znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 195/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. septembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti advokáta JUDr. I. M., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., Ž., vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 142/05 zo 4. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. I. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 142/05 zo 4. januára 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 To 142/05 zo 4. januára 2006 z r u š u j e   a v e c   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. I. M. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. I. M. trovy právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právneho   zástupcu advokáta JUDr. P. R., Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 195/06-15   z   8. júna 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. I. M. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. januára 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 142/05.

Ústavnému súdu bolo 14. júla 2006 doručené vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti, z ktorého okrem iného vyplýva:

„V   posudzovanej   veci   Krajský   súd   v   Žiline   uložil   podľa   § 66   ods. 1   Tr.   por. advokátovi JUDr. I. M. poriadkovú pokutu nepochybne ako súd druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto konaní - o sťažnosti proti uzneseniu o poriadkovej pokute nebol v postavení druhostupňového súdu hoci v rámci štruktúry organizácie všeobecných súdov Slovenskej republiky je tomuto súdu nadriadený. V danom prípade, ale len ako súd dovolací.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupoval   podľa   § 141   ods. 2   Tr.   por. (zák. č. 141/1961 Zb.), ktoré ustanovenie doposiaľ nebolo vyhlásené, že nie je v súlade s Ústavou   Slovenskej   republiky,   prípadne   s   obsahom   medzinárodných   zmlúv,   ktorými je Slovenská republika viazaná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval podľa § 148 ods. 1 písm. a) Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb.) v podstate analogicky, pretože Trestný poriadok nemá ustanovenie o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok právomoci najvyššieho súdu na jej prerokovanie. V predmetnej súvislosti treba ešte uviesť,   že sťažnosť nie je prípustná, ani proti uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   súdu   odvolacieho   napr.   proti uzneseniu   o   poriadkovej   pokute,   pretože   niet   nadriadeného   súdu,   ktorý   by   o   takejto sťažnosti   rozhodoval.   Je   tiež   nepochybné,   že   postavenie   odvolacieho   súdu,   či   už   ide o krajský súd alebo najvyšší súd je principiálne rovnaké. Pokiaľ by sa pripustila možnosť podať   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ako   súdu   odvolacieho napr. obhajcu   proti   uzneseniu   o   uložení   poriadkovej   pokuty   v   odvolacom   konaní,   pred krajským   súdom   a   napr.   tomu   istému   obhajcovi,   ktorému   by   bola   uložená   poriadková pokuta tiež v odvolacom konaní, ale pred najvyšším súdom a tento by nemal možnosť podať sťažnosť proti takémuto uzneseniu, narušilo by to ich rovnosť v práve podať riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu v podstate v rovnakom odvolacom konaní.

V   ďalšom   poukazujeme   na   dôvody   uvedené   v   odôvodnení   uznesenia   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 To 142/2005 (...).“

Dňa   24. júla 2006   bolo   ústavnému   súdu   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu, z ktorého okrem iného vyplýva:„Predseda Najvyššieho súdu v podanom vyjadrení konštatuje, že Krajský súd v Žiline uložil   sťažovateľovi   poriadkovú   pokutu   podľa   ust.   § 66   ods. 1   Trestného   poriadku nepochybne ako súd druhého stupňa a Najvyšší súd Slovenskej republiky nebol v postavení druhostupňového súdu.

Neoddeliteľnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   je   ústavná   požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa.

Podľa ust. § 66 ods. 4 Trestného poriadku je proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty sťažnosť prípustná.

Takéto   uznesenie   je   rozhodnutím   o   samostatnom,   od   veci   samej   však   odlišnom základe, ktoré sa spravuje vlastným procesným režimom.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   zo   zákona   je   rozhodnutie   súdu   preskúmateľné   súdom vyššieho   stupňa,   má   takéto   rozhodnutie   povahu   rozhodnutia   prvostupňového.   V   tejto súvislosti potom nie je rozhodná tá skutočnosť, v ktorom stupni všeobecného súdu bolo takéto rozhodnutie prijaté.

Ohľadne   zostávajúcej   časti   vyjadrenia   Predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky považujeme za potrebné uviesť, že vo veciach, kde zákon pripúšťa dvojitý výklad, je potrebné dať pri jeho aplikácií prednosť tomu, ktorý je vo svojej interpretácií čo najviac v súlade s ústavným poriadkom a právami, resp. oprávnenými záujmami jednotlivca. Prípadná chyba v zákone, resp. jeho rôzna interpretácia nemôže byť na ujmu práv jednotlivca.

Vzhľadom   na   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   našej ústavnej sťažnosti nálezom vyhovel v celom rozsahu...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   preskúmania   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 To 142/05 zo 4. januára 2006, súdneho spisu najvyššieho súdu a vyjadrení účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) zo 6. septembra 2005 sp. zn.   1 To 417/04   bola   podľa   § 66   ods. 1   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   platného   v   čase   rozhodovania (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   sťažovateľovi   ako   obhajcovi   obžalovaného   uložená poriadková   pokuta   5 000 Sk   za   zmarenie   verejného   zasadnutia   v   uvedený   deň neospravedlnenou neúčasťou na tomto úkone.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   26. septembra 2005   priamo najvyššiemu   súdu   (aj   napriek   tomu,   že krajský   súd   v   poučení   o   opravnom   prostriedku výslovne uviedol, že proti nemu nie je v zmysle § 141 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku prípustná sťažnosť), ktorú uznesením zo 4. januára 2006 sp. zn. 3 To 142/05 najvyšší súd ako neprípustnú zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodnil okrem iného takto:

„Uznesením Krajského súdu v Žiline, ako súdu odvolacieho, zo dňa 06. 09. 2005, č. k.: 1 To 417/04, bola sťažovateľovi ako obhajcovi obžalovaného podľa § 66 ods. 1 zák. č. 141/1961   Z. z.   (ďalej   len   Trestný   poriadok)   uložená   poriadková   pokuta   vo   výške 5.000,- Sk. Už v poučení tohto rozhodnutia Krajský súd uviedol, podľa názoru sťažovateľa v rozpore so zákonom a Ústavou, že proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná. Vzhľadom k tomu podal sťažovateľ aj napriek spomenutému poučeniu súdu proti predmetnému uzneseniu sťažnosť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   svojím   uznesením   zo   dňa   04. 01. 2006, č. k.: 3 To   142/2005,   doručeným   sťažovateľovi   dňa   18. 01. 2006,   túto   sťažnosť   podľa § 148 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ako neprípustnú zamietol.

Týmto   svojim   rozhodnutím   sa   tak   Najvyšší   súd   v podstate   stotožnil   s názorom Krajského súdu v Žiline, keď svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie § 141 ods. 2 Trestného poriadku,   podľa   ktorého   možno   uznesenie   súdu   napadnúť   len   v tých   prípadoch,   kde   to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa názoru Najvyššieho súdu, vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod spisovou značkou 1 To 417/04 nerozhodoval vo veci v prvom stupni, nebola splnená   jedna   z   podmienok   požadovaných   citovaným   ustanovením   §   141   ods.   2   Tr. poriadku a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa zamietnuť.

Z   tých   istých   dôvodov   zároveň   Najvyšší   súd   považuje   poučenie   Krajského   súdu v Žiline o nemožnosti podania sťažnosti proti jeho uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty za správne.“

Podľa   sťažovateľa «K   základným   zásadám   spravodlivého   procesu,   (...)   okrem požiadavky   nezávislého   a   nestranného   rozhodovania,   vylúčenia   ľubovôle   v   súdnej jurisdikcii a pod., náleží tiež ústavná požiadavka preskúmania rozhodnutia súdu nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa, pretože len tak sa naplňuje ústavne zaručené základné právo na súdnu ochranu a z nej vyplývajúce právo na spravodlivý proces.

Zároveň   je   potrebné   mať   na   pamäti   postulát   vyplývajúci   z   princípu   ústavnosti a z toho prameniaceho hierarchického usporiadania právnych noriem, podľa ktorého tam, kde zákon z akýchkoľvek dôvodov pripúšťa dvojitý výklad, je v záujme zachovania ústavnej konformity   nevyhnutné   dať   pri   jeho   aplikácii   prednosť   tomu   z   nich,   ktorý   je   vo   svojej interpretácii čo najviac v súlade s ústavným poriadkom. (...)

Pokiaľ teda ustanovenie § 141 ods. 2 Trestného poriadku stanovuje, že uznesenie súdu možno napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo   veci   v   prvom   stupni,   je   v   súlade   s   vyššie   uvedeným   potrebné   rozumieť   „súdom rozhodujúcim vo veci v prvom stupni“ nie vecne príslušný súd, ktorý v tom ktorom stupni rozhoduje vo veci samej, ale súd, ktorý o určitej, s vecou samou len súvisiacej a od nej odlišnej otázke rozhoduje po prvý krát».

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný   súd   zotrváva   na   stanovisku   (podobne   aj   IV. ÚS 1/02),   že   zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného   nadriadeného   alebo   opravného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a   konštatoval, že zamietnutie sťažnosti   sťažovateľa   proti prvostupňovému a samostatnému rozhodnutiu krajského súdu o uložení poriadkovej pokuty ako neprípustné podľa § 148 ods. 1 Trestného poriadku je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho procesu obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov o poriadkovej pokute, proti   ktorému   nebolo možné podať sťažnosť,   resp.   ktoré   nebolo   preskúmateľné   vyšším súdom, možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o poriadkovej pokute možno porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nie je proti takému rozhodnutiu   súdu   prípustný   opravný   prostriedok,   alebo   ak   takéto   rozhodnutie nie je preskúmateľné nadriadeným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako nadriadeného súdu,   aby   preskúmal   námietky   sťažovateľa   uvedené   v sťažnosti   týkajúcej   sa   uloženia poriadkovej   pokuty   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval o poriadkovej   pokute   ako   súd   prvostupňový.   Odôvodnenie   rozhodnutia   a právne   názory najvyššieho   súdu   (vyjadrenie   k sťažnosti)   nie   sú   presvedčivé   a správne   (tu   treba dať za pravdu   sťažovateľovi)   a v tomto   prípade   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   reálne nezabezpečilo   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vyplýva   to   aj   z   toho,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   sp.   zn   3 To 142/05 zo 4. januára 2006 vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil okrem iného takto:

„Podľa   § 141   ods. 2   Tt.   por.   sťažnosťou   možno   napadnúť   každé   uznesenie vyšetrovateľa   alebo   policajného   orgánu   okrem   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania (§ 160). Uznesenie súdu a prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Keďže   Krajský   súd   v   Žiline   v konaní   označenom   spisovou   značkou   1 To 417/04 nevydal   rozhodnutie   v   pozícii   súdu   prvého   stupňa   (nerozhodoval   v zmysle   § 141   ods. 2 Tr. por.   vo   veci   v prvom   stupni),   zákon   ani   nepripúšťa   voči   napadnutému   uzneseniu možnosť   dotknutým   stranám   podať   opravný   prostriedok   vo   forme   sťažnosti.   Preto je i poučenie   o   opravnom   prostriedku,   tvoriace   súčasť   napadnutého   rozhodnutia, s poukazom na posledne citované zákonné ustanovenie, správne.“

Ústavný   súd   považuje   takéto   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu za nedostatočné   a neprijateľné, pretože   rozhodnutie o uložení   poriadkovej   pokuty   podľa § 66 Trestného poriadku (platného v čase rozhodovania) je ex lege v zásade podrobené preskúmavaciemu konaniu (§ 66 ods. 4 Trestného poriadku), a preto podlieha preskúmaniu vyšším súdom aj vtedy, keď bolo vydané odvolacím súdom, u ktorého konanie spravidla končí, pretože zásada preskúmania rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (obdobne zaujal taký právny názor Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 164/98 z 1. októbra 1998).

Dvojinštančnosť konania je ústavnoprocesný princíp, ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov.

Krajský   súd   rozhodoval   síce   ako   súd   odvolací,   ale   poriadkovú   pokutu   uložil sťažovateľovi ako súd prvostupňový. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú podľa názoru ústavného súdu podať mohol, a jeho sťažnosť mala byť preskúmaná najvyšším   súdom.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   iné   právne   názory ústavného   súdu   (pozri   napr.   PL. ÚS 26/01),   rozhodnutie   krajského   súdu   o uložení poriadkovej pokuty, ktoré najvyšší súd nepreskúmal, malo v účinkoch dopad na základné práva a slobody postihovanej osoby, ktorý sa nedá vylúčiť alebo redukovať na prijateľnú mieru inak než súdnym preskúmaním zákonnosti takéhoto rozhodnutia súdu o poriadkovej pokute.

Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 To 142/05   zo   4. januára 2006,   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uloženiu poriadkovej pokuty ako neprípustnú, bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti II tohto nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom   vychádzal z toho,   že   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   sa   v tomto   konaní náprava dosiahne aj zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu krajského súdu o poriadkovej pokute, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že najvyšší súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   P.   R. Sťažovateľ požadoval priznanie trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 11 576 Sk „... podľa ust. § 11 ods. 2, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. MS SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov...“.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu   sťažovateľovi   priznal   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   za   tri   úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie   k stanovisku   najvyššieho   súdu   z   20. júla 2006)   v   súlade   s   ustanoveniami § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   každý   v   sume   2 730 Sk, a k tomu 3 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 8 682 Sk, nie v požadovanej sume, pretože táto nebola vypočítaná v súlade s citovanou vyhláškou.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006