znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Bauer s. r.   o., Dénešova 19, Košice,za ktorú koná advokát JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislavev konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) apráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013, ktoroužiada vydať tento nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- EUR, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 730,73 EUR...“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   z   jej   príloh   a zo   zisteníústavného   súdu,   sťažovateľ   bol   ako   žalobca   účastníkom   konania   o   ochranu   osobnostivedeného   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.11 C 38/2011 proti Centru vedecko-technických informácií Slovenskej republiky (ďalej len„žalovaný“),   v   ktorom   sa   domáhal   ospravedlnenia   a   náhrady   nemajetkovej   ujmyv peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 38/2011-135 z 9. januára 2013 žalobusťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Na krajskom súdebolo   od   12.   júna   2013   vedené   o   tomto   odvolaní   odvolacie   konanie,   a   to   pod   sp.   zn.2 Co 295/2013. Sťažovateľ   25.   marca   2014 doručil predsedovi okresného súdu sťažnosťna prieťahy vo vedení odvolacieho konania, ktorá bola vybavená prípisom č. Spr 2095/2014zo 7. apríla 2014 tak, že bola konštatovaná jej dôvodnosť.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 2. septembra 2014 na porušenie základného právana   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 295/2013 sťažovateľ odôvodnil tým, žekonanie krajského súdu je poznačené neefektívnou činnosťou a nečinnosťou krajského súdu.Ani po vybavení sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní predsedom súdu ako dôvodnejnedošlo k náprave. Odvolacie konanie nebolo ani po roku od jeho začatia skončené.

Ako vyplýva zo zistení ústavného súdu, krajský súd vo veci rozhodol rozsudkomč. k.   2   Co   295/2013-191   z   11.   júna   2014   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.11 C 38/2011-135 z 9. januára   2013 ako vecne správny potvrdil a   žalovanému   priznalprávo na   náhradu   trov   konania   vo   výške   99,10   €.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.11 C 38/2011-135   z 9. januára   2013   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.2 Co 295/2013-191 z 11. júna 2014 nadobudol právoplatnosť 22. augusta 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajskýsúd bol vo veci sp. zn. 2 Co 295/2013 dlhodobo nečinný.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánuverejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, žetáto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedokna to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadneaž právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorýznamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.IV. ÚS 221/04).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočnýmprieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie takejtosťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ako   vyplýva   z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a   zistení   ústavného   súdu,   sťažovateľdoručil ústavnému súdu sťažnosť smerujúcu proti postupu krajského súdu vo veci sp. zn.2 Co 295/2013 2. septembra 2014, teda v čase, keď už odvolacie konanie vedené predkrajským súdom bolo skončené rozsudkom č. k. 2 Co 295/2013-191 z 11. júna 2014, ktorýnadobudol právoplatnosť ešte 22. augusta 2014.

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa v tomto prípade nesmeruje protiaktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci (krajskéhosúdu) do základných práv sťažovateľa. Je preto vylúčené, aby k namietanému porušeniupráv sťažovateľa postupom krajského súdu v označenom konaní v čase podania sťažnostiústavnému súdu mohlo dochádzať.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jejzjavnú neopodstatnenosť.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej častitohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015