znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Obo/32/2009 zo 16. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo/32/2009 zo 16. decembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Rozhodnutím Okresného úradu v M. z 25. februára 1997 (ďalej len „Rozhodnutie“) bol Sťažovateľovi povolený odber povrchovej vody z rieky Laborec, a to najmä za účelom chladenia   zariadení...   V.   Rozhodnutie   stanovuje   maximálny   ročný   a denný   odber, neobsahuje však žiadne informácie o cene, ktorá mala byť zaplatená za vodu Sťažovateľom. Rozhodnutie uvádza, že konkrétne množstvo odoberaných povrchových vôd bude pravidelne upresňované zmluvami medzi správcom toku – S., štátny podnik (ďalej len „Dodávateľ“) a Sťažovateľom.

Podľa   zákona   č.   138/1973   Zb.   o   vodách,   v   znení   účinnom   v   čase   vydania Rozhodnutia, odber vody (od určitých minimálnych objemov, ktoré v tomto prípade boli splnené) z vodného toku zakladá povinnosť platiť odplaty správcovi vodného toku (v tomto prípade Dodávateľovi), ktoré slúžia na úhradu nákladov spojených so správou vodných tokov. Rozsah odplát a spôsob, ktorým sa určuje ich výška, ustanovuje vláda.

Dodávateľ a Sťažovateľ uzatvorili 15. júla 1999 kúpnu zmluvu (ďalej len „Kúpna zmluva“)   na   dodávku   (i)   vratnej   povrchovej   vody   na   prietokové   chladenie   (ďalej   len „Vratná povrchová voda“) v cene 0,746 Sk za m3 a (ii) nevratnej doplňujúcej vody (ďalej len „Nevratná povrchová voda“) v cene 1,20 Sk za m3. Uvedená Kúpna zmluva - aj keď bola podpísaná v druhej polovici roku 1999 - mala pokrývať celý rok 1999. Pre roky 2000, 2001 a 2002 nebola podpísaná obdobná zmluva.

V roku 2002 odoberal Sťažovateľ povrchovú vodu z rieky Laborec, pričom medzi stranami v spore vo veci samej existovala zhoda o množstve odobratej vody. Pokiaľ ide o rokovania medzi Sťažovateľom a Dodávateľom o zmluve týkajúcej sa odberu vody v roku 2002, podľa záznamu pre pamäť zo stretnutia strán konaného 25. januára 2002 (ďalej len „Záznam pre pamäť“):

a)   Sťažovateľ oznámil Dodávateľovi predpokladaný objem odberu pre rok 2002; b) Dodávateľ navrhol cenu za vodu vo výške 1,00 Sk za m3 pre využívanie na prietokové chladenie (teda cenu Vratnej povrchovej vody) a 1,20 Sk za m3 pre ostatné využívanie; c) obe strany vyjadrili vlastné stanoviská k navrhovaným cenám (toto tvrdenie je uvedené v Zázname pre pamäť, samotné znenie stanovísk nie je opísané); d) Sťažovateľ uviedol, že navrhované ceny bude musieť schváliť jeho vedenie; e) až do doby uzatvorenia kúpnej zmluvy pokrývajúcej odber vody v roku 2002 bude odber vody fakturovaný v cenách uplatňovaných v roku 2001.

Počas   celého   roku   2002   platil   Sťažovateľ   Dodávateľovi   za   odbery   vody   vyššie uvedené ceny uvedené v Zázname pre pamäť. Dodávateľ nemohol technicky Sťažovateľovi zabrániť v odbere vody; v roku 2002 Dodávateľ nepodnikol žiadne právne kroky s cieľom zamedziť alebo obmedziť odber vody Sťažovateľom.

Dňa   15.   januára   2003   Dodávateľ   vystavil   faktúru   na   sumu   176.141.433,60   Sk (vrátane DPH) zodpovedajúcu doplatku vo výške 0,60 Sk za m3 k cene, ktorú už Sťažovateľ za Vratnú povrchovú vodu zaplatil v roku 2002. Sťažovateľ odmietol túto faktúru zaplatiť. Podstatou sporu vo veci samej teda bola úhrada za Vratnú povrchovú vodu, nazývanú aj povrchová voda na prietočné (alt. prietokové) chladenie.»

Zo   sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov   ďalej   vyplynulo,   že   návrhom doručeným Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 27. decembra 2004 sa S., štátny   podnik   (ďalej   len   „žalobca“),   domáhal   od   sťažovateľa   zaplatenia   sumy 176 141 433,60 Sk s príslušenstvom a trov súdneho konania z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sťažovateľa, ktorý v roku 2002 bez riadne uzatvorenej zmluvy odoberal od neho povrchovú   vodu,   za   ktorú   zaplatil   nižšiu   sumu,   aká   mu   bola   vyúčtovaná.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 3 Cb 211/04-214 z 30. apríla 2007 návrh žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sťažovateľ sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Krajský súd dospel k záveru, že zmluva ako celok uzavretá nebola, avšak   na   základe   odsúhlaseného   množstva   odobratej   vody   v rámci   mesačných   faktúr vystavovaných   v cenách   dohodnutých   v kúpnej   zmluve   na   rok   1999,   ktoré   sťažovateľ v celom rozsahu uhradil, došlo s poukazom na § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   18/1996   Z.   z.   o cenách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o cenách“) k uzavretiu zmlúv v rozsahu zákonom ustanovených podstatných náležitostí. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cb 211/04-214 z 30. apríla 2007 podal žalobca odvolanie, v ktorom namietol s poukazom na záznam pre pamäť z rokovania účastníkov 25. januára 2002, že k dohode o cene nedošlo, a preto mesačne faktúrovaná cena nebola konečná.

Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   3   Obo   211/2007-241   z   23.   apríla   2008   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa pri posudzovaní uplatneného nároku žalobcu nesprávne aplikoval ustanovenie § 3 ods. 1 druhej vety zákona o cenách, podľa ktorého dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim, a to z dôvodu, že sťažovateľ žalobcom fakturovanú cenu za odber povrchovej vody v roku 2002 v celej požadovanej výške, t. j. vrátane jej doúčtovania vo faktúre č. 91220080 z 15. januára 2003 v sume 176 141 433,60 Sk, nezaplatil. Čo sa týka záznamu pre pamäť z prerokovania podmienok kúpnej zmluvy na rok 2002 z 25. januára 2002, najvyšší súd uzavrel, že ho nemožno   považovať   za   úkon,   z   ktorého   by   účastníci   konania   nadobudli   práva   alebo povinnosti. Vzhľadom na uvedené teda mal byť aj postup žalobcu pri fakturácii mesačných odberov   iba   predbežný,   a   to   do   uzavretia   kúpnej   zmluvy   na   rok   2002.   Najvyšší   súd považoval závery súdu prvého stupňa o tom, že platením faktúr došlo k dohode o cene, za nesprávne, v dôsledku čoho konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o nedôvodnosti uplatňovaného práva navrhovateľa z titulu bezdôvodného obohatenia (v súvislosti s ktorým nebolo   vykonané   žiadne   dokazovanie)   je   predčasné.   Vzhľadom   na   závery   rozhodnutia najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v zmysle   žaloby   odoberal   povrchovú   vodu   bez   právneho dôvodu, na základe čoho mu vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Krajský súd v súlade s právnymi závermi odvolacieho súdu v novom prvostupňovom konaní   doplnil   dokazovanie   listinnými   dôkazmi   žalobcu   –   Správou   o   výsledku   rozboru hospodárskej   činnosti   za   rok   2002   (ďalej   len   „správa   o rozbore“),   Správou   audítora z overenia   účtovnej   závierky   k   31.   decembru   2002   (ďalej   len   „správa   audítora“) a písomnými podaniami a prednesmi účastníkov na pojednávaní.

Rozsudkom krajského súdu z 26. novembra 2008 č. k. 3 Cb 211/04-281 (ďalej len „rozsudok   krajského   súdu“)   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   sumu 176 141 433,60 Sk s úrokom z omeškania 9,43 % p. a. od 30. januára 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania v celkovej výške 8 553 400 Sk.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Z ekonomických dokladov navrhovateľa, konkrétne Správy o výsledku rozboru hospodárskej   činnosti   za   rok   2002,   je   preukázané,   že   hospodársky   výsledok   podniku navrhovateľa - zisk vo výške 16,9, mil. Sk - bol tvorený vrátane započítania spornej faktúry č. 91220080 zo dňa 15.1.2003 vo výške 176.141.433,60 Sk; inak by zaznamenal stratu vo výške cca 140 mil. Sk....

Správou   audítora   z   overenia   účtovnej   závierky   k   31.12.2002   je   preukázané,   že účtovná   závierka   vo   všetkých   významných   súvislostiach,   majetok,   záväzky   a   výsledok hospodárenia je v súlade s predpismi pre účtovníctvo. Preto audítor navrhol zakladateľovi účtovnú závierku schváliť bez výhrad.

Z uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ pre účely tvorby svojich cien účtoval iba o ekonomicky oprávnených nákladoch, predpokladaných vyššie citovaným ustanovením § 2 ods. 3 písm. a/ zákona o cenách; neporušil teda ani podzákonné normy - výmery MF SR, upravujúce v rozhodnom období cenovú reguláciu. Ak mu teda odporca nezaplatil sumu 176.141.433,60 Sk, doúčtovaných faktúrou č. 91220080 zo dňa 15.1.2003, získal na jeho úkor tovar vo vyššej hodnote ako zaplatil, teda sa bezdôvodne obohatil....“

S   uvedeným   názorom   vysloveným   v   novom   prvostupňovom   rozsudku   sťažovateľ nesúhlasil a proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie. Sťažovateľ v odvolaní okrem iného   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   dokazovanie   v   zmysle   pokynu   odvolacieho   súdu nevykonal   (nedoplnil),   a   preto   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa názoru sťažovateľa zo správy o rozbore a správy audítora nemožno vyvodiť výšku   bezdôvodného   obohatenia   a krajský   súd   sa   mal   zaoberať   objektívnou,   trhovou hodnotou plnenia nadobudnutého žalovaným. V danom prípade súd prvého stupňa namiesto toho, aby preskúmal hodnotu plnenia (odobratej vody), ktoré získal sťažovateľ v priebehu roku 2002, uspokojil sa s tým, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu nákladom, ktoré žalobca údajne ekonomicky oprávnene na odobratú vodu vynaložil.

S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 OSP sťažovateľ navrhol, aby v prípade potvrdzujúceho   rozsudku   odvolacieho   súdu   bolo   pripustené   dovolanie,   keďže   ide o rozhodnutie zásadného právneho významu.

Najvyšší súd rozsudkom zo 16. decembra 2009 sp. zn. 3 Obo/32/2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku v sťažnosti okrem iného uviedol: «Sťažovateľ namieta, že Napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   keďže   Porušovateľ   sa   pri   svojom   rozhodovaní   nevysporiadal   so   zásadnou argumentáciou   Sťažovateľa   v   súvislosti   s   určením   výšky   bezdôvodného   obohatenia získaného Sťažovateľom... a neumožnil mu ani bezprostredne sa v tej veci vyjadriť pred súdom. Sťažovateľ rovnako namieta, že Napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež jeho právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.... Porušovateľ   sa   v   odôvodnení   Napadnutého   rozsudku   vôbec   nevysporiadal s námietkou nevykonania dokazovania v zmysle pokynu odvolacieho súdu a nesprávnych skutkových zistení zakladajúcou odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP... V tomto   kontexte   Sťažovateľ   poukazuje   na   ustanovenie   §   127   ods.   1   OSP   stanovujúce povinnosť   súdu   ustanoviť   znalca   vždy   v   prípade,   ak   rozhodnutie   závisí   od   posúdenia skutočností,   na   ktoré   treba   odborné   znalosti,   v   tomto   prípade   na   účely   stanovenia objektívnej trhovej hodnoty plnenia, ktoré nadobudol Sťažovateľ od Dodávateľa v období roku 2002, resp. stanovenie rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov Dodávateľa na poskytnuté plnenie....

Porušovateľ sa v odôvodnení Napadnutého rozsudku nevysporiadal s relevantnou argumentáciou   Sťažovateľa...   Na   zásadnú   právnu   otázku   vyplývajúcu   z   predmetnej odvolacej   argumentácie   Sťažovateľa   neriešenú   v   doterajšej   rozhodovacej   činnosti Porušovateľa   -   či   rozsah   bezdôvodného   obohatenia   v   prípade   plnenia   podliehajúceho cenovej   regulácii...   treba   stanoviť   v   rozsahu   sumy   objektívnej   trhovej   hodnoty   plnenia v čase a mieste vzniku bezdôvodného obohatenia..., alebo či v takomto prípade zodpovedá suma bezdôvodného obohatenia ekonomicky oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie... nezodpovedal spôsobom, z ktorého by vyplývali preskúmateľné právne úvahy odvolacieho súdu a odôvodnenie nesprávnosti argumentácie Sťažovateľa...

Konštatovanie   Porušovateľa,   že   „z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   cena účtovaná žalobcom za odber 1 m3 povrchových vôd nedosahovala ani po jej doúčtovaní sumu stanovenú cenovými predpismi ako maximálnu pre sporné obdobie“ je z pohľadu stanovenia konkrétnej sumy rozsahu bezdôvodného obohatenia irelevantné...

Porušovateľ   sa   v   odôvodnení   Napadnutého   rozsudku   vôbec   nevysporiadal s podstatnou   argumentáciou   Sťažovateľa   konštatujúcou   irelevantnosť   auditu   účtovnej závierky Dodávateľa z pohľadu stanovenia rozsahu bezdôvodného obohatenia... Predmetnú argumentáciu Sťažovateľa v odôvodnení Napadnutého rozsudku dokonca ani neuviedol. Nepreskúmateľným   je   tiež   odôvodnenie   nevyhovenia   návrhu   Sťažovateľa   na pripustenie dovolania spočívajúce iba v krátkom konštatovaní, že nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Keďže v rozhodovacej činnosti Porušovateľa nebola doposiaľ riešená otázka zásadného právneho významu implicitne vyplývajúca z odvolacej argumentácie Sťažovateľa..., bol Porušovateľ povinný vysloviť prípustnosť dovolania, resp. v   prípade   nepripustenia   dovolania   preskúmateľným   spôsobom   objasniť   nedôvodnosť prípustnosti dovolania.

...   Sťažovateľ   konštatuje   taktiež   arbitrárnosť   Napadnutého   rozsudku   pri   výklade a aplikácii   ustanovení   §   451   a   §   458   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   ako   aj   extrémny nesúlad medzi právnymi závermi konštatovanými Porušovateľom v Napadnutom rozsudku a skutkovými   zisteniami   vyplývajúcimi   z   vykonaného   dokazovania,   z   ktorých   nevyplýva preukázanie   vynaloženia   nákladov   Dodávateľa   na   dodávky   Vratnej   povrchovej   vody Sťažovateľovi v roku 2002 v rozsahu sumy 176.141.433,60 Sk.

... je zrejmé taktiež procesné pochybenie Porušovateľa pri posudzovaní zákonnosti postupu súdu   prvého   stupňa pri zisťovaní   skutkového   stavu   (uznanie   relevancie Správy o rozbore ako aj Správy audítora ako dôkazov relevantných a postačujúcich pre stanovenie sumy bezdôvodného obohatenia, akceptovanie nevykonania znaleckého dokazovania) ako aj pri rozhodovaní o Sťažovateľovom Odvolaní (neakceptovanie Sťažovateľom uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) OSP a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h) OSP) ako aj pri nepripustení dovolania....

...   Sťažovateľ   namieta,   že   Napadnutým   rozsudkom   bolo   porušené   taktiež   jeho základné právo vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na pokojné užívanie majetku vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, pričom na základe nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti Napadnutého   rozsudku   došlo   k   vzniku   povinnosti   Sťažovateľa   uspokojiť   peňažný   nárok Dodávateľa a tým k dovŕšeniu zásahu do majetkovej sféry Sťažovateľa.

Podľa názoru Sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a.s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S., a.s. podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn. 3Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009, porušené bolo.

Zrušuje sa v celom rozsahu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S., a.s. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie B., s.r.o., B.“ Sťažovateľ zároveň navrhol, aby „... Ústavný súd SR postupom podľa ustanovenia § 52   ods.   2   Zákona   o   Ústavnom   súde   rozhodol   o   dočasnom   opatrení,   ktorým   odloží vykonateľnosť a pozastaví účinky napadnutého právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   3Obo/32/2009   zo   dňa   16.   decembra   2009,   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, spis. zn. 3Cb 211/04-281 zo dňa 26. novembra 2008 a uloží podniku S., štátny podnik,... aby sa dočasne zdržal oprávnenia priznaného mu napadnutým právoplatným rozhodnutím.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie, o ktorom najvyšší súd ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol. Sťažovateľ je však toho názoru, že „... vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť nie je časovo neobmedzeným prostriedkom nápravy, Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR. Sťažovateľ preto v súlade s ustanovením § 53 ods.   2   Zákona   o   Ústavnom   súde   žiada   Ústavný   súd   SR,   aby   sťažnosť   Sťažovateľa neodmietol   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   SR,   keďže   v   danej   veci   existujú dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce na tej skutočnosti, že z doterajšieho štádia dovolacieho konania nie je zrejmé, či dovolací súd posúdi dovolanie ako prípustné.“.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010