znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., bytom B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods.   1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5 To 48/2004 a jeho uznesením z 27. mája 2004, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ntv II 13/2004 z 19. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. júla 2004 doručené podanie J. T., bytom B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.   Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci   vedenej   pod   sp. zn.   5   To   48/2004   a jeho uznesením   z 27.   mája 2004   o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorým zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru   a porušenia   čl.   50   ods.   2   ústavy   v spojení   s čl. 13   ods.   4   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv II 13/2004 z 19. mája 2004 o predĺžení väzby sťažovateľa.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Uznesením sudcu Okresného súdu v Žiline, sp. zn. 5 TP 19/01 z 21. februára 2001 som bol podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods.   1 písm.   a), písm. c), ods. 2 Trestného poriadku vzatý do väzby na tom základe, že mi bolo dňa 20. 02. 2001 vznesené obvinenie pre trestné činy vraždy a ublíženia na zdraví podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a § 223 Tr. zák. Väzba začala plynúť 20. 02. 2001 a v súčasnosti ju vykonávam v... Vec prejednáva Krajský súd v Košiciach pod číslom 2 T 33/02.

Na hlavnom pojednávaní konanom 03. 05. 2004 senát Krajského súdu v Košiciach avizoval   podanie   návrhu   Najvyššiemu   súdu   SR   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby a dotknutým   obžalovaným   umožnil   sa   k tomuto   návrhu   vyjadriť.   K uvedenému   som   sa vyjadril námietkou voči zákonnosti a neprimeranej dĺžke väzby, bez bližšieho odôvodnenia a poukazu na konkrétne skutočnosti svedčiace proti môjmu väzobnému stíhaniu.

Krajský súd posúdil moje vyjadrenie ako žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a o tejto rozhodol uznesením č. k. 2 T 33/02 na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04. 05. 2004 tak, že túto zamietol s konštatovaním, že dôvody väzby sa nezmenili a trvajú naďalej, s poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Ntv-II 60/03, ktorým mi bola väzba predĺžená nad 3 roky, do 31. 05. 2004.

Proti tomuto uzneseniu som podal dňa 07. 05. 2004 sťažnosť Najvyššiemu súdu SR, ku   ktorej   som   dňa   10.   05.   2004   zaslal   doplnok,   v ktorom   som   svoju   sťažnosť   obšírne zdôvodnil a poukázal na množstvo konkrétnych skutočností svedčiacich proti dôvodnosti väzby, ako aj na predchádzajúce konania o rozhodnutí o väzbe, v ktorých boli porušené aj moje Ústavou zaručené práva.

Najvyšší   súd   SR   ešte   skôr   než   sa   zaoberal   mojou   sťažnosťou   a podrobil   ju prieskumnému konaniu, v ktorom by sa zaoberal rozhodnými námietkami voči mojej väzbe, mi uznesením sp. zn. 4 Ntv II 13/2004, zo dňa 19. 05. 2004 predĺžil väzbu nad 4 roky do 31. 05. 2005.“

Podľa   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   až   následne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa a uznesením sp. zn. 5 To 48/2004 z 27. mája 2004 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol s poukázaním na rozhodnutie o predĺžení lehoty trvania   väzby   z 19. mája   2004,   pričom   sa   podľa   sťažovateľa   jeho   argumentáciou   proti trvaniu väzby nezaoberal a dôvody zamietnutia nevyjadril v odôvodnení v zmysle § 134 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku.

O nezákonnosti   takéhoto   postupu   a tiež   o paušálnosti   predlžovania   lehoty   trvania väzby,   o nedôslednosti   a o nepodložení   dôvodov   väzby   konkrétnymi   skutočnosťami vyplývajúcimi   aj   z vykonaného   dokazovania   pred   súdom   má   svedčiť   aj   skutočnosť,   že najvyšší súd označil sťažovateľa v odôvodnení za recidivistu, pričom 22. apríla 2004 na verejnom zasadnutí krajského súdu senát krajského súdu konštatoval, že sa na sťažovateľa v zmysle § 60 ods. 4 Trestného zákona hľadí akoby nebol súdený. Sťažovateľ uvádza, že v minulosti nebol za obzvlášť závažný trestný čin stíhaný. Táto skutočnosť bola uvedená v spise sp. zn. 2 T 33/02 aj v doplnení sťažnosti zaslanej najvyššiemu súdu 10. mája 2004. To, že výrok najvyššieho súdu v odôvodnení uznesenia označuje napriek tomu sťažovateľa za recidivistu, dokazuje, že najvyšší súd neskúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe a nepreskúmal ani len obsah trestného spisu sp. zn. 2 T 33/02. O predĺžení väzby najvyšší súd rozhodoval paušálne a bez náležitého odôvodnenia, čím porušil čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5   ods.   4   dohovoru.   Podobne   paušálne   a bez   náležitého   odôvodnenia   postupoval   aj v dvoch   predchádzajúcich   prípadoch,   keď   rozhodoval   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby. Najvyšší súd sa nezaoberal „námietkami vznesenými proti zákonnosti väzby“, čím porušil čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   ešte   pred   rozhodnutím   o predlžení väzby mal zaoberať jeho námietkami uvedenými v doplnení sťažnosti z 10. mája 2004 a až po   vyrovnaní   sa   s týmito   skutočnosťami,   teda   so   zreteľom   na   právo   osoby   na   riadne prieskumné   súdne   konanie,   mal   pristúpiť   k rozhodovaniu   o predĺžení   väzby v kontexte s prihliadnutím   na   závery   prieskumného   konania,   v ktorom   súd   preskúmava v zmysle §   72 ods.   1 Trestného   poriadku,   či   dôvody   väzby trvajú alebo či   sa   zmenili. Najvyšší súd napriek tomu najskôr rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby a až následne sa   zaoberal   sťažnosťou   s tým,   že   túto   zamietol   práve   aj   s poukazom   na   svoje   skoršie rozhodnutie o predĺžení väzby a znova zjavne bez toho, aby sa dôsledne vysporiadal so skutočnosťami uvedenými v dodatku sťažnosti, a bez riadneho odôvodnenia v zmysle § 134 ods.   2   Trestného   poriadku.   Týmto   postupom   mal   najvyšší   súd   vylúčiť   zo   zreteľa   pri rozhodovaní o sťažovateľovej väzbe „námietky k zákonnosti a k dôvodom väzby“.

Tým,   že   najvyšší   súd   v odôvodneniach   len   poukazoval   na   predchádzajúce rozhodnutia   o predĺžení   väzby,   je   podľa   sťažovateľa   osoba   pozbavená   osobnej   slobody diskvalifikovaná pri účinnom domáhaní sa svojho práva na osobnú slobodu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1.)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   (a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo) sp. zn. 5 To 48/2004, zo dňa 27. 05. 2004 o zamietnutí sťažnosti J. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 T 33/02, zo dňa 04. 05. 2004 porušil jeho ústavné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, a práva uvedené v čl. 5 ods. 1, 3, 4, a v článku 6 ods.   1,   a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.)   Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp.   zn.   4   Ntv   II/13/2004,   zo   dňa   19.   05.   2004 (a konaním, ktoré mu predchádzalo) porušil ústavné právo sťažovateľa J. T. uvedené v čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 50 ods. 2, a právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. l ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.   Táto   všeobecná   právomoc   trestného   súdnictva   zahŕňa   výlučné   oprávnenie na rozhodovanie   najmä   o   otázkach   viny   a   trestu   (okrem   konania   o   obžalobe   proti prezidentovi republiky, kde koná a rozhoduje ústavný súd).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00). Ústavný súd je oprávnený a povinný   vstupovať   do   právomoci   trestného   súdnictva   len   vtedy,   ak   by   konkrétnym trestným súdom vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by tieto   závery   boli   v príčinnej   súvislosti   s porušením   základného   práva   alebo   slobody. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne popreli ich účel a význam, alebo ak by účinky takejto interpretácie a aplikácie boli   nezlučiteľné   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná.

S poukazom   na   uvedené   a obsah   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   sústredil najskôr na preskúmanie námietky porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (...).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť a nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem...   pokiaľ   sa   tak   stane   v súlade   s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon   súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím... má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V súvislostiach sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej dobe prejednaná (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal porušenie   svojich   označených   ústavných   práv   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 To 48/2004 z 27. mája 2004, ktorým tento súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   T   33/02   zo   4.   mája   2004   o   zamietnutí   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Ustanovenie čl. 17 ods. 5 ústavy o tom, že do väzby možno vziať iba „na základe rozhodnutia súdu“, nadväzuje na čl. 17 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „osobná sloboda sa zaručuje“. Ústavodarca tým jasne vyjadril, aký veľký význam pripisuje jednak samotnej osobnej slobode jednotlivca a jednak úlohe súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej slobody. Podľa ústavy spomedzi všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré nesú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude   proti   nej   trestné   konanie   vedené   vo   väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto zodpovednosti   ústava   ustanovuje   formu   „rozhodnutia“,   a tým   dbá   o to,   aby   väzba   ako opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim obvinenému   základné   procesné   záruky   proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných v trestnom   konaní   (I.   ÚS   6/02).   Inými   slovami,   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS.   177/03, III. ÚS 7/00).

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 To 48/2004 namieta, že

„Najvyšší   súd   SR   sa   ešte   skôr   než   rozhodol   o predĺžení   väzby,   mal   zaoberať námietkami voči zákonnosti väzby uvedenými v doplnení sťažnosti z 10. 05. 2004, a až po vyrovnaní   sa   s týmito   skutočnosťami...   mal   pristúpiť   k rozhodovaniu   o predĺžení   väzby v kontexte... naproti tomu najskôr rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby, a až následne sa zaoberal mojou sťažnosťou s tým, že túto zamietol práve aj s poukazom na svoje skoršie rozhodnutie o predĺžení väzby, a znova zjavne bez toho, aby sa dôsledne vysporiadal so skutočnosťami   uvedenými   v dodatku   ku   sťažnosti   a bez   riadneho   odôvodnenia   v zmysle § 134 ods. 2 Tr. por.“.

Týmto   postupom   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   vylúčil   námietky „k zákonnosti a k dôvodom   väzby“ zo   zreteľa   pri   rozhodovaní   o jeho   väzbe.   V tomto   postupe   vidí diskvalifikáciu   možnosti   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   a jej   právneho   zástupcu „účinne sa domáhať práva nebyť pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý vyplýva z čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, a čl. 5 ods. 3, 4 Dohovoru, a taktiež je dotknuté jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 13 Dohovoru“.

V časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1 (ako to vyplýva z petitu sťažnosti; pozn.), 2 a 5 ústavy, ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.   Podľa   názoru   ústavného súdu   je sťažnosť   v tejto časti   zjavne neopodstatnená,   pretože   chýba   príčinná   súvislosť   medzi   označenými   článkami   ústavy a postupom najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ uvádza ako postup, ktorým by mali byť porušené sťažovateľom   označené práva.   Navyše,   na podporu   svojich   tvrdení   o porušení týchto   práv   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   nejakým   spôsobom preukazovali   alebo   signalizovali   vzájomnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom najvyššieho súdu a označenými základnými právami [čo sa týka nielen čl. 50 ods. 3 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktorý je označený bez akejkoľvek ďalšej zmienky a odôvodnenia].

Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 To 48/2004 v prvom rade poukázal na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej najvyšší súd konštatuje, že

„... tvrdenie obžalovaného, že... dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nie je u neho daný nič nemení na dôvodnosti podozrenia založeného na doposiaľ vykonanom dokazovaní, že v krátkom čase mal spáchať viacero úmyselných trestných činov z toho dva obzvlášť závažné úmyselné trestné činy, pričom trestný čin vraždy mal spáchať po tom, ako bol prepustený na slobodu.

Na základe týchto skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že u obžalovaného i naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por., pretože   i   naďalej   hrozí   dôvodná   obava   z konania   obžalovaného   uvedeného   v týchto ustanoveniach, t. j., že na slobode ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu a že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Na J. T. bola podaná obžaloba pre trestné činy, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia   slobody   s hornou   hranicou   trestnej   sadzby   najmenej   osem   rokov   a preto   je u obžalovaného daný aj dôvod väzby podľa § 67 ods. 2 Tr. por.“

Najvyšší   súd   svoje   uznesenie   o zamietnutí   sťažnosti   obžalovaného   (sťažovateľa) odôvodnil   aj   výsledkami   dosiaľ   vykonaného   dokazovania   a pretrvávaním   dôvodného podozrenia, že obžalovaný spáchal trestné činy, pre ktoré je na neho podaná obžaloba.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu, ktorým podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 zo 4. mája 2004, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť o prepustenie z väzby na slobodu, ide podľa názoru ústavného súdu o také rozhodnutie všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Článok 6 dohovoru sa totiž zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o predĺžení väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide   o procesné záruky   poskytované osobe nachádzajúcej   sa   vo   väzbe, v zásade   prísnejšia   právna   úprava   obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru.   Preto   je   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti a v jej petite poukazuje a cituje aj čl. 5 ods. 1 dohovoru, avšak bez akéhokoľvek ďalšieho špecifikovania jeho namietaného porušenia.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon   súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

Vo   vzťahu   k dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienke   uvalenia   väzby ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   pri   porušení   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru (v kontexte porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru) v súlade s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ (reasonable   suspicion)   treba   považovať   za   dôležitú   súčasť   záruk   každého   proti   jeho svojvoľnému zatknutiu či väzbe (napr. IV. ÚS 83/03). Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo nelogické,   aby   na   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   bol   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a aj   preukázaný.   Toto   je   cieľom   vyšetrovania   a súdneho   konania,   ktorého zákonný   a zákonnému   účelu   zodpovedajúci   priebeh   zabezpečuje   vyšetrovacia   väzba obvineného“ [rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) vo veci   sťažnosti   č.   8087/77   z 3.   mája   1978].   V dôsledku   toho   má   vyšetrovacia   väzba zabezpečiť   „nerušený   priebeh   oficiálneho   vyšetrovania   a následného   súdneho   konania“ (napr. rozhodnutie Komisie v prípade sťažností č. 8224/78 z 5. decembra 1978, č. 8118/78 z 19. marca 1981, č. 8339/78 z 12. júla 1979 a ďalších).

Ústavný súd považuje tento záver za osobitne dôležitý so zreteľom na dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý je samostatným dôvodom na uvalenie väzby,   pri   ktorom   sa   zužuje   možnosť   skúmať   dôvodné   podozrenie   inak,   než   je   to   pri existencii dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím... má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Sťažovateľ z tohto práva vyvodzuje oprávnenie podať návrh na preskúmanie procesných a hmotnoprávnych podmienok,   ktoré   sú   podstatné   pre   „zákonnosť“   tohto   pozbavenia   slobody   a právo   na konanie „spĺňajúce podstatné náležitosti“.

Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu zo 4. mája 2004, ktorú najvyšší   súd   uznal   ako   podanú   včas   a o ktorej   rozhodol   27.   mája   2004.   Ústavný   súd v súvislosti   s uvedenými   skutočnosťami   dospel   k   záveru,   že   nepovažuje   dĺžku   lehoty, v rámci ktorej najvyšší súd rozhodol, za takú, ktorá by nezodpovedala kritériám čl. 5 ods. 4 dohovoru,   a   zároveň   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   nepovažuje   za   svojvoľné   ani nedostatočné.   Preto   sťažnosť   v tejto   časti   takisto   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti;   k rovnakému   záveru   dospel   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu čl. 13 dohovoru.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namietal, že v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv II 13/2004 (v odôvodnení sťažnosti chybne uvedená sp. zn. Ntv - II 109/02) chýba bližšie odôvodnenie rozhodnutia   a   predovšetkým   chýbajú konkrétne dôvody,   pre ktoré bola väzba predĺžená vo vzťahu k jeho osobe. Najvyšší súd podľa neho v odôvodnení uvádza dôvody väzby bez toho, aby sa nimi zaoberal u každej osoby uvedenej v návrhu oddelene,   teda   tak,   aby   bola   ochrane   ústavných   práv   a základných   slobôd   poskytnutá náležitá starostlivosť a súdna ochrana. Dôvody väzby u obžalovaného sú spravidla vždy založené na špecifických okolnostiach vzťahujúcich sa na konkrétnu osobu, čas, miesto a okolnosti skutku, pre ktorý je stíhaná.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozhodoval o predĺžení lehoty jeho väzby paušálne a bez náležitého odôvodnenia, čím porušil čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tým, že sa podľa neho najvyšší súd nezaoberal „námietkami vznesenými proti zákonnosti väzby“, porušil čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vo   vzťahu   k namietanému uzneseniu   najvyššieho   súdu   o predĺžení   väzby   sp.   zn. 4 Ntv   II   13/2004   ústavný   súd   poukázal   na   časť   odôvodnenia,   z ktorej   vyplýva,   že   ide o rozsiahlu vec, v rámci ktorej vznikla potreba doplniť znalecké posudky a vypočuť ďalších svedkov. Najvyšší súd po preskúmaní spisového materiálu rozhodol, že

„... dôvody väzby u oboch obžalovaných pretrvávajú aj naďalej, keďže u oboch ide o recidivistov a aj teraz prejednávanej trestnej činnosti sa mali dopustiť vo väčšom rozsahu, plánovite a premyslene, čím je i naďalej daný dôvod väzby uvedený v § 67 ods 1 písm. c) Tr. por. Vzhľadom na tú skutočnosť, že sa obaja vyhýbali trestnému stíhaniu je daná obava, že by sa po prípadnom prepustení z väzby snažili vyhnúť trestnému stíhaniu [§ 67 ods. 1 písm. a) Tr. por.]. Napokon vzhľadom na právnu kvalifikáciu a podozrenie, ktoré u obžalovaných naďalej trvá, je daný i dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 2 Tr. por.

Doposiaľ nebolo možné vec právoplatne ukončiť nie zo subjektívnych dôvodov, ale vzhľadom na rozsah a obtiažnosť veci (rozsah viac ako 6000 strán) a potrebu vykonať ďalšie dôkazy, ktoré z objektívnych dôvodov nebolo ešte možné na hlavnom pojednávaní zrealizovať.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   uznesenia   dospel   k   záveru,   že   obsah uznesenia   najvyššieho   súdu   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   a jeho   odôvodnenia   dáva logické odpovede na otázku, prečo sú aj po uvedenej dobe dané, resp. prečo pretrvávajú dôvody väzby [vo vzťahu k dôvodom väzby platí to, čo ústavný súd uviedol v II. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia pod bodom 1 (s. 10 – 11) v súvislosti s predchádzajúcimi námietkami sťažovateľa s osobitným zreteľom na § 67 ods. 2 Trestného poriadku].

Najvyšší súd opieral svoje rozhodnutie o zistenie, že zákonné dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, ako aj podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku trvajú, čo znamená, že namietané uznesenie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim ako z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, tak aj z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (označený čl. 13 ods. 4 a čl. 50 ods. 2 ústavy sťažovateľ neodôvodnil; pozn.). Z týchto skutočností možno vyvodiť záver, že označeným   uznesením   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa,   pretože   chýba   príčinná   súvislosť   medzi   označenými   článkami   ústavy a dohovoru a uznesením najvyššieho súdu.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2005