znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 196/03-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. P., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. R. - H.,   N.,   vo veci   porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní sp. zn. 21 Nc 135/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. mája 2003 doručené podanie Mgr. R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. R. - H., N., označené ako «Sťažnosť proti porušovaniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj príslušných ustanovení „Deklarácie práv dieťaťa“ vyhlásenej rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 1386 zo dňa 20. 11. 1959». Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta prieťahy v konaní Okresného súdu v Žiline (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 21 Nc 135/00 vo veci starostlivosti o mal. S. P., v ktorom rodičia maloletého od roku 2000 postupne podávali okresnému súdu návrhy na   zverenie   do   výchovy, určenie   výživného   a úpravu   styku   s maloletým.   Podľa   tvrdení sťažovateľa: «Do dnešného dňa súd vo veci nerozhodol napriek tomu, že mal niekoľko znaleckých posudkov... Podľa mojej mienky mne a môjmu synovi je upierané základné ústavné právo a to právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 48 ods. 2, v ktorom sa   hovorí:   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“».

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Právo Mgr. R. P., rod. P., na prerokovanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nečinnosťou Okresného súdu v Žiline v konaní č. k. 21 Nc 135/00, bolo porušené.

V snahe zamedziť prípadnej ujme, ktorá by mohla byť spôsobená najmä maloletému synovi S. tým, že by zostalo v platnosti predbežné opatrenie Okresnému súdu v Žiline pod sp. zn. 21 Nc 135/00, žiadam, aby ústavný súd nariadil Okresnému súdu v Žiline, že je povinný zdržať sa vykonávania tohto právoplatného rozhodnutia až do rozhodnutia o mojej ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy ústavný súd berie do   úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenia základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“ (II.   ÚS   109/03),   „argumenty   v sťažnosti sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03),   resp.   že „na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   nemožno postup súdu   považovať   za   taký,   ktorý   by   signalizoval   pri   predbežnom   prerokovaní   možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd z predloženej sťažnosti a jej príloh, ako aj z informácie Okresného súdu v Žiline podanej vo veci sp. zn. 21 Nc 135/00 listom sp. zn. Spr 3505/03   zo   16.   septembra   2003   zistil,   že   ide   o konanie   o úpravu   práv   a povinností rodičov k mal. S. P. Vo veci bolo rodičmi maloletého od júna 2000 podaných na tento súd viacero návrhov, protinávrhov a opakovaných návrhov, s ktorými sa súd musel postupne vysporiadať.   Ako   matka,   tak   aj   otec   maloletého   podali   na   súd   návrhy   na   úpravu   práv a povinností k maloletému, ktoré následne vzali späť, ale zároveň obaja podali návrhy na vydanie predbežného opatrenia na úpravu práv a povinností k maloletému.

V súčasnosti   je   táto   zásadná   otázka   záujmu   dieťaťa   riešená   iba   predbežným opatrením, ktoré pretrváva do súčasnosti (a navyše sa v praxi nerealizuje), keďže vo veci samej doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd preto skúmal, či doterajšie konanie okresného súdu signalizuje možnosť zbytočných   prieťahov   zapríčinených   buď   jeho   nečinnosťou,   resp.   jeho   neefektívnym postupom, a došiel k záveru, že tomu tak nie je. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že súd sa na   návrh   sťažovateľa   musel   opakovane   zaoberať   rozhodovaním   o procesných   otázkach, vyriešenie   ktorých   zabralo   v súhrne   viac   ako   jeden   rok   konania.   Úkony   súdu   v danom období   preto   nesmerovali k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Išlo   o obdobie   od 14. februára   2001   do   29.   mája   2001,   keď   Okresný   súd   v Žiline   uznesením   sp.   zn. 21 Nc 135/2000 z 27. februára 2001 na návrh sťažovateľa preniesol príslušnosť na konanie vo   veci   na   Okresný   súd   v Poprade.   Krajský   súd   v Žiline   následne   uznesením   sp.   zn. 6 Co 976/01 z 29. mája 2001 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom období konal vo veci opätovne Okresný súd v Žiline, vydal predbežné opatrenie sp. zn. 21 Nc 135/2000 z 10. septembra 2001 o zverení mal. S. do výchovy matky.

Následne a v čase, keď súd už zabezpečoval nevyhnutné podklady pre rozhodnutie vo veci samej (prešetrovanie pomerov, zisťovanie príjmov rodičov),   uplatnil sťažovateľ námietku zaujatosti ako sudcov Okresného súdu v Žiline, tak aj Krajského súdu v Žiline. Obdobie od 28. novembra 2002 do 18. júla 2003, v ktorom súdy zhromaždili vyjadrenia sudcov   a vec   predložili   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý o námietkach   rozhodol   tak,   že   sudcovia   nie   sú   vylúčení   z konania,   predstavuje   ďalších 7 mesiacov.

Po vyriešení otázky zaujatosti sudcov okresného súdu sťažovateľ 30. júla 2003 podal opätovne návrh na prenesenie miestnej príslušnosti na konanie z Okresného súdu v Žiline na Okresný   súd   v Poprade,   v dôsledku   čoho   súd   v súčasnom   období   prešetruje   skutočnosti rozhodujúce pre určenie jeho príslušnosti. Z podnetu sťažovateľa tak opätovne dochádza iba k riešeniu   procesných   otázok,   čo   súdu   bráni   sústredenému   postupu   vo   veci   samej. Zohľadňujúc predmet konania je v záujme maloletého dieťaťa, aby súd rozhodol čo najskôr a trvalo   vyriešil   zabezpečenie   jeho   výchovy   a výživy,   pričom   otázka,   ktorý   súd   ako príslušný tak urobí, nemá podľa ústavného súdu pre vec zásadný význam.

Zohľadňujúc   predmet   konania,   jeho   právnu   a faktickú   zložitosť,   doterajší   postup súdu   a predovšetkým   správanie účastníka   konania (sťažovateľa   v konaní pred ústavným súdom)   ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   postup   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorá by odôvodňovala prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu preto odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003