SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 195/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 21. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2005 žalobu proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „pôvodný žalovaný“) o náhradu škody spôsobenejpôvodným žalovaným pri dopravnej nehode 27. septembra 2003. Rozsudkom Okresnéhosúdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 171/2005 z 3. apríla 2007 bolasťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške 272 300 Sk (9 038,70 €). Na základeodvolania pôvodného žalovaného, ako aj vedľajšieho účastníka – spoločnosti Kooperatívapoisťovňa, a. s. (ďalej len „vedľajší účastník“), Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) rozsudok okresného súdu zrušil. Ďalším rozsudkom okresného súdu sp. zn.6 C 171/2005 zo 17. júla 2008 bola sťažovateľovi priznaná náhrada škody vo výške230 375 Sk (7 647,05 €), teda suma znížená o tých 41 925 Sk (1 391,66 €), ktoré vedľajšíúčastník po podaní žaloby sťažovateľovi uhradil. Rozsudkom krajského súdu sp. zn.6 Co 333/2008 z 25. novembra 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalobasťažovateľa bola zamietnutá. Na základe dovolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdusp. zn. 1 Cdo 40/2010 z 26. júla 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bolavrátená na ďalšie konanie.
Pôvodný žalovaný počas konania zomrel, a preto krajský súd v novom odvolacomkonaní už konal s novými žalovanými ⬛⬛⬛⬛ a (ďalej len „noví žalovaní“), teda s dedičmi po pôvodnom žalovanom. Rozsudkom krajskéhosúdu sp. zn. 6 Co 356/2011 z 27. júna 2012 bol rozsudok okresného súdu znova zmenenýtak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu po smrtipôvodného žalovaného bolo dedičské konanie po ňom podľa § 175h ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný tomu,kto sa postaral o pohreb, pozn.) zastavené. Keďže podľa § 470 ods. 1 Občianskehozákonníka dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané nákladyspojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovousmrťou, a keďže pôvodný žalovaný zanechal iba majetok nepatrnej hodnoty, noví žalovaníako dedičia žiaden majetok po pôvodnom žalovanom nenadobudli. Preto na nich aninemohla prejsť povinnosť uhradiť prípadné dlhy pôvodného žalovaného.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 bolodovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zamietnuté. Podľa najvyššieho súdukrajský súd správne posúdil otázku zodpovednosti za dlhy poručiteľa.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy opomenuli tú právnu skutočnosť, že popridlhoch pôvodného žalovaného je tu aj nárok na odškodnenie, ktorý vyplýva zo zákonnéhopoistenia motorových vozidiel v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnompoistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poistenízodpovednosti“). Nemožno teda poukazovať iba na dlhy pôvodného žalovaného bez toho,aby sa súdy zaoberali aj existenciou zákonného nároku vyplývajúceho zo zákona o poistenízodpovednosti. Vedľajší účastník totiž v tomto prípade neručí za veriteľa – poistenca, t. j.za toho, kto spôsobil škodu, ale plní priamo poškodenému. Dlh pôvodného žalovanéhov čase jeho smrti neexistoval, pretože povinnosť zaplatiť ďalšie zvýšenie odškodnenia zaškodu na zdraví vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia súdu určujúceho konkrétnuvýšku odškodnenia. Preto tento dlh ani nemohol byť zahrnutý do pasív dedičstva. Naprotitomu však existoval nárok sťažovateľa voči pôvodnému žalovanému na náhradu škody, akoaj nárok poistenca voči poisťovni, aby táto vzniknutú škodu uhradila namiesto neho.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) uvedené v čl. 46 ods. 1, § 48 ods. 2, čl. 20 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cdo 230/2012 zo dňa 14.8.2014 bolo porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 1Cdo 230/2012 zo dňa 14.8.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 eur (2 úkony á 139,83 eur - prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti + 2 x režijný paušál á 8,39 eur), ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta ⬛⬛⬛⬛, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 356/2011 z 27. júna 2012 vyplýva, že nímbol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 171/2005-205 zo 17. júla 2008 tak, žežaloba o zaplatenie sumy 230 375 Sk bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu dlhypôvodného žalovaného neprešli na nových žalovaných, keďže títo žiaden majetok po ňomnenadobudli. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval tým, že aj za danej situácie možno novýmžalovaným uložiť povinnosť nahradiť škodu, pretože by im žiadna povinnosť na plnenienevznikla, keďže by škodu za nich uhradil vedľajší účastník, nemožno s týmto názoromsúhlasiť. Ak chcel sťažovateľ dosiahnuť plnenie od vedľajšieho účastníka, mohol takýtonárok uplatniť v zmysle § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Pri uplatnení takého nárokuby mal poisťovateľ (vystupujúci v konaní ako vedľajší účastník) rovnaké postavenie akoosoba, ktorá škodu spôsobila, a sťažovateľ by mohol požadovať náhradu vzniknutej škody. Vpovinnom zmluvnom poistení platí totiž zásada, podľa ktorej poškodený môže náhraduškody požadovať buď od škodcu, alebo od poisťovateľa v rámci priameho nároku.Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako aj proti jeho poisťovateľovi,avšak plnenie môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má nárok na to istéplnenie proti dvom subjektom, avšak proti každému z nich z iného právneho dôvodu. Protiškodcovi ide o nárok na náhradu škody. Proti poisťovateľovi ide o osobitné právo na plneniezaložené na ustanovení § 15 zákona o poistení zodpovednosti. Postavenie škodcu a jehopoisťovateľa voči poškodenému je v takom prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľavoči veriteľovi, t. j. ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi ten istý dlh, pričom veriteľ nemôžedostať to isté plnenie dvakrát. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnildlh veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhého. Ak mohol eventuálnevzniknúť nárok sťažovateľa priamo voči vedľajšiemu účastníkovi, nemohol súd len nazáklade takejto skutočnosti vyvodiť nárok sťažovateľa voči novým žalovaným, pretože tonedovoľuje stav vyplývajúci z ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 230/2012 zo 14. augusta 2014 vyplýva, žením bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.6 Co 356/2011 z 27. júna 2012. Podľa názoru najvyššieho súdu dedičstvo sa nadobúdasmrťou poručiteľa, pričom dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva zaporučiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1Občianskeho zákonníka). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 175hods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V danom prípade preto krajský súd správne posúdilotázku zodpovednosti za dlhy pôvodného žalovaného, pretože ak smrťou poručiteľa majúprejsť dlhy na dediča, musí byť tento prechod dlhov spojený so súčasným prechodommajetkových práv na osobu, ktorá má vo vzťahu k tretím osobám nahradiť poručiteľa.Podmienkou zodpovednosti za dlhy poručiteľa je preto existencia vecí a práv, ktoré majúmajetkovú hodnotu. V prípade nepatrného majetku nemá kto za dlhy poručiteľa zodpovedať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu v spojenís argumentáciou krajského súdu je dostatočná a presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti,ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor,neznamená sama osebe porušenie označených práv.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na ustanovenie § 15ods. 1 zákona o poistení zodpovednosti, podľa ktorého náhradu škody uhrádza poisťovateľpoškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo protipoisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Z citovaného ustanovenia vyplýva (ako na to správne poukazuje krajský súd), žesťažovateľ mal na výber, či sa bude domáhať nároku na náhradu škody voči pôvodnémužalovanému alebo osobitného nároku na plnenie podľa § 15 zákona o poistenízodpovednosti voči poisťovateľovi (v konaní vystupujúcemu ako vedľajší účastník),prípadne oboch nárokov. Sťažovateľ sa rozhodol pre prvú možnosť, keď nárok uplatnil ibavoči pôvodnému žalovanému a poisťovateľa označil nie ako žalovaného, ale len akovedľajšieho účastníka. Za takéhoto stavu mali a mohli všeobecné súdy meritórne skúmať ibanárok uplatnený voči pôvodnému žalovanému. Keďže tento v priebehu konania zomrelso zanechaním iba nepatrného majetku, nemohli už noví žalovaní za jeho dlh zodpovedať,keďže žiaden majetok po ňom nezdedili. Otázku možnej priamej zodpovednostipoisťovateľa (vedľajšieho účastníka) podľa § 15 zákona o poistení zodpovednosti skúmaťnemohli, keďže sťažovateľ takýto nárok neuplatnil.
Za daného stavu nemožno procesný nedostatok vyplývajúci z rozhodnutiasťažovateľa uplatniť nárok len voči pôvodnému žalovanému zhojiť tými právnymi úvahami,ktoré teraz sťažovateľ uplatňuje. Ústavný súd má na mysli najmä úvahu, podľa ktorejrozsudok súdu o povinnosti nahradiť ďalšiu škodu má mať konštitutívny význam, čo byznamenalo, že uplatnený nárok nemohol patriť do dedičstva po pôvodnom žalovanom,pretože mal vzniknúť až neskôr. V skutočnosti rozhodnutiami súdov nároky na náhraduškody nevznikajú, pretože súdy iba deklarujú ich existenciu, ktorá je od času rozhodovaniasúdu nezávislá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015