znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 195/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24 apríla 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a zo   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 5960/2013 až sp. zn. Rvp 5966/2013 a sp.   zn.   Rvp   5970/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 11. októbra 2012 sp. zn. 17 NcC 340/2012, sp. zn. 17 NcC 339/2012, sp. zn. 17 NcC 338/2012, sp. zn. 17 NcC 334/2012, sp. zn. 17 NcC 329/2012, sp. zn. 17 NcC 327/2012, sp. zn. 17 NcC 324/2012 a sp. zn. 16 NcC 332/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 5960/2013 až sp. zn. Rvp 5966/2013 a sp. zn. Rvp 5970/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5960/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. januára 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 5960/2013 až sp. zn. Rvp 5966/2013 a sp. zn. Rvp 5970/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) z 11. októbra   2012   sp.   zn.   17   NcC   340/2012,   sp.   zn.   17   NcC   339/2012,   sp.   zn. 17 NcC 338/2012,   sp.   zn.   17   NcC   334/2012,   sp.   zn.   17   NcC   329/2012,   sp.   zn. 17 NcC 327/2012, sp. zn. 17 NcC 324/2012 a sp. zn. 16 NcC 332/2012 (týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Rimavská Sobota – ďalej len „okresný súd“) a im predchádzajúcim postupom.

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Čo   sa   týka obsahu   sťažností a sťažovateľkinej argumentácie, ústavný súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach,   napríklad   na   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka   doplnila   svoje   sťažnosti   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu 26. februára   2013.   V týchto   podaniach   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 5960/2013 až sp. zn. Rvp 5966/2013 a sp. zn. Rvp 5970/2013 týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaných   rozhodnutí   krajského   súdu   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že v týchto   konaniach   pred   ústavným   súdom   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajským súdom nikdy vydané neboli.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   17 NcC   322/2012 z 11. októbra   2012,   o   ktorom   sa   na   ústavnom   súde   vedie   na   základe   sťažovateľkinej sťažnosti samostatné konanie pod sp. zn. Rvp 5967/2013, spojil vo svojom prvom výroku na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne ním vedené pod sp. zn. 17 NcC   340/2012,   sp.   zn.   17   NcC   339/2012,   sp.   zn.   17   NcC   338/2012,   sp.   zn. 17 NcC 334/2012,   sp.   zn.   17   NcC   329/2012,   sp.   zn.   17   NcC   327/2012   a   sp.   zn. 17 NcC 324/2012, pričom ďalšími výrokmi tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Obdobne   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16 NcC   328/2012   z 11.   októbra   2012, o ktorom   sa   na   ústavnom   súde   vedie   na   základe   sťažovateľkinej   sťažnosti   samostatné konanie pod sp. zn. Rvp 5971/2013, spojil vo svojom prvom výroku na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne ním vedené o. i. aj pod sp. zn. 16 NcC 332/2012, pričom ďalšími výrokmi tohto uznesenia krajský súd rozhodol o otázke zaujatosti sudcov okresného súdu v týchto veciach.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti s uzneseniami krajského súdu, ktoré neexistujú, resp. ktoré krajský súd nikdy nevydal, nemožno túto príčinnú súvislosť konštatovať, preto ústavný súd mohol označené sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského   súdu. Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov.

V   tejto   veci   ústavný   súd   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory obsiahnuté   v   celom   rade   uznesení,   ktorými   rozhodol   o   skutkovo   rovnakých   veciach sťažovateľky, a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od týchto rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhať ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené, zohľadňujúc požiadavku princípu právnej istoty, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď, sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS   483/2013   z 15.   augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014