10., 24. 11. 1999 a 2. 2. 2000 boli vždy z nejakého dôvodu odročené. Prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Dunajskej Strede bol vynesený až dňa 1. 3. 2000. Okresný súd v Dunajskej Strede na základe vykonaného dokazovania   resp.   z predložených   listinných   dôkazov,   po   vypočutí   účastníkov   konania a svedkov dospel k záveru, že v prípade prevodu nehnuteľností, ktorého sa týka návrh na určenie   neplatnosti   úkonov,   nebola   splnená   podmienka   udelenia   výnimky   pre   prevod majetku štátu na iné osoby, nešlo o prevod bytu prípadne bytového domu na nájomcov, ale išlo o prevod rodinných domov s dvorom a záhradou na iné osoby ako na nájomcov. Podľa rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 1. 3. 2000 odporca v 1. rade nemohol účinne previesť vlastníctvo   predmetných   nehnuteľností   na   iné   osoby   a z toho   dôvodu   návrhu   vyhovel v celom rozsahu.

Predmetný   rozsudok   Okresného   súdu   prvého   stupňa   napadli   včas   podanými odvolaniami odporcovia v 2., 3. a 4. rade. J. M., odporca v 3. rade v odvolaní zo dňa 5. 9. 2000 poukázal na tú skutočnosť, že návrh podal neexistujúci právny subjekt a že návrh bol podaný na súd dňa 4. 12. 1996, teda v čase, keď zákon č. 17/1993 Z. z. o ktorý navrhovateľ svoju aktívnu legitimáciu opiera, už neexistoval.

Ostatní   odporcovia   namietali   nesprávnosť   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa z hľadiska toho, že odporca v 1. rade, štátny podnik Žrebčinec Š., zanikol bez právneho nástupcu a že spoločnosť H., spol. s r. o., Š., prebrala len práva a záväzky zahrnuté do privatizovaného majetku, teda namietali nedostatok pasívnej legitimácie odporcu v 1. rade. Krajský súd v Trnave, ako odvolací súd, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol predčasne. Na základe toho odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 29. 5. 2001 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil   a vec mu vrátil   na   ďalšie konanie   s tým,   že   uložil   súdu prvého stupňa   odstrániť nedostatky návrhu, rozhodnúť o spojení vecí, vysporiadať sa s účasťou pôvodne označeného odporcu v 1.   rade Žrebčinec š.   p.   Š.   a spoločnosti H.,   spol.   s r.   o.,   Š.,   pričom   v rámci posudzovania veci sa musí vysporiadať aj s námietkami odporcov, že na spoločnosť H., spol. s r. o., neprešli práva a povinnosti k predmetnému majetku bývalého štátneho podniku. Zákonná sudkyňa, ako vyplýva aj z listu predsedníčky okresného súdu zo dňa 8. 8. 2002,   vykonala   vo   veci   ďalší   úkon   až   dňa   19.   2.   2002,   nakoľko   bola   dlhodobo práceneschopná.   Odo   dňa   29.   5.   2001,   t.   j.   od   vydania   uznesenia   KS   v Trnave, OS v Dunajskej Strede uznesením zo dňa 6. 5. 2002 len spojil vyššie uvedené návrhy. Sťažovatelia   nespokojní   s priebehom   predmetného   súdneho   konania   podali   dňa 20. 06. 2002 v zmysle § 17 ods. 1 zákona SNR č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení   neskorších   predpisov   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   adresovanú   predsedníčke Okresného súdu v Dunajskej Strede. Ako dôvody okrem iného uvádzali nečinnosť súdu, keďže odo dňa vydania prvostupňového rozhodnutia vo veci, t. j. odo dňa 1. 3. 2000, ktoré bolo   napadnuté   odvolaním   zo   strany   odporcu,   príslušný   súd   nevyniesol   meritórne rozhodnutie, ba odo dňa 29. 05. 2001, t. j. vydania uznesenia Krajského súdu v Trnave nedošlo   ani   k vytýčeniu   súdneho   pojednávania,   pričom   posledný   úkon   Okresného   súdu v Dunajskej Strede bol vykonaný dňa 06. 05. 2002, ktorým súd len spojil vyššie uvedené návrhy. V predmetnej sťažnosti zo dňa 20. 06. 2002 sa ďalej uvádza: „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza v tomto prípade navrhovateľ. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec len prerokoval. Zdĺhavosť postupu v konaní nezbavuje sudcu zodpovednosti za prieťahy v konaní, ak nečinnosťou, nesprávnou organizáciou svojej práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o práve občana trvá dlho.“

Predsedníčka okresného súdu vybavila predmetnú sťažnosť listom zo dňa 08. 08. 2002 v ktorom uvádza, že zákonná sudkyňa bola v priebehu predmetného konania viackrát dlhodobo   práceneschopná,   a pokiaľ   tomu   tak   nebolo   vo   veci   konala   plynule   a bez prieťahov. V liste sa ďalej uvádza, že viackrát sa opakujúcou práceneschopnosťou zákonnej sudkyne však došlo k prieťahom v konaní súdu, preto predmetná sťažnosť bola považovaná za opodstatnenú. Pojednávanie v predmetnej veci následne bolo vytýčené na deň 4. 10. 2002....

Príslušný   súd   svojou   nečinnosťou   porušil   §   6   OSP   podľa   ktorého:   „V   konaní postupuje súd v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania   tak,   aby   ochrana práv bola rýchla   a účinná   a aby   skutočnosti,   ktoré   sú   medzi   účastníkmi   sporné,   sa   spoľahlivo zistili“...; § 100 OSP, podľa ktorého: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“..., a § 114 OSP,   podľa   ktorého:   „Pojednávanie   pripraví   predseda   senátu   tak,   aby   bolo   možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní“.

Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 1. 3. 2000, t. j. odo dňa vydania prvostupňového rozhodnutia vo veci, ktoré bolo napadnuté odvolaním zo strany odporcu, príslušný súd nevyniesol meritórne rozhodnutie. Týmto konaním Okresný súd v Dunajskej Strede porušil aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nestranným   a nezávislým súdom zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne o jeho občianskych právach“. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva vyslovil zásadu podľa ktorej: „Od štátu sa vyžaduje, aby jeho orgány s právomocou a príslušnosťou o veci rozhodnúť, postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo vybavili“ (Eckle case, séria A, 1982, č. 51, s. 39.).

Podľa Nálezu Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 47/96, z 28. februára 1997 „Účelom práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany. Len prerokovaním veci na súdnom alebo inom právnom orgáne ochrany práva sa právna neistota osoby neodstráni, právnu istotu vytvára až jeho právoplatné rozhodnutie. Preto na realizáciu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nestačí iba konanie a prejednávanie veci pred súdom bez meritórneho rozhodnutia“.

Podľa   Nálezu   Ústavného   súdu,   sp.   zn.   II.   ÚS   40/97,   z 8.   októbra   1997   „Právo zaručené   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   realizuje   takým   konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje ku odstráneniu stavu právnej neistoty osoby, ktorá   sa   obrátila   na   súd   v konkrétnej   veci.   V súlade   s medzinárodným   štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní“.

Zo súdneho spisu, sp. zn. 4 C 204/96 podľa navrhovateľov nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom v Dunajskej Strede majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti   tohto   súdu,   tak   ako   boli   uvedené   vyššie,   čo   viedlo   k zbytočným   prieťahom v konaní....

Keďže od 19. 11. 1996, od podania návrhu na určenie neplatnosti prevodu majetku štátu sa žalovaní v 1. až 4. rade nachádzajú v právnej neistote, dôsledkom čoho nájomcovia predmetného   bytového   domu   odmietajú   platiť   nájomné,   navrhovatelia   sa   domáhajú v zmysle   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   primeraného   finančného zadosťučinenia. Podľa vyčíslenia realitnej kancelárie REALITY – SAMBA, so sídlom v Š. výška mesačného nájomného v trojizbovom byte v Š. v roku 1994 bola cca 4 – 5.000,- Sk mesačne. Do roku 2002 výška nájomného v podobnej nehnuteľnosti stúpla v priemere o cca 1.000,-   Sk   ročne.   U predmetných   bytových   domoch   treba   zohľadniť   i tú   skutočnosť,   že okrem   bytových   priestorov   nájomcovia   užívajú   aj   ďalšie   nebytové   priestory   (pivnica, záhrada, garáž, resp. možnosť parkovania na nádvorí atď., celkom 751,33 m2), takže výšku nájomného v predmetných nehnuteľnostiach podľa vyčíslenia realitnej kancelárie v roku 2002 možno stanoviť vo výške cca 15 – 20.000,- Sk mesačne za každú bytovú jednotku. Keďže sa v predmetných bytových domoch nachádza päť bytových jednotiek, len za deväť mesiacov v roku 2002 (pri výške nájomného 15.000, - Sk za mesiac) navrhovatelia utrpeli majetkovú ujmu vo výške 675.000,- Sk. Ďalšie nevyhnutné náklady vznikajú sťažovateľom pri účastiach na súdnych pojednávaniach, ktoré viackrát boli odročené z dôvodov neúčasti niektorých strán, teda nie z dôvodu na strane sťažovateľov, nakoľko cestu (cca 2.270 km) z trvalého   bydliska   (M.,   SRN)   do   Dunajskej   Stredy,   sťažovatelia   absolvujú   osobným automobilom.

Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, nie prípadnej náhrady škody.   Sťažovatelia sa domnievajú, že doba bezmála 6 rokov,   ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, je ničím neospravedlniteľná. Účastník konania má právo   na   konanie   bez   prieťahov   a toto   právo   odporca   nemôže,   ani   vzhľadom   na   jeho subjektívne pomery porušovať. Sťažovatelia vidia nemajetkovú ujmu v ich pretrvávajúcom pocite neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď majú faktický a právny záujem o nakladanie s predmetnými nehnuteľnosťami a o ich účelné využitie, pričom dohoda s nájomníkmi nie je možná.

Podľa judikatúry ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto.

Vychádzajúc   z uvedeného   a zohľadňujúc   skutočnosť,   že   Okresný   súd   v Dunajskej Strede   svojím   konaním   v predmetnej   veci   zapríčinil   prieťahy   v konaní,   navrhovatelia žiadajú v zmysle čl. 127 ods. 3 aby Ústavný súd Slovenskej republiky priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.»

Na základe uvedeného sťažovatelia požiadali, aby ústavný súd v ich veci rozhodol takto:„Slovenská   republika,   zastúpená   Okresným   súdom   v Dunajskej   Strede   v konaní o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu, č. k. 4 C 204/96 porušila právo J. M. a I. M., obaja bytom M., SRN, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Dunajskej Strede konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp. zn. 4 C 204/96 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške   500.000,-   Sk   (slovom:   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd v Dunajskej   Strede   povinný   im   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

K prijatej   sťažnosti   sťažovateľov   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde 26. novembra   2002   vyjadrila   aj   predsedníčka   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (Spr. 594/02), ktorá uviedla:

„Na   základe   Vašej   žiadosti   v občianskoprávnej   veci   navrhovateľa   Slovenská republika v zast. Okresná prokuratúra Dunajská Streda proti odporcom VÚB a. s. B., J. M. a manž. I. M. o určenie neplatnosti prevodu majetku štátu č. konania 4 C 204/96 Vám oznamujem nasledovné:

V predmetnej veci dňa 8. 8. 2002 som riešila sťažnosť J. M. a manž. na prieťahy v konaní   súdu.   V prílohe   Vám   kópiu   vybavenia   sťažnosti   pripájam,   ktorého   sa   naďalej pridržiavam. Od uvedeného dátumu vo veci bolo dvakrát pojednávanie a to 4. 10. 2002, ktoré bolo odročené na 15. 11. 2002. Pojednávanie z uvedeného dňa takisto bolo odročené z dôvodu zadováženia správy od MP SR ako aj urgencie správy z FNM SR.

V prílohe pripájam aj podrobné vyjadrenie vo veci konajúcej sudkyne JUDr. M. K.“

K zisteniu   aktuálneho   stavu   veci   si   ústavný   súd   11.   februára   2003   vyžiadal   od predsedníčky   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   informáciu   o stave   konania v občianskoprávnej veci sp. zn. 4 C 204/96. Z vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu Dunajská Streda z 5. marca 2003 (Spr. 594/02) vyplynulo:

„Na   základe   Vášho   prípisu   zo   dňa   14.   2.   2003   Vám   oznamujem,   že v občianskoprávnej veci 4 C 204/96 boli vykonané nasledovné úkony:

Dňa   17.   2.   2003   bolo   vypracované   uznesenie   o vylúčení   vzájomného   návrhu odporcov v 3. a 4. rade na samostatné konanie a opätovne bolo vyžiadané stanovisko od Ministerstva pôdohospodárstva SR.

Uznesenie a stanovisko boli zo súdu vyexpedované 20. 2. 2003. Toho času spisový materiál sa nachádza na lehote do 20. 3. 2003.“

Z ďalšej   informácie   o stave   konania   v občianskoprávnej   veci   sp.   zn.   4   C   204/96 z 3. apríla 2003 (Spr. 594/02) vyplynulo:

„Dňa 24. 3. 2003 konajúca sudkyňa vo veci vypracovala uznesenia:

-uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh SPF Bratislava o pribratí vedľajšieho účastníka do konania,

-uznesenie o pribratí účastníka na strane navrhovateľa SR

-uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Predmetné uznesenia zo súdu boli vyexpedované dňa 1. 4. 2003 a spis toho času sa nachádza na lehote do 23. 4. 2003.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia   zároveň   namietali   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby   jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným súdom Dunajská Streda ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd ako z obsahu sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že predmetom konania pred Okresným súdom Dunajská   Streda   sp.   zn.   4   C   204/96   je   návrh   Okresnej   prokuratúry   Dunajská   Streda o určenie   neplatnosti   prevodu   majetku   štátu   na   sťažovateľov   z toho   dôvodu,   že   podľa tvrdenia   navrhovateľa   na   tento   prevod   nebola udelená   výnimka   podľa   §   45   ods.   1   a 2 zákona   č. 92/1991   Zb.   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby   v znení neskorších predpisov. Vec v dôsledku toho nie je právne zložitá, pretože úlohou súdu bolo zistiť, či takáto výnimka udelená bola, a následne rozhodnúť o platnosti prevodu majetku štátu, hoci faktickú zložitosť veci nemožno vylúčiť vzhľadom na počet účastníkov na strane odporcu, ako aj vzťahy medzi odporcami v prvom a druhom rade (mandátnu zmluvu medzi Žrebčincom, štátny podnik, Š. a Všeobecnou úverovou bankou D. S.), ako aj odporcami v prvom   a druhom   rade   a samotnými   sťažovateľmi   (ako   odporcami   v 3. a 4. rade). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konaní pred Okresným súdom Dunajská Streda prebieha konanie, ktoré po právnej ani faktickej stránke nie je mimoriadne zložité,   takže   pri   sústredenom   postupe   súdu   by   bolo   možné   vo   veci   rozhodnúť   bez zbytočných prieťahov. Na právnu a faktickú zložitosť veci ostatne nepoukázal ani Okresný súd Dunajská Streda vo svojom písomnom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov.

2. Druhým kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v konaní,   bol   postup   sťažovateľov   ako   jeho   účastníkov   na   strane   odporcov (žalovaní v 3. a 4. rade). Vychádzajúc z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd ale nezistil, že   by   sa   ich   postup,   resp.   využívanie   procesných   oprávnení,   ktoré   im   ako   účastníkom konania   patria,   boli   výrazným   spôsobom   podieľali   na   doterajšej   dĺžke   konania   pred Okresným   súdom   Dunajská   Streda.   Napriek   svojmu   bydlisku   mimo   územia   Slovenskej republiky   sa   sťažovatelia   zúčastňovali   nariadených   pojednávaní   buď   osobne,   alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu a ak sa na nariadenom pojednávaní zúčastniť nemohli, netrvali na jeho odročení. Sťažovatelia tiež prejavovali stály záujem o priebeh konania a v júni 2000 sa sťažnosťou na prieťahy domáhali urýchlenia konania vo svojej veci pred orgánom štátnej správy súdov.

3. Tretím kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup Okresného súdu Dunajská Streda. Ústavný súd už rozhodol: „K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže dôjsť v dôsledku nekonania všeobecného súdu (bez existencie   relevantnej zákonnej prekážky),   ako aj v dôsledku   takého jeho postupu, ktorý nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty navrhovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd“ (II. ÚS 9/01). V okolnostiach prípadu pred Okresným súdom Dunajská Streda ústavný súd zistil, že v jeho konaní nedošlo   k zbytočným prieťahom   v dôsledku   jeho nečinnosti a bez existencie zákonnej prekážky jeho ďalšieho postupu. Uvedené potvrdzuje skutočnosť, že v období od začatia konania 19. novembra 1996 do 1. marca 2000, keď súd vo veci sp. zn. 4 C 204/96 rozhodol, bolo nariadených celkom 20 pojednávaní vo veci. Na druhej strane je však skutočnosťou, že z týchto pojednávaní muselo byť 12 odročených z dôvodov, ktoré   nemôžu   ísť   na   ťarchu   sťažovateľov,   keďže   najčastejšími   dôvodmi   odročenia pojednávaní bola neúčasť právnej zástupkyne odporcu v 1. rade, odporcu v 2. rade, resp. ich právnych zástupcov. Neúčasť odporcov v 1. a 2. rade, resp. ich právnych zástupcov bola hlavným dôvodom na odročovanie nariadených pojednávaní od začatia konania v novembri 1996 a osobitne v období od augusta 1998 do februára 2000 (odročených celkom 9 po sebe nariadených pojednávaní). Ústavný súd pri hodnotení postupu súdu týkajúceho sa chovania (pasivity)   účastníkov   už   konštatoval:   „O   prieťahoch   v konaní   súdu   možno   hovoriť   aj v dôsledku jeho nečinnosti pri využívaní tých procesných prostriedkov, resp. poriadkových opatrení (§ 52 a 53 OSP), ktorými mohol zabezpečiť takú súčinnosť účastníka súdneho konania   a súdneho   znalca,   ktorá   by   mu   dovolila   rozhodnúť   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 52/97). Napriek urgenciám, výzvam a upozorneniam účastníkov konania (odporcom   v 1.   a 2.   rade)   Okresný   súd   Dunajská   Streda   nebol   aktívny   pri   využití poriadkových opatrení, ktoré mohli urýchliť konanie vo veci sp. zn. 4 C 204/96 pred jeho rozhodnutím 1. marca 2000. Okrem toho v konaní Okresného súdu Dunajská Streda, ktoré nasledovalo   po   zrušovacom   uznesení   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn.   8   Co 532/00 (29. mája 2001), ústavný súd zistil ďalší zbytočný prieťah v období od júla 2001 do októbra 2002   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   súd   už   vo   veci   raz   rozhodol   a bol   mu   známy   aj jednoznačný právny názor odvolacieho súdu týkajúci sa jeho ďalšieho procesného postupu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že označenými postupmi Okresného súdu Dunajská Streda v konaní sp. zn. 4 C 204/96 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal Okresnému súdu Dunajská Streda, aby vo veci sp. zn. 4 C 204/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,-- Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnili tým, že „nemajetkovú ujmu vidia v pretrvávajúcom pocite právnej neistoty vyplývajúcej zo situácie, keď majú faktický a právny záujem o nakladanie s predmetnými nehnuteľnosťami a ich účelné využitie, pričom dohoda s nájomníkmi nie je možná“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci   ústavný   súd   prikázal   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda,   aby   v označenom súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vychádzal   z názoru,   že   porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní sp. zn. 4 C 204/96, berúc do úvahy, že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinili   a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľov sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   40 000,--   Sk   každému   z nich   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. Z.   H., ktoré vyčíslil sumou 13 860,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.   Vzhľadom   na   to,   že   advokát   je   platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty,   rozhodol ústavný súd o zvýšení odmeny o daň z pridanej hodnoty.

Trovy konania je Okresný súd Dunajská Streda povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003