znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 195/2011-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť A. D., Rakúsko, zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000   p r i k a z u j e ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   D. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500 €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Krajský súd v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho zastúpenia A. D. v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet ustanovenej advokátky JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 195/2011-28   zo   16.   júna   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000 (ďalej aj „namietané konanie“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou namietaného   konania   vo   veci   zaplatenia   úverovej   pohľadávky   v sume   77   821,88   € v procesnom   postavení   žalovanej.   Žaloba   bola   podaná   ešte   3.   júla   2000   právnym predchodcom   žalobcu U.,   a. s.,   B.   Krajský   súd vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom z 28. marca 2007, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na zaplatenie sumy 1 969 654,57 Sk s prísl.   a na   náhradu   trov   konania.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   odvolací   súd uznesením   z 29.   mája   2009   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie konanie. Sťažovateľka poukázala na to, že ani po desiatich rokoch nedošlo k ukončeniu súdneho   sporu   a k vydaniu   konečného   rozhodnutia,   preto   podľa   jej   názoru   došlo v namietanom konaní k prieťahom.

Ústavný súd vyhovel žiadosti sťažovateľky a uznesením č. k. II. ÚS 195/2011-15 zo 4.   mája   2011   jej   ustanovil   za   právneho   zástupcu   v   konaní   pred   ústavným   súdom advokátku JUDr. D. K., P..

Ustanovená právna zástupkyňa podaním doručeným ústavnému súdu 3. júna 2011 odstránila   nedostatky   sťažnosti   a v   jej   doplnení   uviedla   podrobný   prehľad   procesných úkonov vykonaných v namietanom konaní. K dôvodom sťažnosti bližšie uviedla:

«... ja, sťažovateľka, mám zato, že postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn. 4Cb 338/00 bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože od začiatku súdneho konania, podania návrhu zo strany navrhovateľa, uplynula doba viac 10 rokov, pričom vec do dnešného dňa nie je právoplatne skončená.

Na prieťahy v konaní som sa obrátila svojím listom zo dňa 16.7.2010 na predsedu Krajského súdu v Prešove, v ktorom som žiadala o odstránenie prieťahov v konaní. Na môj list   mi   bola   doručená   odpoveď   predsedu   kolégia   Krajského   súdu   Prešov,   sp.zn. Spr 10096/2010 zo dňa 23.8.2010, z obsahu ktorej vyplýva, že moje práva nie sú porušené, pretože je to skôr na ujmu žalobcu. S názorom súdu nemožno súhlasiť, nakoľko nerešpektuje rovnosť zúčastnených strán v sporovom konaní, čo môže u mňa, sťažovateľky, vyvolať pocit zaujatosti súdu.

Podľa môjho názoru v prejednávanej veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn.:   4Cb   338/2000   sa   po   skutkovej   a   právnej   stránke   nejedná   o   náročnú   vec   a   na prerokovanie a platné rozhodnutie takéhoto sporu nie je potrebný takýto dlhý časový úsek a neprimeraný čas, t. j. vec sa už prejednáva viac ako desať rokov....

Pri kritériu „správanie účastníkov“ mám zato, že taktiež nie je možné ustáliť, aby v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahov v dôsledku správania sa sťažovateľky. Pri posudzovaní posledného kritéria, ktorým je postup samotného krajského súdu, je potrebné   poukázať,   že   súd   v   období   od   podania   návrhu   zo   strany   navrhovateľa   do vyhlásenia rozsudku zo dňa 28.3.2007, ako aj od zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Obo 181/2007, 60bo 103/2008 zo dňa 29.5.2009 do súčasnej doby nekonal dostatočne aktívne a sústredene a svojou neefektívnou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom konaní, čo má za následok porušenie základného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.»

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáhala   priznania primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, a to z dôvodu, že „porušenie môjho základného práva a slobody už nie je možné napraviť, ako aj v spôsobení ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch neistoty a úzkosti spojených s neprimerane dlhotrvajúcim stavom právnej neistoty (I. ÚS 15/02), ako aj neodstrániteľných následkoch, ktoré sa výraznou mierou podpísali na mojom zdravotnom stave (liečim sa na onkologické   ochorenie).   Takýmto   zdĺhavým   a   nezákonným   rozhodovaním   I.   stupňového súdu,   najmä   jeho   posledného   rozhodnutia   došlo   ešte   k   prehĺbeniu   mojich   útrap   tak psychických, ako aj ekonomických a zdravotných.“.

2.1 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1.   Krajský   súd   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.zn.:   4Cb   338/00   porušil základné právo A. D., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. A. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Krajskému   súdu   v   Prešove   prikazuje  ,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.zn.: 4Cb 338/00 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia A. D., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátke JUDr. D. K., P., vo výške 314,18 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

3. Na základe výzvy ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril krajský súd, zastúpený predsedom senátu konajúceho vo veci sťažovateľky JUDr. R. T., listom sp. zn. 4 Cb 338/2000 doručeným ústavnému súdu 18. júla 2011, ktorý k veci uviedol:

„Návrh   na   začatie   konania   bol   doručený   Krajskému   súdu   v   Prešove   3.7.2000 pôvodným   žalobcom   P.   a.s.,   B.   Predmetom   nároku   bolo   nezaplatenie   úverovej   zmluvy č. 3324-11036-156   zo   dňa   8.4.1993,   kde   splatenie   úveru   bolo   zabezpečené   záložnou zmluvou na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovanej sťažovateľky. Krajský súd mal problémy od začiatku s doručením výzvy žalovanej na vyjadrenie k sporu, kde túto výzvu nebolo možné doručiť žalovanej pre pobyt v zahraničí na neznámej adrese. Súd tu zisťoval cez políciu   a   rodinných   príbuzných   žalovanej   jej   pobyt,   čím   došlo   k   určitému   časovému zdržaniu do doby prvého vytýčenia pojednávania v roku 2002.

Samotný priebeh súdneho konania bol komplikovaný v dôsledku námietok žalovanej na   formu   realizácie   záložného   práva   záložným   veriteľom,   s   čím   bola   spojená   otázka platností kúpnej zmluvy, ktorú riešil iný okresný súd. Naviac, pri riešení otázky odstúpenia od   zmluvy   boli   problémy   preukázania   účinného   odstúpenia   od   zmluvy,   čo   vyžadovalo vypočutie svedkov.

Žalobca menil v priebehu súdneho konania návrh, zrealizoval svoje záložné právo napriek   námietkam   žalovanej,   preto   v   súdnom   konaní   bolo   potrebné   dokladať   ďalšie listinné dôkazy z oboch strán, preto aj súdne konanie nebolo možné skončiť na jednom pojednávaní.

Krajský   súd   vydal   vo   veci   rozhodnutie   a   po   podanom   odvolaní   vec   prešla rozhodovaním v druhom stupni. Odvolací súd doporučil vykonanie dokazovania znalcom, kde   krajský   súd   musel   niekoľkokrát   meniť   ustanovených   znalcov   pre   zaujatosť,   resp. dlhodobú nemoc znalca, pre ktorú po dlhšom čase aj odmietol vypracovať znalecký posudok a musel byť ustanovený ďalší znalec.

Ak krajský súd nerozhodol vo veci v kratšej dobe ako doposiaľ, tak nie je možné v plnej   miere   konštatovať,   že   na   takomto   stave   má   zavinenie   výlučne   súd,   pretože   aj odporkyňa mala snahu oddialiť rozhodnutie vo veci uvádzaním dôvodov spochybňujúcich nárok žalobcu, čo bolo potrebné preveriť a v danom štádiu aj dokazovaním znalcom. Aj na to je potrebné určitý čas, a to aj pre určitú nesúčinnosť žalovanej v súdnom konaní, keď nevedela preukazovať splácanie záväzkov z úveru a zotrvávala len na popieraní nároku žalobcu ako celku.

Krajský súd súhlasí, aby vo veci bolo rozhodnuté aj bez ústneho pojednávania.“

4. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 13. júla 2011 oznámila, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného krajským súdom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000:

Dňa 3. júla 2000 právny predchodca U., a. s., B. (ďalej len „žalobca“), podal žalobu o zaplatenie úverovej pohľadávky v sume 2 344 462,20 Sk proti sťažovateľke. Vec bola pridelená sudkyni Mgr. Z. S.  

Dňa 26. júla 2000 krajský súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 4. augusta 2000 žalobca zaplatil súdny poplatok za žalobu.

Dňa 5. septembra 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k žalobe (zásielka sa vrátila nevyzdvihnutá v odbernej lehote).

Dňa   17.   októbra   2000   krajský   súd   opäť   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila k žalobe (zásielka bola vrátená ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote).

Dňa 21. novembra 2000 krajský súd požiadal Mestský úrad P. (ďalej len „mestský úrad“) o doručenie zásielky sťažovateľke.

Dňa 14. decembra 2000 Mestská polícia P. (ďalej len „mestská polícia“) oznámila, že zásielku   sa   sťažovateľke   nepodarilo   doručiť   (údajne   je   sťažovateľka   dlhodobo odcestovaná).

Dňa   19.   júla   2001   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   sa   vyjadrila   k žalobe. Zároveň požiadal mestský úrad o doručenie zásielky sťažovateľke.

Dňa   6.   augusta   2001   mestská   polícia   oznámila,   že   zásielku   sa   sťažovateľke nepodarilo doručiť, keďže sa zdržiava v zahraničí.

Dňa 21. augusta 2001 krajský súd požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky v P.   (ďalej len „obvodné oddelenie PZ SR“) o vykonanie šetrenia o mieste terajšieho pobytu sťažovateľky.  

Dňa 19. septembra 2001 obvodné oddelenie PZ SR oznámilo, že sťažovateľka sa na adrese svojho trvalého pobytu zdržiava.

Dňa 3. októbra 2001 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k žalobe (zásielka nebola v odbernej lehote vyzdvihnutá).

Dňa 30. apríla 2002 krajský súd požiadal Okresný úrad P. (ďalej len „okresný úrad“) o zaslanie výpisu zo živnostenského registra sťažovateľky.

Dňa 2. mája 2002 krajský súd nariadil pojednávanie na 14. jún 2002.   Dňa   14.   mája   2002   okresný   úrad   doručil   výpis   zo   živnostenského   registra sťažovateľky.

Dňa   7.   júna   2002   krajský   súd   požiadal   mestský   úrad   o doručenie   zásielky sťažovateľke do vlastných rúk.

Dňa   11.   júna   2002   žalobca   požiadal   o odročenie   pojednávania   pre   účely mimosúdneho riešenia sporu.

Dňa 14. júna 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely zistenia adresy aktuálneho pobytu sťažovateľky a vyžiadania informácie od žalobcu o aktuálnej výške úverovej pohľadávky.

Dňa 27. júna 2002 mestská polícia oznámila, že sa nepodarilo zásielku sťažovateľke doručiť z dôvodu jej dlhodobého pobytu v zahraničí.

Dňa 1. júla 2002 krajský súd vyzval žalobcu, aby oznámil adresu miesta terajšieho pobytu sťažovateľky.

Dňa 26. júla 2002 žalobca oznámil, že mu nie je známa adresa pobytu sťažovateľky, má len informáciu, že sa zdržiava v Rakúsku (vo V.).

Dňa 8. augusta 2002 krajský súd požiadal obvodné oddelenie PZ SR o vykonanie šetrenia o mieste terajšieho pobytu sťažovateľky.  

Dňa 27. augusta 2002 obvodné oddelenie PZ SR oznámilo, že sťažovateľka sa trvale zdržiava na adrese: …, P.

Dňa 24. septembra 2002 krajský súd nariadil pojednávanie na 18. október 2002. Zároveň vyzval syna sťažovateľky Ľ. D. na oznámenie osoby vhodnej na ustanovenie za opatrovníka sťažovateľke.

Dňa 11.   októbra   2002 syn   sťažovateľky   telefonicky   oznámil, že sťažovateľka   sa ustanoví na pojednávanie nariadené na 18. október 2002.

Dňa 18. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom žalobca vzal čiastočne žalobu späť.   Pojednávanie bolo   odročené na 29.   november   2002   pre   účely   predloženia „života úveru“ a dôkazov o výške úverovej pohľadávky žalobcom.  

Dňa 24. októbra 2002 sťažovateľka požiadala o zaslanie rovnopisu žaloby. Dňa   25.   novembra   2002   žalobca   predložil   dôkazy   vo   veci   v súlade   so   závermi z pojednávania z 18. októbra 2002.

Dňa 27. novembra 2002 advokátka JUDr. K. predložila plnú moc na zastupovanie sťažovateľky v konaní.

Dňa 29. novembra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po vypočutí právnych zástupcov účastníkov bolo odročené na 17. január 2003 pre účely predloženia písomného vyjadrenia sťažovateľky k uplatnenému nároku a vykonania ďalšieho dokazovania. Dňa 15. januára 2003 sťažovateľka doručila písomné vyjadrenie k žalobe. Dňa   17.   januára   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí   svedkyne a vyjadreniach   právnych   zástupcov   účastníkov   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely predloženia požadovaných listinných dôkazov účastníkmi konania.

Dňa 21. januára 2003 sťažovateľka doručila protinávrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,   predmetom   ktorej   bol   prevod   založených   nehnuteľností,   spolu   s návrhom   na pristúpenie účastníkov (kupujúcich) do konania na strane žalobcu.

Dňa 5. marca 2003 žalobca predložil históriu úverového účtu v zmysle povinnosti uloženej súdom na pojednávaní 17. januára 2003.

Dňa 10.   marca 2003 krajský   súd   uznesením   podanie   sťažovateľky   označené ako „protinávrh“ vylúčil na samostatné konanie (právoplatné 11. apríla 2003).

Dňa 11. marca 2003 krajský súd uznesením priznal svedkyni Ing. Š. svedočné. Dňa 20. januára 2005 krajský súd požiadal Okresný súd Prešov o oznámenie čísla a stavu konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie. Dňa 26. januára 2005 Okresný súd Prešov oznámil, že nevedie takéto konanie. Dňa 28. januára 2005 krajský súd požiadal Okresný súd Poprad o oznámenie čísla a stavu konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Dňa   16.   februára   2005   Okresný   súd   Poprad   oznámil,   že   predmetná   vec   bola postúpená Okresnému súdu Svidník z dôvodu vylúčenia sudcov z prejednávania veci. Dňa 16. februára 2005 krajský súd požiadal Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) o oznámenie čísla a stavu konania o neplatnosť kúpnej zmluvy.

Dňa 28. februára 2005 okresný súd oznámil, že uvedené konanie je vedené pod sp. zn. 4 C 192/04 a je v počiatočnom štádiu.

Dňa 15.   marca 2005 krajský   súd   uznesením   zastavil   konanie v časti   o zaplatenie istiny v sume 374 807,63 Sk.

Dňa 31. marca 2005 krajský súd nariadil pojednávanie na 3. jún 2005. Dňa 3. júna 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustil zmenu návrhu v zmysle návrhu žalobcu. Pojednávanie bolo odročené na 23. september 2005 pre účely predloženia originálov zmluvnej dokumentácie žalobcom.

Dňa   15.   augusta   2005   žalobca   predložil   listinné   dôkazy   v zmysle   záverov z pojednávania konaného 3. júna 2005.

Dňa 25. augusta 2005 krajský súd požiadal okresný súd o oznámenie aktuálneho stavu konania vedeného pod sp. zn. 4 C 192/04.

Dňa   19.   septembra   2005   krajský   súd   odročil   pojednávanie   nariadené na 23. september 2005 na 3. október 2005.

Dňa   3.   októbra   2005   krajský   súd   zrušil   pojednávanie   z dôvodu   neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a ktorého je potrebné vypočuť.

Dňa   11.   októbra   2005   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   4.   november   2005. Zároveň opätovne vyzval okresný súd o oznámenie aktuálneho stavu konania.

Dňa 24. októbra 2005 okresný súd oznámil, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (sp. zn. 4 C 192/04) dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Dňa   31.   októbra   2005   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o odročenie pojednávania nariadeného na 4. november 2005 z dôvodu školenia. Zároveň ospravedlnila neúčasť sťažovateľky z vážnych zdravotných dôvodov.

Dňa 3. novembra 2005 krajský súd odročil pojednávanie na 9. november 2005.Dňa   9.   novembra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   žalobca   navrhol rozhodnúť vo veci čiastočným rozsudkom v časti dlžnej istiny. Pojednávanie bolo odročené na 23. november 2005.

Dňa 23. novembra 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po vyjadreniach právnej zástupkyne sťažovateľky bolo odročené na neurčito.

Dňa 10. apríla 2006 bola z dôvodu odchodu Mgr. S. z krajského súdu vec pridelená sudcovi JUDr. R. T.

Dňa 30. januára 2007 krajský súd nariadil pojednávanie na 15. február 2007. Zároveň vyzval   účastníkov   na   predloženie   kópií   listov   vlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli založené v prospech úveru.

Dňa   15.   februára   2007   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí   právnej zástupkyne sťažovateľky bolo odročené na 8. marec 2007 pre účely opätovného predvolania žalobcu   a predloženia   dokladov   o realizovaných   splátkach   úveru   sťažovateľkou. Sťažovateľka   zároveň doručila písomné vyjadrenie k žalobe, ako aj lekárske potvrdenie o trvaní jej pracovnej neschopnosti. Žalobca doručil zmenu petitu žaloby.

Dňa 16. februára 2007 krajský súd opätovne vyzval žalobcu na predloženie kópií listov vlastníctva.

Dňa 27. februára 2007 právna zástupkyňa sťažovateľky predložila doklady o splácaní úveru sťažovateľkou a kópiu listu vlastníctva č. 748, kat. územie P.

Dňa 5. marca 2007 krajský súd zaslal vyjadrenie sťažovateľky z 26. februára 2007 žalobcovi na vyjadrenie.

Dňa   7.   marca   2007   žalobca   doručil   stanovisko   k vyjadreniu   sťažovateľky z 26. februára 2007 a kópiu listu vlastníctva č. 748, kat. územie P.  

Dňa 8. marca 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd uznesením pripustil čiastočné späťvzatie žaloby v zmysle podania žalobcu zo 14. februára 2007. Pojednávanie bolo odročené na 28. marec 2007 pre účely vyžiadania stanoviska žalobcu k zaúčtovaniu výťažku z predaja zálohu.

Dňa   12.   marca   2007   krajský   súd   vyzval   žalobcu,   aby   sa   vyjadril   k zaúčtovaniu výťažku z predaja zálohu prednostne na úroky.

Dňa 14. marca 2007 krajský súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky stanovisko žalobcu k vyjadreniu sťažovateľky zo 7. marca 2007.

Dňa   26.   marca   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   vyjadrila   k stanovisku žalobcu zo 7. marca 2007.

Dňa 28. marca 2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým   bola   sťažovateľka   zaviazaná   na   zaplatenie   sumy   1   969   654,57   Sk   s prísl.   a na náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom bola sťažovateľka zároveň zaviazaná nahradiť štátu trovy konania v sume 391,30 Sk.

Dňa   23.   apríla   2007   krajský   súd   uznesením   vrátil   žalobcovi   preplatok   súdneho poplatku.

Dňa 18. mája 2007 sťažovateľka podala odvolanie proti rozsudku a doplňujúcemu rozsudku krajského súdu z 28. marca 2007, ako aj proti uzneseniu krajského súdu z 8. marca 2007 o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby.

Dňa   31.   mája 2007   bol   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľky.

Dňa   10.   júla   2007   najvyšší   súd   vrátil   spis   krajskému   súdu   bez   meritórneho rozhodnutia   z dôvodu   podaného návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov sťažovateľkou (doručený 25. júna 2007), o ktorom musí rozhodnúť krajský súd.

Dňa   20.   júla   2007   krajský   súd   uznesením   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 3. septembra 2007 bol spis opäť predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky.

Dňa 29. mája 2009 najvyšší súd uznesením zrušil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. marca 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 28. marca 2007, ako aj uznesenie krajského súdu z 8. marca 2007 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Dňa 4. júna 2009 bol spis vrátený krajskému súdu. Dňa 15. júla 2009 krajský súd nariadil pojednávanie na 24. september 2009. Zároveň vyzval žalobcu na predloženie výpočtu dlžnej istiny a príslušenstva pohľadávky v súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu.

Dňa 6. augusta 2009 žalobca doručil výpočet dlžnej sumy.Dňa 23. septembra 2009 žalobca doručil čiastočné späťvzatie žaloby. Dňa   24.   septembra   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito pre účely vyjadrenia sa sťažovateľky k čiastočnému späťvzatiu žaloby.

Dňa 29. septembra 2009 krajský súd nariadil pojednávanie na 3. november 2009. Zároveň vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na vyjadrenie sa k zmene a čiastočnému späťvzatiu žaloby.

Dňa 3. novembra 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,   že   súd   zváži   dokazovanie   znalcom   na   preukázanie   výšky   úverovej   pohľadávky. Žalobcovi zároveň uložil doručiť vyjadrenie a doklady o použití výťažku z predaja zálohu. Dňa 8. decembra 2009 žalobca doručil vyjadrenie v zmysle povinnosti uloženej na pojednávaní 3. novembra 2009.

Dňa 22. januára 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky vyčíslila trovy konania. Dňa 7. apríla 2010 krajský súd uznesením ustanovil znalkyňu z odboru ekonomiky a manažmentu Ing. L. na zistenie výšky dlhu sťažovateľky z poskytnutého úveru. Zároveň uložil sťažovateľke zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Dňa   13.   mája   2010   sa   sťažovateľka   odvolala   proti   uzneseniu   krajského   súdu zo 7. apríla 2010 v časti jej uloženej povinnosti zložiť preddavok na trovy dokazovania. Dňa 14. mája 2010 krajský súd vydal opravné uznesenie, ktorým uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania žalobcovi.

Dňa 18. mája 2010 ustanovená znalkyňa Ing. L. oznámila, že súdom definovaná znalecká úloha je predmetom skúmania znalca z odboru financií, v ktorom nie je zapísaná.Dňa 21. mája 2010 krajský súd uznesením ustanovil znalca z odboru financií Ing. K. Dňa 7. júna 2010 ustanovený znalec Ing. K. oznámil svoju predpojatosť vo veci. Dňa 9. júna 2010 krajský súd uznesením ustanovil znalkyňu z odboru financií Ing. C. na vypracovanie znaleckého posudku v lehote 30 dní (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2010 v spojení s opravným uznesením z 24. júna 2010).

Dňa   8.   februára   2011   krajský   súd   vyzval   ustanovenú   znalkyňu   na   predloženie znaleckého posudku.

Dňa 31. marca 2011 ustanovená znalkyňa Ing. C. doručila oznámenie o odmietnutí výkonu činnosti znalca z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.

Dňa   4.   apríla   2011   krajský   súd   uznesením   odvolal   Ing.   C.   z výkonu   znaleckej činnosti a ustanovil znalca Ing. B.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1 a zruší také rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 338/2000 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   posúdením   namietaného   konania   podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité – jeho predmetom je nárok na zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Na „komplikovaný“ priebeh súdneho konania poukázal vo svojom vyjadrení aj vo veci konajúci zákonný sudca. Podľa názoru ústavného súdu však vec nemožno hodnotiť ako skutkovo   zložitú   len   z dôvodu   potreby   vykonania   dokazovania,   pokiaľ   ide   o   výšku žalovanej sumy (a to aj znaleckým dokazovaním), keďže žalobca v priebehu konania menil žalobný   návrh prípadne   z dôvodu   iného   prebiehajúceho   konania,   ktoré   s namietaným konaním súviselo iba nepriamo (konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca   realizoval   záložné   právo).   Doterajšia   dĺžka   namietaného   konania   nebola   teda závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že aj sama sťažovateľka   prispela   svojím   správaním   k doterajšej   dĺžke   konania,   na   čo   poukázal   aj krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Na ťarchu sťažovateľky z pohľadu zbytočných prieťahov možno pripísať skutočnosť, že z dôvodu jej dlhodobého pobytu v zahraničí na neznámej   adrese   jej   v počiatočnom   štádiu   konania   nebolo   možné   doručiť   žalobu   ani predvolanie   na   pojednávanie.   Krajský   súd   preto   musel   zisťovať   pobyt   sťažovateľky prostredníctvom mestského úradu, polície, ako aj prostredníctvom rodinných príslušníkov. Z uvedeného dôvodu bola sťažovateľke doručená žaloba na vyjadrenie až po vyše 2 rokoch od   podania   žaloby,   pričom   sťažovateľka   sa   ustanovila   až   na   pojednávanie   nariadené na 18. október 2002. Na ďalších nariadených pojednávaniach sa sťažovateľka zúčastňovala len prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, čo je však vzhľadom na jej zdravotný stav odôvodnené.

V danom prípade však podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé konanie krajského súdu zapríčinené najmä jeho nečinnosťou.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v namietanom konaní a v tejto súvislosti zistil, že krajský súd spôsobil predĺženie konania predovšetkým svojou nečinnosťou. Poukazujúc na chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol v posudzovanom konaní nečinný v obdobiach:

- od 21. novembra 2000 (žiadosť o doručenie zásielky sťažovateľke) do 19. júla 2001 (opätovná výzva sťažovateľke na vyjadrenie sa k žalobe), teda takmer 8 mesiacov,

- od 3. októbra 2001 (výzva sťažovateľke na vyjadrenie sa k žalobe) do 30. apríla 2002 (žiadosť o zaslanie výpisu zo živnostenského registra sťažovateľky), teda 7 mesiacov,

- od 11. marca 2003 (uznesenie o priznaní svedočného) do 20. januára 2005 (žiadosť o oznámenie stavu vylúčeného konania o neplatnosť kúpnej zmluvy), teda 15 mesiacov,

- od 23. novembra 2005 (uskutočnilo sa pojednávanie) do 30. januára 2007 (výzva účastníkom na predloženie požadovaných listín), teda 14 mesiacov,

- od 8. decembra 2009 (žalobca doručil požadované vyjadrenie) do 7. apríla 2010 (uznesenie o ustanovení znalca), teda 4 mesiace,

-   od   2.   augusta   2010   (uplynula   lehota   na   predloženie   znaleckého   posudku) do 8. februára 2011 (výzva ustanovenej znalkyni na predloženie znaleckého posudku), teda 6 mesiacov.

Celkovo bol teda krajský súd v tejto veci nečinný 55 mesiacov, t. j. štyri a pol roka nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako žalovaná v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti krajského súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.

Obranu   krajského   súdu,   podľa   ktorého „musel   niekoľkokrát   meniť   ustanovených znalcov pre zaujatosť, resp. dlhodobú nemoc znalca, pre ktorú po dlhšom čase aj odmietol vypracovať znalecký posudok a musel byť ustanovený ďalší znalec“, nemožno akceptovať.Krajský súd uznesením z 9. júna 2010 ustanovil znalkyňu z odboru financií Ing. C. na   vypracovanie   znaleckého   posudku   v lehote   30   dní.   Predmetné   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2010 a v tento deň ustanovená znalkyňa prevzala aj spisový materiál. Napriek tomu, že súdna znalkyňa v súdom stanovenej lehote (do 1. augusta 2010) znalecký posudok nevypracovala, okresný súd na vzniknutú situáciu nereagoval. Až 8. februára 2011 krajský   súd   vyzval   súdnu   znalkyňu   na   predloženie   znaleckého   posudku.   Ustanovená znalkyňa 31. marca 2011 doručila krajskému súdu oznámenie o odmietnutí výkonu činnosti znalca z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku   (III.   ÚS   111/01).   V tomto   prípade   sa   tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahov v konaní aj v rámci tejto fázy znaleckého dokazovania.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   samotná   dĺžka   trvania   konania,   ktorá predstavuje 11 rokov, sama osebe signalizuje porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (aj keď vec bola 21 mesiacov aj na najvyššom súde   z dôvodu   rozhodovania   o opravnom   prostriedku,   čo   nemožno pripočítať   na ťarchu krajského súdu).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že krajský súd v namietanom konaní   nepostupoval   v súlade   s účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € z dôvodu, že porušenie jej základného práva už nie je možné napraviť, ako aj z dôvodu spôsobenia „ujmy   spočívajúcej   v   dlhoročných   pocitoch   neistoty   a   úzkosti   spojených s neprimerane   dlhotrvajúcim   stavom   právnej   neistoty...   ako   aj   neodstrániteľných následkoch, ktoré sa výraznou mierou podpísali na mojom zdravotnom stave“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   namietaného   konania,   ako   aj   podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch, považuje za primerané v sume 2 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia ustanovenou advokátkou   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   doplnenie sťažnosti   z 31. mája   2011).   Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2011   patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 € a režijný paušál dvakrát po 7,41 € [v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov],   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 261,82 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH (keďže advokátka   je   platcom   tejto   dane),   teda   sumu   52,36   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 314,18 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011