znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   č.   k.   11 C 236/2002-223 z 19. marca   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2008   doručená   sťažnosť   M.   Š.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. V. P., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 236/2002-223 z 19. marca 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007, ktorou sťažovateľka žiadala vydať tento nález:

„1.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   12   Co/44/2007-252   zo   dňa 6. decembra   2007   v nadväznosti   na   rozsudok   Okresného   súdu   v Humennom   č.   k. 11 C/236/2002-223   zo   dňa 19. marca   2007   došlo   k porušeniu   sťažovateľkinho   práva na súdnu   a inú   ochranu   v zmysle   Čl.   46   ods.   1,   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v zmysle   Čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a v súvislosti   s tým,   aj   práva na nerušenú držbu majetku v zmysle Čl. 1 Protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Zrušuje právoplatný rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co/44/2007-252 zo dňa 6. decembra 2007 a rozsudok Okresného súdu v Humennom č. k. 11 C/236/2002-223 zo dňa 19. marca 2007 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré sú povinný uhradiť porušovatelia ústavného práva Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Humennom spoločne a nerozdielne.“

Z podanej   sťažnosti   a pripojeného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   11 C 236/2002 vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   v 2.   rade   účastníčkou   konania   vedeného okresným súdom, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a to pozemku parc. č. 71/4 ostatné plochy o výmere 272 m2 zapísanej na LV č. 4 pre k. ú. K. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Žalobcovia v tomto konaní tvrdili, že stará matka žalobkyne v 1. rade uzatvorila dohodu o vydaní pozemkov s obcou K., ktorá bola následne schválená Pozemkovým   úradom   v H.   Dôvodom   vydania   nehnuteľnosti   bola   skutočnosť,   že   tieto pozemky   boli   vyvlastnené   v roku   1977   na   účely   výstavby   kultúrneho   domu a administratívnej budovy MNV. Na základe dohody o vydaní pozemkov nadobudla k nim vlastnícke právo stará matka žalobkyne v 1. rade, ktorá ich následne previedla zmluvou do bezpodielového   spoluvlastníctva   žalobkyne   v 1.   rade   jej   manžela   –   žalobcu   v 2.   rade. Predmetom dohody o vydaní nehnuteľnosti bola KN parc. č. 427/9 ostatné plochy o výmere 259   m2,   ktorá   bola   časťou   pôvodnej   mpč.   408/2   a KN   parc.   č. 427/10   ostatné   plochy o výmere 510 m2, ktorá bola časťou pôvodnej mpč. 409. Ako vlastníci KN parc. č. 427/9 a KN parc. č. 427/10 sú vedení žalobcovia v 1. a 2. rade na základe už uvedenej zmluvy uzatvorenej so starou matkou žalobkyne v 1. rade. Žalobcovia tvrdili, že tieto parcely sú identické s KN parc. č. 71/2 a KN parc. č. 71/3 a že sporná KN parc. č. 71/4 je identická s časťou parciel KN parc. č. 71/2 a 71/3 a je časťou pôvodnej mpč. 408/2. Ako vlastník KN parc. č. 71/4, ktorá je predmetom konania, bola vedená v katastri nehnuteľnosti v celosti sťažovateľka.

Okresný   súd   o podanej   žalobe   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   11   C   236/2002-223 z 19. marca   2007   tak,   že   určil,   že   sporná   nehnuteľnosť   patrí   do   bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade, žalobu žalobkyne v 3. rade zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania. Na základe vykonaného znaleckého dokazovania dospel k záveru, že sporná nehnuteľnosť je identická s mpč. par. 408/2.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť   a žalobu   zamietnuť.   Sťažovateľka   tvrdila,   že   okresný   súd   priznal   vlastníctvo niekomu,   kto   nebol   v spore   aktívne   legitimovaný.   Ak   právna   predchodkyňa   žalobcov v 1. a 2. rade mala nejaké práva k nehnuteľnosti, tak si ich mala uplatniť voči obci v rámci reštitúcie. Ak si ich neuplatnila, súdu neprináleží o tom rozhodovať. Uplatňovaniu práv voči sťažovateľke bránia reštitučné predpisy.

O podanom   odvolaní   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   12   Co   44/2007-252 zo 6. decembra 2007, a to tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 236/2002-223 z 19. marca 2007 v jeho napadnutej časti potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy odvolacieho konania.

Ako z podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka ju odôvodnila, pokiaľ ide o porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tým, že predmetnými rozsudkami a konaním súdov bol porušený princíp rovnosti zbraní, ktorý je predpokladom kontradiktórnosti   konania, a to   tým,   že   sťažovateľka   nemala možnosť   oboznámiť sa   so všetkými predloženými dôkazmi a stanoviskami, a nemala preto možnosť sa k nim vyjadriť, k čomu došlo tak, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalobcov k podanému odvolaniu, toto vyjadrenie   nebolo   jej   a ani   jej   právnemu   zástupcovi   poskytnuté   na nahliadnutie   ani na odvolacom pojednávaní, a to všetko napriek tomu, že obsahovalo významné skutočnosti. Porušenie označených ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľka vidí ďalej v tom, že krajský súd sa stotožnil so stanoviskami protistrany a nebral do úvahy zákonnú argumentáciu sťažovateľky, judikatúru, ústavné práva a nevzal do úvahy ani argumentáciu sťažovateľky, pokiaľ ide o jej tvrdenie, že o veci mal rozhodovať a rozhodol iný štátny orgán   podľa   reštitučných   predpisov.   Za   porušenie   svojich   ústavných   práv   sťažovateľka označila   i to,   že   krajský   súd   nepripustil   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie,   hoci   jeho pripustenie požadoval právny zástupca sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o tvrdené   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľka túto časť sťažnosti odôvodnila tým, že súdy narušili zákonný obsah jej vlastníckeho práva, keď nad jej vlastnícke právo povýšili fiktívne právo žalobcov, a to napriek tomu, že údaje katastra sú záväzné. Sťažovateľka poukázala na to, že namiesto toho, aby   jej   vlastníckemu   právu   bola   súdmi   poskytnutá   ochrana,   došlo   k zmenšeniu   jej vlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktoré bolo riadne zapísané v katastri nehnuteľností.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   11   C   236/2002-223   z 19.   marca   2007   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   12 Co 44/2007-252 zo   6. decembra   2007   nadobudol právoplatnosť 26. januára 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 236/2002-223 z 19. marca 2007 ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok   právomoci   vychádzajúc   zo   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu,   pretože o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľky,   ktoré   mali   byť   porušené   rozhodnutím prvostupňového súdu, rozhoduje a rozhodoval iný súd.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007, pokiaľ ide o jej tvrdenie, podľa ktorého k porušeniu týchto jej práv došlo tým, že krajský súd sa stotožnil so stanoviskami protistrany a nebral do úvahy jej zákonnú argumentáciu, judikatúru, ústavné práva a nevzal do úvahy ani jej argumentáciu týkajúcu sa toho, že o veci mal rozhodovať a rozhodol iný štátny orgán podľa reštitučných predpisov,   ústavný   súd   najprv   preskúmal   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007, ktorý uviedol:

«Krajský   súd   prejednal   vec   v medziach,   v ktorých   sa   odvolateľka   domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. (...) Žalovaná v konaní namietala tú skutočnosť, že ak žalobcovia žiadajú určiť vlastnícke právo k parc. č. 71/4 – ostatná plocha o výmere 272 m2 zapísanej na LV č. 4, tak toto mohli uplatniť   reštitučným   zákonom,   a to   zákonom   č.   220/1991   Zb.   do   31.   12.   1992   a podľa zákona   č. 503/2003   do   31.   12.   2004.   Keďže   tieto   práva   si   žalobcovia   neuplatnili u príslušných orgánov, ktorými nie sú súdy, nemôže súd rozhodovať o takomto reštitučnom nároku.   Krajský   súd v tejto   veci   poznamenáva,   že nejedná   sa o uplatnenie reštitučného nároku,   ale   o zistenie,   či   v rámci   reštitučného   konania   a vydania   nehnuteľností   neboli pozemky   vydávané   obcou   žalobkyni   v 3.   rade   ešte   raz   predávané   obcou   právnemu predchodcovi žalovanej v 3. rade ako dôsledok nesprávnej grafiky pri identifikácii parciel. Žalobkyni v 3. rade boli vydané nehnuteľnosti, ktorých vlastníci sú teda zapísaní žalobcovia v 1.   a 2.   rade   na   liste   vlastníctva   č.   495   v kat.   území   K.   Pri   vydávaní   nehnuteľností žalobkyni   v 3.   rade   ako   oprávnenej   osobe   boli   vracané   pozemky   pôvodne   zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. 405 ako mpč. 409 a 408/2. Znalec v tejto veci konštatoval, že mpč. 408/2 nie je možné evidovať v súbore registra „E“ katastra nehnuteľností, pretože kataster neeviduje k pôvodnej mpč. nijakú výmeru. V geometrickom pláne GP č. 242-351- 19-93 je chybne vykreslené, že EN č. 427/11 pochádza z mpč.408/1, pritom má byť správne uvedené, že je to mpč. 408/2. Všetky pôvodné parcely č. 408/1, 408/2, 409, 410/1 a 410/2 prešli po vyvlastnení na obec a sú evidované ako parcela EN 427/4 pre Obec K. Podľa znalca sporná pôvodná mpč. 408/2 je teraz totožná s CKN 155/2, časť CKN 68, časť CKN 71/1   a CKN   71/4.   Ak   Obec   K.   uzatvorila   Dohodu   o vydaní   nehnuteľností   24.   4.   1992, týkajúcu sa parcely EN 427/10 – ostatná plocha o výmere 410 m2, ktorá je súčasťou spornej pozemnoknižnej parcely č. 409, zapísanej v pozemkovej knihe č. 404, a EN 427/9 – ostatná plocha   o výmere   259   m2,   ktorá   je   časťou   pôvodnej   pozemnoknižnej   parcely   č.   408/2, zapísanej v pozemkovej knihe č. 106 v kat. území K., a následne táto dohoda bola schválená Pozemkovým   úradom   v H.,   tak   časť   vydávaných   nehnuteľností   pre   žalobkyňu   v 3.   rade nemohla byť ešte raz predaná obcou právnemu predchodcovi žalovanej v 3. rade. Týka sa to pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 408, zapísanej v pozemkovej knihe č. 106 v kat. území   K.   To,   čo   malo   byť   predané   právnemu   predchodcovi   žalovanej   v 3.   rade,   bola pôvodná mpč. 408/1, ktorá je súčasťou parcely č. 701/5, kde podľa znalca parcela č. 408/1 sa toho času kryje s parcelou č. CKN 155/3, s časťou parcely č. 68, s časťou parcely č. 71/1,   s časťou parcely č.   71/5 a s časťou parcely č.   73.   Parcela č. 71/5 nie je totožná s parcelou č. 408/1, ale čerpá z nej iba podielovú časť. Podľa znalca však parcela č. 408/2 je totožná s parcelou č. 71/4. Ak obec uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľností týkajúcu sa aj časti parcely č. 408/2, zapísanej neskôr ako EN 427/9 – ostatná plocha o výmere 259 m2, ktorá dohoda bola schválená pozemkovým úradom dňa 7. 10. 1992 a vklad povolený dňa 20. 12. 1992, nemôže potom obec tú istú parcelu ešte raz predávať kúpnou zmluvou medzi Obcou K., J. B. a H. B., kde vklad bol povolený 18. 3. 1994. Žaloba žalobcu nie je založená na   reštitučných   právach,   ale   na   tom,   že   je   potrebné   zidentifikovať   parcely,   ktoré   boli predmetom   reštitúcie,   resp.   reštitúcie   medzi   žalobkyňou   v 3.   rade   a obcou   a kúpnou zmluvou medzi obcou a právnymi predchodcami žalovanej v 2. rade. Znalec zidentifikoval časť predávaných nehnuteľností z Obce K. na manželov J. B. a H. B. (...) v časti pôvodnej mpč. 408/2, čo v súčasnej dobe zodpovedá parcele č. 71/4 – ostatná plocha o výmere 272 m2, zapísanej na LV č. 4 pre žalovanú v 2. rade. Podľa znalca nesprávnou grafikou pri identifikácii   parciel   bolo   spôsobené   zlé   identifikovanie   parciel   a obec   jednu   a tú   istú parcelu raz vrátila v reštitúcii a neskôr predala právnym predchodcom žalovanej v 3. rade. Dokazovaním   znalcom   bol   zistený   tento   omyl   a bolo   potrebné   potom   na   základe predchádzajúcej Dohody Pozemkového úradu v H. zo 7. 10. 1992 o vrátení vyvlastnených nehnuteľností žalovanej v 3. rade riešiť aj otázku vlastníckeho práva žalobcov v 1. a 2. rade,   na   ktorých   predmetné   pozemku   zo   sporu   prešli   kúpnou   zmluvou   zo 4.   11.   1992. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, pokiaľ určil vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam pre žalobcov v 1. a 2. rade.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.   Ústavný   súd   však   znaky   arbitrárnosti   ani   svojvoľnosti   v tomto   prípade nezistil.

Ako   vyplýva   z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   ďalej   tvrdila, že   k namietanému   porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo i tým, že rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   12   Co   44/2007-252   zo   6.   decembra   2007   a konaním,   ktoré   mu predchádzalo,   bol   porušený   princíp   rovnosti   zbraní,   keď   sťažovateľke   nebolo   doručené vyjadrenie   žalobcov   k podanému   odvolaniu   a nebolo   jej   a   ani jej   právnemu   zástupcovi poskytnuté na nahliadnutie ani na odvolacom pojednávaní.

Ako z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 236/2007 vyplýva, krajský súd na   prerokovanie   podaného   odvolania   nariadil   12.   novembra   2007   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 12 Co 44/07 na 6. december 2007 odvolacie pojednávanie. Vyjadrenie k podanému odvolaniu   doručili   žalobcovia   odvolaciemu   súdu   3.   decembra   2007   a pripojili   k nemu „úplné   rozhodnutie   Pozemkového   úradu   H.“,   ktorým   bola   schválená   dohoda   o vydaní pozemku a geometrický plán na prinavrátenie parc. č. 427/9 a parc. č. 427/10. Odvolaciemu súdu   bolo   5.   decembra   2007   doručené   ďalej   ospravedlnenie   neúčasti   na odvolacom pojednávaní   žalobcu   v 2.   rade   a ospravedlnenie   neúčasti   právneho   zástupcu   žalobcov. Na odvolacom pojednávaní vykonanom krajským súdom 6. decembra 2007 sa zúčastnila žalobkyňa v 1. rade, žalovaná v 1. rade a žalovaný vo 4. rade. Na odvolacom pojednávaní sa nezúčastnila   sťažovateľka,   avšak   jej   právny   zástupca   na   pojednávaní   prítomný   bol. Odvolacieho   pojednávania   sa   nezúčastnili   ani   žalovaní   v 3.   a 5.   rade.   Ako zo zápisnice o odvolacom pojednávaní na č. l. 248 vyplýva, v jeho priebehu oboznámil predseda senátu ako   poverený   člen   senátu   prítomných   okrem   iného   aj s obsahom   vyjadrenia   žalobcov k podanému   odvolaniu   z   28.   novembra   2007,   ktoré   bolo   krajskému   súdu   doručené 3. decembra   2007,   a jeho   prílohami,   ako   aj   s podaním   právneho   zástupcu   žalobcov z 5. decembra 2007. Po oboznámení s obsahom spisu sa k veci vyjadril právny zástupca sťažovateľky.

Z uvedeného vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky bol na začiatku odvolacieho pojednávania krajským súdom oboznámený s obsahom vyjadrenia žalobcov k podanému odvolaniu, ktoré bolo krajskému súdu doručené 3. decembra 2007, a jeho prílohami, ako aj s podaním právneho zástupcu žalobcov, ktoré bolo doručené krajskému súdu 5. decembra 2007. Takisto zo zápisnice z odvolacieho pojednávania pred krajským súdom vyplýva, že právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   bolo   v ďalšom   priebehu   odvolacieho   pojednávania udelené slovo, aby sa k veci pred rozhodnutím odvolacieho súdu vyjadril.

Iba   v skutočnosti,   že   sťažovateľke,   prípadne   jej   právnemu   zástupcovi,   nebol doručený rovnopis vyjadrenia žalobcov s prílohami k sťažovateľkou podanému odvolaniu a bol   súdom   iba   oboznámený   ich   obsah   v prítomnosti   právneho   zástupcu   sťažovateľky, nemožno   vidieť   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní,   či   práva   sťažovateľky   vyjadriť   sa ku všetkým pre konanie významným skutočnostiam.

Sťažovateľka ďalej v podanej sťažnosti tvrdila, že krajský súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i tým, že v rozsudku č. k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007 nepripustil proti svojmu rozsudku dovolanie.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Posúdenie   naplnenia   podmienok,   za   ktorých   odvolací   súd   pripustí   proti   svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie, zveruje zákon odvolaciemu súdu. Jeho rozhodnutie závisí   od   posúdenia   veci,   ktorá   je   pred   ním   prerokovávaná   a ním   rozhodovaná   z toho hľadiska, či ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ani sťažovateľka vo svojej   sťažnosti   neuvádza   žiadne   presvedčivé   argumenty,   ktoré   by   svedčili   o takomto závere. Aj vo vzťahu k tejto otázke platí, že iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu v tomto prípade týkajúceho sa posúdenia zásadnosti významu rozhodnutia po právnej stránke nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra   2007   a konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   a to   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 44/2007-252 zo 6. decembra 2007 došlo i k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pričom   túto   časť   sťažnosti   odôvodnila   tým,   že   krajský   súd   narušil   zákonný   obsah   jej vlastníckeho   práva,   keď   nad   jej   vlastnícke   právo   povýšil   fiktívne   právo   žalobcov,   a to napriek tomu, že údaje katastra sú záväzné. Sťažovateľka poukázala na to, že namiesto toho, aby   jej   vlastníckemu   právu   bola   súdmi   poskytnutá   ochrana,   došlo   k zmenšeniu   jej vlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktoré bolo riadne zapísané v katastri nehnuteľností.

Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, príp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný   súd   v postupe   krajského   súdu   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov označených sťažovateľkou. Z uvedeného teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je nevyhnutné aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   posúdiť   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Takýto   postup   je   v súlade   s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného súdu (II. ÚS 41/02, II. ÚS 132/06, IV. ÚS 184/05).

Ústavný súd túto časť sťažnosti preto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008