znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 195/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenéhoadvokátomJUDr. Igorom Gažíkom,Bojnická cesta 7, Prievidza, vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom v konaní a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 806/2014z 23. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola14. decembra 2015 telefaxom doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 806/2014 z 23. septembra 2015(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažnosť bola doplnená predložením jej originálu 16. decembra 2015 a podanímoznačeným ako„Zaslanie prílohy k ústavnej sťažnosti“z 21. decembra 2015.

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal žalobu o náhradu škodyna Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“), ktorý žalobu v celom rozsahuzamietol. Proti zamietavému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Podľavyjadrenia sťažovateľa«[k]rajský súd na argumentáciu uvedenú v odvolaní porušenia postupu podľa ust. § 118 ods. 2, ods. 4 OSP poukázal na to, že súd v zmysle § 118 ods. 2 OSP nemá poučovaciu povinnosť ku vzťahu k účastníkom konania. Ďalej poukazoval na ustanovenie § 5 OSP, v ktorom je upravený postup pri poučovaní účastníkov a tiež podľa ods. 2 súdy takúto povinnosť nemajú, ak je účastník konania v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom. Na základe tejto úvahy došiel súd k záveru, že ustanovenia § 118 ods. 2, ods. 4 OSP sú vlastne poučovacou povinnosťou súdu, ktorú nie je povinný súd vykonať a preto vlastne k žiadnemu porušeniu nedošlo. V ďalšom krajský súd uvádza, že účastníci konania a ich právni zástupcovia mali dostatok možností sa vo veci vyjadriť a vo veci sa aj vyjadrovali. S týmto názorom súdu súhlasím, ale len potiaľ, pokiaľ nebola účastníkom konania žiadnym spôsobom odmietnutá možnosť vyjadriť sa vo veci. V zákone, v § 118 ods. 4 je však uvedené: „Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje názory a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd vyhlási dokazovanie za skončené.“ To znamená, že súd vyslovene má vyzvať účastníkov konania, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu. Uvedená výzva dáva jednoznačne najavo účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom, že majú poslednú možnosť v celom rozsahu zhrnúť celý priebeh konania a dokazovania tak, ako to oni vidia. Nejedná sa o to, že v rámci predchádzajúceho priebehu pojednávaní sa vyjadrovali k jednotlivým čiastkovým bodom a argumentovali a predkladali dôkazy. V tomto prípade sa jedná o upozornenie, že už ďalšie slovo nedostanú a majú zhrnúť celý priebeh konania. Nakoniec táto povinnosť je tu jednoznačne súdom ustanovená.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že„[k]rajský súd uviedol, že nie je preukázané, že v ústnom odôvodnení rozsudku nepoukázal okresný súd na premlčanie, že to nevyplýva zo zápisnice. Uvedené je pravda, nakoľko v zápisnici sa neuvádzajú dôvody rozhodnutia. To pokladám, za zásadnú chybu, lebo sú známe, okrem tohto i mnohé iné prípady, keď súd po vynesení rozsudku a jeho odôvodnení pri písomnom vyhotovovaní príde k záveru, že ústne odôvodnenie nie je správne a odporuje zákonu alebo skutkovému stavu.“a že„[k]rajský súd potom v ďalšom argumentuje a odôvodňuje, prečo premlčacia lehota mala uplynúť 31. 12. 2010. S názorom, že takto premlčanie môže nastať skôr, ako škoda vznikla, ako nastala škodová udalosť, to znamená všetky okolnosti, ktoré spôsobili vznik tejto škody. S týmto sa krajský súd vysporiadal tak (str. 8, 1. ods., 5. riadok), že som mal podať riadnu žalobu a problémy by neboli. Myslím si, že to nie je dostatočný argument na to, že je treba preventívne žalovať pred vznikom škody tak, ako to vyplýva z právneho názoru krajského súdu.“.

Sťažovateľ za ústavnoprávny rozmer porušenia označených práv považuje, že„[p]o procesnej stránke súd porušil ustanovenia § 118 ods. 2 a ods. OSP čo Krajský súd v Banskej Bystrici odôvodnil tým, že sa jedná o poučovaciu povinnosť súdu a preto uvedené ustavenia sú vlastne obsolventné. S uvedeným názorom nesúhlasím, lebo sa jedná o zásadné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, čo je vyjadrené i v judikatúre Najvyššieho súdu SR a iných súdov (v prílohe).“a že„[p]o stránke hmotno-právnej došiel súd k záveru, že môj nárok je premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty. Nevysporiadal sa s ustálenou judikatúrou, právnou teóriou a jeho názor je preto arbitrárny. Poukazujem najmä na rozhodnutia citoavné v diele Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel. Autora Imrich Fekete. Eurokodex 2011 str. 511 spolu s ďalšími v prílohe.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa článku 20, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn.: 15Co/806/2014 a jeho rozsudkom zo dňa 23. 09. 2015 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súd v Banskej Bystrici zo dňa 23. 09. 2015 sp. zn. 15Co/806/2014 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 355, 73 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu....

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu....

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva....

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Predmetom podanej sťažnosti je námietka arbitrárnosti napadnutého rozsudku,pričom sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom.

Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd už viackrátuviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnompredpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranus právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd sa v odvolacom konanízaoberal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľatotožnými s námietkami predústavným súdom, v napadnutom rozsudku sa s nimi vysporiadal a sťažovateľovi dalodpoveď na každý namietaný argument, čo z hľadiska ústavnoprávneho nie je možnépovažovať za exces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom máopodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnejslobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľnéa zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 224/2015).Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil. Sama skutočnosť, žesťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku nestotožňuje,ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a pretosťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu,ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, ktorá mu bola doručená v petite, neobsahuje označenie,ktoré ustanovenie, resp. právo čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu malo byťnapadnutým rozsudkom krajského súdu porušené, a teda ústavný súd nemohol spoľahlivoustáliť rozsah, v ktorom by mal o zásahu do uvedeného článku dohovoru konať.

Ústavný súd sa môže z obsahu sťažnosti len domnievať, že sťažovateľ mal na myslivyslovenie porušenia základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy). Napriektomu ústavný súd nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označeným právoma napadnutým rozsudkom.

Ústavný súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej právnemuzástupcovi sťažovateľa na odstránenie uvedeného nedostatku petitu sťažnosti a ustálilpredmet tohto konania tak, ako to je uvedené, pretože ani prípadné odstránenie uvedenýchnedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejtosťažnosti (m. m. III. ÚS 474/2015).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016