znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 195/05-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra   Bröstla   o   sťažnosti   Ing.   K.   M.,   bytom   B.,   t.   č.   v Rakúsku,   zastúpeného advokátom   JUDr.   T.   P.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Sekcie   justičnej   polície   Policajného   zboru,   odboru   vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   K.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Sekcie   justičnej   polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998   a postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   v konaní   sp.   zn.   1   Kv   35/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Sekcii justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej   činnosti   pri   Ministerstve   vnútra   Slovenskej   republiky   v   Bratislave,   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998 a Krajskej prokuratúre v Bratislave v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. K. M. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Sekcia justičnej polície Policajného zboru, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej   činnosti   pri   Ministerstve   vnútra   Slovenskej   republiky   v   Bratislave   a   Krajská prokuratúra v Bratislave s ú   p o v i n n é   uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. K. M. trovy právneho zastúpenia 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. mája 2004 doručené   podanie   Ing.   K.   M.,   bytom   B.,   t.   č.   v Rakúsku   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. P., B., ktoré bolo označené ako „sťažnosť pre prieťahy v prípravnom konaní“. Keďže z podania jednoznačne nevyplývali niektoré jeho náležitosti, ústavný súd vyzval 2. júna 2004 sťažovateľa na jeho doplnenie. Sťažovateľ ústavnému súdu doručil 14. júna 2004 doplnenie svojho podania. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Sekcie   justičnej   polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti pri Ministerstve vnútra   Slovenskej   republiky   v Bratislave   (ďalej   len   „odbor   vyšetrovania“)   v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Sťažnosť sa   týka trestného   stíhania   navrhovateľa,   ktoré je   v štádiu   prípravného konania. U vyšetrovateľa má číslo: ČVS: VKE-6/30-1998 a na Krajskej prokuratúre má číslo: 1 Kv 35/99...

V danom prípade bolo začaté trestné stíhanie sťažovateľa pred piatimi rokmi dňa 11. 4. 1999 a vec je dodnes v štádiu prípravného konania... Je pravdou, že v danom prípade vyšetrovateľ   postupne   rozširoval   obvinenia   a tým   by   mohol   vysvetľovať   dĺžku   trvania vyšetrovania.   Názor   obhajoby   je   ale   taký,   že   orgány   prípravného   konania   videli,   že v základnej kauze privatizácie kúpeľov niet dôkazov o trestnosti a preto sa účelovo začali stíhať rôzne ekonomické kauzy z kúpeľov (na ktoré tiež niet dôkazov). Preto zastávame stanovisko, že rozširovanie stíhaných skutkov neodôvodňuje päťročné trvanie prípravného konania.

Tiež je pravdou, že prokuratúra podala po dvoch rokoch obžalobu na súd, ale táto bola vrátená na došetrenie práve z dôvodu nedostatočnosti dôkazov a porušovania práv obhajoby   krajským   súdom.   Prokuratúra   namiesto   toho,   aby   uznala   nedobrú   prácu prípravného   konania,   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zo   14.   9.   2001   sťažnosť, o ktorej potom musel rozhodovať Najvyšší súd SR, ktorý uznesením z 28. 8. 2002 sťažnosť prokurátora zamietol a tým potvrdil správnosť predošlého rozhodnutia krajského súdu. Pri posúdení prieťahov v prípravnom konaní neuznávame, že časť z plynutia času zabralo súdne konanie. Na súd bola podaná nepodložená obžaloba, ktorá svedčila o zlej práci orgánov. Preto aj zdržanie veci na súde zapríčinili orgány prípravného konania. Prieťahy nemožno vidieť iba v porovnávaní plynutia času a počtu úkonov.   Treba vidieť   tiež   účelnosť   úkonov.   Ako   sme   uviedli,   predmetné   trestné   stíhanie   sa   začalo   na základe mediálno-politickej predstavy trestnosti a následne sa „hľadali dôkazy“. Zjavne neexistovala   podložená   vyšetrovacia   verzia,   podľa   ktorej   by   vyšetrovateľ   postupoval. Naopak,   vyšetrovateľ   vypočúval   z Fondu   národného   majetku   a z P.   kúpeľov   svedkov naslepo. Dôkazom toho je, že mnohí títo svedkovia nevedeli o veci vôbec nič. Preto za konanie s prieťahmi považujeme aj také konanie, ktoré nekoncepčne a neobjektívne síce dôkazy vykonáva, ale tieto sú absolútne nedostačujúce a pritom uplynie dlhý čas. V tom zmysle zaujal už aj Ústavný súd podobné stanovisko napr. v nálezoch I. 10/98, II. 64/99, I. 98/99, I. 159/02...»

V doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. júna 2004 sťažovateľ uviedol:

„... Po vrátení veci súdom do prípravného konania nevykonali za dlhý čas orgány prípravného konania primeraný počet úkonov, čím opäť pokračovali v prieťahoch. Krajský súd   rozhodoval   14.   9.   2001.   Namiesto   toho,   aby   orgány   prípravného   konania,   v tomto prípade prokuratúra, rešpektovali názor súdu, bol podaný nedôvodný opravný prostriedok, v dôsledku ktorého vo veci rozhodoval Najvyšší súd 28. 8. 2002, ktorý sťažnosť prokuratúry zamietol.   To   je   dôkaz   nedôvodnosti   sťažnosti   prokuratúry,   ktorá   spôsobila   ďalší   ročný prieťah.   Po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   za   ďalšie   skoro   2   roky   orgány   prípravného konania vykonali dožiadaním v zahraničí výsluch svedka, výsluch obvineného a nariadili znalecké dokazovanie.   Na výsluchy zo zahraničia sa dlho čakalo,   ale počas tejto doby orgány   prípravného   konania   nevykonávali   dôkazy.   Dôkaz   prieťahov   vo   forme nevykonávania   dôkazov,   teda   nečinnosti   sa   nedá   podať.   Ide   o tvrdenie,   ktoré   sa   dá preukázať iba kontrolou spisu, z ktorej bude evidentné, že neboli vykonávané ďalšie dôkazy, aspoň nie spôsobom podľa tr. por. s vedomím obhajoby.

V princípe dôvod sťažnosti spočíva v tom, že trestné orgány vzniesli nepodložené obvinenie a následne za vyše 5 rokov nedokázali zhromaždiť usvedčujúce dôkazy.“

Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému súdu 20. júna 2005 oznámil ústavnému súdu novú skutočnosť, ktorá má podľa neho vplyv na posúdenie prieťahov v konaní:„Trestné orgány v prípravnom konaní dali vypracovať znalecký posudok znalcovi Ing.   M.   M.,   ktorý   mal   preukazovať   trestnú   činnosť   obvineného.   Vyšetrovateľ   ustanovil znalca uznesením z 12. 2. 2004 a znalec dodal posudok 10. 12. 2004. Obhajoba súkromne iniciovala vypracovanie kontrolného posudku Inštitútom ekonomického znalectva a expertíz Ekonomickej   univerzity   v Bratislave.   Tento   posudok   na   jednej   strane   potvrdil   legálnosť konania   obvineného   stanovenú   už   predošlými   posudkami   obhajoby   a na   druhej   strane vyslovil   úplnú   nekompetentnosť   posudku   Ing.   M..   Vyšetrovateľ   tohto   znalca   ustanovil v rozpore s jeho špecializáciou a posudok je nepoužiteľný. Pritom má tvoriť jadro dôkazov po vrátení prvej obžaloby a veci do prípravného konania.

Z uvedeného   je   evidentné,   že   vyšetrovateľ   vykonal   neefektívny   dôkaz,   ktorého vykonanie trvalo skoro rok a posudok je nepoužiteľný.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal nález, ktorým vysloví, že „subjekty, proti ktorým sťažnosť smeruje:

1. Ministerstvo vnútra SR, sekcia justičnej polície PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bratislava v konaní ČVS: VKE-6/30-1998 a Krajská prokuratúra Bratislava v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99 porušili právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2) Ústavy SR.

2. Ministerstvu vnútra SR, sekcii justičnej polície PZ, Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bratislava v konaní ČVS: VKE-6/30-1998 a Krajskej prokuratúre Bratislava v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Navrhovateľovi Ing. K. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, z ktorých 100.000,- Sk je povinné vyplatiť mu Ministerstvo vnútra, sekcia justičnej polície PZ,   odbor   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Bratislava   do   30 dní   od právoplatnosti tohto nálezu a 100.000,- Sk je povinná vyplatiť mu Krajská prokuratúra v Bratislave do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 195/05-17 z 2. septembra 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   20.   septembra   2005 sťažovateľa,   riaditeľa   odboru   vyšetrovania   a krajského prokurátora   krajskej   prokuratúry, aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania,   a ostatných   dvoch   zároveň vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 23. septembra 2005 (doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2005), že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Vo vyjadrení k sťažnosti z 11. októbra 2005 (doručenom ústavnému súdu 17. októbra 2005) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky okrem iného uviedlo:

«Trestná vec proti obvinenému Ing. K. M.... stíhanému pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a) ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 128 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona bola vedená na Odbore vyšetrovania obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Sekcie   vyšetrovania   a Kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru SR a následne na Odbore boja proti korupcii v Bratislave pod ČVS: VKE-6/30-1998.

Uznesením   vyšetrovateľa   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti Sekcie justičnej polície Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave pod ČVS: VKE- 6/30-98 zo dňa 7. 4. 1999 bolo vznesené obvinenie Ing. K. M. za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a) ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z. Uznesením   vyšetrovateľa   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti Sekcie justičnej polície Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave pod ČVS: VKE- 6/30-98 zo   dňa   1.   10.   1999   bolo   vznesené   obvinenie   Ing.   K.   M.   a spol.   za   trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku v spolupáchateľstve § 9 ods. 2 k § 128 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a za trestný čin podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z.

Uznesením   vyšetrovateľa   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti Sekcie justičnej polície Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave pod ČVS: VKE- 6/30-98 zo   dňa   7.   12.   1999   bolo   vznesené   obvinenie   Ing.   K.   M.   a spol.   za   trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z...

Návrh na podanie obžaloby podľa § 166 ods. 3 Trestného poriadku na obvineného Ing.   K.   M.   a spol.   pre   uvedené   trestné   činy   bol   podaný   dňa   14.   4.   2000   a prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave dňa 30. 11. 2000 pod č. 1 Kv 35/99 podal podľa § 176 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu.

Predseda senátu Krajského súdu v Bratislave uznesením zo dňa 14. 9. 2001 pod č. 1 T 51/00 podľa § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku vrátil trestnú vec obv. Ing. K. M. a spol. prokurátorovi Krajskej prokuratúry v Bratislave na došetrenie, proti ktorému rozhodnutiu prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave podal sťažnosť dňa 29. 11. 2001. Sťažnosť prokurátora Krajskému súdu v Bratislave zamietol v zmysle § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dňa 28. 8. 2002 pod č. 4 To 59/2001 Najvyšší súd SR. Dňa 10. 2. 2003 zaslal Krajský prokurátor v Bratislave vec na došetrenie.

Na   základe   pokynu   Krajského   prokurátora   v Bratislave   z 10.   2.   2003,   ktorý   bol totožný s uznesením Najvyššieho súdu SR z 28. 8. 2002 pod č. 4 To 59/2001 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 14. 9. 2001 pod č. 1 T 51/00 bolo vykonané došetrenie, ktorého   úlohou   bolo   odstránenie   vytýkaných   procesných   nedostatkov   a pochybení   pri uplatňovaní práva obvineného zakotvených v ustanovení § 33 Tr. poriadku, ako aj práva zúčastniť sa na procesných úkonoch prostredníctvom obhajoby a to vykonaním výsluchu obvineného Ing. K. M., ktorý sa podľa tvrdenia súdu zdržiaval legálne v Rakúsku s platnými cestovnými   dokladmi,   vôbec   sa   neskrýval   a nevyhýbal   sa   tak   trestnému   konaniu, prostredníctvom   právnej   pomoci,   zopakovaním   výsluchov   svedkov   a vykonaním   ďalších požadovaných úkonov a dôkazov najmä pribratím znalca z odboru ekonomiky podnikania, odvetvia finančníctvo.

Dňa 30. 4. 2003 bola na Krajskú prokuratúru v Bratislave zaslaná žiadosť o právnu pomoc z Rakúska k doručeniu uznesení o vznesení obvinenia obv. Ing. K. M. a vykonanie jeho výsluchu.

Dňa 14. 5. 2004 bol Okresným súdom v D., Rakúsko vykonaný výsluch obvineného Ing. K. M., na ktorom obvinený Ing. K. M. využil svoje právo a nevypovedal. Zároveň bol sudca v priebehu výsluchu vyšetrovateľom Odboru boja proti korupcii Bratislava požiadaný o doručenie uznesenia pod ČVS: VKE-6/30-1998 z 14. 5. 2004, ktorým bolo podľa § 163 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku rozšírené obvinenie Ing. K. M. za trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 128 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a trestný čin podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods.   1,   ods.   4   Trestného   zákona   v znení   zákona   č.   248/1994   Z.   z.,   nakoľko   v priebehu vyšetrovania vyšlo najavo, že obvinený Ing. K. M. spáchal pred vznesením obvinenia ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia pod ČVS: VKE-6/30-98 zo dňa 1. 10. 1999 nevzťahovalo.

Nakoľko   sudca   Okresného   súdu   v D.,   Rakúsku   neumožnil   doručenie   uznesenia z 14. 5.   2004,   bola   dňa   31.   5.   2004   opätovne   zaslaná   na   Krajskú   prokuratúru   žiadosť o právnu   pomoc   z Rakúska   ku   jeho   doručeniu   a následnému   vykonaniu   výsluchu obvineného Ing. K. M. v zmysle predmetného uznesenia.

Opakovaný výsluch obvineného Ing. K. M. bol vykonaný sudcom Okresného súdu v D., Rakúsko dňa 18. 11. 2004, obvinený využil svoje právo a nevypovedal.

Uznesením vyšetrovateľa Odboru boja proti korupcii v Bratislave pod ČVS: VKE- 6/30-1998 zo dňa 12. 2. 2004 bol podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku pribratý znalec z odboru   ekonomiky   a podnikania   odvetvie   účtovníctvo   zapísaný   v zozname   znalcov Krajského súdu v Trnave Ing. M. M., ktorý dňa 9. 12. 2004 podal znalecký posudok a dňa 21. 12. 2004 bol vyšetrovateľom vykonaný jeho výsluch za prítomnosti obhajcu obv. Ing. K. M.   JUDr.   T.   P..   Vypracovaniu   záveru   znaleckého   posudku   predchádzalo   vykonanie zaistenia účtovných dokladov v zmysle § 78 Trestného poriadku v dňoch 6. 8. 2004 a 28. 9. 2004. V čase od 17. 1. 2005 do 18. 2. 2005 bolo so siedmimi obvinenými a ich obhajcami vykonávané preštudovanie vyšetrovacieho spisu podľa § 166 ods. 1 Trestného poriadku a dňa 18. 2. 2005 bol originál vyšetrovacieho spisu ČVS: VKE-6/30-1998 zaslaný na Úrad špeciálneho prokurátora v Bratislave s návrhom na podanie obžaloby podľa § 166 ods. 3 Trestného poriadku. Predmetný spisový materiál obsahuje 6155 listov.

Došetrenie bolo vykonané len v rozsahu pokynu Krajského prokurátora v Bratislave a teda   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   z 28.   8.   2002   pod   č.   4   To   59/2001   a uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 14. 9. 2001 pod č. 1 T 51/00.

Ing. K. M. prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. T. P. vo svojej sťažnosti nepredložil   žiadny   relevantný   dôkaz,   ktorý   by   preukazoval,   že   vyšetrovateľ   svojou nečinnosťou spôsobil vo vyšetrovanej veci neodôvodnené prieťahy. Jeho presvedčenie, ktoré vyjadril vo svojej sťažnosti vychádza z jeho subjektívneho poznania. Objektívne sa dajú prieťahy zistiť a preukázať len dôslednou kontrolou spisového materiálu. Nadriadený orgán vykonal dňa 6. 10. 2005 kontrolu spisu a nezistil zo strany konajúceho vyšetrovateľa žiadne prieťahy.

Vyšetrovateľ   Odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Sekcie vyšetrovania   a Kriminalisticko-expertíznych   činností   Policajného   zboru   SR   a neskôr Odboru   boja   proti   korupcii   v Bratislave   postupoval   pri   vyšetrovaní   v zmysle   Trestného poriadku, uplatňujúc pri vyšetrovaní základné zásady trestného konania vyjadrené v § 2 Trestného poriadku.

V zmysle § 2 ods. 3 Trestného poriadku, prokurátor je povinný stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel, výnimky sú prípustné len podľa zákona alebo podľa vyhlásenej medzinárodnej   zmluvy   (zásada   legality).   Neobstojí   tvrdenie   Ing.   M.,   že:   „Orgány prípravného   konania   videli,   že   v základnej   kauze   privatizácie   kúpeľov   niet   dôkazov o trestnosti a preto sa účelovo začali stíhať rôzne ekonomické kauzy z kúpeľov (na ktoré tiež niet dôkazov). Preto zastávame stanovisko, že rozširovanie stíhaných skutkov neodôvodňuje päťročné trvanie prípravného konania)“.

Podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ alebo policajný   orgán   bez   meškania   uznesenie,   že   sa   táto   osoba   stíha   ako   obvinený.   Výraz „dostatočne“   nasvedčuje,   že   sa   nevyžaduje   istota,   ale   stačí   dostatočne   odôvodnená pravdepodobnosť.

Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku, ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo, vznesie vyšetrovateľ alebo policajný orgán obvinenie aj pre tento ďalší skutok.

Z hore uvedenej chronológie postupného rozširovania trestného stíhania, je pritom zjavné, že práve táto skutočnosť (odhliadnuc od doby kedy spisový materiál bol ukončený NPO   dňa   14.   4.   2000   až   po   dobu,   kedy   bol   prokurátorom   vrátený   vyšetrovateľovi   na doplnenie vyšetrovania dňa 10. 2. 2003) zapríčinila, že doba prípravného konania trvala tak dlho, ako v skutočnosti trvala...

Ani kontrolou časti spisového materiálu obsahujúceho listinné materiály zadovážené vyšetrovateľom po vrátení spisového materiálu na došetrenie, neboli zo strany konajúceho vyšetrovateľa zistené neodôvodnené prieťahy. Táto časť spisového materiálu je označená číselným označením listov od 4561 do 6155. Neobstojí teda tvrdenie Ing. K. M., že: „Po rozhodnutí Najvyššieho súdu za ďalšie skoro 2 roky orgány prípravného konania vykonali dožiadaním   v zahraničí   výsluch   svedka,   výsluch   obvineného   a nariadili   znalecké dokazovanie.

Na výsluchy zo zahraničia sa dlho čakalo, ale počas tejto doby orgány prípravného konania nevykonávali dôkazy.“

V zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,   aby   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a to   v rozsahu   nevyhnutnom   na   ich rozhodnutie. Povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní je zisťovať skutkový stav, teda rešpektovať zásadu objektívnej pravdy a zistiť ju v rozsahu vzťahujúcom sa na predmet trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní môžu v rámci svojej pôsobnosti uplatniť vlastné presvedčenie o potrebnom rozsahu dokazovania, ktorý je nevyhnutný pre náležité zistenie   skutkového   stavu.   Neprináleží   žiadnej   strane   konania   posudzovať   rozsah vykonaných dôkazov vyšetrovateľom...

Trestný   poriadok   umožňuje   obvinenému   ako   aj   poškodenému   v zmysle   §   167 Trestného   poriadku   kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   boli odstránené   prieťahy   vo   vyšetrovaní   alebo   závady   v postupe   vyšetrovateľa.   Kontrolou predmetného   vyšetrovacieho   spisového   materiálu   nebolo   nadriadeným   zistené,   že   by obvinený Ing. K. M. alebo prostredníctvom svojho obhajcu žiadal v priebehu vyšetrovania o odstránenie prieťahov vo vyšetrovaní.

Podľa § 174 Trestného poriadku, dozor nad zachovaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Počas celého prípravného konania nebola zo strany dozorového prokurátora vytknutá vyšetrovateľovi nečinnosť alebo zistené prieťahy vo vyšetrovaní.

Ing. K. M. vo svojej sťažnosti namieta aj osobu znalca Ing. M. tým, že v sťažnosti uvádza: „Vyšetrovateľ tohto znalca ustanovil v rozpore s jeho špecializáciou a posudok je nepoužiteľný.   Pritom   má   tvoriť   jadro   dôkazov   po   vrátení   prvej   obžaloby   a veci   do prípravného konania“.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   znalec   Ing.   M.   M.   je   znalcom   v odbore   ekonomika a podnikanie,   odvetvie   účtovníctvo,   zapísaného   v zozname   znalcov   Krajského   súdu v Trnave...

Vyšetrovateľ dňa 21. 12. 2004 v zmysle §§ 108, 109 Trestného poriadku vykonal výsluch znalca za prítomnosti obhajcov JUDr. T. P. a JUDr. H. H., pri ktorom výsluchu mali možnosť obhajcovia klásť znalcovi doplňujúce otázky.

Z horeuvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažnosť   obvineného...   pre   prieťahy v prípravnom konaní je neopodstatnená a účelová, preto navrhujeme, aby túto Ústavný súd Slovenskej republiky smerujúcu proti Ministerstvu vnútra SR, sekcii justičnej polície PZ, Odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Bratislava v konaní pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998 v plnom rozsahu zamietol ako neodôvodnenú.»

Krajská prokuratúra vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. októbra 2005 (doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2005) okrem iného uviedla:

„... Trestné stíhanie obvineného Ing. K. M. a ďalších šiestich osôb bolo začaté v roku 1999, pričom postupne bolo týmto osobám rozširované obvinenie pre ďalšie skutky a v roku 2000 bola na obvineného Ing. K. M. a spol. podaná obžaloba pre 12 skutkov.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1 T 51/00 zo dňa 14. 9. 2001 predmetnú trestnú vec v zmysle § 188 ods. 1 písm. e) Tr. poriadku vrátil prokurátorovi na došetrenie. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4 To 59/2001 zo dňa 22. 8. 2002 sťažnosť prokurátora, ktorú podal proti uzneseniu krajského súdu, ktorým vec vrátil prokurátorovi na došetrenie ako nedôvodnú zamietol. Predmetné uznesenie bolo tunajšej prokuratúre doručené dňa 3. 1. 2003,   pričom   po   doručení   vyšetrovacieho   spisu   bol   tento   dňa   10.   2.   2003   zaslaný vyšetrovateľovi Ministerstva vnútra SR na došetrenie.

Krajský súd okrem iného v rámci došetrenia nariadil aj vykonanie úkonov mimo územia Slovenskej republiky a to výsluchy svedkov vo Švajčiarsku. Švajčiarske orgány boli o právnu   pomoc   požiadané   žiadosťou   zo   dňa   29.   7.   2003   prostredníctvom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   pričom   výsledky   právnej   pomoci   boli   krajskej prokuratúre doručené dňa 26. 2. 2004.

Taktiež žiadosťou o právnu pomoc zo dňa 9. 7. 2003 boli rakúske orgány požiadané o výsluch obvineného Ing. K. M.. Výsluch sa konal až dňa 14. 5. 2004, čo je skoro po jednom   roku   od   podania   žiadosti.   Vzhľadom   k tomu,   že   obvinenému   Ing.   K.   M.   bolo rozšírené   obvinenie,   muselo   mu   byť   toto   uznesenie,   ale   i predchádzajúce   uznesenia doručené formou právnej pomoci (zo dňa 2. 7. 2004) a taktiež musel byť k nemu vypočutý. Tento výsluch sa konal dňa 18. 11. 2004.

Dňa 2. 9. 2004 bol obsah dozorového spisu Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. 1 Kv 5/04 odstúpený na ďalší výkon prokurátorského dozoru z dôvodu vecnej príslušnosti Úradu   špeciálneho   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   pričom Krajskej   prokuratúre   sa   opätovne   po   prehodnotení   veci   Generálnou   prokuratúrou Slovenskej republiky vrátil dňa 10. 6. 2005.

Toho času dozorujúci prokurátor vec študuje a pripravuje obžalobu k jej podaniu na Krajský súd v Bratislave.

Vzhľadom k rozsiahlosti a náročnosti predmetnej trestnej veci som toho názoru, že dĺžka prípravného konania do podania prvej obžaloby bola primeraná.

Po vrátení veci na došetrenie krajským súdom vyšetrovateľ vykonával úkony v zmysle uznesenia   krajského   súdu,   pričom   došetrenie   bolo   skomplikované   úkonmi,   ktoré   bolo potrebné vykonať mimo územia Slovenskej republiky, pričom treba podotknúť, že určité prieťahy ak ich možno nazvať prieťahmi v konaní boli spôsobené práve tým, že obvinený Ing. M. sa zdržiaval a doposiaľ zdržiava mimo územia Slovenskej republiky a preto bolo potrebné niektoré úkony vykonať formou právnej pomoci, čo je určite zdĺhavejší proces, ako keby sa menovaný dostavil k výsluchu, resp. k iným úkonom na územie Slovenskej republiky. Treba   pripomenúť,   že   to   boli   práve   orgány   Rakúskej   republiky,   ktorým   výsluch obvineného Ing. K. M. trval viac ako jeden rok.

Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené v sťažnosti obvineného Ing. K. M. a jeho obhajcu, že v kauze privatizácie kúpeľov niet dôkazov o trestnosti a preto sa účelovo začali stíhať rôzne ekonomické kauzy z kúpeľov, že vyšetrovateľ vypočúval svedkov naslepo, že orgány činné   v trestnom   konaní   vzniesli   nepodložené   obvinenie   a nedokázali   zhromaždiť usvedčujúce   dôkazy,   toto   je   možné   považovať   naozaj   len   za   názor   obvineného   a jeho obhajcu,   pretože   vyšetrovateľ   riadne   vykonával   úkony,   ktoré   považoval   za   nevyhnutné k objasneniu celej trestnej činnosti.

Obvinený Ing. K. M. a jeho obhajca ďalej v sťažnosti uvádzajú, že namiesto toho, aby krajská prokuratúra rešpektovala názor krajského súdu (o vrátení veci na došetrenie) podala opravný prostriedok v dôsledku ktorého vo veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť zamietol.

K tomu treba podotknúť, že postup, ktorý zvolila krajská prokuratúra jej umožňuje Trestný poriadok, ktorý krajská prokuratúra využila a nemožno preto aj keď Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti prokurátora nevyhovel, hovoriť, že týmto konaním krajská prokuratúra spôsobila prieťah v konaní.

Je pravdou, že vyšetrovateľ vykonával došetrovanie veci v intenciách krajského súdu skoro dva roky, čo však bolo spôsobené najmä úkonmi, ktoré sa vykonávali ako je už vyššie uvedené mimo územia Slovenskej republiky – v Rakúsku (viac ako rok trvali dva výsluchy Ing. K. M.) a vo Švajčiarsku, pričom niektorí svedkovia, ktorých opätovné výsluchy nariadil krajský súd boli vypočutí až po výsluchu Ing. K. M. v Rakúsku z taktického hľadiska, keďže nebol známy obsah jeho výpovede, aby tak vyšetrovateľ predišiel opätovným výsluchom svedkov k otázkam ktoré by vyplynuli z jeho výpovede.

Taktiež je treba uviesť, že znalec z odboru ekonomiky vypracovával znalecký posudok takmer jeden rok. Avšak námietku obvineného Ing. K. M. a jeho obhajcu, že vyšetrovateľ znalca   ustanovil   v rozpore   s jeho   špecializáciou   a posudok   je   nepoužiteľný   neobstojí, pretože ide o znalca z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia účtovníctvo, zapísaného v zozname znalcov Krajského súdu v Trnave. Vyšetrovateľ tohto znalca pribral z dôvodu, že bolo potrebné posúdiť okrem iného aj účtovné doklady. Tento znalec bol vyšetrovateľom vypočutý za prítomnosti obhajcu JUDr. P. a JUDr. H., pričom ani jeden z nich nenamietal tak znalecký posudok, ako aj pribratého znalca.“

Z obsahu spisu zistil ústavný súd v zásade tie isté skutočnosti.

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   postupom   odboru   vyšetrovania   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   VKE-6/30-1998   a postupom   krajskej   prokuratúry   v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou už   vyslovil,   že   uvedené   základné   právo   sa   chráni   aj   v prípade   konania   pred   orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania (§ 160 Trestného poriadku), keď sa občan stáva účastníkom tohto konania ako obvinený (napr. II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 99/02).

Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ktorým   je   predovšetkým   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   obvineného,   sa   aj v prípravnom   trestnom   konaní   sleduje   konaním   a rozhodovaním   príslušných   orgánov v primeranej lehote.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd aj v tomto prípade skúmal   s poukazom   na   svoju   stabilnú   judikatúru,   to   znamená   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   a berúc   do   úvahy:   1.   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   2.   správanie sťažovateľa a 3. spôsob, akým v konaní postupovali odbor vyšetrovania, ako aj krajská prokuratúra (obdobne napr. II. ÚS 74/97 alebo I. ÚS 70/98).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania odboru vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn.   ČVS:   VKE-6/30-1998,   ako   aj postupu   krajskej   prokuratúry   v konaní   sp.   zn. 1 Kv 35/99 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že ide o trestné stíhanie proti sťažovateľovi obvinenému pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. a), neskôr aj ods. 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z., ktorým sa mení Trestný zákon a zákon o priestupkoch, ako aj pre trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 128 ods. 1, 2 a 4 Trestného zákona a pre trestný čin podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z., ktorým sa mení Trestný zákon a zákon o priestupkoch. Trestná vec sťažovateľa je pomerne zložitá najmä s poukazom na zisťovanie rozhodných skutočností a na rozsah dokazovania aj v tomto štádiu prípravného trestného konania. O zložitosti veci svedčia aj obsah a rozsah vyšetrovacieho spisu, materiály získané z došetrenia   veci   po   jej   vrátení   najvyšším   súdom   [o.   i.   veľký   počet   vypočutých   osôb (vrátane výsluchov v zahraničí), zadovážených listinných dôkazov, znalecké posudky].

Z hľadiska   hodnotenia   povahy veci   ústavný súd   vychádzal   zo   všeobecnej   zásady uznávanej aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“), premietnutej aj do judikatúry všeobecných súdov v Slovenskej republike, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry   osobných   práv   a slobôd,   ktorý   je   spravidla   spojený   s trestným   procesom,   musí posudzovať prísnejšie. V uvedených súvislostiach ústavný súd musel vziať do   úvahy aj celkovú doterajšiu dĺžku prípravného konania, keď trestné stíhanie sťažovateľa trvá takmer sedem rokov (od vydania uznesenia o vznesení obvinenia zo 7. apríla 1999) a v trestnej veci sťažovateľa zatiaľ nedošlo k podaniu obžaloby ani k inému spôsobu uzavretia prípravného trestného stíhania.

2.   Správanie   sťažovateľa   v priebehu   doterajšieho   konania   treba   posudzovať komplexne. Ústavný súd zobral do úvahy špecifikum trestného konania, že obvinení nemajú osobitnú povinnosť aktívne prispievať k urýchleniu trestného stíhania alebo spolupracovať s vyšetrovateľom vo svojej trestnej veci. Návrhy, žiadosti, podnety a sťažnosti sú súčasťou ich práva na obhajobu a sú v konečnom dôsledku motivované snahou dosiahnuť priaznivé rozhodnutie ešte v priebehu prípravného konania (zastavenie trestného stíhania). Ústavný súd nezistil v preskúmavanej veci v tomto období nijakú významnú skutočnosť v správaní sťažovateľa,   ktorá   by   odôvodňovala   namietanú   dĺžku   konania   (oficiálne   miesto   pobytu sťažovateľa   v zahraničí,   v Rakúskej   republike,   úkony   prostredníctvom   právnej   pomoci takisto prebiehali v zahraničí – Rakúsko, Švajčiarsko).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní bol postup odboru vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998, ako aj postup krajskej prokuratúry v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99.

Ústavný súd posudzoval spoločne postup odboru vyšetrovania a krajskej prokuratúry v dvoch obdobiach:

a)   Prvé   hodnotené   obdobie   sa   týka   prípravného   konania   od   vydania   uznesenia o vznesení obvinenia až po opätovné vrátenie trestnej veci na došetrenie (t. j. od 7. apríla 1999 do 28. augusta 2002).

Konanie v počiatočnej fáze od vydania uznesenia o vznesení obvinenia prebiehalo v zásade plynulo a bez zbytočných prieťahov a návrh na podanie obžaloby bol spracovaný 14. apríla 2000 (po vrátení veci na došetrenie však boli konštatované závažné procesné nedostatky v činnosti orgánov prípravného konania práve v tomto období, ktoré sa týmto v konečnom dôsledku premietli aj do celkovej dĺžky tohto konania).

V dôsledku podania odvolania zo strany sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 T 51/00 zo 14. septembra 2001 podľa § 188 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   trestnú   vec   sťažovateľa   vrátil   prokurátorovi   krajskej prokuratúry na došetrenie. Po vrátení trestnej veci sťažovateľa na došetrenie prokurátor podal 29. novembra 2001 sťažnosť proti označenému rozhodnutiu krajského súdu o vrátení veci na došetrenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 To 59/2001 z 28. augusta 2002 túto sťažnosť prokurátora zamietol.

Od 14. apríla 2000 do 28. augusta 2002, t. j. viac ako dva roky, sa teda konalo a rozhodovalo   o ďalšom   priebehu   označeného   trestného   konania   na   príslušných všeobecných súdoch (krajský súd, najvyšší súd) v zmysle trestného práva procesného.

b) Druhé hodnotené obdobie sa týka obdobia po 28. auguste 2002.

Prokurátor krajskej prokuratúry 10. februára 2003 zaslal vec na došetrenie odboru vyšetrovania s pokynmi vyplývajúcimi z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 59/2001 na odstránenie procesných nedostatkov a pochybení v predchádzajúcom konaní (najvyšší súd   v predmetnom   uznesení   o.   i.   konštatoval   závažné   chyby   procesného   charakteru   zo strany vyšetrovateľa, keďže vznesenie obvinenia nebolo skutočne a nepochybne, ako ani osobne oznámené obvinenému, nestačí doručiť odpis uznesenia o vznesení obvinenia len jeho obhajcovi, teda ide o rozpor aj s čl. 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; konanie v súvislosti s uznesením z 30. novembra 2000, že trestné stíhanie   bude   vedené   proti   sťažovateľovi   ako   proti   ušlému,   neprebiehalo   v zmysle požiadaviek na takéto konanie vo vzťahu k obhajcovi sťažovateľa; podrobne špecifikoval požiadavky na vykonanie dokazovania smerujúceho k doplneniu a objasneniu skutkového stavu veci, na ktoré už poukázal aj krajský súd ).

V súvislosti s oznámením obvinenia a výsluchom obvineného žiadosť o poskytnutie právnej pomoci z Rakúskej republiky bola zaslaná 30. apríla 2003 krajskej prokuratúre. Okresný súd D. vykonal 14. mája 2004 výsluch sťažovateľa (obvineného), t. j. po viac ako jednom   roku.   Orgány   prípravného   konania   v tomto   období   nepreukázali   v tomto   smere žiadnu činnosť a pripísali celkovú dĺžku konania dožiadaným rakúskym orgánom.

Keďže v rámci výsluchu sťažovateľa (obvineného) nedošlo k doručeniu uznesenia o rozšírení obvinenia proti sťažovateľovi (čo možno pripísať na vrub krajskej prokuratúre, ktorá   tento   úkon   nezahrnula   do   žiadosti   o   právnu   pomoc,   čím   prispela   k následnému procesu   smerujúcemu   k jeho   zopakovaniu),   opäť   bola   zaslaná   31.   mája   2004   žiadosť o právnu pomoc a opakovaný výsluch sťažovateľa Okresný súd v D. vykonal 18. novembra 2004.

Uznesením   z 12.   februára   2004   bol   pribratý   znalec   z odboru   ekonomika a podnikanie,   odvetvia   účtovníctvo   (k   jeho   ustanoveniu   došlo   až   po   piatich   rokoch   od vznesenia   obvinenia   proti   sťažovateľovi).   Ustanovený   znalec   podal   9.   decembra   2004 znalecký posudok. Ďalšie doplnenie vyšetrovania prebehlo v zásade bez prieťahov (pokiaľ ide o právnu pomoc zo Švajčiarska).

Vyšetrovací   trestný   spis   vo   veci   sťažovateľa   bol   ďalej   s poukazom   na   novelu Trestného   poriadku   (zákon   č.   537/2004   Z.   z.)   predložený   18.   februára   2005   Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“), ktorý opatrením sp. zn. VII Gv 295/04 z 15. apríla 2005 určil, aby dozor vo veci sťažovateľa podľa § 174 Trestného poriadku vykonával naďalej prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry. Generálny prokurátor Slovenskej republiky zrušil 23. mája 2005 príslušnosť úradu špeciálnej prokuratúry a úrad špeciálnej prokuratúry tento návrh   vrátil   23.   júna   2005   krajskej   prokuratúre   s tým,   že   je   v záujme   zabezpečenia efektívnosti   konania,   aby   v nej   dozor   vykonávala   i naďalej   krajská   prokuratúra.   Až   do obdobia odoslania spisového materiálu ústavnému súdu koncom októbra 2005 v predmetnej veci návrh na obžalobu nebol podaný príslušnému súdu.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že doterajším postupom odboru vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VKE-6/30-1998, ako aj postupom krajskej prokuratúry v konaní sp. zn. 1 Kv 35/99, t. j. v prípravnom trestnom konaní,   ktoré   začalo   7. apríla   1999   a trvá   už   takmer   sedem   rokov,   došlo   k zbytočným prieťahom   v období   po   vrátení   veci   na   došetrenie   neefektívnou   činnosťou   označených orgánov   prípravného   konania   v období   od   28.   augusta   2002,   t.   j.   po   vrátení   veci   na došetrenie, predovšetkým v priebehu roka 2003, ako aj od mája 2004 až do novembra 2004 vo vzťahu k základným úkonom v trestnom stíhaní voči sťažovateľovi (obvinenému), čím bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III.

V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal odboru   vyšetrovania   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   VKE-6/30-1998   a krajskej prokuratúre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kv 35/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde.   Dospel   pritom k záveru, že v danom prípade je postačujúci výrok o porušení základného práva, a preto finančné zadosťučinenie sťažovateľovi, ktorý požadoval sumu 200 000 Sk, nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. P., ktoré   vyčíslil   sumou   9   340   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   pričom   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a dvakrát režijný paušál 140 Sk.

Trovy konania sú odbor vyšetrovania a krajská prokuratúra povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006