znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 196/2013-123

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, Krajskej prokuratúry v Košiciach, Okresnej prokuratúry Košice II a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v konaní vedenom so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajská prokuratúra v Košiciach, Okresná prokuratúra Košice II a Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v konaní vedenom so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 p o r u š i l i   základné právo Ing. V. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing.   V.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   5 500 €   (slovom päťtisícpäťsto   eur),   z   ktorej   sumy   j e   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto eur), Okresná prokuratúra Košice II   j e   p o v i n n á   vyplatiť mu 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) a Krajská prokuratúra v Košiciach   j e   p o v i n n á   vyplatiť mu 500 € (slovom päťsto eur), a to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Ing. V. K. v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov)   na   účet   ustanovenej advokátky JUDr.   I.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   331,12   € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a dvanásť   centov)   na   účet   Kancelárie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky(...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. V. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 196/2013-23 z 26. marca 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej aj „krajská prokuratúra“), Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej aj „okresná prokuratúra“) a Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II (ďalej aj „polícia“) v konaní vedenom so súvisiacou sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Uznesením č. k. II. ÚS 196/2013-23 z 26. marca 2013 bola sťažovateľovi súčasne ustanovená   právna   zástupkyňa   v predmetnom   konaní   pred   ústavným   súdom,   advokátka JUDr. I. R.

1.2 Z obsahu sťažnosti vyplýva najmä chronológia úkonov vykonaných v danej veci účastníkmi tohto konania a tiež tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Táto sťažnosť sa týka neodôvodnených prieťahov v mojom trestnom stíhaní(...) a   nadväzuje   na   sťažnosť   zo   dňa   26. 10. 2004,   odmietnutú   Ústavným   súdom   uznesením zo dňa 8. 12. 2004, sp. zn. III. ÚS 365/04 z dôvodu nevyčerpania dostupných opravných prostriedkov. (...)

Po doručení uznesenia ústavného súdu o odmietnutí mojej sťažnosti (III. ÚS 365/04) som niekoľko mesiacov čakal, či sa v mojej veci predsa len nezačne konať. Nakoľko podľa môjho názoru orgány činné v trestnom konaní v mojej veci naďalej nekonali, obrátil som sa s   podnetom   zo   dňa   28.   5.   2005(...)   na   Krajskú   prokuratúru   Košice   a   žiadal   som o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II ako aj o odstránenie prípadne   zistených   pochybení.   Krajská   prokuratúra   príjem   podnetu   nepotvrdila   a   ani žiadnym iným spôsobom na neho nereagovala.

Podaním zo dňa 3. 8. 2005(...) som sa obrátil s opakovaným podnetom na Generálnu prokuratúru SR a namietal som voči postupu Krajskej prokuratúry Košice vo veci môjho podnetu z 28. 5. 2005.

Generálna   prokuratúra   odpovedala   podaním   zo   dňa   8.   8.   2005(...)   Generálna prokuratúra dala Krajskej prokuratúre Košice pokyn, aby môj podnet zo dňa 28. 5. 2005 urýchlene vybavila(...)

Krajská prokuratúra ani teraz žiadnym spôsobom nereagovala. Niekedy v septembri r. 2005 mi bolo doručené uznesenie ORPZ ÚJaKP Košice II zo dňa   6.   9.   2005,   ČVS:   OÚV-963/10-K2-2000,   ktorým   vyšetrovateľ   PZ   moje   trestné stíhanie zastavil v celom rozsahu(...)

Následne   mi   bolo   doručené   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   zo   dňa 17. 10. 2005, 1 Pv 221/2003-2000, ktorým prokuratúra zamietla sťažnosť poškodenej proti zastaveniu trestného stíhania(...)

Na podklade podnetu poškodenej JUDr. I. S., podal generálny prokurátor sťažnosť pre   porušenie   zákona   k   Najvyššiemu   súdu   SR,   ktorý   návrhu   prokurátora   vyhovel a uznesením   zo   dňa   3.   5.   2006,   sp.   zn.   1   Tz   12/2006   napadnuté   uznesenie   okresnej prokuratúry zrušil pre porušenie zákona v môj prospech a vec vrátil na ďalšie konanie(...) Uznesením zo dňa 9.   6.   2006,   1 Pv 221/03-286,   Okresná prokuratúra Košice II zrušila uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania a prikázala vyšetrovateľovi PZ   vo   veci   konať,   najmä   doplniť   vyšetrovanie   o   dôkazy,   ktoré   určil   vykonať   Najvyšší súd SR(...)

Nadobudol som pocit, že orgány činné v trestnom konaní sú v mojej veci opätovne nečinné,   preto   som   sa   podaním   zo   dňa   3.   12.   2006(...)   znovu   obrátil   na   Okresnú prokuratúru Košice II so žiadosťou o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa v mojej trestnej veci. Zároveň som upozornil, že doterajší priebeh trestného stíhania subjektívne považujem za bezprecedentné nedôvodné prenasledovanie občana orgánom štátu, upozornil som,   že   moje   ďalšie   kroky   budú   smerovať   k   tomu,   aby   som   túto   vec   dostal   na   pôdu medzinárodného súdu a žiadal som, aby v prípade zistenia pochybení bola automaticky zjednaná   náprava   bez   toho,   aby   som   sa   jej   zjednania   musel   dožadovať   následným samostatným podaním.

Na   túto   žiadosť   odpovedala   Okresná   prokuratúra   Košice   II   podaním   zo   dňa 16. 1. 2007,   3   Pv   39/07-91,   v   ktorom   mi   opätovne,   štvrtý   krát,   potvrdila   prieťahy vo vyšetrovaní zapríčinené nečinnosťou vyšetrovateľa.

(...) Porušenie svojich vyššie uvedených základných práv, ľudských práv a základných slobôd vidím v nižšie uvedených skutočnostiach, pričom námietky rozčleňujem na tri časti, voči nasledovným etapám trestného stíhania:

I. 16. 10. 2000 - 23. 7. 2004, s uznesením III. ÚS 365/04; II. 24. 7. 2004 - 19. 1. 2007 (predvolanie novým vyšetrovateľom k výsluchu); III. 20. 1. 2007 - doteraz. I. časť Moje   námietky   v   tejto   časti   sú   zhodné   s   námietkami,   ktoré   som   už   predložil ústavnému súdu v konaní III. ÚS 365/04(...)

Vznesenie   obvinenia   je   tak   vážnym   zásahom   do   integrity   osobnosti   obvineného (možné   psychické,   zdravotné,   rodinné,   pracovné   a   spoločenské   dôsledky)   a   to   napriek prezumpcie   neviny,   že   je   nesporne   nanajvýš   naliehavé,   aby   tento   stav   neistoty   bol v najkratšom možnom čase odstránený a to či už odsúdením obvineného po jeho obžalovaní, alebo jeho oslobodením spod obžaloby. Na túto skutočnosť pamätal aj zákonodarca, ktorý vo   viacerých   častiach   Trestného   poriadku   opakovane   upozorňoval   na   nevyhnutnosť   čo najrýchlejšieho konania orgánov činných v trestnom konaní(...)

Ako   vyplýva   z   listu   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   zo   dňa   16.   12.   2003(...), prokuratúra zistila neodôvodnené prieťahy v konaní vyšetrovateľa, ktoré prieťahy samé o sebe   predstavujú   porušenie   Trestného   poriadku   v   ust.   §§   2(4)   a   164(2)   a   vo   svojej podstate,   súc   nesprávnym   úradným   postupom,   predstavujú   porušenie   zákona   orgánom činným v trestnom konaní a súčasne aj porušenie Ústavy SR(...)“

Podľa   môjho   názoru(...)   moja   trestná   vec   bola   riešená   s   neodôvodnenými prieťahmi(...)

Ako   ďalej   vyplýva   z   listu   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   zo   dňa   23. 7. 2004, vyšetrovateľ, teda orgán činný v trestnom konaní, nereagoval na upozornenie prokurátora na prieťahy v jeho konaní a v uvedenej veci bol naďalej nečinný, čo vo svojej podstate znamená   hrubé,   pokračujúce   a   vedomé   porušovanie   mojich(...)   označených,   základných práv, orgánmi činnými v trestnom konaní.(...)

Nakoľko je nesporné, že vyšetrovateľ v rozpore so zákonom(...) bol vo veci nečinný, namietam, že týmto vadným postupom orgánu činného v trestnom konaní, mi bolo bránené v prístupe k nezávislému a nestrannému súdu, ktorý jediný mohol rozhodnúť o mojej vine či nevine(...)

Uznesením   III.   ÚS   365/04   ústavný   súd   moju   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   jej neprípustnosti pre nevyčerpanie dostupných opravných prostriedkov daných mi Zákonom o prokuratúre.

Rozhodnutie   ústavného   súdu   som   rešpektoval,   aj   keď   som   sa   s   jeho   názorom nestotožnil(...)

Ústavný súd v uznesení III. ÚS 365/04 uviedol, že som bol povinný využiť opravné prostriedky aj vo forme podnetu/podnetov, daných mi Zákonom o prokuratúre.

(...)   Podaním   zo   dňa   28.   5.   2005(...)   som   sa   obrátil   na   Krajskú   prokuratúru v Košiciach s podnetom podľa § 31 ods. 1 Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v ktorom som žiadal preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II v mojej trestnej veci a zároveň som žiadal o zjednanie nápravy.

Krajská   prokuratúra   Košice   tento   môj   podnet   ignorovala   (bez   potvrdenia   jeho prijatia, bez vybavenia v zákonnej lehote, bez vybavenia v akejkoľvek lehote).

Podľa § 32 ods.2 Zákona č. 153/2001 Z. z. bol krajský prokurátor povinný potvrdiť podanie tohto môjho písomného podnetu v lehote 10 dní od jeho doručenia.

Podľa § 33 ods. 1 Zákona o prokuratúre mal byť môj podnet vybavený v lehote dvoch mesiacov.   Prípadné predĺženie lehoty na vybavenie podnetu mi nebolo oznámené (§ 33 ods. 2 Zákona o prokuratúre).

Týmto   vadným   postupom   krajskej   prokuratúry   mi   bolo   upreté   základné   právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy, s dôsledkom pokračujúceho porušovania mojich základných práv, ako som už namietal v (...) tejto sťažnosti.

Preto som sa podaním zo dňa 3. 8. 2005(...) obrátil s opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre na Generálnu prokuratúru SR a opätovne som žiadal o zjednanie nápravy.

Generálna prokuratúra tento môj podnet posúdila ako urgenciu a skonštatovala, že mnou v podnete uvádzané skutočnosti považuje za nedostatky v práci Krajskej prokuratúry Košice.   Zároveň   uviedla,   že   podnet   odstúpila   na   vybavenie   Krajskej   prokuratúre v Košiciach a „včasnosť a úplnosť jeho vybavenia sleduje“(...)

Napriek uvedenému, krajská prokuratúra naďalej zaťato mlčala a nekonala . Môj podnet nie je do dnešného dňa vybavený.

Namietam   však   aj   voči   postupu   generálnej   prokuratúry.   Na   ňu   som   sa   obrátil s „opakovaným podnetom“, ktorý vyhodnotila ako urgenciu vybavenia pôvodného podnetu a opakovaného podnetu sa zbavila jeho odstúpením nižšej prokuratúre,   voči ktorej bol podnet smerovaný. To je ako keby mal sťažnosť vybaviť ten, na koho sa sťažovateľ sťažuje. Môj opakovaný podnet generálnej prokuratúre bol podaný podľa § 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre, keďže som nebol spokojný s vybavením svojho podnetu podľa § 31 ods. 1 Zákona o prokuratúre. Na vybavenie tohto prvotného podnetu je možné nahliadať ako na jeho nevybavenie, rovnako ako aj na jeho vybavenie zamietnutím, fiktívnym rozhodnutím nepreskúmateľným   pre   nedostatok   dôvodov.   Krajská   prokuratúra   Košice   teda   následne zamietla   fiktívnym   rozhodnutím   aj   môj   opakovaný   podnet   odstúpený   jej   na   vybavenie generálnou prokuratúrou(...)

Generálna prokuratúra mi sľúbila, že včasnosť a úplnosť vybavenia sleduje. Nuž, buď   nesledovala,   alebo   sledovala   ako   bol   v   zákonnej   lehote   zamietnutý   fiktívnym rozhodnutím, utajeným aj predo mnou.

Namietam   vadnosť   postupu   Generálnej   prokuratúry   SR   pri   vybavovaní   môjho opakovaného   podnetu,   s   dôsledkom   porušenia   môjho   základného   práva   na   účinný a efektívny   prostriedok   nápravy,   s   dôsledkom   pokračujúceho   porušovania   mojich základných práv, ako som už namietal v (...) tejto sťažnosti.

Až   potom   začal   vyšetrovateľ   konať   (formálne   sám   od   seba,   nakoľko   o   spôsobe vybavenia svojich podnetov som vyrozumený nebol, čo je prax silne obmedzujúca možnosti poškodenej osoby domáhať sa náhrady spôsobených škôd a/alebo nemajetkovej ujmy). (...) Obdobie od 6. 9. 2005 (uznesenie o zastavení trestného stíhania) do 9. 6. 2006 (uznesenie   okresnej   prokuratúry   o   zrušení   uznesenia   o   zastavení   trestného   stíhania) považujem za obdobie bez prieťahov v konaní.

Na základe   mojej   ďalšej   žiadosti   z 5.   12.   2006,   na podklade ust.   § 210   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, mi Okresná prokuratúra Košice II podaním zo dňa 16. 1. 2007(...) znovu potvrdila zistenie prieťahov vo vyšetrovaní absolútnou nečinnosťou vyšetrovateľa, ktorý od uznesenia NS SR, sp. zn. 1 Tz 12/2006 vo veci nevykonal žiadne procesné úkony. V tejto dobe bola moja vec pridelená novému vyšetrovateľovi, ktorý ma dňa 19. 1. 2007 predvolal k výsluchu.

Namietam   pokračujúce   prieťahy   v   mojom   trestnom   stíhaní,   o   ktorých   vedela   aj prokuratúra a napriek tomu nevykonala nič k ich odstráneniu. (...)

V   postavení   poškodenej   osoby   tvrdené   okradnutej   o   svoj   majetok   konaním prebehnuvším   pod   dohľadom   Krajského   súdu   Košice   ako   súdu   konkurzného,   som   sa podnetom podľa zákona o prokuratúre dožadoval zjednania nápravy vo veci porušenia mojich   práv,   ku   ktorých   porušeniu   došlo   podľa   môjho   názoru   vadným   rozhodnutím vyšetrovateľa PZ a následne aj dozorujúcej prokuratúry vo veci trestného stíhania vo veci krádeže môjho majetku.

Krajská prokuratúra Košice tento môj podnet odmietla, pričom ako jeden z dôvodov jeho   odmietnutia   uviedla   skutočnosť   môjho   trestného   stíhania   v   inej   veci.   Nesporne   to vyplýva zo záverečnej vety v tomto podaní: „Vzhľadom na uvedené dôvody, Váš podnet ako nedôvodný odkladám“, pričom jedným z týchto dôvodov bolo práve zistenie prokuratúry, že v inej veci som ja sám trestne stíhaný.

Uvedenie skutočnosti môjho trestného stíhania v príčinnej súvislosti s odmietnutím môjho podnetu, v kontexte s celým, nepochopiteľných 11 rokov trvajúcim trestným stíhaním mojej osoby, stále bez podania obžaloby, nie je možné rozumne vysvetliť žiadnym iným spôsobom, než tak, že prokuratúra ma považuje za vinného a ako vinného ma aj trestá odmietaním mojich práv spôsobom, ktorý nedokážem definovať ináč než ako uplatňovanie morálneho korektívu pozitívneho práva prokuratúrou, u osoby, ktorú prokuratúra považuje za nehodnú poskytnutia ochrany jej napadnutým a porušeným právam. (...)

Na podklade rozhodnutia najvyššieho súdu vydal okresný prokurátor dňa 9. 6. 2006 uznesenie   1   Pv   221/03-286(...),   ktorým   zrušil   uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania a usmernil vyšetrovateľa k zabezpečeniu a vykonaniu takých dôkazov, ako to určil najvyšší súd vo svojom uznesení zo dňa 3. 5. 2006(...) A tento sa vyjadril tak, že treba skúmať, či sa nejednalo o podvodný úpadok.

(...) v mojom trestnom stíhaní vznikli ďalšie nedôvodné prieťahy, nakoľko nástroje na riešenie   vyšetrovateľ   k   dispozícii   nesporne   mal   a to   v   Trestnom   poriadku   (zastavenie trestného stíhania alebo návrh na podanie obžaloby).

Čo   však   negatívne   zasiahlo   do   mojich   základných   práv,   bolo   usmernenie vyšetrovateľa prokuratúrou k takým procesným úkonom a zabezpečovaniu takých dôkazov, ktoré nemohli v žiadnom prípade viesť k podaniu úspešnej obžaloby, nakoľko v právnom štáte je trestné stíhanie za nejestvujúci (v čase spáchania skutku) trestný čin, neprípustné. Aj   keď   teda   voči   poslednému   účinkujúcemu   vyšetrovateľovi   nemám   podstatné výhrady vo vzťahu k nečinnosti, jeho činnosť bola prokuratúrou usmernená vadne a celá doba jeho šetrenia bola dobou neúčinného, neefektívneho a nehospodárneho konania, ktoré za žiadnych okolností nemohlo smerovať k naplneniu účelu trestného stíhania, ktorým je potrestanie trestného činu, nakoľko v danej dobe vyšetrovaný trestný čin trestným činom nebol. Preto, aj keď posledný vyšetrovateľ konal, namietam nezákonné prieťahy v mojom trestnom stíhaní(...) zapríčinené vadným postupom a rozhodnutím Okresnej prokuratúry Košice II a jej vadným usmernením vyšetrovateľa, a to po celú dobu od 20. 1. 2007 až doteraz.

(...) Ani do dnešného dňa, napriek uplynutiu doby temer 11 rokov od vznesenia mi obvinenia, nebola podaná obžaloba, ktorá by mi umožnila očistiť svoje meno pred súdom. (...) Mojim obvinením došlo nesporne k negatívnemu zásahu do môjho osobného, súkromného, aj pracovného života. Vyšetrovateľ mal k obvineniu pristúpiť až potom, keď zistené skutočnosti dostatočne poukazovali na moje previnenie a v ďalšom mal pokračovať čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie tak, aby po náležitom objasnení všetkých okolností trestného   činu   mohli   orgány   činné   v   trestnom   konaní   rozhodnúť   o   zastavení   trestného stíhania, alebo o mojom obžalovaní, čím by sa mi umožnil prístup k nezávislému súdu, ktorý by   objektívne   rozhodol   o   mojej   vine   či   nevine.   Vyšetrovatelia   aj   prokuratúra   konali v rozpore so zákonom, čím porušili moje namietané práva.

V súčasnosti nie je možné vylúčiť, že som nevinný. V takomto prípade som však už po dobu temer 11 rokov vystavený stresovej situácii z trestného stíhania, ktorého doba trvania nemá oporu v zložitosti veci, ale vyplýva výhradne z nečinnosti vyšetrovateľov a vadného konania prokuratúr. Tento stres sa výrazne negatívnym spôsobom podpísal na výraznom zhoršení môjho zdravotného stavu a to až tak, že som trvale dispenzarizovaný u lekárov v dvoch špecializovaných odboroch. (...)

Po celú dobu trestného stíhania je poškodzované moje meno a povesť a to samotnou oznamovateľkou trestných činov, v rámci občiansko-právnych konaní, a to aj na verejných pojednávaniach jej propagandisticko-biľagujúcim poukazovaním na moje trestné stíhanie, bez ohľadu na relevanciu tejto skutočnosti k prejednávaným veciam, čo je umožňované výhradne vadami v postupe orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko pri ich riadnom zákonnom   postupe   som   mohol   už   dávno   preukázať   svoju   nevinu   a   neopodstatnenosť trestného stíhania. (...)

Navrhujem   Súdu,   aby   mi   priznal   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   mojich základných   práv,   ktorého   primeranosť   navrhovanej   výšky   odôvodňujem   nasledovnými skutočnosťami:

V   súčasnom   štádiu   mojej   trestnej   veci   nemožno   vylúčiť,   že   by   sa   mohlo   jednať o koordinovanú   činnosť   neznámych   osôb,   kedy   účelové   trestné   stíhanie   má   napomôcť k dokonaniu komplexného nezákonného napadnutia môjho majetku a majetku spoločností ktorých   som   spoločníkom   a   má   smerovať   aj   k   psychickému   rozkladu   mojej   osobnosti postupným   napádaním   majetku   aj   ďalších   osôb,   s   ktorými   začnem   spolupracovať, so zrejmým cieľom dosiahnuť moju úplnú spoločenskú izoláciu. (...)

Do 07/2010 som bol zamestnaný u spoločnosti F. s. r. o. Odo dňa 5. 10. 2000, kedy došlo k   nezákonnému   napadnutiu majetku môjho   aj majetku môjho   zamestnávateľa,   mi zamestnávateľ   nevyplatil   žiadnu   mzdu,   nakoľko   týmto   krokom   vyvolané   majetko-právne spory nie sú doteraz ukončené. Pokúšal som sa nájsť si iné primerané zamestnanie, avšak vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie som nebol v tomto snažení úspešný. (...) Je nesporne rozdiel v tom, ako sa okolie pozerá na trestne stíhanú osobu, ak je obvinená z jedného trestného činu a ak je obvinená ako ja, z ôsmych trestných činov, teda z rozsiahlej trestnej činnosti. Tvrdím, že množstvo trestných činov kladených mi za vinu je umelo udržiavané orgánmi činnými v trestnom konaní. Ako vyplýva z môjho obvinenia, som trestne stíhaný za neodovzdanie súpisov konkurznej podstaty. Som však súčasne trestne stíhaný za odovzdanie súpisov konkurznej podstaty s uvedením nepravdivých údajov. Je zrejmé, že jeden trestný čin vylučuje spáchanie druhého. Orgány činné v trestnom konaní mali stíhanie v jednej z týchto vecí už dávno zastaviť. Nestalo sa tak. Zrejme teda majú dôkazy, že sa stali oba trestné činy naraz, alebo sa jedná o vedome účelový postup proti mojej osobe, ktorého účelom je čo najťažšie postihnutie mojej povesti ešte pred tým, kým sa rozhodnú v jednej z vecí nepodať obžalobu.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia preto viažem na dobu existujúcich prieťahov, rozsah porušovaných základných práv, počet obvinení z trestných činov a postavenie, ktoré som mohol v zamestnaní a v spoločnosti zastávať, ak by trestného stíhania   nebolo,   resp.   ak   by   prebehlo   v   primeranej   lehote,   v   súlade   so   zákonom. Po jedenástich rokoch propagandistického šírenia informácií o mojej rozsiahlej trestnej činnosti je moja povesť nenapraviteľne zruinovaná a neopraviteľná dokonca ani v prípade, že by ma súd oslobodil z pod všetkých bodov obžaloby.

Vzhľadom na závažnosť dôsledkov môjho obvinenia, ako aj vzhľadom na zrejmú a vedomú nečinnosť a vadnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní, navrhujem Súdu, aby mi priznal finančné odškodnenie za ujmy nemajetkovej povahy vo výške 200,- € za každé obvinenie a za každý mesiac objektívne zistených neodôvodnených prieťahov, resp. za každý   mesiac   vadného   konania,   ktoré   konanie   nemohlo   naplniť   zákonný   účel   trestného stíhania.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR vyslovil, že k porušeniu mojich základných práv došlo, aby prikázal orgánom činným v trestnom konaní konať bez prieťahov, účinne a efektívne a aby mi priznal finančnú kompenzáciu za spôsobené ujmy. (...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania:   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“), zastúpený jeho prvým námestníkom JUDr. L. T., listom č. k. IV/2 Spr 4/13-10 zo 14. mája 2013,   krajská   prokuratúra,   zastúpená   krajským   prokurátorom   JUDr.   P.   K.,   stanoviskom sp. zn. KPt 2530/01 z 9. mája 2013, okresná prokuratúra zastúpená okresným prokurátorom v zastúpení JUDr. R. Š., vyjadrením č. k. 3 Pv 39/2007-372 z 25. apríla 2013, doplnením vyjadrenia č. k. 3 Pv 39/2007-374 z 29. apríla 2013 a ďalším doplnením vyjadrenia č. k. 3 Pv 39/2007-375 z 3. mája 2013, a napokon polícia prostredníctvom Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v Košiciach   (ďalej   aj   „KR   PZ“),   ktoré   má „právnu   subjektivitu   na zastupovanie pred súdmi“, listom riaditeľa KR PZ v zastúpení plk. J. B., č. KRPZ-KE-VO2-120/2013-PS zo 6. mája 2013.  

2.1   Generálny   prokurátor   rekapituloval „podstatu   sťažnosti“,   popísal „skutkový stav“ a chronológiu úkonov vykonaných v danej veci a uviedol tieto skutočnosti:

«(...) dovoľujem oznámiť, že generálna prokuratúra netrvá na ústnom pojednávaní. (...)   Dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní   vykonávala   pod sp. zn. 3Pv 39/2007 Okresná prokuratúra Košice II (...)

(...) Dohľad nad činnosťou prvostupňovej prokuratúry vo vzťahu k trestnému konaniu vedenému voči sťažovateľovi realizovala Krajská prokuratúra Košice(...)

(...) Konanie podľa zákona o prokuratúre pred Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky

Sťažovateľ dňa 3.   8.   2005 podal na Generálnu prokuratúru SR podanie,   ktorým signalizoval nedostatky v postupe Krajskej prokuratúry v Košiciach. Tieto podľa názoru sťažovateľa spočívali v tom, že v zákonnej lehote neobdržal jej vyrozumenie o vybavení podania, resp. o predĺžení lehoty na jeho vybavenie. Prokurátor generálnej prokuratúry vyhodnotil podanie sťažovateľa v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre ako podnet, ktorý je príslušná vybaviť Krajská prokuratúra v Košiciach. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, v zákonnej lehote podľa § 32 ods. 2 zákona o prokuratúre potvrdil príjem podnetu pod č. k. IV/3 GPt 506/03-1 1 dňa 8. 8. 2005 a oznámil sťažovateľovi, že podnet postúpil Krajskej prokuratúre v Košiciach s pokynom, aby ho v stanovenej lehote urýchlene vybavila.   Vybavujúci   prokurátor   vzhľadom   na   obsah   podania   považujúc   tvrdenia sťažovateľa za pravdivé, uložil krajskej prokuratúre č. k. IV/3 GPt 506/03-10 dňa 8. 8. 2005 reagovať na všetky jeho námietky a odpis vybavenia predložiť v určenej lehote generálnej prokuratúre.

(...) Vplyv Generálnej prokuratúry SR na prieťahy v prípravnom konaní Generálna prokuratúra Slovenskej republiky považuje   za   potrebné v   prvom rade uviesť, že jej pôsobnosťou sa sleduje primárne metodická a riadiaca činnosť podriadených prokuratúr a v tom rozsahu odstraňovanie zistených pochybení v konaniach. Ako podklad pre elimináciu pochybení v trestnom konaní slúžia viaceré inštitúty trestného práva a to napr.   riadny   opravný   prostriedok   voči   rozhodnutiu   krajskej   prokuratúry;   mimoriadny opravný   prostriedok   podľa   §   363   a   nasl.   Trestného   poriadku   (zrušenie   právoplatných rozhodnutí   vydaných   v   prípravnom   konaní   generálnym   prokurátorom).   Osobitným inštitútom využívaným v prípravnom konaní sledujúcom nestrannosť prokuratúry je odňatie a prikázanie veci podľa § 201 ods. 5 Trestného poriadku.

Vnútrorezortným   prostriedkom   nápravy   nedostatkov   činnosti   podriadených prokuratúr   je   prijatie   opatrení   podľa   zákona   o   prokuratúre   (§   31   a   §   34)   na   základe podnetov   fyzických   a   právnických   osôb.   Na   prijatie   opatrení   sú   prokurátori   oprávnení ustanovením § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre.

Sťažovateľ zo dňa 3. 8. 2005 adresoval generálnej prokuratúre písomnosť označenú ako podnet, ktorou signalizoval, že jeho podanie zo dňa 28. 5. 2005 nebolo príslušnou prokuratúrou zákonným spôsobom vybavené. Nakoľko generálnej prokuratúre nebol zrejmý obsah podania zo dňa 28. 5. 2005, v súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre vybavujúci   prokurátor   podanie   vyhodnotil   ako   podnet,   ktorý   štandardným   postupom odstúpil   príslušnej   prokuratúre   na   vybavenie.   Sťažovateľ   voči   uvedenému   postupu nenamietal a v priebehu ďalšieho konania nevyužil ďalší zákonný prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet podľa § 34 a nasl. zákona o prokuratúre. Generálna prokuratúra tak nemala žiadny zákonný podklad vstúpiť do konania vedeného proti sťažovateľovi a to, či už prostriedkami trestného práva, respektíve prostriedkom vybavenia opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre.

S poukazom na uvedené zákonné dôvody generálna prokuratúra zastáva názor, že svojím   postupom   neovplyvnila,   a   ani   nemohla   ovplyvniť   dĺžku   prípravného   konania vedeného proti sťažovateľovi, ktorý nevyužil všetky dostupné prostriedky nápravy. V tejto súvislosti generálna prokuratúra považuje za významný fakt, že tento účinný prostriedok nápravy   sťažovateľ riadnym spôsobom   využíval   v iných   konaniach,   ktoré   sám   inicioval a o ktorých generálna prokuratúra zákonným spôsobom konala pod č. k. IV Gn 3034/03-44 dňa 11. 7. 2005. V tomto konaní na podklade opakovaného podnetu sťažovateľa súhrnne preskúmala   štyri   vyšetrovacie   spisy   Okresného   úradu   vyšetrovania   Košice   II   a   jeden vyšetrovací spis Okresného úradu vyšetrovania Košice I.

Podľa   názoru   generálnej   prokuratúry   nie   je   zanedbateľné   i   to,   že   Okresná prokuratúra Košice II ukončila prípravné konanie a dňa 7. 12. 2011 na sťažovateľa podala vecne a miestne príslušnému súdu obžalobu. Okresný súd Košice II obžalobu prijal a koná o nej pod sp. zn. 4T 134/2011. Nie je vylúčené, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   pri   zistení   prieťahov   spôsobených   orgánom   činným   v   trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi a vyslovení viny a tieto skutočnosti môžu mať vplyv na druh a výšku uloženého trestu.

Nad   rámec   uvedených   zákonom   limitovaných   možností   vstupu   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky do prípravného konania považujem za nutné k samotnému podaniu   sťažovateľa   zo   dňa   28.   5.   2005   uviesť,   že   toto   podanie   bolo   na   generálnu prokuratúru doručené (na   vyžiadanie od   Krajskej   prokuratúry   Košice)   dňa   9.   5.   2013. Po dôslednom preskúmaní jeho obsahu bolo zistené, že sťažovateľ napriek tomu, že v rámci prípravného konania podal viackrát žiadosť dozorujúcemu prokurátorovi na preskúmanie postupu policajta (§ 167 Trestného poriadku, účinného do 31. 12. 2005). Sťažovateľ ďalej uvádza,   že   prokuratúra   zistila   prieťahy   v   konaní   vyšetrovateľa,   na   ktoré   ho   písomne upozornila.   Už   zo   samotného   podania   sťažovateľa   je   teda   zrejmé,   že   prokurátor v prípravnom konaní riadne využíval svoje oprávnenia vyplývajúce z ustanovenia § 230 ods. 2 Trestného poriadku (do 31. 12. 2005, § 174 ods. 2 Trestného poriadku). V rámci využívania   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy,   teda   sťažovateľ   podal   podnet   na preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora, ktorý konal v zmysle platnej právnej úpravy, kedy   zistil   dôvodnosť   vybavovaného   podania   sťažovateľa.   Prokurátor   teda   vykonal oprávnenie ustanovené § 174 ods. 2 Trestného poriadku a prijal opatrenie na odstránenie nedostatkov   prípravného   konania.   V   tomto   prípade   dozorujúci   prokurátor   teda   konal v rámci zákonom stanovených oprávnení.

V   rámci   prípravného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi   bolo   z   jeho   strany, zo strany   jeho   manželky,   ako   i   za   spoločnosť   v   mene   ktorej   vystupoval   podaných   46 oznámení, sťažností, žiadostí a podnetov orgánom činným v trestnom konaní, prípadne iným osobám,   ktoré   sú   oprávnené   zasahovať   do   trestného   konania.   Generálna   prokuratúra Slovenskej republiky viackrát rozhodovala o opakovaných podnetoch sťažovateľa, pričom dňa 11.7. 2005 pod sp. zn. 4 Gn 3034/03 vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa nad rámec   ustanovenia   §   34   ods.   2   zákona   o   prokuratúre,   pričom   preskúmavala (5 vyšetrovacích spisov, 5 dozorových spisov okresnej prokuratúry a 3 dohľadové spisy krajskej prokuratúry) i spisový materiál 1 Pv 221/03 s tým záverom, že opakované podnety sťažovateľa boli ako nedôvodne odložené. Spisový materiál Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 1 Pv 221/03 bol dozorovým spisom vedený v prípravnom konaní proti sťažovateľovi. (...) S poukazom na uvedený postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnej   veci   sťažovateľa   a   jeho   nevyužitie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorým   je opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 odsek 2 Ústavy(...) a čl. 6 Dohovoru(...) zo strany generálnej prokuratúry porušené nebolo.»

2.2 Krajský prokurátor taktiež zhrnul „podstatu sťažnosti“, opísal „skutkový stav“ a zaujal k danej veci toto relevantné stanovisko:

«(...) vyslovuje súhlas s upustením od ústneho pojednávania. (...) (...) Ku porušeniu práva sťažovateľa V   prebiehajúcom   trestnom   konaní   je   sťažovateľ   v   procesnom   postavení obžalovaného, keďže 12. 12. 2011 bola na Ing. K. za skôr uvedené trestné činy podaná obžaloba   okresným   prokurátorom   Košice   II.   Podstatou   porušenia   práv   sťažovateľa   je skutočnosť, že prípravné konanie trvalo od 16. 10. 2000, kedy mu bolo vznesené obvinenie do 12. 12. 2011, keď bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Dĺžka prípravného konania proti sťažovateľovi bola podľa názoru sťažovateľa neprimeraná charakteru a zložitosti veci. (...) Zložitosť veci Sťažovateľ je stíhaný za ekonomickú trestnú činnosť s rozsahom poškodzujúcim iné subjekty vo výške prevyšujúcej 4 000 000 €. Spisový materiál obsahuje vyše 1 300 strán a pre právne   posúdenie   dopadov   ekonomických   transakcii,   ktoré   sú predmetom trestného stíhania sťažovateľa, na iné subjekty - poškodené strany v konaní - bolo potrebné náročné znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   ekonómie   a   účtovníctva,   ktoré   dokazovanie   si v prípravnom   konaní   vyžiadalo   viac   ako   10   mesiacov.   V   prípravnom   konaní   bolo vyslúchnutých   viac   ako   20   svedkov   a   boli   vykonané   viaceré   konfrontácie   medzi sťažovateľom v procesnom postavení obvineného a svedkami.

Z dozorového spisu Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 3 Pv 39/07 (predtým 1 Pv 1095/00) je zistiteľné, že na vyšetrovaní trestnej veci sa vystriedalo 5 vyšetrovateľov. V konaní boli zaznamenané viaceré prerušenia trestného stíhania z procesných dôvodov, z toho   jedenkrát   tiež   pre   neprítomnosť   obvineného   -   sťažovateľa   (od   19.   04.   do 31. 08. 2001),   jedenkrát   pre   neprítomnosť   poškodeného-správkyne   konkurznej   podstaty (od 18. 01. 2002 do 17. 03. 2003 - jeden rok a dva mesiace). Prokurátor v pravidelných intervaloch zisťoval, či dôvody prerušenia trestného stíhania proti sťažovateľovi trvali. Od 17. 10. 2005 do 12. 06. 2006 sa v základom konaní nekonalo vôbec z dôvodu právoplatného   zastavenia   trestného   stíhania   proti   obvinenému,   a   to   až   do   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 12/2006 zo dňa 03. 06. 2006, kedy Najvyšší   súd   SR   rozhodol   v   konaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   zrušujúcim rozhodnutím   a   prikázaním,   aby   okresný   prokurátor   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu prejednal a rozhodol.

(...) Správanie sťažovateľa Sťažovateľ   adresoval   Krajskej   prokuratúre   Košice   jeden   podnet   z   28.   05.   2005, v ktorom   signalizoval   prieťahy   v   trestnom   konaní,   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre Košice II v tom čase pod sp. zn. 1 Pv 221/03.

Týmto   podnetom,   okrem   citácie   okresného   prokurátora   Košice   II v   jeho   liste zo 16. 12.   2003   sp.   zn.   1   Pv   221/03-43   „že   prokuratúra   zistila   prieťahy   v   konaní vyšetrovateľa, na ktoré ho písomne upozornila“, ako aj citácie ďalšej informácie okresného prokurátora   Košice   II   o   vybavení   podnetu   sťažovateľa   listom   zo   dňa   23.   07.   2004,   že „prokuratúra   potvrdila   existenciu   prieťahov   vo   vyšetrovaní,   spočívajúcich   v   nečinnosti vyšetrovateľa“, sa nedožadoval resp. ani nemal dôvod dožadovať sa revízie vybavenia jeho predchádzajúcich   podnetov   na   nadriadenej   krajskej   prokuratúre,   lebo   sám   sa   s   touto informáciou   o   vybavení   predchádzajúcich   podnetov   okresným   prokurátorom   a   jeho opatreniami zrejme stotožnil a vyjadrenia okresného prokurátora k podnetom akceptoval. Treba   síce   konštatovať,   že   podnet   sťažovateľa   z   28.   05.   2005,   ktorého   písomné nevybavenie sťažovateľ Krajskej prokuratúre Košice vyčíta, je formálne opodstatnený, lebo prokurátor na podnet písomne nedopatrením nereagoval, avšak podnet neobsahoval žiadny dôvod   ani   požiadavku,   aby   krajská   prokuratúra,   ako   nadriadená   prokuratúra   postup a postoj   okresného   prokurátora   v   tejto   veci   revidovala.   Teda,   ak   by   aj   prokurátor zareagoval písomne na   uvedený   podnet   z 28.   05.   2005,   mohol   by   reagovať   iba tak,   že predchádzajúce podnety sťažovateľa boli vybavené správne a jeho opatrenia na zistené prieťahy boli adekvátne stavu veci (signalizácia prieťahov vo vyšetrovaní vedeniu úradu vyšetrovacej súčasti). Iné opatrenia na zrýchlenie konania neprichádzali do úvahy, keďže viaceré zmeny v osobe vyšetrovateľa, vynútené organizačnými zmenami úradov vyčerpali možnosti procesného odňatia veci konkrétnemu vyšetrovateľovi a jej pridelenia na konanie inému vyšetrovateľovi. Z uvedeného pohľadu sa teda tento podnet javí „nadbytočným“ a jeho písomné nevybavenie nemalo nijaký vplyv na aktuálnu dĺžku prípravného konania (najmä v situácii, že v septembri 2005 prišlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania sťažovateľa v základnom konaní).

Z   evidenčných   pomôcok   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   zisťujem,   že   sťažovateľ súbežne s podnetmi na odstránenie prieťahov v trestnom konaní (asi 40) inicioval ďalšie trestné konania ako oznamovateľ vo viac ako 20 trestných oznámeniach, súvisiacich práve s jeho trestnou vecou, v ktorej bol v rovnakom čase v procesnom postavení obvineného. Aj táto skutočnosť mohla ovplyvniť a zrejme aj ovplyvnila funkčnosť a činnosť príslušnej vyšetrovacej   súčasti   Policajného   zboru,   ktorá   bola   činná   aj   v   jeho   základnom   konaní, v ktorom sa koná o ústavnej sťažnosti.

(...)Postup prokuratúry Keďže   išlo   o   jediný   podnet   adresovaný   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach signalizujúci   prieťah   v   konaní   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre   Košice   II   v   konaní 1 Pv 221/03 a prokurátor zobral na vedomie informáciu okresného prokurátora o tom, že na základe iného podnetu sa nachádza tento spis na Generálnej prokuratúre SR, uspokojil sa s informáciou okresnej prokuratúry, že prieťahy sú zavinené vyšetrovateľom a osvojil si opatrenie spočívajúce v signalizácii prieťahov nadriadeným zložkám úradu vyšetrovania. Ingerencia Krajskej prokuratúry v Košiciach do konania v žiadnom prípade nemala vplyv na dĺžku konania a ani podiel na zavinených prieťahoch v konaní proti sťažovateľovi. Nad rámec argumentácie k prieťahom v trestnom konaní proti sťažovateľovi sa javí potrebné   uviesť,   že   podľa   aktuálnej   Informácie   Krajského   súdu   v   Košiciach   konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 249/98 na majetok úpadcu - obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,   ktorej   konateľom   bol   sťažovateľ,   nie   je   dodnes   ukončené   a   práve   v   dôsledku obštrukčných procesných aktivít sťažovateľa, v dôsledku čoho 25 konkurzných veriteľov v tomto konaní nie je dodnes ani pomerne uspokojených.

(...)   S   poukazom   na   konkrétne   okolnosti   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   dôkaznú náročnosť ako i správanie sťažovateľa, ako aj pre objektívne zákonné procesné prekážky konania navrhujem   vysloviť,   že   za   obdobie   od   začatia   trestného   stíhania   a   vznesenia obvinenia od 16. 10. 2000 do 12. 12. 2011 základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené nebolo.»

2.3   Z vyjadrenia   okresnej   prokuratúry   z 25. apríla   2013   vyplýva   predovšetkým podrobný popis procesných a iných úkonov vykonaných prokuratúrou v danej veci a okrem toho z neho vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

„(...) V konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 196/2013 Okresná prokuratúra Košice II súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

(...)   je   možné   konštatovať,   že   dozorový   prokurátor   plne   rešpektoval   ustanovenia § 210 Tr. poriadku a § 230 Tr. poriadku a pokynu Krajskej prokuratúry Košice zo dňa 02. 01.   2006   a   využil   pri   výkone   prokurátorského   dozoru   v trestnej   veci   vedenej   proti obvinenému   Ing.   V.   K.   všetky   jemu   prislúchajúce   oprávnenia   v prípravnom   konaní. Vzhľadom   na   to,   že   dozorový   prokurátor   vo veci   vykonával   pravidelné   previerky vyšetrovacieho spisu, vyžiadal od vyšetrovateľa správy o stave konania s popisom úkonov, ktoré   bránia   skončeniu   vyšetrovania,   neboli   zistené   prieťahy   pri   výkone   jeho prokurátorského   dozoru.   Chcel   by   som   poukázať,   že   v predmetnej   trestnej   veci   došlo nezávisle,   od   výkonu   oprávnenia   prokurátora   podľa   §   230   ods.   2   písm.   f/   Trestného poriadku k výmene dvoch vyšetrovateľov, konajúcich v tejto trestnej veci.

Zastávam názor, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená.“

2.3.1   Z doplneného   vyjadrenia   okresnej   prokuratúry   z 29. apríla   2013   vyplýva „Chronologický prehľad o vykonávaní procesných úkonov vyšetrovateľa podľa originálu vyšetrovacieho spisu sp. zn. ORP-889/6-OJP-KE-2007 nachádzajúceho sa t. č. na Okresnom súde Košice   II pod sp.   zn. 4T 134/2011“, ktorého citáciu   však ústavný súd opomenul, pretože   chronológiu   úkonov   vykonaných   vyšetrovateľom   polície   v napadnutom   konaní vykonal sám   v bode   II   tohto nálezu aj na základe zapožičaného   spisu   Okresného   súdu Košice II vedeného pod sp. zn. 4 T 134/2011.

2.3.2   Z ďalšieho   doplneného   vyjadrenia   okresnej   prokuratúry   z 3. mája   2013 vyplývajú okrem skutkového stavu, ktorý je podrobne popísaný aj v časti II tohto nálezu, tieto relevantné skutočnosti:

«Vo veci prijatia sťažnosti Ing. V. K.(...) podávam nasledovné doplnenie vyjadrenia. (...) Zložitosť veci

Sťažovateľ Ing. V. K. je v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice II pod sp. zn. 3 Pv 39/07 trestne stíhaný pre

- trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm. a/ Trestného zákona účinné v čase skutku

- trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm. b/ Trestného zákona účinné v čase skutku

- trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinné v čase skutku

- trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b/, ods. 4 Trestného zákona účinné v čase skutku

- trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 256a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinné v čase skutku

- trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. c/, ods. 4 Trestného zákona účinné v čase skutku.

Sťažovateľ   sa   podľa   obžaloby   dopustil   viacerých   kvalifikovaných   trestných   činov ekonomickej povahy. Skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi a pre ktoré bola podaná obžaloba na sťažovateľa, nepatria medzi obvyklú trestnú činnosť. Jedná sa o trestnú činnosť obvineného, ktorá je obtiažne dokazovaná a preukázateľná v prípravnom konaní.   Trestná   činnosť   obvineného   bola   v   prípravnom   konaní   preukázaná   výsluchmi viacerých svedkov, množstvom listinných dôkazov zabezpečených vyšetrovateľom na č. l. 119 až 814, teda o rozsahu 695 strán a taktiež aj rozsiahlym znaleckým posudkom z odboru ekonomiky. Chcem poukázať, že vypracovanie znaleckého posudku znalca z Ekonomickej univerzity v Bratislave - Inštitút ekonomického znalectva a expertíz si vyžiadalo značnú časovú   náročnosť,   pretože   22.   8.   2007   bol   pribratý   znalec   uznesením   vyšetrovateľa a znalecký   posudok   bol   vypracovaný   znalcom   a   doručený   vyšetrovateľovi   až   dňa 08. 07. 2008.

Dôkazná   situácia   v   danej   trestnej   veci   bola   sťažená   tou   skutočnosťou,   že   výška spôsobenej škody sa musela zistiť a preukázať na podklade veľkého množstva účtovných dokladov právnických osôb. Rozsiahlosť spisového materiálu cca 1300 strán sa podieľalo na dodržaní práv na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania sťažovateľa a poškodených osôb trestnou činnosťou.

Chcem poukázať na to, že v predmetnej trestnej veci sťažovateľa bol vyšetrovací spis pridelený nasledovným vyšetrovateľom:

1. mjr. JUDr. M. M. v čase od 13. 10. 2000 do 17. 05. 2003

2. por. Mgr. S. V. v čase od 20. 02. 2004 do 06. 05. 2004

3. npor. Ing. F. R. v čase od 07. 05. 2004 do 06. 09. 2005

4. por. Ing. M. C. v čase od 13. 06. 2006 do 18. 10. 2006

5. por. RNDr. R. F. v čase od 19. 10. 2006 do 22. 10. 2006

6. kpt. JUDr. S. K. v čase od 23. 10. 2006 do 25. 11. 2011 Prerozdeľovanie spisového materiálu šiestim vyšetrovateľom v rámci vyšetrovania taktiež   prispelo   k   dĺžke   prípravného   konania,   pretože   vyšetrovatelia   sa   museli   nanovo oboznamovať s rozsiahlym spisovým materiálom.

(...) Správanie sťažovateľa [V tejto časti svojho doplňujúceho vyjadrenia okresná prokuratúra poukázala na podania   sťažovateľa   (popísané   tiež   v časti   II   tohto   nálezu),   ktorými   sťažovateľ   uplatnil opravné prostriedky (sťažnosti) proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, ako aj na opakovanú potrebu prerušenia napadnutého konania, a to aj z dôvodov zapríčinených sťažovateľom.]

(...)   Vzhľadom   na   uvedené   podania   sťažovateľa   dozorujúci   prokurátor   Okresnej prokuratúry Košice II bol povinný v každom podaní sťažovateľa si vyžiadať celý spisový materiál,   oboznámiť sa s ním, vykonať previerku spisu a o výsledku preskúmania vždy sťažovateľa   v   zákonnej   lehote   informovať   a   v   prípade   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniam vyšetrovateľa zákonným spôsobom v zákonných lehotách aj rozhodnúť. Samotné   podania   sťažovateľa   na   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa,   trestné oznámenia za spoločnosť K. s. r. o. svojim spôsobom predĺžili trvanie prípravného konania a   naviac   prerušenia   trestného   stíhania   v čase   od   19.   04.   2001   do   31.   08.   2001 a od 30. 10. 2001 do 19. 11. 2001 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa zapríčinili prieťahy v prípravnom konaní.

(...) Postup prokuratúry Prokuratúra zastáva názor,   že svojim postupom neprispela v rozhodujúcej miere k dĺžke prípravného konania. V čase od 16. 12. 2000 do 17. 03. 2003 vyšetrovateľ štyri krát prerušil trestné stíhanie proti sťažovateľovi, z toho dva krát pre jeho neprítomnosť a dva krát z dôvodu neprítomnosti poškodenej svedkyne JUDr. I. S. Ako je zrejmé z prehľadu jednotlivých podaní sťažovateľa, tento svojimi opakovanými a neopodstatnenými podaniami sa výrazným spôsobom podieľal k neúmernému predĺženiu ukončenia prípravného konania. V rámci vyšetrovania boli v predmetnej trestnej veci činní šiesti vyšetrovatelia, ktorí sa nanovo museli oboznamovať so spisovým materiálom.

Dozorujúca   Okresná   prokuratúra   Košice   II   konala   v   predmetnej   trestnej   veci sťažovateľa v zmysle zákona a na prieťahoch v prípravnom konaní sa podieľal sťažovateľ, a to svojimi podaniami a trestnými oznámeniami.

Poukazujem na to, že v predmetnej trestnej veci bol uplatnený inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, a to dňa 03. 05. 2006 Najvyšší súd SR v trestnej veci sťažovateľa rozhodol, že právoplatným uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 17. 10. 2005, sp. zn. 1 Pv 221/2003 o zamietnutí sťažnosti poškodenej strany a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech obvineného Ing. V. K. V nadväznosti na   predmetné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   v   SR   vyvstala   potreba   vykonania   nových vyšetrovacích úkonov a znaleckého dokazovania, čo taktiež prispelo v rozhodujúcej miere k dĺžke prípravného konania.

(...) Záver S poukazom na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa, dôkaznú náročnosť vyšetrovania, ako i správanie sa sťažovateľa v prípravnom konaní napriek značnej dĺžke prípravného konania navrhujem vysloviť, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená.»

2.4 Z vyjadrenia polície prostredníctvom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

«Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti so sťažnosťou Ing. V. K.(...) vyzval Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, ako účastníka konania na predloženie vyjadrenia.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu   svojej   pôsobnosti   môže   útvar   Policajného   zboru   určený   ministrom   vnútra Slovenskej republiky. Za útvar Policajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec. Určenie ministrom vnútra Slovenskej republiky bolo realizované nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 6/2013, ktorým sa mení   a   dopĺňa   nariadenie   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   19/2009   o   vydaní vzorového   organizačného   poriadku   krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   znení neskorších predpisov a nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 73/2009 o vydaní vzorového   organizačného   poriadku   okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v   znení neskorších   predpisov.   Z   uvedenej   internej   normatívnej   úpravy   vyplýva,   že   útvarom Policajného   zboru   majúcim   spôsobilosť   byť   účastníkom   súdneho   konania   je   krajské riaditeľstvo   Policajného   zboru   (ďalej   len   „krajské   riaditeľstvo“),   pričom   krajské riaditeľstvo vo vymedzenom rozsahu vykonáva právne zastupovanie pred súdmi Slovenskej republiky v sporoch, ktoré vznikli v súvislosti s činnosťou krajského riaditeľstva, okresných riaditeľstiev   Policajného   zboru   v   jeho   pôsobnosti   a   s   činnosťou   vybraných   útvarov hraničnej a cudzineckej polície.

V súlade s vyššie uvedeným v prílohe predkladám vyjadrenie k predmetnej sťažnosti a zároveň oznamujem, že v tejto veci netrvám na ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky.»

Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Košiciach   v ďalšom   podrobne   opísalo úkony   vykonané v danej   veci   vyšetrovateľom   polície   a napokon   dodalo   tieto   relevantné skutočnosti:

«V zmysle § 201 Trestného poriadku (1) Policajt vykonáva vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie spravidla osobne. Úkony, ktorými sa začalo trestné stíhanie alebo ktoré boli vykonané po začatí trestného stíhania   miestne   nepríslušným   policajtom,   nie   je   potrebné   opakovať,   ak   boli   vykonané podľa tohto zákona.

(2) Policajt   postupuje vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní tak,   aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady na objasnenie skutku v rozsahu potrebnom na posúdenie prípadu a zistenie páchateľa trestného činu.

(3)   Okrem   prípadu,   na   ktorý   je   potrebné   rozhodnutie   alebo   súhlas   sudcu   pre prípravné   konanie   alebo   prokurátora,   vykonáva   policajt   všetky   úkony   samostatne   a   je povinný ich vykonať v súlade so zákonom a včas.

(4)   Policajt   zadovažuje   dôkazy   bez   ohľadu   na   to,   či   svedčia   v   prospech   alebo v neprospech obvineného; pritom postupuje podľa odseku 3. Obvinený nesmie byť nijakým spôsobom k výsluchu a k priznaniu nezákonne nútený. Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému.

V zmysle ustanovenia § 210 Trestného poriadku „Obvinený, poškodený a zúčastnená osoba   majú   právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania žiadať   prokurátora,   aby   bol   preskúmaný   postup   policajta,   najmä   aby   boli   odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.“

S poukazom na vyššie uvedené je možné konštatovať, že vyšetrovatelia predmetnej veci   plne   rešpektovali   ustanovenia   §   210   Trestného   poriadku.   Danú   vec   za   účelom   čo najrýchlejšieho vyšetrenia postupne vyšetrovali až šiesti vyšetrovatelia. Riaditeľ Odboru justičnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ako jeho zástupca, vyvinuli maximálne úsilie, aby predmetná vec bola v čo najkratšom čase riadne vyšetrená. (...) Zastávam názor, že sťažnosť Ing. V. K. nie je opodstatnená. Netrvám na ústnom prejedaní veci.»

2.5 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam účastníkov konania uviedla tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Vyjadrenie Krajského riaditeľstva v Košiciach (ďalej len „KR PZ Košice“) obsahuje   výpočet   úkonov   trestného   stíhania.   KR   PZ   Košice   sa   nijakým   spôsobom nevyjadruje k efektívnosti vykonaných úkonov. Ďalej toto vyjadrenie obsahuje identifikáciu vyšetrovateľov činných v trestnej veci sťažovateľa. Pokiaľ možno v uvedenom vyjadrení nájsť zaujatie stanoviska a zdôvodnenie dĺžky konania pred orgánmi policajného zboru presahujúcej jedenásť rokov, obmedzuje sa toto vyjadrenie na citáciu ustanovenia § 201 a § 210 Trestného poriadku, pričom konštatuje, že vyšetrovatelia v predmetnej veci plne rešpektovali ustanovenia § 210 teraz platného Trestného poriadku, ktorý upravuje právo obvineného, poškodeného a zúčastnenej osoby kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, žiadať prokurátora aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní.

Na základe takéhoto odôvodnenia zastáva KR PZ v Košiciach názor, že sťažnosť sťažovateľa je neopodstatnená. So zreteľom na ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je zrejmé aký vzťah k trestnému konaniu trvajúcemu v štádiu vyšetrovania viac než jedenásť rokov má právo obvineného žiadať prokurátora o odstránenie prieťahov v konaní. Nemožno ani len pripustiť, že by povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať bez prieťahov bola podmienená tým, či ich obvinený alebo iná strana „naháňa“ alebo nie.

Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní postupovať v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, nie z toho či sa obvinený sťažuje na prieťahy v konaní pretože orgány činné v trestnom konaní majú zo zákona konať tak,   aby   k   prieťahom   v   konaní   nedochádzalo.   Táto   ich   povinnosť   nie   je   podmienená využívaním   práva   obvineného   žiadať   o   preskúmanie   ich   postupu,   keďže   v   situácii   keď obvinený toto svoje právo využije už k prieťahom došlo a orgány činné v trestnom konaní teda konali v rozpore so zákonom. Povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať spôsobom, ktorý v primeranej lehote a bez prieťahov vedie k prerokovaniu a skončeniu trestnej veci každého vyplývala z ustanovenia § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005(...)

Ako   je   zrejmé,   procesné   predpisy   upravujúce   trestné   konanie   ukladali   orgánom činným v trestnom konaní, počas trestného stíhania sťažovateľa konať z úradnej povinnosti spôsobom, ktorý zabezpečí čo najrýchlejšie ukončenie trestného stíhania osoby, bez toho, aby podmieňovali takýto postup splnením akýchkoľvek povinností žiadať o takýto postup zo strany obvineného.

So zreteľom na obsah vyjadrenia KR PZ v Košiciach, ktoré poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. v platnom znení a tam vymenované interné predpisy vydané ministrom vnútra SR, sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že citované zákonné ustanovenie   ani   predmetné   interné   právne   normy   nebránia   tomu,   aby   ako   porušovateľ práva v konaní pred Ústavným súdom SR bolo označené Okresné riaditeľstvo PZ, keďže tento   orgán   konajúc   prostredníctvom   svojich   vyšetrovateľov   činných   na   Okresnom riaditeľstve PZ   v Košiciach bol tým,   ktorý svojim postupom porušil práva sťažovateľa. Na tejto   skutočnosti   nič   nemení,   že   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   má   KR   PZ v Košiciach. (...)

K vyjadreniu Krajskej prokuratúry Košice sp. zn. KPt 253/2010 zo dňa 9. 5. 2013 Z vyjadrenia Krajskej prokuratúry Košice (ďalej len „KP Košice“) vyplýva, že toto, tak ako vyjadrenia iných orgánov, proti ktorým sťažnosť smeruje obsahuje opis skutkov, za ktoré som trestne stíhaný. Okrem toho poukazuje toto vyjadrenie na údajnú zložitosť veci majúcu spočívať v tom, že som stíhaný za údajnú ekonomickú trestnú činnosť poškodzujúcu iné subjekty vo výške prevyšujúcej štyri milióny Eur. Toto vyjadrenie vymenúva počet strán spisu,   poukazuje   na   znalecké   dokazovanie,   výsluch   svedkov   a   viaceré   konfrontácie, poukazuje zároveň na to, že trestné stíhanie bolo viac krát prerušené.

Sťažovateľovi v časti označenej ako správanie sťažovateľa vytýka, že jeho podnet zo dňa   28.   5.   2005   sa   javí   ako   „nadbytočným“   a   dochádza   k   záveru,   že   písomné nevybavenie tohto podania nemalo nijaký vplyv na aktuálnu dĺžku prípravného konania. Poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   inicioval   ďalšie   trestné   konania   a   dospieva k prekvapujúcemu záveru: „aj táto skutočnosť ovplyvniť a zrejme aj ovplyvnila funkčnosť a činnosť   príslušnej   vyšetrovacej   súčasti policajného zboru,   ktorá bola   činná aj   v jeho základnom konaní, v ktorom sa koná o ústavnej sťažnosti“.

K postupu KR Košice uvádza stroho, že ingerencia KP Košice nemala vplyv na dĺžku konania a ani podiel na zavinených prieťahoch v konaní proti sťažovateľovi. Navyše v tejto časti   uvádza,   že   podľa   aktuálnej   „bližšie   nijako   neidentifikovanej“   a   ani neidentifikovateľnej informácie Krajského súdu v Košiciach konkurzné konanie na majetok obchodnej spoločností K., s. r. o., ktorej konateľom bol sťažovateľ, nie je dodnes ukončené „práve v dôsledku obštrukčných procesných aktivít sťažovateľa“.

V závere dochádza toto vyjadrenie k postoju, že práva sťažovateľa neboli porušené. Nemožno sa celkom krátko nepristaviť pri vyjadreniach KP Košice týkajúcich sa tak toho, že sťažovateľ svojimi trestnými oznámeniami v skutočnosti zavinil prieťahy v trestnom konaní, kde je sťažovateľ v postavení obvineného. Konania o mojich trestných oznámeniach sú samostatnými trestnými konaniami a nemožno ani len pripustiť myšlienku, že by krajská prokuratúra   chcela   vyjadriť   názor,   že   pokiaľ   sťažovateľ   chcel,   aby   trestné   stíhanie sťažovateľa ako obvineného prebiehalo v súlade so zákonom, teda bez prieťahov, sťažovateľ sa mal vzdať svojho práva prislúchajúceho každému obracať sa na orgány činné v trestnom konaní s oznámeniami o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Ďalšou časťou vyjadrenia KP Košice je naznačovanie resp. priamo konštatovanie toho, že sťažovateľ má v inom konaní pred iným orgánom svojimi obštrukciami spôsobovať prieťahy. Obávam sa, že takéto nedôstojné správanie krajskej prokuratúry(...) nasvedčuje tomu,   že   tento   orgán   verejnej   moci   si   neuvedomuje   význam   a   vážnosť   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   V tejto   súvislosti   si   sťažovateľ   dovoľuje   dať   do pozornosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že v konaniach pred ústavným súdom sp. zn. I. ÚS 255/08 a IV. ÚS 305/2010 súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov práve v spomínanom exekučnom konaní. Je však možné uzavrieť, že nemajúc žiadne argumenty, ktorými by KP Košice obhájila svoj postup pri vybavovaní sťažovateľovho podnetu zo dňa 28. 5. 2005, táto sa uchyľuje k nepochopiteľným útokom na moju osobu viniac sťažovateľa bez akéhokoľvek opodstatnenia a dôkazov zo znefunkčnenia orgánov činných v trestnom konaní a z marenia iného konania, v ktorom postup súdu a jeho súvislosť s nekonaním KP Košice nie je nijako vypozorovateľná.

V podnete zo dňa 28. 5. 2005 sťažovateľ výslovne žiadal KP Košice „o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II. v predmetnej veci a zároveň požiadal o vykonanie účinných a efektívnych opatrení na odstránenie prípadných zistených porušení zákona“. Sťažovateľ poukázal na to, že napriek opakovanému zisteniu zbytočných prieťahov Okresná prokuratúra Košice II. neprijala účinné opatrenia vyplývajúce jej z ustanovenia § 174 ods. 4 vtedy platného trestného poriadku.

(...) Bolo teda úlohou KP Košice na môj podnet zo dňa 28. 5. 2005 preskúmať, či prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II.   tieto oprávnenia využíva tak,   aby efektívne zabezpečil, aby moje trestné stíhanie bolo skončené v primeranej lehote, dať mu v súvislosti s tým záväzné pokyny alebo vykonať jeho úkony sám. Nemožno mať pochybnosti o tom, že výkonom týchto oprávnení mohol, ale aj mal prokurátor krajskej prokuratúry ovplyvniť priebeh môjho trestného stíhania na základe sťažovateľovho podnetu zo dňa 28. 5. 2005. K   vyjadreniu   Okresnej   prokuratúry   Košice   II.   sp.   zn.   3   Pv   39/2007-373   zo   dňa 25. 04. 2013, sp. zn. 3 Pv 39/2007-374 zo dňa 29. 4. 2013 a 3 Pv 39/2007 zo dňa 3. 5. 2013. Uvedené vyjadrenia Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „OP Košice II.“) obsahujú výpočet úkonov trestného stíhania, opis skutkov, za ktoré je sťažovateľ stíhaný. V závere   posledného   z   vyjadrení   poukazuje   OP   Košice   II.   na   zložitosť   trestnej   veci, rozsahom vyšetrovacieho spisu, počtom vyšetrovateľov, ktorí sa na vyšetrovaní podieľali a nakoniec argumentáciu o tom, že sťažovateľ zapríčinil prieťahy v konaní. OP Košice II. dochádza k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

K výpočtu úkonov obsiahnutých vo vyjadrení považuje sťažovateľ za potrebné uviesť nasledujúce. Prerušenie trestného stíhania v období od 16. 12. 2000 do 19. 2. 2001 pre neprítomnosť   poškodenej   JUDr.   S.   je   obdobím   nedôvodnej   nečinnosti,   navyše   tým,   že nebolo   doručované   ani   obhajcovi   sťažovateľa,   ani   sťažovateľovi   samotnému,   nemohol sťažovateľ podaním riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o prerušení konania podať sťažnosť a dosiahnuť jeho revíziu. Nedôvodnosť prerušenia spočíva okrem iného aj v tom, že JUDr. I. S., ako to vyplýva z pripojených listinných dôkazov - listu zo dňa 10. 1. 2001   v uvedenom   čase   riadne   vo   svojom   sídle vykonávala   úkony správkyne konkurznej podstaty. Rovnako ako dňa 12. 2. 2001, keď vykonala ďalší úkon - oznámenie o zápise do konkurznej podstaty a rovnako, ako dňa 1. 2. 2001, keď vypracovala svoju odpoveď na sťažnosti sťažovateľa v konkurznom konaní. Prerušenie trestného stíhania od 19. 4. 2001 do 31. 8. 2001   pre   údajnú   neprítomnosť   obvineného   nemá   oporu   v   objektívne   existujúcom stave. Sťažovateľ dňa 31. 7. 2001 vypracoval v konkurznej veci podanie, ktorého postúpenie mu podaním zo dňa 2. 8. 2001 aj konkurzný súd oznámil a dňa 22. 8. 2001 bol osobne prítomný   na   Krajskom   súde   v   Košiciach,   kde   s   ním   vedúca   kancelárie   spísala   úradný záznam. Vo vzťahu k tomuto prerušeniu platí opätovne to, čo bolo uvedené nižšie a teda, že nebolo doručované ani sťažovateľovi, ani jeho obhajcovi.

Ďalšie prerušenie trestného stíhania od 30. 10. 2001 do 19. 11. 2001 nebolo opäť dôvodné,   keďže   dňa   9.   11.   2001   sťažovateľ   u   vyšetrovateľa   v   inej   trestnej   veci   podal vysvetlenie,   pričom   OP   Košice   II.,   ktorá   vec   ČVS:OUV-1251/10-K2-2001   v   konaní PN 2483/2001 a PN 2495/2001 preskúmavala, mala o tejto skutočnosti vedomosti. Prerušenie   trestného   stíhania   v   období   od   18.   1.   2002   do   17.   3.   2003   pre neprítomnosť poškodenej JUDr. S. nebolo oznámené opäť tak, ako v predošlých prípadoch ani obvinenému, ani jeho obhajcovi. O prítomnosti JUDr. S. vo svojom sídle a dokonca o jej účasti na iných vyšetrovacích úkonoch svedčia pripojené listinné dôkazy.

Vo vzťahu k výpočtu úkonov OP Košice II. je potrebné poukázať na to, že tieto obsahujú   úkony,   ktoré   s   trestným   stíhaním   sťažovateľa   nijako   nesúvisia.   Pokiaľ   sa vo výpočte úkonov uvádza, že dňa 8. 6. 2004 predložil dozorový prokurátor KP Košice spisy, je potrebné dať do pozornosti Ústavnému súdu, že tieto sa netýkali trestného stíhania sťažovateľa. Nakoniec, vyplýva to aj z vyjadrenia KP Košice, ktorá sa nezmieňuje o tom, že by vo veci sťažovateľa vykonala akýkoľvek úkon. Rovnako nesúvisiace s trestným stíhaním sťažovateľa sú úkony OP Košice II. zo dňa 21. 3. 2005, 31. 3. 2005, 15. 4. 2005, 11. 5. 2005 a 27. 5. 2005.

Pokiaľ vyjadrenie OP Košice II. poukazuje na zložitosť veci, chcem poukázať na to, že ekonomická kriminalita, do ktorej spadajú trestné činy za údajné spáchanie ktorých je sťažovateľ stíhaný, nie je novým ani prekvapujúcim odvetvím kriminality. Orgány činné v trestnom stíhaní, osobitne policajné orgány sú organizované spôsobom, ktorý umožňuje špecializáciu vyšetrovateľov na jednotlivé druhy trestnej činnosti a v súvislosti s tým sú zriaďované v rámci týchto orgánov oddelenia ekonomickej kriminality.

Bola to práve OP Košice II., ktorej predovšetkým bola zverená trestným poriadkom účinným do 31. 5. 2005 aj v súčasnosti platným procesným predpisom ochrana práv strán v trestnom   konaní,   pričom   ustanovenie   §   174   ods.   2   prv   platného   trestného   poriadku, dávalo dozorovému prokurátorovi nasledujúce oprávnenia:

a) dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov,

b) vyžadovať od vyšetrovateľa alebo od policajného orgánu alebo od príslušného orgánu (§ 88c ods. 3) spisy vrátane spisov vo veciach, v ktorých nebolo začaté trestné stíhanie,   dokumenty,   materiály   a   správy   o   spáchaných   trestných   činoch   za   účelom previerky, či vyšetrovateľ alebo policajný orgán včas začína trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c)   zúčastniť   sa   na   vykonávaní   úkonov   vyšetrovateľa   alebo   policajného   orgánu, osobne vykonať   jednotlivý   úkon   alebo aj   celé vyšetrovanie alebo   skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci; pritom postupuje podľa ustanovení platných podľa tohto zákona pre vyšetrovateľa alebo policajný orgán a proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť ako proti rozhodnutiu vyšetrovateľa alebo policajného orgánu,

d)   vracať   vec   vyšetrovateľovi   alebo   policajnému   orgánu   so   svojimi   pokynmi   na doplnenie,

e) zrušovať nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môže nahrádzať vlastnými rozhodnutiami a opatreniami; pri uznesení podľa § 159, uznesení o zastavení a prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci   môže   tak   urobiť   do   pätnástich   dní   od   doručenia   uznesenia;   ak   rozhodnutie vyšetrovateľa a policajného orgánu nahradil vlastným rozhodnutím inak než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo policajného orgánu, proti jeho   rozhodnutiu   je   prípustná   sťažnosť   v   rovnakom   rozsahu   ako   proti   rozhodnutiu vyšetrovateľa alebo policajného orgánu,

f)   odňať   ktorúkoľvek   vec   určitému   vyšetrovateľovi   alebo   policajnému   orgánu   a urobiť opatrenie; aby vec bola prikázaná inému vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu,

g)   nariadiť   vo   veci,   v   ktorej   sa   vykonáva   skrátené   vyšetrovanie,   aby   v   nej   bolo vykonané vyšetrovanie, ak to okolnosti odôvodňujú.

Ustanovenie § 230 ods. 2 platného trestného poriadku umožňuje prokurátorovi pri výkone dozoru ukladať vyšetrovateľom tieto povinnosti:

a)   dávať   záväzné   pokyny   na   postup   podľa   §   197,   vyšetrovanie   a   skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy,   dokumenty,   materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť   sa na vykonávaní   úkonov policajta,   osobne   vykonať   jednotlivý   úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci;   pritom   postupuje   podľa   tohto   zákona;   proti   takémuto   rozhodnutiu   prokurátora   je prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi   a   určovať   lehotu   na   ich   doplnenie;   o   vrátení   veci   upovedomí   obvineného a poškodeného,

e)   zrušiť   nezákonné   alebo   neopodstatnené   rozhodnutia   policajta,   ktoré   môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie   policajta   nahradil   vlastným   rozhodnutím   inak,   než   na   podklade   sťažnosti oprávnenej   osoby,   proti   jeho   rozhodnutiu   je   prípustná   sťažnosť,   rovnako   ako   proti rozhodnutiu policajta,

f)   odňať   vec   policajtovi   a   prikázať   ju   inému,   a   to   aj   miestne   nepríslušnému policajtovi,   alebo   urobiť   opatrenie,   aby   vec   bola   prikázaná   inému   policajtovi   alebo policajtom,

g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Nemožno mať pochybnosti o tom, že tieto oprávnenia majú zabezpečiť reálne taký priebeh trestného stíhania, ktorý znamená čo najrýchlejšie objasnenie veci a skončenie trestného stíhania v primeranej lehote. Postoj OP Košice II. k výkonu týchto oprávnení bol a aj vo vyjadrení ústavnému súdu krajne formalistický. Z dĺžky trvania trestného stíhania sťažovateľa je a dozorujúcim prokurátorom OP Košice II. muselo byť a aj bolo zrejmé, že konanie trvá neprimerane dlho. Napriek tomu ich opatrenia boli formalistické, bez toho, aby skutočne zabezpečili efektívny, rýchly a bezprieťahový postup trestného konania. K   vyjadreniu   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4/2Spr4/13-10 zo dňa 14. 5. 2013 podanému generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, zastúpeným L. T., prvým námestníkom generálneho prokurátora.

V   sťažnosti   podanej   sťažovateľom   v   časti,   ktorá   sa   týka   postupu   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“) sťažovateľ namietal, že generálna prokuratúra   prispela   svojím   nesprávnym   postupom   nezodpovedajúcim   ustanoveniam zákona   o   prokuratúre,   ktoré   vo   vzťahu   k   orgánom   prokuratúry   upravujú   konanie   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ktorým vybavila jeho opakovaný podnet zo dňa 3. 8. 2005.

Vo vyjadrení GP SR táto uvádza obsiahlo opis skutkov, za údajné spáchanie ktorých je   sťažovateľ   trestne   stíhaný,   poukazuje   na   vecnú   a   miestnu   príslušnosť   prokuratúr jednotlivých stupňov a vo vzťahu k námietkam sťažovateľa proti postupu GP SR označuje jeho   opakovaný   podnet   za   podanie,   ktorým   signalizoval   nedostatky   v   postupe   Krajskej prokuratúry v Košiciach spočívajúce v tom, že mu nebolo doručené vyrozumenie o vybavení podania zo dňa 3. 8. 2005. Poukazuje na postup GP SR spočívajúci v postúpení tohto podania   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach.   Ďalej   je   z   vyjadrenia   možnosť   zistiť,   že „Generálnej prokuratúre nebol zrejmý obsah podania zo dňa 28. 5. 2005“ a so zreteľom na to   vybavujúci   prokurátor   podanie   vyhodnotil   ako   podnet,   ktorý   štandardným   postupom „odstúpil príslušnej prokuratúre na vybavenie“. GP SR poukazuje na to, že sťažovateľ podľa jej názoru nevyužil všetky dostupné prostriedky nápravy. Vo vyjadrení GP SR sa tieto „nevyužité   všetky   dostupné   prostriedky   nápravy“   neoznačujú,   ale   odkazuje   sa   na   iné konania, ktoré „sťažovateľ sám inicioval“ a o ktorých GP SR podľa jej názoru zákonným spôsobom konala. Poukazuje na to, že preskúmavala štyri vyšetrovacie spisy Okresného úradu   vyšetrovania   Košice   II.   a   jeden   vyšetrovací   spis   Okresného   úradu   vyšetrovania Košice I. Nakoniec poukazuje na to, že sťažovateľ pri vyslovení viny môže byť účastným na dobrodení spočívajúcom v tom, že súd pri druhu a výške uloženého trestu prihliadne na prieťahy   v   trestnom   konaní.   V   úplnom   závere   sa   GP   SR   bráni   tým,   že   podanie sťažovateľa zo dňa 28. 5. 2005, spôsob vybavenia ktorého žiadal preskúmať vo svojom opakovanom   podnete   GP   SR   zo   dňa   3.   8.   2005,   sa   stal   GP   SR   známy   až   9.   5.   2013 a opätovne uvádza ako, podľa nej zákonným postupom vybavovala iné veci sťažovateľa. Pre   zaujatie   stanoviska   k   predmetnému   vyjadreniu   GP   SR   považujem   v   mene sťažovateľa za potrebné poukázať na to, že GP SR nijakým spôsobom neobjasnila ako by mali súvisieť podania sťažovateľa v iných právnych veciach a jej postup pri ich vybavovaní s   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   pri   vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu zo dňa 3. 8. 2005. Keďže nielen z vyjadrenia GP SR tento súvis nevyplýva, ale nemožno ho identifikovať ani pri sústredenom skúmaní do úvahy prichádzajúcich skutkových a právnych okolností, je sťažovateľ toho názoru, že tieto časti vyjadrenia GP SR sú celkom zjavne bez pomeru a vzťahu k veci, ktorá je predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ani budúca nádej, že trest pre sťažovateľa bude primeraný vo svojom druhu a výmere, prieťahom v trestnom konaní vedenom pre sťažovateľa nemá žiadny vybadateľný vzťah k namietaným porušeným právam sťažovateľa. Predovšetkým z dôvodu, že sťažovateľ túto formu úľavy nemôže považovať za akceptovateľnú, keďže vo všetkých skutkoch, ktoré sa mu kladú za vinu je nevinný a od rozhodnutia súdu očakáva oslobodenie spod obžaloby podanej po jedenástich rokoch od začatia trestného stíhania a aj preto, že podľa jeho názoru   imperatívu   uvedenému   v   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   zodpovedá povinnosť orgánov verejnej moci konať na základe ústavy,   v jej medziach a spôsobom a v rozsahu,   ktorý   ustanoví   zákon.   Tomuto   imperatívu   zodpovedá   povinnosť   orgánov verejnej moci konať tak, aby neporušovali práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Toto platí aj a hádam možno konštatovať, že aj predovšetkým, pre orgány prokuratúry, ktorá podľa § 3 ods. 1 Zákona o prokuratúre chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Na čele tejto   hierarchicky   usporiadanej   jednotnej sústavy   štátnych   orgánov stojí generálny   prokurátor.   Generálna   prokuratúra   pritom   je   ústredným   štátnym   orgánom a najvyšším   orgánom   prokuratúry   nadriadeným   ostatným   orgánom   prokuratúr a zabezpečuje plnenie úloh patriacich do pôsobnosti generálneho prokurátora. (§ 40 ods. 1, 2 písm. a) a § 2 Zákona o prokuratúre)

K tej časti obsahu, v ktorej GP SR reaguje na skutkové okolnosti týkajúce sa jej postupu vo veci sťažovateľa, ktorá je predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, je potrebné uviesť nasledujúce. Z podania zo dňa 3. 8. 2005 vyslovene vyplýva, že   sťažovateľ   uviedol:   „s   vybavením   svojho   vyššie   uvedeného   podnetu   vyjadrujem nespokojnosť“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol:   „žiadam   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   môjho podnetu Krajskej prokuratúre Košice zo dňa 28. 5. 2005“.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   zo   dňa   3.   8.   2005   vyjadril   to,   čoho   sa   dožaduje spôsobom identickým s textom zákonného ustanovenia. Ustanovenie § 34 ods. 1 Zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Čo je zákonným vybavením podnetu ustanovuje § 31 až 33 Zákona o prokuratúre a § 35 až 36 Zákona o prokuratúre, ktorý okrem iného stanovuje na vybavenie podnetu lehotu   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania   a   v   odôvodnených   prípadoch   môže   rozhodnúť o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Sťažovateľ mal právo a zákonný dôvod očakávať, že pokiaľ svoj opakovaný podnet adresoval GP SR táto ho vybaví spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Mal právo očakávať, že pokiaľ sa domáha preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu Krajskej prokuratúre v Košiciach, ktorý identifikoval dátumom. GP SR porozumie tomu, čoho sa svojím podaním domáha,   zvlášť,   keď   je   predmet   jeho   podania   vyjadrený   citovaním   podstatnej   časti zákonného ustanovenia, podľa ktorého mal prokurátor GP SR postupovať. K obrane GP SR, že podnet sťažovateľa adresovaný Krajskej prokuratúre v Košiciach 28. 5. 2005 jej nebol známy a toto podanie jej bolo doručené na jej vyžiadanie až 9. 5. 2013, sťažovateľ považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 36 ods. 1 Zákona o prokuratúre. Nakoniec svedčí skôr pre obžalobu GP SR z takého do očí bijúceho ľahostajného a povrchného prístupu pri vybavovaní podania sťažovateľa zo dňa 9. 5. 2005 a nie na jej obhajobu, že toto podanie „vybavila“, pričom ako sama priznáva ani vlastne nevedela, čo vybavuje. (...) Sťažovateľ je presvedčený o tom, že z jeho sťažnosti aj zo skutočností uvedených vyššie v tomto vyjadrení, vyplýva nepochybne, že všetky orgány vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť prijatá na konanie pred ústavným súdom, sa podieľali na porušovaní jeho práv vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť prijatá na konanie pred ústavným súdom.

Spôsob,   ktorým   sa   podieľali   na   porušovaní   jeho   práv   je   konkretizovaný v jednotlivých častiach tohto vyjadrenia.

Sťažovateľ ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti aj sťažnosti, o ktorej bolo vedené konanie pred ústavným súdom III. ÚS 365/04 využíval v úsilí dosiahnuť skončenie trestného stíhania   a   očistenie   svojho   mena   všetky   do   úvahy   prichádzajúce   účinné   prostriedky nápravy. Sťažovateľ samotný svojím správaním nedal žiadny dôvod k dĺžke jeho trestného stíhania presahujúcej jedenásť rokov pred podaním obžaloby súdu.

Dôsledok   bezprecedentne   dlhého   trestného   stíhania   sťažovateľa   nemožno   opísať spôsobom,   ktorý   by   skutočne   vyjadril   hĺbku   rozvratu,   ktorý   toto   trestné   stíhanie   pre sťažovateľa v jeho živote znamenalo. Nakoniec vyplýva to aj z vyjadrení orgánov verejnej moci v tomto konaní pred ústavným súdom, ktoré sa so zreteľom na postavenie sťažovateľa ako trestne stíhanej osoby neštítia voči nemu invektív ani osočovania, z ktorého by mal vyjsť v očiach ústavného súdu ako osoba krajne nedôveryhodná.

Tento   prejav   neúcty   voči   navrhovateľovi   je   však   len   nepatrnou   nepríjemnosťou v porovnaní s tým, čo sťažovateľ zažíva v súvislosti so svojím trestným stíhaním.

Sťažovateľ   sa   stal   osobou   bez   práce,   bez   akýchkoľvek   sociálnych   kontaktov. Spoločnosť,   okruh   jeho   známych   a   priateľov,   sa   dramatickým   spôsobom   zúžil a v skutočnosti jedinou osobou, ktorá mu verí, neposudzuje ho a neodsudzuje ho, je jeho manželka.

Napriek úsiliu po tom, čo sa jeho pracovný život v dôsledku udalostí súvisiacich alebo priamo prameniacich v jeho trestnom stíhaní zrútil a stal sa z neho človek bez práce. Uchádzal sa o zamestnanie v mnohých orgánoch a u právnických či fyzických osôb. Napriek tomu, že sťažovateľ je osobou, ktorá hovorí plynule viacerými cudzími jazykmi, má za sebou úspešnú prax vo svojom odbore, nie je preňho možné, kvôli doslova nekonečnému trestnému stíhaniu zamestnať sa. Táto situácia trvá prakticky od začatia trestného stíhania. Už v roku 2002, keď sa sťažovateľ uchádzal o miesto v Slovenskej obchodnej a priemyselnej komore, nebol prijatý do zamestnania len z dôvodu, že bol trestne stíhaný. Je pochopiteľné, že viac než   jedenásť   rokov   trvajúce   trestné   stíhanie,   stav   úplnej   spoločenskej   izolovanosti a zúfalstva prameniaceho v nemožnosti očistiť svoje meno a dosiahnuť ukončenie trestného stíhania   malo   výrazný   negatívny   vplyv   na   jeho   zdravie.   Sťažovateľ,   ako   to   vyplýva z potvrdenia   psychiatričky   MUDr.   A.   S.   trpí   úzkostnou   poruchou   s   panickými   atakmi, pričom neurovegetatívne prejavy, anxiózna symptomatika a ďalšie prejavy tohto ochorenia boli vyvolávané aj problémami, ktoré sa roky ťahajú. Sťažovateľ trpí prejavmi strachu, úzkosti   a   telesná   vegetatívna   symptomatika   tohto   ochorenia   sa   zameriava   prevažne   na kardiovaskulárne prejavy. Sťažovateľ nie je odborníkom z odboru medicíny, ale považuje za nepochybné a všeobecne známe, že dlhotrvajúci stres, neistota a obavy z budúcnosti sú faktormi, ktoré nielenže zhoršujú prejavy psychických ochorení, ale častokrát vyvolávajú aj ich recidívu.

Sťažovateľ zároveň trpí aj kardiovaskulárnym ochorením, disrytmiou a hypertenziou druhého stupňa.

Možno len opätovne zdôrazniť, že k všeobecne známym skutočnostiam patrí aj to, že stavy   stresu,   strachu,   neistoty   sú   kontraindikáciou   akýchkoľvek   kardiovaskulárnych ochorení. So zreteľom na uvedené sa sťažovateľ domáha voči jednotlivým porušovateľom jeho práva primeraného finančného zadosťučinenia vo výške uvedenej nižšie v petite tohto vyjadrenia.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o organizácii ústavného súdu a o konaní pred ním, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov, vrátiť vec na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v ponižovaní základného práva alebo slobody alebo   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil,   obnovil   stav   pred porušením základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na skutočnosť, že ako to vyplýva z vyjadrení doručených ústavnému súdu dňa 7. 12. 2011 bola na sťažovateľa podaná obžaloba, je bez významu, aby Ústavný súd SR zakázal   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva   alebo   slobody   alebo   prikázať,   aby orgán, ktorý svojou nečinnosťou porušil práva sťažovateľa vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené a majúc na zreteli podiel každého z orgánov, proti ktorej   sťažnosť   smeruje   a   proti   ktorému   bola   uznesením   Ústavného   súdu   SR   II.   ÚS 196/2013 zo dňa 26. 3. 2013 prijatá na konanie, navrhuje sťažovateľ, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

Právo sťažovateľa

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

-   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zakotvené   v čl.   6   ods.   1   prvá   veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

bolo   postupom   Generálnej   prokuratúry   SR,   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach, Okresnej   prokuratúry   Košice   II,   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Košiciach porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 80.000 eur, ktoré je mu povinná vyplatiť Generálna prokuratúra SR vo výške 10.000 Eur, Krajská prokuratúra v Košiciach vo výške 10.000 Eur, Okresná prokuratúra v Košiciach vo výške 30.000 Eur, a Okresné riaditeľstvo PZ vo výške 30.000 Eur.

Generálna prokuratúra SR, Krajská prokuratúra v Košiciach, Okresná prokuratúra Košice II a Okresné riaditeľstvo PZ sú povinné nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania. (...) Vychádzajúc analogicky z ustanovenia § 15 zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi uplatňujem si týmto v mene sťažovateľa trovy konania v konaní pred Ústavným súdom SR v celkovej výške 699,74 Eur(...). V mene sťažovateľa žiadam, aby mu boli Generálna prokuratúra SR, povinná nahradiť trovy konania vo výške 174,94 Eur, Krajská prokuratúra v Košiciach povinná nahradiť trovy konania vo výške 174,94   Eur,   Okresná   prokuratúra   Košice   II   povinná   nahradiť   trovy   konania   vo   výške 174,94 Eur a Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II povinné nahradiť trovy konania vo výške 174,94 Eur a to všetko na môj bežný účet(...)»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súvisiacich spisov ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   Okresnom   riaditeľstve   Policajného   zboru   Košice   II   pod   sp.   zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000:

Dňa 16. októbra 2000 Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Košice II vydal uznesenie   sp.   zn.   ČVS:   OUV   963/10-K-2000   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení obvinenia   sťažovateľovi za   trestné   činy   marenia   konkurzného   alebo   vyrovnávacieho konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona a trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona na skutkovom základe, že

„- v presne nezistenom čase v mesiaci august 1998 v sídle firmy K. s. r. o. JUDr. S., správkyni konkurznej podstaty, po doručení uznesenia Krajského súdu Košice o vyhlásení konkurzu pod č. 2K 249/98-6 odmietol predložiť ako úpadca súpis aktív a pasív hnuteľného a nehnuteľného   majetku   aj   napriek   tomu,   že   bol   povinný   tento   vydať   v   zmysle   Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Z. z.,

- 4. 9. 2000 v kancelárii JUDr. S., správkyni konkurznej podstaty firmy K. s. r. o., sa vyhrážal, že ak podá na neho trestné oznámenie, že to bude jej posledný krok a môže sa brať už na druhý svet.“.

Dňa 17.   novembra   2000   vyšetrovateľ   predložil   na   okresnej   prokuratúre   sťažnosť sťažovateľa podanú proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.

Dňa 20. októbra 2000 bolo uvedené uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia doručené   okresnej   prokuratúre,   pričom   prokurátor   uznesenie   toho   istého   dňa preskúmal a zistil, že je správne a v súlade so zákonom. Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola podaná proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, bola zamietnutá ako podaná oneskorene.

Dňa   24.   októbra   2000   prokurátor   písomne   požiadal   vyšetrovateľa   o   predloženie vyšetrovacieho spisu na účely preskúmania.

Dňa 30. októbra 2000 bol vyšetrovací spis predložený okresnej prokuratúre.Dňa 6. novembra 2000 dozorový prokurátor preskúmal vyšetrovací spis a dôkazy, ktoré   viedli   vyšetrovateľa   k   vydaniu   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania   a   vznesenia obvinenia, a vyšetrovací spis v ten istý deň vrátil vyšetrovateľovi na ďalšie konanie.Dňa 10. novembra 2000 bola vo veci vypočutá ako svedkyňa – poškodená JUDr. I. S. Dňa 13. novembra 2000 bol vo veci vypočutý sťažovateľ.Dňa 15. novembra 2000 bola vo veci vypočutá ako svedkyňa JUDr. I. S. Dňa   17.   novembra   2000   vyšetrovateľ   predložil   spis   okresnej   prokuratúre,   aby rozhodla o sťažnosti, ktorú podal sťažovateľ proti uzneseniu o vznesení obvinenia.Dňa 20. novembra 2000 sa uskutočnil výsluch svedka Ing. E. L. a výsluch svedkyne M. T.Dňa 20. novembra 2000 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 1095/2000-12 zamietla   sťažnosť   obvineného   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   ako   oneskorene podanú. Spisový   materiál   bol   v ten   istý   deň   vrátený   vyšetrovateľovi   polície   na   ďalšie konanie.

Dňa   16.   decembra   2000   bolo   trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   prerušené uznesením, „nakoľko pre neprítomnosť poškodeného nie je možné vec náležite objasniť“. (Poškodená totiž oznámila polícii, že „od 10. decembra 2000 až do konca decembra 2000 je mimo územia republiky“.)

Dňa   5.   februára   2001   dozorový   prokurátor   písomne   urgoval   vyšetrovateľa na predloženie spisu s návrhom na konečné opatrenie.

Dňa   15.   februára   2001   bolo   uznesenie   o   prerušení   trestného   stíhania   doručené okresnej prokuratúre, pričom skutočnosť, že toto uznesenie nebolo doručené v zákonnej lehote, bola vytknutá vyšetrovateľovi.

Dňa 19. februára 2001 bolo uznesením rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania proti sťažovateľovi „nakoľko nie je dôvod na prerušenie“.

Dňa   20.   februára   2001   bolo   okresnej   prokuratúre   predložené   uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Dňa 20. marca 2001 bola vykonaná konfrontácia medzi sťažovateľom a svedkyňou JUDr. I. S.

Dňa 10. apríla 2001 bol vo veci vypočutý svedok L. P.

Dňa 19. apríla 2001 vyšetrovateľ uznesením prerušil trestné stíhanie sťažovateľa „z dôvodu neprítomnosti obvineného, ktorý sa mal zdržiavať mimo územia SR“.

Dňa   23.   apríla   2001   si   dozorový   prokurátor   vyžiadal   vyšetrovací   spis   od vyšetrovateľa na účely previerky tohto spisu, ktorú vykonal v ten istý deň a následne ihneď vrátil vyšetrovateľovi spisový materiál. Dozorový prokurátor zistil, že vyšetrovateľ okrem výsluchov   uvedených   v tejto   chronológii „zabezpečil   listinné   dôkazy   od   Č.,   uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. K 256/96 zo dňa 20. 02. 1998, uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo 217/2000 zo dňa 12. 01. 2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.   6   Obo   110/99   zo   dňa   04.   06.   1999,   uznesenie   Krajského   súdu   Košice,   sp.   zn. K 256/96 zo dňa 27. 05. 1997, súpis konkurznej podstaty K. s. r. o. v konkurze od správcu konkurznej podstaty JUDr. I. S. zo dňa 03. 08. 1998, žalobu F. adresovanú Krajskému súdu v Košiciach zo dňa 10. 10. 2010, faktúry, zmluvu o dielo zhotoviteľa K. s. r. o. zo dňa 16. 03. 1998,   dohodu   o   zrušení   zmluvy   o   dielo   zo   dňa   30.   04.   1998,   zmluvu   o   nájme nehnuteľnosti   F.   s.   r.   o.   zo   dňa   01. 04. 1998,   zmluvu   o   nájme   HIM   a   DHIM   zo   dňa 28. 08. 1998,   zmluvu   o nájme   nebytových   priestorov   zo   dňa   28.   08.   1998,   dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o nájme nehnuteľnosti zo dňa 01. 04.   1998,   nájomnú   zmluvu   zo dňa   02. 01. 1998,   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky   za odplatu zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 24. 07. 1998, kúpnu zmluvu zo dňa 30. 10. 1997, obchodnú zmluvu medzi K. a F. s. r. o. zo dňa 31. 07. 1998, dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 31. 07. 1998, zmluvu o dielo č. 20/08/98 medzi M. K. a spoločnosťou S. a. s., dohodu o postúpení práv a povinností medzi M. K. a S. a. s. zo dňa 11. 12. 1998, dodacie listy, výpisy z obchodného registra, bankové výpisy od Č. a. s.“.Dňa 11. mája 2001 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 18. júna 2001 dozorový prokurátor opätovne požiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 25. júna 2001 bolo dozorovému prokurátorovi doručené uznesenie o prerušení trestného stíhania sťažovateľa z 19. apríla 2001.

Dňa 31. augusta 2001 sa pokračovalo v trestnom stíhaní sťažovateľa.Dňa   31.   augusta   2001   bolo   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OUV   963/10-K2-2000 sťažovateľovi vznesené ďalšie obvinenie za trestné činy poškodzovania veriteľa podľa § 8 ods.   1   a   §   256   ods.   1   písm.   b)   a   ods.   5   písm.   b)   Trestného   zákona   a   trestný   čin poškodzovania   veriteľa   podľa   §   256a ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   na skutkovom základe, že

«-   dňa   19.   6.   1997   v   sídle   firmy   v K.,   previedol   obchodný   podiel   spoločnosti K. s. r. o.,   podpísal nevýhodné zmluvy za spoločnosť K.   s.   r.   o.,   prihlásil tieto zmluvné pokuty do konkurzu v úmysle vytvoriť ďalšiu pohľadávku vo výške 102.791.612,90 Sk voči majetku spoločnosti K. s. r. o. patriaceho do konkurznej podstaty, čím sa pokúsil zaťažiť vec, ktorá je predmetom záväzku a tým čo aj čiastočne zmariť uspokojenie veriteľov,

- dňa 31. 7. 1997 v sídle firmy v K. podpísaním nevýhodnej zmluvy ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. umožnil firme F. s. r. o. v ktorej bol splnomocnenou osobou a neskôr aj   konateľom,   prihlásiť   túto   zmluvnú   pokutu   do   konkurzu   v   úmysle   vytvoriť   ďalšiu pohľadávku vo výške 15.000.000,- Sk a o túto sumu zaťažiť majetok spoločnosti K. s. r. o. patriaceho do konkurznej podstaty, čím sa pokúsil zaťažiť vec, ktorá je predmetom záväzku, a tým čo aj čiastočne zmariť uspokojenie veriteľov,

- v presne nezistenom čase v sídle firmy v K., odpredaním kancelárskeho nábytku patriaceho spoločnosti K. s. r. o. v hodnote 31.400,- Sk podľa znaleckého posudku, svojej manželke za 1,- Sk v čase, keď vedel, že na firmu K. s. r. o. bude vyhlásený konkurz čím čiastočne zmaril uspokojenie svojich veriteľov o sumu 31.399,- Sk,

- dňa 30. 6. 1998 v sídle firmy v sídle firmy v K. podpísal „Zmluvu o postúpení pohľadávky za odplatu“ medzi Ing. V. K. ako súkromná osoba a spoločnosťou F., s. r. o., ktorej bol konateľom, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky, ktorú mal Ing. K. voči spoločnosti K. s. r. o. a svoju pohľadávku vo výške 924.599,92 Sk odpredal spoločnosti F. s. r. o. za sumu 900.000,- Sk, čím sa ako súkromná osoba obohatil o 900 000,- Sk,

- ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. v presne nezistenom čase roku 1997 v sídle firmy v K. previedol obchodné podiely spoločnosti K. s. r. o, na nových vlastníkov /seba a jemu blízke osoby/, čím znemožnil správkyni konkurznej podstaty dosah na majetok a zmluvy, ktoré   uzatváral   nový   konateľ   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   Ing.   V.   K.,   čím   umožnil   novému vlastníkovi Ing. K. ako konateľovi firmy K. s. r. o. podpísať zmluvu o postúpení pohľadávky na   firmu   F.   s.   r.   o.   a tým   zmenšiť   majetok   patriaci   do   konkurznej   podstaty   o   sumu 8.000.000,- Sk,

- dňa 25. 9. 1998 v sídle firmy v K., správkyni konkurznej podstaty predložil list ktorého   prílohou   sú   súpisy   záväzkov   a   pohľadávok,   kde   uviedol   nepravdivé   údaje   do zoznamu aktív a pasív».

Dňa   3.   septembra   2001   bolo   dozorovému   prokurátorovi   doručené   uznesenie o pokračovaní v predmetnom trestnom stíhaní.

Dňa 15. októbra 2001 bola podaná sťažnosť proti uzneseniu   sp. zn. ČVS: OUV 963/10-K2-2000 právnym zástupcom sťažovateľa.

Dňa 18. októbra 2001 sa uskutočnil výsluch sťažovateľa.Dňa 30. októbra 2001 bolo uznesením trestné stíhanie proti sťažovateľovi prerušené „lebo   nemožno   pre   neprítomnosť   obvineného   vec   náležite   objasniť“.   (Sťažovateľ   totiž ospravedlnil svoju neúčasť pri výsluchu, pretože „je na služobnej ceste v zahraničí“.) Dňa 19. novembra 2001 bolo uznesením rozhodnuté o pokračovaní trestného stíhania proti sťažovateľovi, „lebo už nie je dôvod na prerušenie“. V uvedený deň sa uskutočnil výsluch sťažovateľa.

Dňa   21.   novembra   2001   bolo   dozorovému   prokurátorovi   doručené   uznesenie z 30. októbra   2001 o prerušení   trestného   stíhania.   V rovnaký   deň   dozorový   prokurátor v rámci správovej povinnosti predložil krajskej prokuratúre kópiu uznesenia vyšetrovateľa z 31.   augusta   2001   o vznesení   obvinenia   sťažovateľovi „pre   trestný   čin   poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b/, ods. 5 písm. b/ Tr. zákona účinného v čase skutku a iné“.

Dňa   27.   novembra   2001   bolo   uznesením   rozhodnutie   o začatí   trestného   stíhania z 31. augusta 2001 opravené.

Dňa 18. januára 2002 bolo uznesením prerušené trestné stíhanie proti sťažovateľovi, „nakoľko   nemožno   pre   neprítomnosť   poškodenej   vec   náležite   objasniť“.   V ten   istý   deň dozorový   prokurátor   požiadal   vyšetrovateľa „o podanie   správy   o   stave   vyšetrovania s popisom úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci“.

Dňa   27.   februára   2002   bolo   uvedené   uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania doručené okresnej prokuratúre.

Dňa 28. februára 2002 dozorový prokurátor v rámci správovej povinnosti predložil krajskej prokuratúre kópiu uznesenia vyšetrovateľa z 18. januára 2002 o prerušení trestného stíhania sťažovateľa.

Dňa   27.   mája   2002   dozorový   prokurátor   listom   krajskej   prokuratúre   (k   sp.   zn. KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú „z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.

Dňa   24.   júla   2002   dozorový   prokurátor   listom   krajskej   prokuratúre   (k   sp.   zn. KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú „z   dôvodu   neprítomnosti   poškodenej   JUDr.   I.   S.“.   V ten   istý   deň   dozorový   prokurátor písomne   žiadal   vyšetrovateľa   o   podanie   správy   o   stave   konania,   či   dôvody   prerušenia trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní trestného stíhania.

Dňa 20. augusta 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn. KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú „z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.

Dňa 21. októbra 2002 dozorový prokurátor písomne žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania, či dôvody prerušenia trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní trestného stíhania.

Dňa 20. novembra 2002 dozorový prokurátor listom krajskej prokuratúre (k sp. zn. KPt 2530/2001) oznámil, že dôvody prerušenia trestného stíhania sťažovateľa naďalej trvajú „z dôvodu neprítomnosti poškodenej JUDr. I. S.“.

Dňa 17. marca 2003 polícia uznesením rozhodla o pokračovaní v trestnom stíhaní sťažovateľa „lebo už nie je dôvod na prerušenie“.

Dňa 18. marca 2003 dozorový prokurátor písomne žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania, či dôvody prerušenia trestného stíhania naďalej trvajú a či nie je dôvod na vydanie uznesenia o pokračovaní trestného stíhania.

Dňa   19.   marca   2003   bolo   uznesenie   o   pokračovaní   v   trestnom   stíhaní   doručené okresnej prokuratúre.

Dňa 22. apríla 2003 dozorový prokurátor predložil krajskej prokuratúre (k sp. zn. KPt 2530/2001)   kópiu   uznesenia   vyšetrovateľa   zo   17.   marca   2003,   ktorým   bolo pokračované v trestnom stíhaní sťažovateľa.

Dňa   2.   júla   2003   dozorový   prokurátor   žiadal   písomne   podať   správu   o   stave vyšetrovania.

Dňa   28.   júla   2003   dozorový   prokurátor   žiadal   písomne   podať   správu   o   stave vyšetrovania.

Dňa   1.   septembra   2003   sťažovateľ   podal   generálnej   prokuratúre   žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Dňa 11. septembra 2003 dozorový prokurátor žiadal písomne podať správu o stave vyšetrovania.

Dňa 14. októbra 2003 bola žiadosť sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa prostredníctvom krajskej prokuratúry odstúpená na vybavenie okresnej prokuratúre. Dňa   16.   decembra   2003   dozorový   prokurátor   vykonal   previerku   vyšetrovacieho spisu, vybavil žiadosť obvineného o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a vrátil vyšetrovací spis vyšetrovateľovi na ďalšie konanie. Preskúmaním vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že „vyšetrovateľ zabezpečil zmluvu o nájme nehnuteľnosti F. s. r. o. zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o nájme HIM a DHIM zo dňa 28. 08. 1998, zmluvu o nájme nebytových priestorov zo dňa 28. 08. 1998, dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o nájme nehnuteľnosti zo dňa 01. 04. 1998, nájomnú zmluvu zo dňa 02. 01. 1998, zmluvu o postúpení pohľadávky za odplatu zo dňa 01. 04. 1998, zmluvu o prevzatí dlhu zo dňa 24. 07. 1998, kúpnu zmluvu zo dňa 30. 10. 1997, obchodnú zmluvu medzi K. a F. s. r. o. zo dňa 31. 07. 1998, dohodu o postúpení práv a povinností zo dňa 31. 07. 1998, zmluvu o dielo   č.   20/08/98   medzi   M.   K.   a spoločnosťou   S.   a.   s.,   dohodu   o postúpení   práv a povinností medzi M. K. a S. a. s. zo dňa 11. 12. 1998, dodacie listy, výpisy z obchodného registra, bankové výpisy od Č. a. s., a k ukončeniu veci je potrebné opätovne vypočuť svedka P., svedka K. a zástupcov Č. a. s.“.

Dňa 5. marca 2004 bol dozorový spis okresnej prokuratúry zaslaný na previerku krajskej prokuratúre.

Dňa 19. apríla 2004 krajská prokuratúra vrátila dozorový spis okresnej prokuratúre.Dňa 18. mája 2004 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 8. júna 2004 dozorový prokurátor predložil spis krajskej prokuratúre na účely jeho preskúmania.

Dňa 30. júna 2004 sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Dňa 1. júla 2004 dozorový prokurátor si vyžiadal od vyšetrovateľa spisový materiál na preskúmanie.

Dňa 21. júla 2004 vyšetrovateľ predložil dozorovému prokurátorovi predmetný spis.Dňa   23.   júla   2004   dozorový   prokurátor   preskúmal   spisový   materiál,   pričom vyšetrovateľovi   uložil,   aby   do   10. septembra 2004   bolo   vydané   meritórne   rozhodnutie vo veci. Spis bol v ten istý deň vrátený vyšetrovateľovi.

Dňa 8. septembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 11. októbra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 22. októbra 2004 dozorový prokurátor vykonal kontrolu dozorového spisu.Dňa 3. decembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania.

Dňa 29. decembra 2004 dozorový prokurátor žiadal vyšetrovateľa o podanie správy o stave konania a žiadal spis na preskúmanie.

Dňa 24. februára 2005 sťažovateľ podal okresnej prokuratúre žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Dňa   7. marca 2005   dozorový   prokurátor   žiadal   vyšetrovateľa   o   podanie   správy o stave konania.

Dňa 21. marca 2005 dozorový prokurátor vykonal previerku vyšetrovacieho spisu, pričom   v súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa z 24. februára 2005 „zistil vo veci prieťahy“. Spis bol v ten istý deň vrátený vyšetrovateľovi na ďalšie konanie.

Dňa 31. marca 2005 vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ORP-1181/10-K2-2002 zastavil trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ktoré bolo začaté na základe trestného oznámenia sťažovateľa.

Dňa 15. apríla 2005 vyšetrovateľ predložil okresnej prokuratúre spisový materiál spoločne   so   sťažnosťou   sťažovateľa   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   z   31.   marca   2005 o zastavení trestného stíhania.

Dňa 2. mája 2005 okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 1 Pv 221/2003 zamietla sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal proti uzneseniu vyšetrovateľa z 31. marca 2005.Dňa 27. mája 2005 bol krajskej prokuratúre predložený predmetný spis z dôvodu jeho preskúmania.

Dňa 28. mája 2005 sa sťažovateľ obrátil s podnetom na krajskú prokuratúru a žiadal „o preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry Košice II ako aj o odstránenie prípadne   zistených   pochybení“,   pretože „napriek   opakovanému   zisteniu   zbytočných prieťahov v konaní zo strany vyšetrovateľa, okresná prokuratúra neprijala účinné opatrenia na zjednanie nápravy“.

Dňa 31. mája 2005 bol vo veci vypočutý svedok Ing. J. L.Dňa 10. júna 2005 bol vyšetrovateľovi vrátený spisový materiál na ďalšie konanie. Dňa 3. augusta 2005 sťažovateľ podal opakovaný podnet na generálnej prokuratúre a namietal „voči   postupu   Krajskej   prokuratúry   Košice   vo veci   môjho   podnetu z 28. 5. 2005“,   pretože   krajská   prokuratúra   na   jeho   podnet   žiadnym „spôsobom(...) nereagovala“.

Dňa   8.   augusta   2005   generálna   prokuratúra   reagovala   na   podanie   sťažovateľa, pričom   uviedla,   že   dala   krajskej   prokuratúre   pokyn,   aby   podnet   sťažovateľa   z 28. mája 2005   urýchlene   vybavila,   a zároveň   skonštatovala: „Skutočnosti,   ktoré   ste   v podaní z 3. augusta 2005 uviedli považujem za nedostatky v činnosti Krajskej prokuratúry v Košiciach, preto včasnosť a úplnosť jeho vybavenia sledujem.“

Dňa   6.   septembra   2005   polícia   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OUV-963/10-K2-2000 zastavila trestné stíhanie vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona a iné, ktorého sa mal dopustiť sťažovateľ voči JUDr. I. S., „lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci“.

Dňa   9.   septembra   2005   poškodená   podala   sťažnosť   proti   uzneseniu   o zastavení trestného stíhania.

Dňa   17.   októbra   2005   okresná   prokuratúra   uznesením   č.   k.   1   Pv   221/2003-200 zamietla sťažnosť poškodenej proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania ako nedôvodnú. Dňa   25.   októbra   2005   poškodená   podala   na   generálnej   prokuratúre „Podnet   na podanie sťažnosti pre porušenie zákona podľa § 266 Trestného poriadku“ proti rozhodnutiu o zastavení predmetného trestného stíhania.

Dňa   24.   marca   2006   generálny   prokurátor   podal   na základe   podnetu   poškodenej sťažnosť pre porušenie zákona.

Dňa   3.   mája   2006   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“) uznesením sp. zn. 1 Tz 12/2006 zrušil uznesenie okresného prokurátora zo 17. októbra 2005, ktorým bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené. Najvyšší súd rozhodol, že právoplatným   uznesením   prokurátora   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pv   221/2003 a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech sťažovateľa.

Dňa 8. júna 2006 bol spis vrátený okresnej prokuratúre. Dňa 9. júna 2006 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 221/03-286 zrušila uznesenie polície sp. zn. ČVS: OUV 963/10-K2-2000 vydané 6. septembra 2005, ktorým bolo trestné stíhanie proti sťažovateľovi zastavené.

Dňa 2. augusta 2006 bol vyšetrovací spis predložený krajskej prokuratúre na účely jeho preskúmania.

Dňa 16. augusta 2006 bol spisový materiál vrátený vyšetrovateľovi.Dňa 3. decembra 2006 sa sťažovateľ znovu obrátil na okresnú prokuratúru podaním označeným ako „Sťažnosť na prieťahy; žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa“. Dňa   16.   januára   2007   okresná   prokuratúra   reagovala   na   uvedenú   sťažnosť sťažovateľa,   pričom   uviedla: „Preskúmaním   spisového   materiálu   som   zistil   prieťahy vo vyšetrovaní zapríčinené nečinnosťou vyšetrovateľa, ktorý od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3. mája 2006 vo veci nevykonal žiadne procesné úkony.“Dňa 30. januára 2007 bol vo veci vypočutý sťažovateľ. Dňa   12.   marca   2007   dozorový   prokurátor   žiadal   podať   správu   o   stave   konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa 2. mája 2007 bola vo veci vypočutá poškodená. Dozorový prokurátor žiadal podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa   7.   júna   2007   dozorový   prokurátor   žiadal   podať   správu   o   stave   konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa   25.   júna   2007   vyšetrovateľ   predložil   okresnej   prokuratúre   správu   o   stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré mieni vykonať.

Dňa 22. augusta 2007 polícia uznesením pribrala do konania znalca z Ekonomickej univerzity v Bratislave – Inštitútu ekonomického znalectva a expertíz.

Dňa 17. septembra 2007 dozorový prokurátor písomne žiadal podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci. Dňa   8.   októbra   2007   vyšetrovateľ   podal   okresnej   prokuratúre   správu   o   stave konania, pričom uviedol, že „v súčasnej dobe prebieha znalecké skúmanie a po obdržaní znaleckého posudku budú vypočutí starosta M. K., konateľ spoločnosti F. L. P., opätovne bude vypočutá poškodená JUDr. S. a obvinený Ing. K.“.

Dňa 6. decembra 2007, 11. februára 2008, 31. marca 2008, 12. mája 2008 dozorový prokurátor   písomne   žiadal   vyšetrovateľa   podať   správu   o   stave   konania   s   popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa 21. mája 2008 vyšetrovateľ podal správu o stave konania, v ktorej okresnej prokuratúre oznámil, že „dôvodom neskončenia trestnej veci je nezabezpečenie znaleckého posudku“.

Dňa 30. júna 2008 bol polícii odovzdaný vypracovaný znalecký posudok. Dňa 17. júla 2008 vyšetrovateľ písomne oznámil okresnej prokuratúre, že vo veci dostal znalecký posudok z Ekonomickej univerzity v Bratislave a plánuje vo veci vypočuť svedkov JUDr. S., L. P., starostu mestskej časti K. a sťažovateľa.

Dňa   16.   septembra   2008   a   27.   októbra   2008   dozorový   prokurátor   žiadal vyšetrovateľa podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa   27.   októbra   2008   vyšetrovateľ   predložil   vyšetrovací   spis   dozorovému prokurátorovi   na   preskúmanie,   ktorý   vykonal   previerku   spisu   a   toho   istého   dňa   vrátil spisový materiál vyšetrovateľovi.

Dňa 2. januára 2009 a 28. januára 2009 dozorový prokurátor požiadal vyšetrovateľa podať správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa 13. januára 2009 vyšetrovateľ zabezpečil odpis z registra trestov sťažovateľa a správy o jeho povesti.

Dňa   3.   februára   2009   vyšetrovateľ   po   ukončení   vyšetrovania   predložil   okresnej prokuratúre spisový materiál s návrhom na podanie obžaloby na sťažovateľa pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania podľa § 256c písm. a) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a iné a návrh na zastavenie trestného stíhania proti sťažovateľovi pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku.

Dňa 9. februára 2009 dozorový prokurátor vrátil vec vyšetrovateľovi na doplnenie vyšetrovania s tým, že mu uložil vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie meritórneho   rozhodnutia,   pričom   prokurátor   vyšetrovateľovi   uložil   zabezpečiť   výpisy z účtov spoločnosti sťažovateľa K. s. r. o., opätovne vypočuť svedkov L. P. a Ing. H. K., zabezpečiť od sťažovateľa mimoriadnu účtovnú uzávierku spoločnosti K. s. r. o., a vypočuť zástupcu mestskej časti K.

Dňa   27.   apríla   2009   dozorový   prokurátor   žiadal   podať   správu   o   stave   konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa 2. mája 2009 bola vo veci vypočutá svedkyňa – poškodená.Dňa 13. mája 2009 vyšetrovateľ oznámil okresnej prokuratúre, že k ukončeniu veci je potrebné zabezpečiť podklady pre znalecké skúmanie.

Dňa   11.   septembra   2009   a   24.   septembra   2009   dozorový   prokurátor   žiadal písomným pokynom podať správu vyšetrovateľom o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.

Dňa   6.   októbra   2009   vyšetrovateľ   požiadal   o   výpisy   z účtov   U.,   a. s.,   O.,   a.   s., a T., a. s.

Dňa 7. októbra 2009 bol vo veci vypočutý sťažovateľ a svedkovia L. P. a Ing. H. K. Sťažovateľ bol v rovnaký deň vyzvaný na vydanie veci v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku.

Dňa 8. októbra 2009 bol vo veci vypočutý svedok R. R.Dňa 19. októbra 2009 bola vo veci vypočutá JUDr. I. S. Dňa 26. októbra 2009 bola vypočutá svedkyňa Ing. H. K. a svedok J. K.Dňa 10. novembra 2009 bol dozorový spis okresnej prokuratúry a vyšetrovacie spisy polície na generálnej prokuratúre, odbore organizačnom a kontrolnom.

Dňa 22. júna 2010 dozorový prokurátor po tom, čo si telefonicky vyžiadal koncept vyšetrovacieho spisu, vykonal previerku vyšetrovacieho spisu.

Dňa   7.   októbra   2010   boli   spisy   z generálnej   prokuratúry   vrátené   okresnej prokuratúre.

Dňa   14.   októbra   2010   dozorový   prokurátor   žiadal   vyšetrovateľa   podať   správu o stave konania s popisom vyšetrovacích úkonov, ktoré bránia v meritórnom ukončení veci.Dňa   13.   decembra   2010   polícia   uznesením   opätovne   rozhodla   o   pribratí   znalca na vypracovanie doplnku k pôvodnému znaleckému posudku.

Dňa   16.   decembra   2010   ustanovená   znalecká   organizácia   podala   sťažnosť   proti uzneseniu o pribratí znalca.

Dňa 14. februára 2011 polícia vyhovela sťažnosti a zrušila svoje uznesenie o pribratí znalca.

Dňa   4.   marca   2011   dozorový   prokurátor   vykonal   previerku   predmetného vyšetrovacieho   spisu,   ktorý   si   telefonicky   vyžiadal   od   vyšetrovateľa,   pričom   spis   bol vrátený vyšetrovateľovi v rovnaký deň.

Dňa   16.   mája   2011   dozorový   prokurátor   písomne   požiadal   vyšetrovateľa   podať správu   o   stave   konania   s   popisom   vyšetrovacích   úkonov,   ktoré   bránia   v   meritórnom ukončení veci.

Dňa   23.   mája   2011   boli   vo   veci   vypočutí   svedkovia   (za   poškodených)   Z.   L., JUDr. V. J. a Mgr. Š. T.

Dňa   24.   mája   2011   boli   vo   veci   vypočutí   svedkovia   –   poškodení   JUDr. J. H., JUDr. M. V., A. P. a Ing. M. H.

Dňa 26. mája 2011 bola okresnej prokuratúre doručená písomná správa vyšetrovateľa o stave vyšetrovania.

Dňa 1. júna 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) Ing. D. S.Dňa 12. júla 2011 bol vo veci vypočutý svedok (za poškodenú stranu) Ing. M. K.Dňa 13. júla 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) Mgr. D. H.Dňa 14. júla 2011 bola vo veci vypočutá svedkyňa (za poškodenú stranu) J. B.Dňa 26. júla 2011 bol vo veci vypočutý svedok (za poškodenú stranu) JUDr. M. D.Dňa   1.   augusta   2011   bola   vo   veci   vypočutá   svedkyňa   (za   poškodenú   stranu) JUDr. J. Z.

Dňa 4. októbra 2011 vyšetrovateľ predložil na okresnú prokuratúru spisový materiál s návrhom na podanie obžaloby na sťažovateľa.

Dňa 11. októbra 2011 dozorový prokurátor vrátil vec vyšetrovateľovi na doplnenie vyšetrovania s tým, že mu uložil vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli potrebné na vydanie meritórneho rozhodnutia.

Dňa 28. novembra 2011 bolo prípravné konanie sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 ukončené a polícia podala návrh na podanie obžaloby.

Dňa 7. decembra 2011 okresná prokuratúra podala na sťažovateľa obžalobu. Okresný súd Košice II obžalobu prijal a koná o nej pod sp. zn. 4 T 134/2011.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom generálnej prokuratúry,   krajskej   prokuratúry,   okresnej   prokuratúry   a polície   v súvislosti   s konaním vedeným na polícii pod sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000 došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 38 ods. 2 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej uvedené základné práva sa chránia aj v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania (napr. II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 99/02).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.   2 ústavy (a obdobne aj v čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z hľadiska   hodnotenia   povahy   veci   sa ústavný   súd   oprel   o všeobecnú   zásadu   uznávanú aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať   prísnejšie   (II.   ÚS   32/03).   Nemožno   pochybovať   o tom,   že   aj   povaha predmetných   trestných   činov   si   vyžadovala   osobitnú   starostlivosť   orgánov   činných v trestnom konaní o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach   danej   trestnej   veci   mohlo   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci s nutnosťou   nariadenia   znaleckého   dokazovania   vo   veci,   ako   aj   nutnosťou   vykonať rozsiahle   vyšetrovanie   (vyšetrovací   spis   obsahoval   asi   1 300   strán),   avšak   doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci (pozri ďalej bod III/3 tohto nálezu).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom trestnom konaní k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   využil možnosti   podať   opravné   prostriedky   podľa Trestného   poriadku,   avšak   využitie   možností   daných   účastníkom   konania   procesnými predpismi   na   uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práva   v trestnom   konaní   spôsobuje   síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01). Využitím práv na podanie opravných prostriedkov teda sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní, avšak musel si byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu rozhodnutia v jeho veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom polície, okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v napadnutom konaní.

3.1 Posúdenie postupu Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OUV-963/10-K2-2000  

Pokiaľ ide o postup polície v napadnutom konaní, predovšetkým treba konštatovať, že prípravné konanie v danej veci sa začalo 16. októbra 2000 (v uvedený deň bolo vznesené obvinenie   sťažovateľovi)   a bolo   ukončené návrhom   na   podanie   obžaloby 18.   novembra 20011. Predmetné prípravné konanie trvalo teda viac ako 10 rokov (a to aj v prípade, ak sa prihliadne   na to,   že   vec   bola   asi   osem   mesiacov   právoplatne   skončená),   pričom   táto extrémna dĺžka prípravného konania je už sama osebe neprimeraná.

Okrem   uvedeného   aj   z chronológie   úkonov   (bod   II   tohto   nálezu)   vyplýva,   že vyšetrovateľ polície bol v danej veci opakovane bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov   nečinný,   konkrétne   napr.   od   17.   marca   2003   do   31.   marca   2005   (dva   roky), od 9. júna   2006   do   30.   januára   2007   (sedem   mesiacov),   od   26.   októbra   2009   do 13. decembra   2010   (trinásť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť   vyšetrovateľa   polície   nie   je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas 3,5 rokov nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako obvinený v predmetnej   veci   počas   trestného   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy,   listiny   a   dohovoru   (mutatis   mutandis II. ÚS 195/05). Uvedené obdobie nečinnosti vyšetrovateľa polície z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru je netolerovateľné, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu (podľa ESĽP „mimoriadne citeľný zásah do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený“) a význam pre sťažovateľa. K uvedeným prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania účastníkov, ale v dôsledku postupu vyšetrovateľa polície. Navyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť   skutočnosť,   že   vyšetrovateľ   polície   dlhú   dobu   doslova   ignoroval   pokyny dozorujúceho prokurátora, ktorý napr. po previerke spisu 21. marca 2005 tiež „zistil vo veci prieťahy“. Na skutočnosť, že v napadnutom konaní pôsobilo až šesť vyšetrovateľov polície, ktorí „sa museli nanovo oboznamovať s rozsiahlym spisovým materiálom“, nebolo možné prihliadnuť. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup   polície,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo postupom   konkrétneho   vyšetrovateľa   polície.   V tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že nedostatočné personálne obsadenie polície a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť trestné konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom   prípade,   ak   sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia   (mutatis   mutandis I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   50/01,   I.   ÚS   38/03).   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým orgány činné v trestnom konaní, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí   bez   zbytočných   prieťahov.   Z vyjadrenia   polície   a okresnej   prokuratúry   nevyplýva prijatie účinných opatrení v danej veci.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva a práva   sťažovateľa   zo   strany   polície   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.2   Posúdenie   postupu   Okresnej   prokuratúry   Košice   II   a   Krajskej   prokuratúry v Košiciach v napadnutom konaní

Ústavnému   súdu   neušlo   pozornosti   úsilie   okresnej   prokuratúry   a   krajskej prokuratúry, ktoré sa v rámci svojej právomoci snažili zabezpečiť, aby napadnuté prípravné konanie   bolo   bez   zbytočných   prieťahov.   Na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   nemohol neprihliadnuť   pri   rozhodovaní   o výške   priznaného   finančného   zadosťučinenia sťažovateľovi. Ako to z chronológie súvisiacich spisov vyplýva, okresná prokuratúra, ale aj krajská   prokuratúra   opakovane vytýkala   nečinnosť   vyšetrovateľa   polície   alebo urgovala vykonanie úkonov v danej veci, avšak tieto prostriedky nápravy sa ukázali byť neúčinné, teda iba formálne. Skutočnosť, že okresná prokuratúra a krajská prokuratúra napr. počas dvoch rokov nečinnosti vyšetrovateľa polície (od 17. marca 2003 do 31. marca 2005), hoci o tom mala informácie (pozri chronológiu v bode II tohto nálezu), neposkytla efektívnu ochranu sťažovateľovi, nemožno hodnotiť inak ako porušenie základného práva sťažovateľa na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Neposkytnutie   efektívnej ochrany je však v okolnostiach danej veci charakteristické na celé napadnuté konanie.

Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   a práva   sťažovateľa   aj   zo   strany   okresnej   prokuratúry   a krajskej   prokuratúry na prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

3.3 Posúdenie postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v napadnutom konaní

Je nesporné, že sťažovateľ v snahe riešiť zbytočné prieťahy v napadnutom konaní aj generálnej   prokuratúre   adresoval   3.   augusta   2005   podanie „označené   ako   podnet“. Z vyjadrenia   generálnej   prokuratúry   však   vyplýva,   že   obsah   tohto „podania   zo   dňa 28. 5. 2005,   v   súlade   s   ustanovením   §   31   ods.   2   zákona   o   prokuratúre   vybavujúci prokurátor podanie vyhodnotil ako podnet, ktorý štandardným postupom odstúpil príslušnej prokuratúre na vybavenie. Sťažovateľ voči uvedenému postupu nenamietal a v priebehu ďalšieho konania nevyužil ďalší zákonný prostriedok nápravy, a to opakovaný podnet podľa § 34 a nasl. zákona o prokuratúre.“. Treba prisvedčiť generálnej prokuratúre, že za týchto okolností „nemala žiadny zákonný podklad vstúpiť do konania vedeného proti sťažovateľovi a to, či už prostriedkami trestného práva, respektíve prostriedkom vybavenia opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre“.

Vzhľadom na uvedené podstatné dôvody je aj ústavný súd toho právneho názoru, že generálna   prokuratúra „svojím   postupom   neovplyvnila,   a   ani   nemohla   ovplyvniť   dĺžku prípravného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi,   ktorý   nevyužil   všetky   dostupné prostriedky nápravy“, a preto ústavný súd vo vzťahu ku generálnej prokuratúre nevyslovil porušenie   základného   práva   a práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 5.

4. Vzhľadom na to, že 7. decembra 2011 okresná prokuratúra podala na sťažovateľa obžalobu,   pričom   Okresný   súd   Košice   II   obžalobu   prijal,   neprichádzalo   do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 €, pretože v dôsledku extrémne dlhého trestného stíhania má vážne zdravotné problémy a najmä preto, že „(...) sa stal osobou bez práce, bez akýchkoľvek sociálnych kontaktov. Spoločnosť, okruh jeho známych a priateľov, sa dramatickým spôsobom zúžil a v skutočnosti jedinou osobou, ktorá mu verí, neposudzuje ho a neodsudzuje ho, je jeho manželka.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím aj na povahu veci (ako aj na to, že nejde o náhradu škody) a na všetky okolnosti zisteného porušenia   práv   sťažovateľa,   ako   aj   na   podiel   jednotlivých   orgánov   činných   v trestnom konaní na vzniknutých prieťahoch považuje vo vzťahu k polícii za primerané vo výške 3 500   €,   vo   vzťahu   k okresnej   prokuratúre   vo   výške   1 500   €   a   vo   vzťahu   ku   krajskej prokuratúre vo výške 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   o finančnom   zadosťučinení   pre sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   zastúpenia   23.   mája   2013   a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniam   orgánov   činných   v napadnutom   trestnom   konaní 12. júna   2013).   Za   dva   úkony   vykonané   v roku   2013   patrí   odmena   v sume   dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 275,94 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 55,18 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 331,12 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 a 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013