znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. J., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Trnave pri vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C 142/2003 z 9. marca 2006, ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 29/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2008 doručená   sťažnosť   E.   J.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   pri   vybavovaní   jej   podania   označeného   ako   „odvolanie“   proti   rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 142/2003 z 9. marca 2006, ako   aj   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 29/2008.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   z   20.   novembra   2003   podanou okresnému súdu sa sťažovateľka proti žalovanému domáhala náhrady škody „za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia“ v sume 3 180 000 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17   C   142/2003   z   9.   marca   2006   zaviazal   žalovaného,   aby   sťažovateľke   uhradil   škodu v sume 107 400 Sk. Následne sťažovateľka podala proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   náhrade   škody,   odvolanie   s   tým,   že   trvá   na   ňou   pôvodne uplatnenej   sume.   Krajský   súd   vrátil   predmetné   podanie   sťažovateľky   označené   ako odvolanie okresnému súdu bez jeho vybavenia, pričom v sprievodnom liste uviedol, že v danom   prípade   nejde   o   odvolanie,   ale   o „návrh   na   doplňujúci   rozsudok“,   pričom o uvedenej skutočnosti   sa sťažovateľka dozvedela zo sprievodného listu krajského súdu adresovaného okresnému súdu, ktorý jej následne okresný súd zaslal.

V súvislosti s uvedeným postupom krajského súdu sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Dávame   do   pozornosti,   že   táto   korešpondencia   bola   Sťažovateľovi   doručená Okresným   súdom   v   Trnave   a   pôvodne   nebola   určená   Sťažovateľovi.   Krajský   súd   totiž nepovažoval za nutné, aby Sťažovateľa oboznámil so stavom predmetnej veci a teda od podania   Odvolania   až   do   dnešného   dňa   sme   od   Odvolacieho   súdu   neobdržali   žiadne oficiálne, relevantné vyjadrenie k predmetnej veci. (...)

Príčiny,   ktoré   viedli   Odvolací   súd   k   prekvalifikovaniu   Odvolania   na   návrh   na vydanie doplňujúceho rozsudku nám doteraz nie sú známe, nakoľko nám do dnešného dňa nebolo adresované z Odvolacieho, ani prvostupňového súdu žiadne oficiálne vyjadrenie k Odvolaniu.   Doručená   nám   bola   len   bližšie   neidentifikovaná   korešpondencia   medzi Odvolacím   a   prvostupňovým   súdom,   ktorú   rozhodne   nemožno   považovať   za   oficiálne stanovisko adresované v predmetnej veci Sťažovateľovi.“

Potom, ako okresný súd v zmysle inštrukcie krajského súdu vydal k rozsudku sp. zn. 17 C 142/2003 z 9. marca 2006 doplňujúci rozsudok o čiastočnom zamietnutí žalobného návrhu sťažovateľky v rozsahu prevyšujúcom súdom priznanú náhradu škody, sťažovateľka už odvolanie nepodala, pretože podľa jej názoru odvolanie podala už skorším jej podaním, ktoré   krajský   súd   podľa   nej   nesprávne   vyhodnotil   ako   návrh   na   vydanie   doplňujúceho rozsudku.

V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uviedla: „Sťažovateľ   si   uplatnil   svoj   odvolací   nárok   v   zákonom   stanovenej   lehote   už okamihom podania Odvolania, nemusel sa opäť odvolávať voči Doplňujúcemu rozsudku k tomuto Rozsudku, pretože z Odvolania a Vyjadrenia explicitne vyplýva, že Sťažovateľ sa odvolal   práve   voči   čiastke   priznanej   súdom   ako   celku,   nielen   voči   časti   nepriznanej prvostupňovým súdom, ktorú prvostupňový súd doplňujúcim rozsudkom zamietol.

Zároveň by sme radi poukázali na skutočnosť, že Doplňujúci rozsudok nenahradil v žiadnom prípade Rozsudok. Keďže sa Sťažovateľ včas odvolal (v celom rozsahu) voči Rozsudku,   odvolanie   voči   Doplňujúcemu   rozsudku   považujeme   z   uvedeného   dôvodu   za duplicitné a zbytočné.“

V   dôsledku   uvedeného   postupu   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci „odvolania“ sťažovateľky nekonal, bolo sťažovateľke podľa jej tvrdení zabránené domáhať sa ochrany jej práv na súde (prístup k súdu), pretože v dôsledku tohto postupu zmeškala lehotu na podanie odvolania, pričom sa súčasne argumentačne odvolala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý apeloval na súdy, aby sa pri posudzovaní náležitostí podaní účastníkov vyvarovali prílišného formalizmu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave porušil v Konaní článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., článok 46 Ústavy Slovenskej republiky, § 201 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a spôsobil tak prieťahy v predmetnom súdnom konaní.

Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   vydať   urýchlene   a   bez   zbytočného   odkladu rozhodnutie v konaní č. 10 Co/29/2008.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka   namietala, že   postupom   krajského   súdu   v   konaní o   vybavovaní jej podania označeného ako „odvolanie“ proti rozsudku okresného súdu jej bol znemožnený prístup k odvolaciemu súdu (krajskému súdu), čím bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v ústave, dohovore a listine, a súčasne namietala, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 29/2008 bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

1. K namietanému základnému právu na súdnu ochranu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny

Sťažovateľka   podanou   sťažnosťou   v   prvom   rade   namietala,   že   už   opísaným postupom krajského súdu, ktorý jej podanie označené ako „odvolanie“ nevyhodnotil ako odvolanie, ale ako návrh na vydanie doplňujúceho rozsudku, v dôsledku čoho sťažovateľka zmeškala lehotu na podanie odvolania, jej bolo znemožnené účinne sa domáhať ochrany jej práva na odvolacom súde, t. j. bolo jej znemožnené konať pred odvolacím súdom (krajským súdom),   čím   bolo   porušené   jej   základné   právo   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené v ústave, dohovore a listine.

Z vyžiadaného súdneho spisu   na posúdenie možnosti prijatia   sťažnosti   na ďalšie konanie   ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   142/2003 z 9. marca 2006 podala sťažovateľka 13. apríla 2006 v zastúpení jej právnym zástupcom odvolanie, ktoré okresný súd postúpil krajskému súdu na vybavenie 12. mája 2006. Krajský súd v danej veci konal pod sp. zn. 11 Co 136/06, pričom listom z 12. apríla 2007 vrátil vec bez vydania rozhodnutia späť okresnému súdu s tým, že podanie sťažovateľky z 13. apríla 2006   nie   je   podľa   jeho   obsahu   odvolaním,   ale „návrhom   na   vydanie   dopĺňacieho rozsudku“, pretože sťažovateľka sa ním domáha priznania nároku na náhradu škody až v sume 3 180 000 Sk, avšak okresný súd jej priznal iba 107 400 Sk, pričom o zvyšku jej nároku nerozhodol. Krajský súd v závere listu uviedol: „Vytknuté opomenutia a nedostatky je preto potrebné podľa možnosti čo najskôr(...) napraviť, vyčkať na uplynutie príslušných lehôt a na ďalšie aktivity účastníkov a podľa výsledku spis opätovne predložiť krajskému súdu i s novou predkladacou správou.“

Okresný súd po vrátení spisu vydal 27. apríla 2007 k rozsudku z 9. marca 2006 doplňujúci   rozsudok,   ktorým   napravil   nedostatok   rozsudku   aj   v   tom,   že   doplnil   jeho výrokovú časť o výrok o zamietnutí žalobného návrhu sťažovateľky v časti prevyšujúcej rozsudkom priznanú sumu. V zmysle poučenia v doplňujúcom rozsudku sa proti nemu bolo možné odvolať do 15 dní od jeho doručenia. Doplňujúci rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky   doručený   25.   júna   2007,   sťažovateľka   sa   proti   nemu   neodvolala,   avšak okresný súd aj napriek tomu 17. júla 2007 opätovne predložil spis krajskému súdu, ktorý vo veci   konal   pod   sp.   zn.   11   Co   182/07.   Krajský   súd   listom   sp.   zn.   11   Co   182/2007 z 28. septembra 2007 opätovne vrátil spis bez vybavenia späť okresnému súdu s tým, že krajský súd „nemal o čom rozhodovať“, keďže žiaden z účastníkov nepodal odvolanie tak proti pôvodnému, ako ani proti doplňujúcemu rozsudku. Predmetný list krajského súdu postúpil   okresný   súd   aj   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   ktorému   bol   doručený 3. decembra   2007,   na   ktorý   právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   zaslaním   jeho vyjadrenia, ktoré bolo doručené okresnému súdu 15. januára 2008. Predmetné vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd s predkladacou správou opätovne predložil 24. januára 2008 krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008 podanie sťažovateľky vyhodnotil ako oneskorene podané odvolanie, a z toho dôvodu ho odmietol.   Uznesenie   krajského   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   doručené 11. júna 2008, pričom sťažovateľka podala proti nemu 8. júla 2008 dovolanie, ktoré bolo okresným   súdom   22.   septembra   2008   postúpené   na   vybavenie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v danej veci v súčasnosti koná pod sp. zn. 4 Cdo 232/2008.

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva a práva na spravodlivý proces v dôsledku tohto, že jej bolo znemožnené konať pred krajským (odvolacím) súdom, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv v tom, že jej bola odňatá možnosť konať pred krajským (odvolacím) súdom v dôsledku postupu tohto súdu, ktorý neuznal jej podanie doručené okresnému súdu 13. apríla 2006 ako odvolanie proti rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   142/03   z   9.   marca   2006,   ale   iba   ako   návrh   na   vydanie doplňujúceho   rozsudku,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľka   zmeškala   lehotu   na   opätovné podanie odvolania proti predmetnému rozsudku okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu   mala   sťažovateľka   z   týchto   dôvodov   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   postupu krajského   súdu   pri   vybavovaní   jej   podania   označeného   ako   „odvolanie“   využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku [(ďalej len „OSP“) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom].

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05).

Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že po podaní sťažnosti ústavnému súdu   sťažovateľka   8.   júla   2008   využila   aj   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008, ktorým bolo jej opätovné odvolanie   proti   už   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odmietnuté   ako   oneskorene podané, pričom dovolanie sťažovateľka argumentačne zdôvodnila tými istými dôvodmi ako sťažnosť podanú ústavnému súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že o dovolaní sťažovateľky najvyšší   súd   v   súčasnosti   ešte   nerozhodol,   nie   je   v   tomto   štádiu   konania   v   právomoci ústavného súdu   posudzovať, resp. vyjadrovať sa k sťažovateľkou namietanému postupu krajského   súdu   pri   vybavovaní   jej   podania   označeného   ako „odvolanie“ doručeného okresnému súdu 13. apríla 2006, pretože ústavný súd by týmto prejudikoval právny názor najvyššieho (dovolacieho) súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľka mala s ohľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy práva,   porušenie   ktorého   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta.   Týmto   účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade dovolanie, ktoré napokon aj využila, avšak najvyšší súd v čase konania pred ústavným súdom ešte vo veci nerozhodol a z toho hľadiska bola jej sťažnosť podaná predčasne, pretože o ochrane jej práv rozhoduje iný súd, takže nie je daná právomoc ústavného súdu.

Keďže rozhodnutie o dovolaní podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania) možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia   základného   práva   na   spravodlivý   proces,   nemožno   ho   nahradiť   rozhodnutím o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na   základe   podaného   dovolania   môže (ale tiež   nemusí)   dôjsť   k   naplneniu účelu sledovaného sťažovateľkou v konaní o sťažnosti, v inom súčasne prebiehajúcom konaní pred najvyšším súdom, a to predovšetkým k zrušeniu uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 Co 29/2008 z 30. apríla 2008. Tento záver potvrdzuje aj § 243b OSP, ktorý umožňuje dovolaciemu súdu zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa dovolací súd v podstate musí vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľka uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka tiež namietala, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   10   Co   29/2008   bolo   porušené   aj   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 10 Co 29/2008 trvalo od 24. januára 2008, keď bolo odvolanie sťažovateľky predložené krajskému   súdu,   do   30.   mája   2008,   keď   bol   spis   po   vybavení   odvolania   sťažovateľky vrátený späť okresnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že označené konanie krajského súdu trvalo celkovo viac ako tri mesiace, pričom v súlade s judikatúrou ústavného súdu nemožno kvalifikovať nečinnosť súdu nepresahujúcu obdobie 12 mesiacov ako takú nečinnosť, ktorá by svojou intenzitou bola spôsobilá vyvolať porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť   je   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009