znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť T. B., Č., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   4   Ntc   04/06   zo   16.   novembra   2006   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 95/2006 z 13. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2007 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. marca 2007) T. B., Č., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Ntc 04/06 zo 16. novembra 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 To 95/2006 z 13. decembra 2006.

Zo   sťažnosti   a z   jej príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   byť   14.   novembra   2006 o 8.10 h   pracovníkmi   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície, Odboru pátrania, evidencie a cieľového pátrania Bratislava (ďalej len „PPZ ÚJaKP Odbor pátrania“) podľa § 15 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom   rozkaze“)   zadržaný v Ch.,   časť Č.,   a   to   na základe   európskeho zatýkacieho rozkazu   a príkazu   na   zatknutie   vydaných   na   osobu   sťažovateľa   Obvodným   súdom   pre Prahu 6 pod sp. zn. 37 Nt 708/2006 zo 14. novembra 2006.

Na návrh Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaný 15. novembra 2006 pod sp. zn. 1 KPt 80/06, odôvodnený vydaním európskeho zatýkacieho rozkazu, bol sťažovateľ uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Ntc 4/06 zo 16. novembra 2006 podľa § 17 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze vzatý do väzby. Ako dôvody väzby   krajský   súd   uviedol,   že   za   trestné   činy,   pre   ktoré   je   sťažovateľ   trestne   stíhaný, dovoľuje právny poriadok dožadujúceho súdu uložiť trest odňatia slobody na 15 rokov, ide o trestné   činy   uvedené   v   §   4   ods.   8   zákona   o európskom   zatýkacom   rozkaze,   a to,   že: „V prípade   obvineného   sa   jedná   o osobu   u ktorej   existuje   reálna   obava,   že   v prípade prepustenia   zo   zadržania   ujde,   resp.   sa   bude   skrývať   a tým   sa   bude   ďalej   vyhýbať dosiahnuteľnosti justičných orgánov Českej republiky.“

Proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 95/2006 z 13. decembra 2006 podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)   zamietol   ako   nedôvodnú.   Z odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva: „Proti citovanému uzneseniu podal obvinený prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť. V dôvodoch sťažnosti uviedol, že na zadržanie obvineného neexistoval právny dôvod,   nakoľko   v tom   čase   (o   8.10   hod.)   nebol   vydaný   Európsky   zatýkací   rozkaz, sp. zn. 37 Nt 708/2006, vydaný Obvodným súdom pre Prahu 6.

Obvinený   je   od   roku   1996   výlučne   štátnym   občanom   Slovenskej   republiky. Z uvedeného dôvodu upozornil na ustanovenie § 501 písm. a) Tr. por.

Záver krajského súdu, že v prípade obvineného sa jedná o osobu, u ktorej existuje reálna obava, že v prípade prepustenia zo zadržania ujde, resp. sa bude skrývať a tým sa bude   ďalej   vyhýbať   dosiahnuteľnosti   justičných   orgánov   Českej   republiky,   považuje   za neobjektívny. Obvinený sa trvalo zdržiava na adrese svojho prechodného bydliska, kde žije s manželkou a 6-mesačným synom.

Z uvedených   dôvodov   navrhol   sťažnosti   vyhovieť   a jeho   z väzby   prepustiť   na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľa podať sťažnosť, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Podľa § 17 ods. 1, veta prvá zák. č. 403/2004 o Európskom zatýkacom rozkaze, predseda   senátu   krajského   súdu   rozhodne   do   48   hodín   od   dodania   zadržanej   osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do väzby.

V posudzovanom   prípade   zákonné   podmienky   pre   postup   podľa   citovaného ustanovenia boli splnené. Krajský prokurátor podal návrh na vzatie obvineného do väzby na   krajský   súd   dňa   15.   novembra   2006.   Predseda   senátu   krajského   súdu   o väzbe obvineného   rozhodol   dňa   16.   novembra   2006,   teda   48-hodinovú   zákonnú   lehotu neprekročil.

Osobná   sloboda   obvineného   bola   obmedzená   (bol   zadržaný)   príslušníkmi Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   dňa   14.   novembra   2006   o 8.10   hod.   Krajský prokurátor obvineného zo zadržania neprepustil, ale podal súdu dňa 15. novembra 2006 návrh na jeho vzatie do väzby. Ani krajský prokurátor teda 48-hodinovú zákonnú lehotu neprekročil (§ 15 zák. č. 403/2004 Z. z.).

Ako už bolo uvedené obvinený bol zadržaný 14. novembra 2006. V ten istý deň bol vydaný aj Európsky zatýkací rozkaz sudcom Obvodného súdu pre Prahu 6. Preto podľa názoru   najvyššieho   súdu,   sťažnostná   námietka   obvineného,   že   v čase   zadržania   ešte neexistoval zatýkací rozkaz, neobstojí. Je možno konštatovať, že Európsky zatýkací rozkaz na obvineného vydaný bol, i keď možno pripustiť, že slovenské justičné orgány ho mali k dispozícii v písomnej forme až po zadržaní obvineného. Podstatné však je, že predseda senátu krajského súdu v čase rozhodovania o väzbe tento rozkaz v dispozícii už mal. Podľa § 17 ods. 1 veta druhá zák. č. 403/2004 Z. z. ak súd postupuje podľa § 4 ods. 8, predseda senátu zadržanú osobu vezme do väzby; dôvodmi väzby podľa osobitného zákona (§ 71 Tr. por.) pritom nie je viazaný.

Keďže v prejednávanom prípade ide o postup podľa § 4 ods. 8 zák. č. 403/2004 Z. z. je nadbytočné a právne irelevantné skúmať prítomnosť dôvodov väzby v zmysle ustanovenia § 71 Tr. por.

V tomto štádiu extradičného konania súd ani neskúma, či sú dané podmienky na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu. Týmito podmienkami sa bude zaoberať až po skončení   predbežného   vyšetrovania,   na   návrh   prokurátora   o vykonaní   Európskeho zatýkacieho rozkazu v zmysle ustanovenia § 21 zák. č. 403/2004 Z. z.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol: „Týmto   podávam   sťažnosť   podľa čl. 127 odst. 1 Ú SR proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v Bratislave číslo konania: 4 To 95/2006 zo dňa 13. 12. 2006, kde boli porušené moje základné ľudské práva a sloboda. A to konkrétne   podľa   (...)   čl.   17   odst.   4   a 5.   (...)   od   dňa   14.   11.   2006   som   vo   väzbe   a to protizákonne v rozpore s Ústavou SR (...).“

Pretože sťažnosť neobsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, ústavný súd listami   z 9.   januára   2007   a zo   7.   februára   2007   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov jeho podania. Na základe uvedeného sťažovateľ 29. januára 2007 splnomocnil advokáta JUDr. M. M. na svoje zastupovanie pred ústavným súdom (doručené ústavnému súdu   31.   januára   2007)   a prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním z 26. februára 2007   doručeným   ústavnému   súdu   1.   marca   2007   sťažnosť   doplnil   okrem iného o nasledovné:

«(...) uvádzam, že bolo porušené základné právo môjho klienta na osobnú slobodu podľa č. 17 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) jeho osobná sloboda ako základné právo bola porušená Prezídiom Policajného zboru   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   odborom   pátrania,   evidencie   a   cieľového pátrania Bratislava, ktoré realizovalo Európsky zatýkací rozkaz (ďalej len EZR) vydaný Obvodným súdom pre Prahu 6, sp. zn. 37 Nt 708/2006 zo dňa 14. 11. 2006 podľa pokynu Krajskej   prokuratúry   Bratislava   a   následne   Krajským   súdom   Bratislava,   rozhodnutím č. 4 Ntc 4/06,   zo dňa 16.   11.   2006,   ktorým   bol   môj   klient   vzatý   do   väzby,   čo   potvrdil Najvyšší súd SR dňa 13. 12. 2006, sp. zn. 4 To 95/2006.

V zmysle § 50 odst. 1 písm. c) zákona o ÚS návrh smeruje proti Prezídiu Policajného zboru, Krajskému súdu Bratislava a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Podľa § 50 odst. 3 zákona o ÚS sa môj klient domáha finančného zadosťučinenia vo výške 200.000,- Sk a to z dôvodov, že zásah do jeho osobnej slobody tým, že bol obmedzený na slobode, odlúčený od rodiny a zbavený slobody považuje za zrejmý a tento zásah vo finančnom vyčíslení je vo výške ako je vyššie uvedené.

V zmysle § 20 ods. 1 zákona o ÚS sa môj klient domáha vyslovenia, že Uznesenie KS Bratislava, sp. zn. 4 Ntc 04/06 zo dňa 16. 11. 2006 a Uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 95/2006 zo dňa 13. 12. 2006 sú v rozpore s Ústavou a prikazuje sa KS Bratislava aby môjho klienta prepustil z väzby na slobodu. (...)

Z vyššie citovaných rozhodnutí KS Bratislava ako aj NS SR je zrejmé, že môj klient nebol súdom vo veci vzatia do väzby ani jeden krát vypočutý.

Po rozhodnutí o vykonaní EZR bolo vôbec o väzbe odmietnuté konať, pričom sa KS Bratislava odvoláva na tzv. obligatórnu väzbu podľa 506 ods. 2 Tr. por.

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   tohto   ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 5 odst. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) má každý občan právo podať návrh na prepustenie z väzby, to znamená, že i osoba, o ktorej sa rozhodlo súdom o jej vydanie do iného štátu. Ústavný súd už vyslovil právny názor v náleze III. US 84/06, že judicatura ÚS SR vychádza z judicatury Európskeho súdu o ľudských právach (ďalej len ESĽP) a taktiež v tomto smere uviedol rozsudok ESĽP vo   veci   S.   proti   Š.   z   21. 10. 1986,   ktoré   sa   týkalo   predmetného   čl.   5   ods.   1   písm.   f) dohovoru, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody osobne sa vyjadriť k zadržaniu je jedno zo základných procesných záruk spravodlivého procesu.

Podľa čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve (uverejnený pod č. 15/1988 Zb.)   sa   strana   (štát)   nemôže   dovolávať   ustanovenia   svojho   vnútroštátneho   práva   ako dôvodu   neplnenia   medzinárodnej   zmluvy.   Podľa   čl.   31   ods.   3   písm.   b)   Viedenského dohovoru sa bude brať na zreteľ akákoľvek neskoršia prax pri aplikácii zmluvy, ktorá založila dohodu týkajúcu sa jej výkladu. Z uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o vzatí do väzby   mal   byť   môj   klient   vypočutý   a   pri   absencii   tohto   jeho   základného   práva   bolo porušené jeho základné právo vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru hneď v dvoch bodoch :

1)   Konanie   a   rozhodovanie   o   väzbe   KS   Bratislava   bolo   bez   prítomnosti   môjho klienta a bez možnosti sa ústne k veci vyjadriť.

2) Bolo neustále odmietané zo strany KS Bratislava preskúmať zákonnosť zadržania môjho klienta, ktorého sa dopustili orgány Polície a to tým, že ho zadržali bez existencie právneho aktu - EZR.

V napadnutom rozhodnutí KS Bratislava sa na str. 2 v druhom odseku uvádza, že môj klient bol zadržaný dňa 14. 11. 2006 o 8.10 hod. v Ch. na základe EZR. V šiestom odseku tohto rozhodnutia sa uvádza, že začiatok trvania väzby určil na deň 14. 11. 2006 o 8.10 hod. So začiatkom trvania väzby ako aj s časom zadržania sa stotožnil vo svojom rozhodnutí i NS SR, pričom uviedol, že „možno skonštatovať, že EZR vydaný bol, i keď možno pripustiť, že slovenské justičné orgány ho mali k dispozícii v písomnej forme až po zadržaní obvineného“ (posledný odsek na strane 3 rozhodnutia NS SR). Tým bol porušený čl. 17 ods. 4 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Môj klient bol zadržaný dňa 14. 11. 2006 o 8.10 hod., pričom v tom čase EZR ešte reálne neexistoval čo preukazuje i list Obvodného súdu pre Prahu 6, sp. zn. 37 Nt 708/2006 zo dňa 4. 1. 2007, ktorým odpovedá predmetný   súd   na   dopyt   JUDr.   M.   K.,   právneho   zástupcu   môjho   klienta   v   ČR.   Až nasledujúci deň o 12.02 bol vyšetrený lekárom MUDr. H. s tým, že môže byť umiestnený do cely predbežného zaistenia (ďalej len CPZ). Prokurátorom KP Bratislava bol vypočutý dňa 15. 11. 2006 o 19.30 hod. v CPZ. Podľa čl. 17 ods. 4 Ústavy SR musí byť zatknutá osoba odovzdaná súdu do 24 hodín, čo sa v prípade môjho klienta nestalo a súd sa o zadržaní môjho klienta dozvedel až po 48 hodinách od jeho zadržania.

V   neposlednom   rade   uvádzam,   že   môj   klient   sa   o   dôvodoch   svojho   zadržania dozvedel až dňa 15. 11. 2006 o 19.30 hod. z vyrozumenia KP Bratislava v CPZ, čo je tiež porušením čl. 5 ods. 2 dohovoru.

Dňa 9. 1. 2007 bolo KS Bratislava, sp. zn. 3 Ntc 4/06, rozhodnuté o vykonaní EZR s odkladom. V odôvodnení tohto rozhodnutia nie je riadne poučenie o opravnom prostriedku (lehota na podanie). Sťažnosť voči tomuto uzneseniu bola NS SR, sp. zn. 4 Tost 3/2007, dňa 1. 2. 2007   zamietnutá.   Vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že   od   tohto   dňa   môj   klient   nemá vedomosť o tom, koľko má väzba trvať je opäť porušený čl. 17 ods. 5 Ústavy. V tejto súvislosti pripájam aj list KS Bratislava zo dňa 23. 1. 2007, ktorým sa KS Bratislava úplne zbavuje svojej zodpovednosti informovať môjho klienta o dôvodoch a trvaní väzby.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Predovšetkým je potrebné poznamenať, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný návrhom   na začatie   konania (okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad).

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. januára 2007 neuviedol, akého rozhodnutia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, len konštatoval, že najvyšší súd rozhodnutím   sp.   zn.   4   To   95/2006   z 13. decembra 2006   porušil   jeho   základné   práva zaručené v čl. 17 ods. 4 a 5 ústavy. Až následne v doplnení sťažnosti (doručené ústavnému súdu   1.   marca   2007)   právny   zástupca   sťažovateľa   požadoval,   aby   ústavný   súd „(...) vyslovil, že Uznesenie KS Bratislava, sp. zn. 4 Ntc 04/06 zo dňa 16. 11. 2006 a Uznesenie NS SR, sp. zn. 4 To 95/2006 zo dňa 13. 12. 2006 sú v rozpore s Ústavou a prikazuje sa KS Bratislava, aby môjho klienta prepustil z väzby na slobodu“.

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   návrh   ústavný   súd   v danej   veci   rozhodoval o porušení   tých   základných   práv   (čl.   17   ods.   4   a   5   ústavy)   a v súvislosti   s tými rozhodnutiami   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Ntc   04/06   zo   16.   novembra   2006 a uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4   To   95/2006   z 13.   decembra   2006),   ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom domáhal v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv [čl. 5 ods. 1 písm. f), ods. 2 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd] a v iných konaniach (uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   3   Ntc   4/06   z 9.   januára   2007   a uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tost 3/2007 z 1. februára 2007), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti okrem petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. Porušenie čl. 17 ods. 4 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ bol zadržaný 14. novembra 2006 o 8.10 h a zároveň bol tento dátum a čas určený ako začiatok trvania väzby, pritom však podľa sťažovateľa v tom čase   neexistoval   európsky   zatýkací   rozkaz vydaný   Obvodným   súdom   pre   Prahu   6   pod sp. zn. 37 Nt 708/2006, na základe ktorého bolo orgánmi Slovenskej republiky vykonané zadržanie sťažovateľa. K porušeniu označeného článku ústavy malo podľa slov sťažovateľa dôjsť aj tým, že nebol v lehote 24 hodín od zadržania odovzdaný súdu a „nebol súdom vo veci vzatie do väzby ani jeden krát vypočutý“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na   konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej sťažovateľ namieta   porušenie   označených   základných   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Ntc 04/06 zo 16. novembra 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, porušenie ktorých namieta vo vzťahu ku konaniu krajského súdu, ktorý vo veci rozhodol uznesením z 16. novembra 2006 a proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, rozhodoval v druhom   stupni   najvyšší   súd   (uznesenie   sp.   zn.   4   To   95/2006   z 13. decembra   2006). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať   konanie   krajského   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   4 Ntc   4/06   a jeho   uznesenie zo 16. novembra 2006.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 4 ústavy postupom krajského   súdu   v predmetnom   konaní   a   jeho   uznesením   zo 16. novembra   2006   po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv (čl. 17 ods. 4 ústavy) najvyšším súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 95/2006 a jeho uznesením z 13.   decembra   2006   sťažovateľ   argumentoval   tými   istými   tvrdeniami,   ako   v prípade namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   postupom   a uznesením   krajského   súdu, (t. j. neexistenciou právneho titulu na zadržanie jeho osoby, nepredvedením   sťažovateľa pred súd v lehote 24 hodín od jeho zadržania a jeho nevypočutím súdom) s tým, že najvyšší súd svojím postupom a uznesením toto porušenie základných práv neodstránil.

V zmysle judikatúry ústavného súdu ide o zjavnú neopodstatnenosť návrhu vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

V danej veci je predovšetkým potrebné ozrejmiť procesné postavenie sťažovateľa, v ktorom vystupoval pred dotknutými orgánmi verejnej moci, t. j. označenými všeobecnými súdmi,   v napadnutých   konaniach,   a to   z dôvodu   posúdenia   otázky,   či   sťažovateľ   bol v danom   prípade   osobou   oprávnenou   požívať   ochranu   základných   práv   a slobôd   podľa čl. 17 ods. 4 ústavy.

Predmetom   konania vedeného   krajským   súdom   a následne   najvyšším   súdom   ako súdom   odvolacím   bolo   rozhodovanie   o vzatí   zadržaného   sťažovateľa   do   väzby   v rámci konania   o jeho   vydaní   do   Českej   republiky.   Extradičné   konanie   o žiadosti   iného   štátu o vydanie osoby nie je konaním v trestnej veci a osoba v tomto konaní nemá postavenie obvineného v extradičnom konaní, a teda ani jej nepatria práva obvineného.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Uvedené procesné garancie a oprávnenia teda ústava priznáva osobe obvinenej, ktorá bola zatknutá.

Vo veci sťažovateľa došlo k zadržaniu jeho osoby podľa § 15 zákona o európskom zatýkacom rozkaze, ktorý upravuje postup orgánov Slovenskej republiky pri vydávaní osôb medzi   členskými   štátmi   Európskej   únie   a každým   ďalším   štátom,   ak   tak   ustanovuje medzinárodná zmluva na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a súvisiace konanie (§ 1 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze).

Je   evidentné,   že   sťažovateľ   v dotknutých   konaniach   pred   všeobecnými   súdmi vystupoval v procesnom postavení osoby zadržanej, ktorá má byť vydaná do členského štátu   Európskej   únie   –   Českej   republiky.   Nebol   teda   osobou   obvinenou   a zatknutou v zmysle požiadavky čl. 17 ods. 4 ústavy.

Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (obdobne napr. IV. ÚS 144/03) uviedol, že účelom konania a rozhodovania o vydaní do cudziny je len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na vzatie osoby do väzby a na jej vydanie ako vyžiadanej osoby, resp. či neexistujú zákonné prekážky na takéto rozhodnutie príslušných súdov. V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu vydanému najvyšším súdom, išlo o konanie o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorej podstata tkvie v zabezpečení prítomnosti vyžiadanej osoby vo vydávacom   konaní   na   území   Slovenskej   republiky   alebo   zabránenie,   aby   nedošlo k zmareniu účelu tohto konania o vydaní.

Je   teda   potrebné   dať   za   pravdu   sťažovateľovi   v otázke   jeho   vypočutia, resp. nevypočutia   v konaní,   v   ktorom   sa   rozhodovalo   o jeho   vzatí   do   väzby,   avšak z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nebol v procesnom postavení „obvineného“ (nebolo mu v tejto veci vznesené obvinenie podľa § 206 Trestného poriadku), čo je predpokladom zakladajúcim povinnosť príslušných orgánov odovzdať zatknutého obvineného do 24 hodín súdu, ktorého sudca musí zatknutého do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe.

Sťažovateľ   teda   v napadnutom   konaní   nebol   osobou,   ktorej   by   bola   v tomto konkrétnom prípade priznaná ochrana základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 4 ústavy. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd vzhľadom na povahu daného prípadu a povahu základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vyžiadal relevantné na vec sa vzťahujúce písomné doklady   krajského   súdu   z dôvodu   zistenia   skutkového   stavu   veci,   za   akého   došlo k zadržaniu a vzatiu sťažovateľa do väzby, a taktiež za účelom získania prehľadu o postupe príslušných orgánov verejnej moci a o nimi vykonaných úkonoch, ako aj z dôvodu overenia pravdivosti tvrdení sťažovateľa.

Zo spisového materiálu krajského súdu doručeného ústavnému súdu 23. marca 2007 vyplýva nasledujúci skutkový stav preskúmavanej veci:

Dňa 13. novembra 2006 faxom Polícia Českej republiky, Útvar pre odhaľovanie organizovaného zločinu, Služby kriminálnej polície a vyšetrovania v Prahe požiadala PPZ ÚJaKP Odbor pátrania o spoluprácu s tým že: „Na základe telefonické domluvy je třeba osobu jmenovaného T. A. B. zadržet a následne vyrozumět (...).“

Dňa 14. novembra 2006 v čase medzi 19. a 21. hodinou bol príslušným orgánom Slovenskej   republiky   faxom   doručený   Európsky   zatýkací   rozkaz   spolu   s   príkazom   na zatknutie sťažovateľa vydaných Obvodným súdom pre Prahu 6 pod sp. zn. 37 Nt 708/2006 zo 14. novembra 2006 (ďalej len „zatýkací rozkaz“).

Dňa 15. novembra 2006 o 08.10 h PPZ ÚJaKP Odbor pátrania sťažovateľa podľa § 15 zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze zadržalo, o čom bol spísaný záznam pod č. k. PPZ-950/JKP-OP-2006. Taktiež zo zápisnice PPZ ÚJaKP Odboru pátrania o dodaní   sťažovateľa   do   cely   policajného   zaistenia   (ďalej   len   „CPZ“)   vyplýva,   že sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode 15. novembra 2006 o 08.10 h a dodaný do CPZ toho istého dňa o 14.45 h. Dátum a čas dodania sťažovateľa do CPZ potvrdzuje aj záznam   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Bratislave   (ďalej   len   „KR   PZ“) o odovzdaní osoby na umiestnenie do cely policajného zaistenia.

Dňa 15. novembra 2006 o 19.35 h krajská prokuratúra pod sp.   zn. 1 KPt 80/06 spísala   zápisnicu   o oboznámení vyžiadanej osoby   –   sťažovateľa   -   s dôvodmi   zadržania, v ktorej sa k okolnostiam svojho zadržania sťažovateľ vyjadril takto: „Nie je mi jasné, prečo som bol zadržaný, ja som sa tr. činu uvedeného v EZR nedopustil.“ Túto zápisnicu sťažovateľ podpísal.

Toho   istého   dňa,   t. j.   15.   novembra   2006   o 20.15   h   krajská   prokuratúra   podala krajskému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Dňa 16. novembra 2006 krajský súd uznesením sp. zn. 4 Ntc 4/06 podľa § 17 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze vzal sťažovateľa do väzby a následne vydal príkaz na jeho prijatie do väzby.

Z tohto prehľadu je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľa o neexistencii právneho titulu na zadržanie jeho osoby nie sú opodstatnené. Zároveň je však potrebné dať sťažovateľovi za pravdu v tom, že príslušné dotknuté orgány skutočne vo svojich rozhodnutiach a záznamoch uvádzali nesprávny údaj o čase zadržania sťažovateľa, ktorý zjavne preberali zo záznamu o zadržaní   osoby   spísaného   pracovníkmi   PPZ   ÚJaKP   Odboru   pátrania,   ktorí   ako   čas zadržania osoby sťažovateľa uviedli 14. november 2006 o 08.10 h. Že to tak v skutočnosti nebolo,   svedčí   vyrozumenie   PPZ   ÚJaKP   Odboru   pátrania   z 27.   novembra   2006 adresovaného   krajskému   súdu,   v ktorom   je   uvedené,   že   k zadržaniu   sťažovateľa   došlo 15. novembra 2006 o 08.10 h a ďalej: «V rámci dokumentovania prípadu pri spracovaní tlačiva   „Záznam   o zadržaní   osoby“,   evidované   pod   č.   p.   PPZ-950/JKP-OP-2006   došlo k administratívnej chybe, konkrétne v dátume spracovania písomnosti, dátume zadržania osoby a dátume spracovania prílohy k písomnosti.»

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o neexistencii právneho titulu na zadržanie jeho osoby ústavný súd uvádza, že z informácií príslušných orgánov, ktoré mal ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vyplýva opak, preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   5   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ v sťažnosti   neuviedol   žiadne   argumenty   preukazujúce,   že   uznesením   najvyššieho   súdu mohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a preto ústavný súd odmietol túto časť   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   pri   jej   predbežnom prerokovaní   odmietnutá   ako   celok,   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať   o primeranom finančnom   zadosťučinení,   priznanie   ktorého   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007