znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 195/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B., advokátkou JUDr. M. Š., K., a advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky Špeciálnym súdom v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 8/2005 a rozsudkom z 10. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007 doručená   sťažnosť   V.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 8/2005, ako aj v jeho rozsudku z 10. januára 2007, rovnako ako   aj   v uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní sp. zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu   podanej   sťažnosti   vyplynuli   tieto   relevantné   skutočnosti   tvrdené sťažovateľom:

«V mojej   trestnej   veci   sa   podľa   ust.   §   160   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného do 01. 01. 2006   (ďalej   len   Trestný   poriadok)   začalo   trestné   stíhanie   uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru sp. zn. VKE -7/OVOZTČ-BH-2002 zo dňa 28. 02. 2002 a súčasne   podľa   ust.   §   163   ods.   1   Trestného   poriadku   mi   bolo   vznesené   obvinenie zo spáchania   pokračujúceho   trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1,   5   Trestného zákona   v spolupáchateľstve   podľa   §   9   ods.   2   Trestného   zákona   v jednočinnom   súbehu s trestným činom porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Aj   napriek   tomu,   že   trestné   stíhanie   v mojej   veci   začalo   a 28.   02.   2002   orgány prípravného   konania   do   trestného   spisu   doložili   a zdokumentovali   dôkazy   –   výsluchy svedkov,   zápisnice   z prehliadok   nebytových   priestorov,   uznesenia   o ustanovení   znalcov a ďalšie dôkazy, ktoré boli získané a vykonané pred 28. 02. 2002 v inej trestnej veci vedenej pod   sp.   zn.   KUV-15/OVEK-2002,   kde   bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   trestný   čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, 3 Trestného zákona. Nie je mi známe, akým spôsobom pokračovala a skončila trestná vec vedená pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002, ale toto   trestné   konanie   žiadnym   procesným   úkonom   nebolo   spojené   s trestným   konaním v mojej veci. Faktom však je, že vyšetrovateľom vykonané dôkazy v tejto veci boli zaradené do   môjho   spisového   materiálu   a po   skončení   prípravného   konania   boli   tieto   dôkazy oboznámené, resp. vykonané pred Špeciálnym súdom v Pezinku...

Medzi najzásadnejšie dôkazy, ktoré boli vyšetrovateľom v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002 získané a neskôr boli na hlavnom pojednávaní vykonané a vyhodnotené   v mojom   trestnom   konaní,   patria   príkazy   na   vykonanie   prehliadok nebytových priestorov a uznesenie sp. zn. KUV-15/OVEK-2002 zo dňa 06. 02. 2002, ktorým podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ pribral ako znalca Kriminalisticko- expertízny   ústav   Policajného   zboru   v B.,   ktorého   úlohou   bolo   „zaistiť   v elektronickej podobe   dáta   a programy,   dokumentačné   materiály   ekonomickej   činnosti   spoločnosti   B., s. r. o., so sídlom v K. a spoločnosti H., o. c p., a. s., so sídlom v K., a tento úkon vykonať dňa 06. 02. 2002 priamo v kancelárskych priestoroch spoločnosti v K.“. Okrem toho, že znalecké dokazovanie bolo nariadené v inej trestnej veci, pred začatím konania v mojej trestnej veci je toto uznesenie nezákonné aj z toho dôvodu, že vyšetrovateľ podľa ust. § 105 ods. 1 Trestného poriadku pribral za znalca nie osobu zapísanú do zoznamu znalcov, ale znalecký ústav, ktorý je možné do konania pribrať za podmienok uvedených v ust. § 110 Trestného poriadku.

Ďalej   takto   pribratému   znalcovi   nebola   uložená   úloha   súvisiaca   s objasnením skutočnosti dôležitej pre trestné konanie, na ktorú sú potrebné odborné vedomosti znalca, ale úlohou znalca malo byť zaistiť v elektronickej podobe dáta a programy.

V tejto   súvislosti   poukazujem   na   to,   že   dôkazy   sa   v trestnom   konaní   zaisťujú postupom podľa ust. § 78 resp. § 79 Trestného poriadku., ale rozhodne nie znalcom. Takýto postup vyšetrovateľa je v priamom rozpore s judikatúrou R 37/1984, podľa ktorej znalec sa v posudku nemôže opierať o zistenia, ktoré sám učinil priamo na mieste činu...

Tieto absolútne nezákonne získané dôkazy boli následne použité v mojej trestnej veci v rámci znaleckého dokazovania vykonaného znalcom z odboru ekonomika a podnikanie, odvetvie účtovníctvo Ing. M. M., ktorý dňa 15. 11. 2002 podal znalecký posudok č. 01/2002 a dňa 19. 11. 2002 znalecký posudok č. 6/2003. (...) Z celého dokazovania vykonaného Špeciálnym súdom v Pezinku vyplynulo, že jediným dôkazným prostriedkom preukazujúcim existenciu zmlúv o pôžičke a tichom spoločenstve, výške vkladov a výnosov a počte a výške súm vkladateľov, ktorým sme nemali vyplatiť ich vklady, boli len tieto znalecké posudky, pretože orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľ a predsedkyňa senátu Špeciálneho súdu v Pezinku predmetné zmluvy do spisového materiálu nezabezpečili, resp. ich z toho vyradili a odmietli všetky naše návrhy na vypočutie obchodných partnerov ako svedkov, v dôsledku čoho mi bolo upreté právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi o skutočnostiach, ktoré sa mi kladu za vinu. (...)

Postoj prvostupňového súdu vo vzťahu k zmluvám, ktoré jediné mohli preukázať, že naše   spoločnosti   mali   obchodné   vzťahy   s našimi   obchodnými   partnermi   –   svedkami v trestnom konaní je nepochopiteľný, pretože na neverejnom zasadnutí dňa 15. 11. 2002 pri predbežnom   prejednaní   obžaloby   nepovažoval   súd   za   potrebné   v ďalšom   konaní   sa zaoberať tým, že dôkazový materiál neobsahuje svedecké výpovede osôb, ktorým vznikla škoda v príčinnej súvislosti s konaním uvedeným v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní však už riešenie tohto zásadného odmietol vykonať. (...)

S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že pokiaľ boli dáta v elektronickej podobe získané nezákonne a v inom trestnom konaní, aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré nadväzujú na tento nezákonným spôsobom získaný dôkaz, a to znalecké posudky Ing. M. M., sú rovnako nezákonné. (...)

Konajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s mojou námietkou, že moje trestné   stíhanie   na   Slovensku   po   tom,   ako   som   bol   privezený   z Chorvátskej   republiky, je nezákonné   z dôvodu,   že   mi   doposiaľ   nebolo   doručené   rozhodnutie   ministerky spravodlivosti Chorvátskej republiky o mojom vydaní na trestné stíhanie. Originál tohto rozhodnutia nie je ani v spisovom materiály. V spise je len fotokópia tohto rozhodnutia v chorvátskom jazyku a anglickom preklade. Úradný preklad do slovenčiny chýba, a preto súd tento dôkaz nevykonal, neoboznámil ho prečítaním, v dôsledku čoho súd nepovažoval za potrebné ani zistiť, či sú splnené zákonné požiadavky vyplývajúce z ust. § 388 Trestného poriadku vo vzťahu k tomu, či som bol vydaný na trestné konanie s výhradou a rovnako súd neskúmal, či v mojom prípade nebola uplatnená zásada špeciality podľa § 389 Trestného poriadku. (...)

Poukazujem aj na to, že aj bez úradného prekladu rozhodnutia v chorvátskom jazyku sa dá zistiť, že na trestné stíhanie bola vydaná iná osoba, nie ja, pretože na trestné stíhanie bol vydaný občan označený ako V. F., syn J. a I. F., narodený vo V., pričom ja som sa narodil..., môj otec sa volal J. F. a rodné priezvisko matky bolo F. (...)

Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   a   hlavne   princípy   riadneho a spravodlivého procesu tak, ako tieto plynú z ust. § 90 Ústavy SR a čl. 6 a nasl. Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces, ako aj pojem právneho štátu (čl. 6 DĽP a čl. 1 Ústavy SR) a vylučujúcom ľubovôľu pri rozhodovaní, je možnosť účastníka konania pred súdom vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Túto   možnosť   je   nutné   v naznačených   súvislostiach   interpretovať   tak,   že   pokiaľ účastník konania pred súdom navrhuje vykonanie zásadných dôkazov k preukázaniu svojho tvrdenia a to zákonom stanoveným spôsobom, nie je súd povolaný k tomu, aby realizáciu takto navrhnutých dôkazov bez ďalšieho odmietol, prípadne sa takto navrhovanými dôkazmi vôbec nezaoberal.

Prípadné   odmietnutie   vykonať   navrhované   dôkazy   musí   byť   odôvodnené vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom   preukazujúcim   nepotrebnosť   či   nadbytočnosť takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich k odôvodnenému   záveru,   že   celé   trestné   konanie   nebolo   vedené   objektívne   a zjavne nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu (III ÚS 51/96).

Procesné podmienky konania vyjadrené príslušnou právnou úpravou (rešpektujúcou ústavnú úroveň) sú neprekročiteľnou hranicou, v rámci ktorej a iba nej sa musí trestné konanie   a trestný   proces   odohrávať.   Tieto   hranice   vyjadrujú   snahu   demokratickej spoločnosti vykonávať trestné konanie objektívne a spravodlivo (nález ÚS III 471/99). (...) Počas   súdneho   konania   som   opakovane   poukazoval   na   skutočnosť   nezákonnosti tohto konania z dôvodu, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd. Obžaloba bola podávaná na Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   s právomocou   špeciálneho   súdu,   kde   po   niekoľkých mesiacoch, bez procesného rozhodnutia, sa vec „ocitla“ na špeciálnom súde v Pezinku i napriek tomu, že vec mal na krajskom súde v Banskej Bystrici pridelenú zákonný sudca JUDr. G.!

V rozpore s v tom čase platným Trestným poriadkom Krajský súd v Banskej Bystrici nepostupoval podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku a teda predseda senátu nepreskúmal obžalobu   a nerozhodol,   či   ju   predbežne   prejedná   v senáte,   alebo   či   nariadi   hlavné pojednávanie.

Ku dňu účinnosti ust. § 454ab Trestného poriadku bol Krajský súd v Banskej Bystrici povinný   postupovať   v súlade   s ust.   §   187   ods.   1   a s   §   188   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku – keďže podľa § 454ab Trestného poriadku obžaloba nebola podaná a do 15. 4. 2005 nebolo nariadené ani hlavné pojednávanie, mal v spojení s § 454aa ods. 1 posledná veta Trestného poriadku postúpiť vec Špeciálnemu súdu, resp. Krajskému súdu v Košiciach (čl. 152   ods.   4   Ústavy   SR   a   §   454aa   ods.   1   bez   poslednej   vety)   v súlade   s využitím ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku.

Tejto povinnosti ho nezbavilo ani ustanovenie § 454ab Trestného poriadku účinné od 15. 4. 2005, ako to s využitím „princípu argumentum a contrario“ tvrdí a tvrdil celú dobu súdneho konania senát Špeciálneho súdu v Pezinku...

Ťažko hovoriť v súlade s vyššie uvedeným o „spravodlivom procese“ za situácie, kedy   obžaloba   bola   na   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   podaná   dňa   8.   júna   2005   a na základe tejto obžaloby bol dňa 9. 6. 2005!, t. j. nasledujúci deň (?!) po „preštudovaní trestného spisu“, ktorý má 58.500 strán, podaný návrh na predĺženie väzby obžalovaného, vtedy už súdnej a to s konštatovaním že „v trestnom spise sa nachádza dostatok dôkazov“ o dôvodnosti jej ďalšieho trvania.

Ak teda boli ohľadne skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, vykonávané úkony tvoriace inak obsah prípravného konania v čase, kedy ešte nebolo začaté trestné stíhanie vo veci, ide o podstatnú vadu konania, ktoré predchádzalo už podaniu obžaloby.

Výsledky   konania,   ktoré   je   touto   vadou   zaťažené,   sú   nepoužiteľné   v konaní   pred súdom ako dôkazy a uvedenú vadu nie je možné pred súdom napraviť inak ako vrátením prokurátorovi vec na došetrenie. (R 15/1991-1).

Už   v prípravnom   konaní   mi   bolo   upreté   právo   na   obhajobu,   keď   mi   zo   strany vyšetrovateľov   nebolo   umožnené   oboznámiť   sa   s výsledkami   vyšetrovania   v celosti. Do chvíle, kedy došlo k inštitútu oboznámenia, ani obžalovaní ani obhajoba spis nepoznali, bolo im odopreté právo do spisu nahliadať. Inštitút oboznámenia sa u mňa vykonal tak, že v čase kedy som bol vo väzbe, kedy som musel dodržiavať stanovený režim väzby, mi na preštudovanie   spisu   bol   stanovený   presný   počet   dní,   ktorý   nezodpovedal   rozsahu   spisu (58 461 strán).

... Limitovaný väzobným poriadkom som sa mohol so spisom oboznamovať iba v čase od 8.30 hod. – do 11.30 hod. a potom od 13.00 hod. do 15.00 hod., čo spolu činilo 130 hodín čistého času. Ak si vydelíme počet strán zväzku spisu počtom hodín oboznámenia, (58 461 : 130) dostaneme sa k tomu, že za jednu hodinu mi bolo umožnené preštudovať (preštudovať by sa nemalo rovnať slovu prečítať) 449,7 – 450 strán.

Pri skončení vyšetrovania podľa § 166 ods. 1 TP je vyšetrovateľ povinný predložiť obvinenému na preštudovanie celý spis. Ak za takejto situácie obvinený nie je oboznámený so všetkými dôkazmi obsiahnutými v spise, ide o vadu konania, ktorá po podaní obžaloby môže odôvodniť postup podľa ust. § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie) R 15/91-III.

Tento „nedostatok“, ktorý ani nie je možné ničím zhojiť, ešte prehĺbil špeciálny súd. Spôsob,   akým   sa   vykonávalo   dokazovanie   predsedkyňou   senátu,   bol   v úplnom   rozpore so základnými zásadami trestného konania a ignorácia zákona samotným súdom (!) nemá obdobu.

Celé dokazovanie prebiehalo v duchu „náhodného výberu“ predvolaných svedkov, ako i „náhodného“ vykonania listinných dôkazov. Táto zásada „špeciality“ vykonávania dôkazov nie je v konaní pred súdom mysliteľná.

Už   vôbec   nehovoriac   o tom,   že   flagrantným   spôsobom   bola   porušená   základná zásada trestného konania – zásada ústnosti...

V zmysle ust. § 211 ods. 1 Trestného poriadku, namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za potrebný a prokurátor aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak   sám   požiadal,   aby   sa   hlavné   pojednávanie   konalo   v jeho   neprítomnosti;   o tejto skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený.

Jediné výnimky zo zásady ústnosti upravuje ust. § 211 Trestného poriadku. Ani jeden z obžalovaných však súhlas s výkonom svedeckých výpovedí formou čítania zápisníc nedal. (...) Kauza   nazývaná   s obľubou   „kauzou   nebankových   inštitúcií“   (...)   podľa   orgánov činných v trestnom konaní a podľa špeciálneho súdu – obzvlášť závažnou nie je. Súd totiž za situácie, kedy znalec zodpovedal iba na časť otázok, ktoré mu boli uznesením nariaďujúcim znalecké   dokazovanie   položené,   ďalšie   dokazovanie   (vrátane   kontrolného   znaleckého posudku, resp. aspoň dopracovanie znaleckého posudku o pôvodne položené otázky) an blok zamietol. O pribratí dvoch znalcov tak, ako to má na mysli zákon, sa nikdy ani len neuvažovalo.

Pri takejto ignorácii práva na spravodlivý proces, ostávajú už iba na okraji otázky – aké presne kritériá viedli v takejto „smiešnej kauze“ k povereniu práve Ing. M. – človeka, ktorý nemal žiadne odborné skúsenosti s vypracovávaním znaleckých posudkov.

Bez komentára ostáva i fakt, kedy na hlavnom pojednávaní vyšlo najavo, že znalec vypracoval znalecký posudok spolu s ďalšími piatimi osobami, ktoré nielenže neboli vzaté do znaleckého sľubu, ale neboli a ani nie sú vedené v žiadnom zozname súdnych znalcov pre tento odbor.

Takže   bez   povšimnutia   ostala   ustálená   súdna   prax   (judikát   R   55/1974)   –   kedy ustanoviť znalcom osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov je možné iba vtedy, ak nie je pre odbor znalec do zoznamu zapísaný, ak už zapísaný znalec do zoznamu nemôže úkon   realizovať,   alebo   ak   by   realizácia   posudku   už   zapísaným   znalcom   bola   spojená s neprimeranými ťažkosťami.

A zjavne aj judikát R 29/86, podľa ktorého Posudok, ktorý nevypracoval poverený znalec, ale vypracovala ho pod jeho menom iná osoba, ktorá nebola do konania ako znalec pribratá, nie je použiteľný ako znalecký posudok. (...)

Prípadné   odmietnutie   vykonať   navrhované   dôkazy   musí   byť   odôvodnené vyčerpávajúcim   a presvedčivým   spôsobom   preukazujúcim   nepotrebnosť   či   nadbytočnosť takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich k odôvodnenému   záveru,   že   celé   trestné   konanie   nebolo   vedené   objektívne   a zjavne nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu (III ÚS 51/96).

Úplne ukážkovo boli porušené moje práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces na poslednom hlavnom pojednávaní na Špeciálnom súde v Pezinku konanom dňa 10. 01. 2007, kedy predsedkyňa toto hlavné pojednávanie ani neotvorila, nezistila ani to, či sa hlavného pojednávania zúčastnili osoby, ktoré naň boli predvolané (§ 205 Trestného poriadku),   neoboznámila   podstatný   priebeh   doterajšieho   pojednávania   a   opakovane bezdôvodne odmietla udeliť mne, ako aj môjmu obhajcovi slovo. Tým, že nám neudelila slovo, zbavila nás možnosti upozorniť ju na protiprávnosť jej konania, ako aj na to, že hlavného pojednávania sa nezúčastnil náhradný sudca JUDr. J. Š., ktorý bol opatrením č. 6 predsedu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. Spr 199/2005 zo dňa 03. 03. 2005 určený podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku za náhradného sudcu v senáte 2Tš s tým, že jeho povinnosťou podľa tohto opatrenia bolo zúčastniť sa celého hlavného pojednávania (§ 219 ods. 2 Trestného poriadku). Tým, že predsedkyňa senátu nezisťovala účasť predvolaných osôb,   nemala   vedomosť   ani   o tom,   že   hlavného   pojednávania   dňa   10. 01.   2007   sa nezúčastnila spoluobžalovaná Ing. A. M., bez prítomnosti ktorej podľa ust. § 202 ods. 3 Trestného poriadku hlavné pojednávanie nebolo možné vykonať, nakoľko neboli splnené podmienky uvedené v ust. § 202 ods. 4 Trestného poriadku. Neprítomná spoluobžalovaná Ing. M. nedala súhlas k vykonaniu hlavného pojednávania bez jej prítomnosti. (...) Tým,   že mi predsedkyňa   senátu   2Tš na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   dňa 10. 01. 2007   odmietla   bezdôvodne   udeliť   slovo,   mi   bola   odňatá   možnosť   na   tomto pojednávaní vzniesť námietku zaujatosti voči nej a niektorým ďalším sudcom Špeciálneho súdu   v Pezinku   a prokurátorom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky. Bezprostredne po pojednávaní som preto tieto námietky zaujatosti podal   písomne,   pričom   doposiaľ   o týchto   nebolo   rozhodnuté.   Na   verejnom   zasadnutí konanom   dňa   29.   05.   2007   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   predseda   senátu s odvolaním sa na ust. § 235 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 213 ods. 1 Trestného poriadku,   prečítal   písomné   vyjadrenia   osôb,   voči   ktorým   moje   námietky   zaujatosti smerovali a týmto považoval vec za vybavenú. S takýmto postupom však v žiadnom prípade nemôžem   súhlasiť,   pretože   doposiaľ   som   neobdržal   rozhodnutie   podľa   §   31   ods.   3 Trestného poriadku a bola mi aj odňatá možnosť podať opravný prostriedok. Nehovoriac o tom, že do vybavenia námietky zaujatosti v merite veci, nemalo byť zákonne rozhodnuté. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndt 6/2004 zo dňa 20. 12. 2004 súd rozhodol o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní. V dôsledku toho sa   zmenilo   postavenie   poškodených   v zmysle   §   43   ods.   1   Trestného   poriadku   tak,   že poškodení už nemohli v priebehu trestného konania vykonávať práva poškodených uvedené v ust.   §   43   ods.   1,   2   Trestného   poriadku,   s výnimkou   práva   vyjadriť   sa,   či   súhlasia s trestným stíhaním podľa § 163a ods. 1 Trestného poriadku, resp. práva vziať takýto súhlas späť (§163a ods. 3 Trestného poriadku). Aj napriek tomu, že som sa opakovane dožadoval toho, aby súd vykonal výsluchy svedkov, okrem iného aj z dôvodu možnosti uplatnenia ich práva podľa ust. § 163a ods. 1 Trestného poriadku, súd tieto návrhy bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol. (...)

Jediným dôkazom, ktorý mal preukázať trestnú činnosť, za ktorú som bol právoplatne odsúdený, boli znalecké posudky z odboru ekonomika, spracované Ing. M. M. Okrem vád týchto posudkov, ktorú som už uviedol vyššie, tieto rozporujem aj z dôvodu, že tieto sú nepreskúmateľné z dôvodu, že podklady, z ktorých mal znalec pri ich spracovaní vychádzať, nie   sú   súčasťou   spisu,   a preto   číselné   údaje   v týchto   posudkoch   sú   neverifikovateľné. Rovnako podklady, ktoré mali byť zdrojom údajov v posudkoch uvedených, nie sú riadne, úplne   a presne   označené,   pričom   znalec   počas   výsluchu   uviedol,   že   prvotné   doklady   – zmluvy, preskúmal len námatkovo v rozsahu menšom ako 100 kusov s tým, že základom mali byť   údaje   získané   v elektronickej   podobe.   Problém   je   však   v tom,   že   v protokoloch o podkladoch, ktoré vyšetrovateľ odovzdal znalcovi, nie je zmienka o nejakom odovzdaní dát v elektronickej podobe. Samotný znalec na verejnom zasadnutí uviedol, že si nepamätá, že by mu bolo vyšetrovateľom odovzdaných 23 ks CD s archivovanými dátovými údajmi. Znalecké posudky sú vadné aj z dôvodu, že tieto znalec neurobil osobne, ale mu pomáhali – ako ich on sám nazval konzultanti – zamestnanci jeho audítorskej firmy.

Moje právo na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci verejne bolo porušené konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré spočívalo v tom, že predseda senátu JUDr. J. K. dňa 09. 05. 2007 v budove Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uskutočnil výsluch znalca Ing. M. M. za účelom podania vysvetlenia k ním spracovaným znaleckým posudkom   č.   01/2002   a 6/2003.   O tomto   úkone   som   ja   a ani   moji   obhajcovia   neboli informovaní a nebolo nám umožnené sa tohto výsluchu zúčastniť.

Z obsahu   zápisnice   o tomto   vypočutí   je   zrejmé,   že   predseda   senátu   nadobudol vedomosť   o odpovediach   na   otázky,   ktoré   následne   kládol   znalcovi   počas   výsluchu   na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. 05. 2007 vopred pred konaním verejného zasadnutia, pretože na rovnaké otázky znalca „na nečisto“ vypočul už dňa 09. 05. 2007. Z tohto dôvodu bolo vypočutie znalca na verejnom zasadnutí len formálnym úkonom, ktorý mal vzbudiť zdanie   objektívnosti   konania   súdu,   pričom   v skutočnosti   pre   rozhodovanie   súdu   to   bol absolútne zbytočný úkon.

Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nezákonné a moje Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo na riadne súdne konanie bolo porušené tým, že odvolací súd v merite veci rozhodol predtým, ako bolo právne relevantným spôsobom rozhodnuté   o námietke   zaujatosti,   ktorú   dňa   29.   05.   2007   počas   verejného   zasadnutia vzniesol môj obhajca JUDr. M. K. voči predsedovi senátu JUDr. J. K.

Verejné zasadnutie bolo dňa 29. 05. 2007 prerušené do 30. 05. 2007 s tým, že do tohto   termínu   bude   vec   predložená   príslušnému   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Následne dňa 30. 05. 2007 pokračoval súd vo verejnom zasadnutí s tým, že predseda senátu JUDr. J. K. prítomným len oznámil, že iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. 05. 2007 ho nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v mojej trestnej veci.

Nie   je   mi   zrejmé,   akým   spôsobom   sa   predseda   senátu   o obsahu   uznesenia vyhláseného na neverejnom zasadnutí iného senátu dozvedel, pretože mne toto uznesenie bolo právne relevantným spôsobom oznámené doručením jeho odpisu až v októbri 2007. Podľa ust. § 137 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí hneď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením odpisu uznesenia.

Pokiaľ   teda   uznesenie   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o spôsobe vybavenia námietky zaujatosti nebolo zákonným spôsobom oznámené dotknutým stranám, nemohlo byť vo veci samej meritórne rozhodnuté.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáhal vydania tohto nálezu:„Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 8/2005 zo dňa 10. 01. 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa 30. 05. 2007 bolo porušené základné právo V. F., zakotvené v článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1, článku 47 ods. 2, 3, článku 48 ods. 1, 2, článku 49 a článku 50 ods. 3, 6 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6   ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 8/2005 zo dňa 10. 01. 2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa 30. 05. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

V. F. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 11.238,36 Sk (za 3 úkony   právnej   pomoci   v zmysle   §   11   ods.   2   Vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   t. j.   1.   úkon: Príprava + prevzatie právneho zastúpenia, 2. úkon: Podanie sťažnosti na súd, 3. úkon: Doplnenie sťažnosti – odôvodnenie sťažnosti á úkon 2.970,- Sk + 3-krát paušálna náhrada vo výške 178,- Sk + DPH vo výške 1.794,36 Sk), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet obhajcu JUDr. P. P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   neprítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,   keď bol spáchaný. Neskorší   zákon   sa   použije,   ak je to   pre   páchateľa priaznivejšie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez odkladu v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c)   obhajovať sa   osobne alebo pomocou obhajcu podľa   vlastného výberu alebo –pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie právnej pomoci – aby mu bol obhajca poskytnutý bezplatne, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe,

e)   mať   bezplatnú   pomoc   tlmočníka,   ak   nerozumie   alebo   nehovorí   jazykom používaným súdom.

III.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana   základných   práv a slobôd,   ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

V tejto   súvislosti   je   tak   úloha   ústavného   súdu   limitovaná   výlučne   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   teda   v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie   ochrany   len   v tých   prípadoch,   ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00,   IV.   ÚS   287/04).   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu   a všeobecných   súdov   pri   ochrane   ústavnosti   tvorili   aj   v tejto   veci   základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd tak v rámci uvedených   kritérií predovšetkým   analyzoval, či   a v akej miere   navrhovateľom   napadnuté rozhodnutia   a postupy   všeobecných   súdov,   ktoré rozhodnutiam predchádzali, možno zahrnúť do aplikovateľnosti označených článkov ústavy a dohovoru. Ďalej ústavný súd hodnotil, či ich možno považovať za zásah do základných práv navrhovateľa, a v prípade, že áno, akej intenzity, povahy a rozsahu je tento zásah, a či treba   tento   z ústavného   hľadiska   ospravedlniť,   alebo   ho   treba   považovať   za   porušenie základného práva sťažovateľa.

Pre   potreby   predbežného   prerokovania   návrhu   ústavný   súd   predovšetkým ustálil obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Následne   ústavný   súd   zisťoval,   či namietaným   konaním   súdov   a namietanými rozhodnutiami súdov mohlo dôjsť k porušeniu tohto práva v dôsledku existencie relevantnej súvislosti medzi takýmto postupom súdu a základným právom navrhovateľa. V zmysle už citovaných ustanovení bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecných súdov vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

a)   Sťažovateľ   podal   28.   júna   2007   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   a   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 3 TošNd 3/2007   z   22.   marca   2007,   sp.   zn.   3   TošNd   5/2007   z 30.   mája 2007   a sp.   zn. 1 Toš 6/2007   z 30.   mája   2007.   Uvedenou   sťažnosťou   sťažovateľ   namietal   postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu a proti   postupu   predsedu   senátu   v konaní   pred   špeciálnym   súdom,   jeho   nesprávnym postupom vo veci rozhodovania namietaného súdu a vo veci odňatia práva na podanie opravného prostriedku.

Ústavný súd túto sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 95/08 6. marca 2008 odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   konštatujúc,   že   nezistil   v konaní   najvyššieho   súdu porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Pokiaľ   sťažovateľ   opakoval   výhrady   proti   postupu   najvyššieho   súdu   vo   veciach procesného   charakteru,   ústavný   súd   poukazuje   na   už   citované   rozhodnutie,   pretože   sa niektorými   v sťažnosti   uvedenými   namietanými   skutočnosťami   už   zaoberal   a v tomto konaní k ním neprihliadol už aj s ohľadom na ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,   podľa   ktorého   návrh   nie   je   prípustný,   ak   sa   týka   veci,   o ktorej   ústavný   súd   už rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len   o podmienkach   konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

b) Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 8/2005, a to rozsudkom z 10. januára 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu súdu v uvedenom konaní v zmysle namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé konanie, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytol na ochranu jeho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a na   použite   ktorého   bol   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov. Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení   Trestného   poriadku,   ktorému   predchádzalo   namietané   konanie   (postup) špeciálneho súdu. Sťažovateľ napokon aj tak postupoval a o tomto postupe a rozhodnutí rozhodoval najvyšší súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade   (vzhľadom   na   princíp   subsidiarity)   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a preto ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd napadnutým   postupom   a rozhodnutím   špeciálneho   súdu,   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný   súd   v dôsledku   námietky   sťažovateľa   skúmal, či   postupom   všeobecného súdu v rámci dokazovania v označenom trestnom konaní nedošlo k zásahom do základných práv sťažovateľa spôsobom a postupom, ktorý tento vo svojej sťažnosti uviedol a označil.

c) Sťažovateľ vytýkal špeciálnemu súdu najmä nedostatočné vyhodnotenie zisteného skutkového stavu v trestnom konaní, ktoré v sťažnosti podrobne rozoberá, najmä vo vzťahu k súdnemu znalcovi.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť   podaná.   Jeho   úlohou   je   zistenie,   či   napadnutým   rozhodnutím   bolo   porušené základné   právo,   v danom   prípade   sťažovateľom   označené   právo.   Ústavný   súd   preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou a právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   už   judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   popreli   zmysel   a podstatu   na   spravodlivý   proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval   (I.   ÚS   67/06),   že   z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy vyplýva   tiež   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ   všeobecné   súdy   rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, ale stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (rozhodnutie vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303-B).

Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný korigovať   výlučne   len   tie   najextremnejšie   excesy,   ktorých   dôsledkom   je   porušenie ústavných alebo základných práv.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:«Vykonaným dokazovaním bolo totiž jednoznačne preukázané, že v posudzovanom prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofisitkovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama zrútila   v dôsledku   toho,   že   objem   vložených   finančných   prostriedkov   už   v tom   čase nepostačoval   na   krytie   výplaty   vkladov   a úrokov   z nich,   čo   napokon   bolo   aj   dôvodom k „prevodu“   obchodných   spoločností   H.   a.   s.   a B.   s.   r.   o   na   iné   subjekty,   čo   je   inak predmetom trestného stíhania ďalších osôb.

Pre   záver,   že   išlo   o pyramídovú   hru   svedčí   celý   rad   objektívnych   skutočností vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:

-   formulácia   zmlúv,   na   ktorých   základe   fyzické   a právnické   osoby   poskytovali finančné   prostriedky   do   vyššie   uvedených   obchodných   spoločností,   a to   predovšetkým zmluva o tichom   spoločenstve   s ustanovením,   že tichý   spoločník   sa nebude   podieľať   na strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý alebo nie;

-   nákup   obchodných   spoločností,   resp.   obchodných   podielov   a iné   podnikateľské aktivity v H. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov vkladateľov získaných najmä prostredníctvom B.   s. r. o.   nekoncepčne,   bez znalosti trhu, ekonomickej situácie spoločnosti,   bez   predchádzajúcej   prognózy   jej   vývoja   a bez   projektovej   prípravy s prepracovanou dobou návratnosti investície (...);

- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové, pričom aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný prostredníctvom materskej spoločnosti (...), teda v týchto obchodných spoločnostiach neboli vytvárané žiadne zdroje pre   plnenie   zmluvných   záväzkov   voči   klientom   a rovnako   tak   z objektívnych   dôvodov nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (...);

- dosiahnutý mininálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových nákladov obchodných spoločností H. a. s. a B. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vložených vkladov;

- už v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. a. s. a B. s. r. o., keďže tieto obchodné spoločnosti boli v predĺžení;

- výška výnosov,   ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania pohybovala   až   na   úrovni   53   %   z výšky   vloženého   vkladu,   pričom   vklady   a výnosy   sa vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;

- aj základné imanie H. a. s. bolo financované len výlučne z finančných prostriedkov pochádzajúcich z B. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov), ktoré sa týmto postupom stali pre vkladateľov nevymožiteľné.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že v prípade H. a. s. a B. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti, keďže   v prípade   týchto   obchodných   spoločností   od počiatku   boli   ignorované   všeobecne platné zásady nepretržitého trvania.

Správne zistené konania obžalovaných V. F. a F. M. špeciálny súd právne posúdil v súlade so zákonom. (...)

Podľa § 454aa ods. 1 Tr. por. v znení novely č. 122/2005 vo veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174 prokurátor   okresnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry,   vojenskej   obvodnej   prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry z dôvodu   §   454a,   je   príslušný   na   konanie   od   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona prokurátor   okresnej   prokuratúry,   krajskej   prokuratúry,   vojenskej   obvodnej   prokuratúry alebo vyššej vojenskej prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom 2004, ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie a úkony v prípravnom konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom 2004;   to   neplatí,   ak   o príslušnosti   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   rozhodne   generálny prokurátor   podľa   osobitného   predpisu;   v takom   prípade   súdne   konanie   a úkony v prípravnom konaní vykoná špeciálny súd.

Generálny   prokurátor   15.   apríla   2005   podľa   §   51   zák.   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   v spojení   s ustanovením   §   454aa   Tr.   por. v znení zák. č. 122/2005 Z. z. vo veci obvineného V. F. a spol. vedenej v tom čase na Odbore boja proti korupcii V. pod sp. zn. PPZ-7/BPK-V-2004, ktorá v tom čase bola evidovaná na Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII Gv 207/04, určil, aby dozor podľa § 174 vykonával naďalej prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Z vyššie   uvedeného   potom   vyplýva,   že   o obžalobe   podanej   na   obvineného   V.   F. a spol. rozhodol v prvom stupni špeciálny súd ako vecne príslušný súd.

Podľa § 454 ab Tr. por. v znení novely č. 122/2005 Z. z. ak právomoc špeciálneho súdu   vykonáva   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   podľa   osobitného   predpisu,   vo   veciach, v ktorých   bolo   nariadené   hlavné   pojednávanie,   dokončí   konanie   Krajský   súd   v Banskej Bystrici; ustanovenie § 222 ods. 1 Tr.   por. o postúpení veci sa v takom prípade medzi Krajským súdom v Banskej Bystrici a špeciálnym súdom nepoužije.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obžaloba na Krajský súd v Banskej Bystrici bola podaná 8. júna 2005, kedy ešte vykonával pôsobnosť špeciálneho súdu. O tejto obžalobe   ale   nenariadil   hlavné   pojednávanie.   V dôsledku   toho   sa   potom   uplatnili ustanovenia   §   454aa   ods.   1,   §   454ab   (a   contrario)   Tr.   por.   v znení   novely   vykonanej zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 15. apríla 2005.

Príslušnosť Špeciálneho súdu v Pezinku tu nastúpila ex lege (od 1. júla 2005, kedy boli na Špeciálnom súde v Pezinku zriadené senáty), a preto nebolo potrebné, aby Krajský súd v Banskej Bystrici volil formu predbežného prejednania obžaloby a rozhodnutia podľa § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. o postúpení veci. (...)

- podľa § 2 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch je znalcom fyzická alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, ktorá je

a.) zapísaná v zozname znalcov

b.) nezapísaná v zozname, ak je ustanovená za znalca podľa § 15 tohto zákona; podľa § 15 ods. 1 v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci možno ustanoviť za znalca aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname, ak s ustanovením súhlasí a a.) v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo b.) osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi; podľa § 15 ods. 2 znalec ustanovený podľa odseku 1 môže vykonať úkon, len ak zložil sľub podľa § 5 ods. 5 pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci, ktorý ho ustanovil za znalca;

v posudzovanej veci pri pribratí Ing. M. M. za znalca boli splnené všetky vyššie uvedené zákonné podmienky, keďže znalci zapísaní do zoznamu znalcov pre daný odbor z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti odmietli vykonať znalecký úkon a Ing. M. M. zložil zákonom predpísaný sľub;

-   príkaz   na   vykonanie   prehliadky   v prípade   B.   s.   r.   o.   bol   vydaný   príslušným vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo o prehliadku iných priestorov,   a to   5.   februára   2002,   pričom   s týmto   úkonom   sa   začalo   5.   februára   2002 o 18.10 hod.

príkaz   na   vykonanie   prehliadky   v prípade   H.   a.   s.   bol   vydaný   príslušným vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo rovnako o prehliadku iných priestorov, a to 6. februára 2002, pričom s týmto úkonom sa začalo 7. februára 2002 o 08.10 hod.

-   v posudzovanej   veci   trestné   stíhanie   vo   veci   bolo   začaté   uznesením   Krajského úradu vyšetrovania v K. zo 4. februára 2002, sp. zn. KUV – 15/OVEK – 2002, pričom svedkovia   Mgr.   I.   B.,   Ing.   M.   H.,   Ing.   M.   O.,   Ing.   J.   M.   a Ing.   I.   P.   boli   vypočutí v procesnom postavení svedka až po vyššie uvedenom dátume. (...)

V tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že obžalovaný V. F. spolu s ďalšími spolupáchateľmi mediálne a inak prezentoval H. a. s. ako veľmi   dynamickú   a úspešne   sa   rozvíjajúcu   spoločnosť   holdingového   typu   so   základným imaním vyše 4,6 miliardy združujúcu viac ako 40 obchodných spoločností, ktorá sama alebo prostredníctvom B. s. r. o. zhodnotí finančné prostriedky vkladateľov až na úrovni 53 % z výšky   vloženého   vkladu,   pritom   v skutočnosti   tieto   obchodné   spoločnosti   nevytvárali žiaden   zisk   a vklady   a výnosy   vyplácali   výlučne   z finančných   prostriedkov   nových vkladateľov.

Treba mať na zreteli, že celý tento systém tzv. pyramídovej hry fungoval len a len vďaka tejto   klamlivej reklame,   ktorá   bola   veľmi masívna   (viac ako stámiliónové ročné náklady)   a účinná,   o čom   svedčia   vyjadrenia   svedkov,   ktorí   sa   výlučne   na   jej   základe rozhodli investovať finančné prostriedky do týchto obchodných spoločností...

Teda v posudzovanej veci nešlo o žiaden súhlas vkladateľov, ale o ich uvedenie do omylu, v dôsledku ktorého potom títo požičali alebo vložili svoje finančné prostriedky do H. a. s. a B. s. r. o.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že náležité zistenie skutkového   stavu   veci   je   nevyhnutým   a základným   predpokladom   pre   spravodlivé rozhodnutie. Z požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci vyplýva, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

V posudzovanej   veci   špeciálny   súd   v plnej   miere   postupoval   v intenciách   tejto zásady. Keďže obžalovaný V. F. na hlavnom pojednávaní konanom 13. septembra 2006 nesúhlasil s prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania postupom podľa § 211 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006, ktorý navrhol prokurátor v podanej obžalobe, špeciálny súd upustil od vykonania týchto dôkazov, keďže pre náležité zistenie skutkového stavu veci osobný výsluch týchto svedkov nepovažoval za potrebný.

Obdobie vymedzené rozsudkom, kedy malo dôjsť k trestnej činnosti obžalovaného V. F.,   zodpovedá zabezpečeným listinným dôkazom,   a to   výpisom z obchodného registra Okresného súdu Košice I., z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, v akom období bol obžalovaný V. F. predsedom predstavenstva H. a. s., resp. H. o. c. p. a. s., a konateľom B. s. r. o. a neskôr B. s. r. o., ktoré okolnosti sú rovnako podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého   rozsudku,   a to   aj   vo   vzťahu   k dobe,   kedy   „podnikateľská   činnosť“   týchto obchodných spoločností bola ukončená. (...)

V tomto smere treba pripomenúť, že obchodné spoločnosti H. a. s. a B. s. r. o. si viedli   presnú   evidenciu   o svojich   klientoch,   ktorá   po   začatí   trestného   stíhania   vo   veci v rámci prehliadky iných priestorov bola stiahnutá na pamäťové nosiče, pričom pribratý znalec potom takto získané informácie spracoval v podanom znaleckom posudku a tieto závery predniesol v konaní pred špeciálnym súdom tak v otázke počtu uzatvorených zmlúv, výšky   vložených   ako   aj   výšky   nevyplatených   finančných   prostriedkov,   a tým   vlastne   aj v otázke výšky spôsobenej škody.

V prípadoch, keď po zhodnotení a vyplatení vložených finančných prostriedkov došlo k ich opätovného vkladu už však so zhodnotenou čiastkou treba ešte povedať, že takéto prípady podľa vyjadrenia znalca na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní nemali vplyv na výšku vyčíslenej škody, pretože vždy išlo o nové samostatné zmluvy, z ktorých plynul záväzok,   pre   tú   ktorú   obchodnú   spoločnosť   vyplatiť   stanovenú   výšku   finančných prostriedkov.»

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v odvolaní   proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu, dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   prečo   bolo   treba   akceptovať   v plnom   rozsahu napadnutý rozsudok.   Závery   najvyššieho súdu   neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, vzhľadom na už uvedené.

d)   Ústavnému   súdu   neušlo   pozornosti,   že   sťažovateľ   namietal   okrem   iného aj skutočnosti, ktoré mohli a môžu byť predmetom dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku. Z toho dôvodu sa námietkami, ktoré spĺňali náležitosti § 371 Trestného poriadku, ústavný súd nemohol zaoberať pre nedostatok právomoci, pretože v takýchto prípadoch je na preskúmanie sťažovateľom uvedených námietok príslušný dovolací súd.

Tvrdenie o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza mimo petitu   v texte   sťažnosti,   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008