SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 194/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ing.   Bernardom   Pekárom,   PhD.,   Advokátskakancelária, Kukučínova 24, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystricisp. zn. 2 Tos 98/2014 zo 4. decembra 2014, ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 27/2014 z 26. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ st., ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalejlen „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 98/2014 zo 4. decembra 2014, akoaj   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.3 Tpo 27/2014 z 26. mája 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. februára2015.

Zo sťažnosti a z listinných dôkazov vyplýva, že uznesením Okresného súdu Žiar nadHronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 27/2014 z 26. novembra 2014 bola zamietnutážiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby. Zároveň bol vypustený väzobný dôvod podľa§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s tým, že väzba sa bude vykonávať už len z dôvodupodľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.2 Tos 98/2014 zo 4. decembra 2014 na základe sťažností podaných jednak sťažovateľmi, aleaj prokurátorom bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 27/2014 z 26. novembra 2014zrušené a žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby boli zamietnuté.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľov   v   uvedenom   uznesení   vôbec   nezaoberalargumentmi uvedenými obhajcom v písomnom odôvodnení sťažnosti z 3. decembra 2014.Obhajca   poukazoval   predovšetkým   na   to,   že   okresný   súd   nepristupoval   k   osobámsťažovateľov samostatne, teda nevyhodnotil skutkové okolnosti jednotlivo. Krajský súd sanijako nezaoberal odôvodnením sťažnosti, ale ani jednotlivými sťažnostnými dôvodmi, ktoréobhajca uviedol.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 227/2013 z 30. apríla 2014 bolo rozhodnutéo zmene dôvodov väzby sťažovateľov a zároveň bola zamietnutá ich žiadosť o prepusteniez väzby.

Proti uzneseniu podali sťažnosť a prokurátor. Uznesením krajského súdusp. zn. 3 Tpo 27/2014 z 26. mája 2014 bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 227/2013z   13.   februára   2014   (teda   nesprávne   uznesenie)   v   celom   rozsahu   zrušené   a žiadosťsťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby   bola   zamietnutá.   Znamená   to,   že   krajský   súd   vovýrokovej časti uznesenia rozhodol tak, že zrušil nie napadnuté uznesenie okresného súdu,ale skoršie uznesenie sp. zn. 0 Tp 227/2013 z 13. februára 2014.

Uvedenými postupmi a rozhodnutiami došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniuoznačených práv podľa ústavy a dohovoru.

Sťažovatelia žiadajú vydať tento nález:„Základné právo na spravodlivý proces upravené v čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   upravenom   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného   práva   na   osobnú   slobodu   upraveného   v   čl.   17   ods.   2   a   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/98/14 zo dňa 04.12.2014 porušené bolo.

Základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením základného práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 27/2014 zo dňa 26.05.2014 porušené bolo. Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/98/14 zo dňa 04.12.2014 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces ako aj právo vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   upravenom   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a základné právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 27/2014 zo dňa 26.05.2014 porušil základné právo na súdnu a inú ochranu upravenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   2   Tos/9/14   zo   dňa   04.12.2014 a Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica 3 Tpo 27/2014 zo dňa 26.05.2014 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľom priznáva náhradu trov konania - právneho zastúpenia vo výške   573,30   EUR   vyčíslenej   v   prílohe,   ktorý   Krajský   súd   Banská   Bystrica   povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...) v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   dôvody   sťažnosti   z   3.   decembra   2014   podanejv zastúpení sťažovateľov obhajcom JUDr. Petrom Múkerom proti uzneseniu okresného súdusp. zn. 3 T 27/2014 z 26. novembra 2014 boli okresnému súdu podľa dátumovej pečiatkypodateľne doručené 8. decembra 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 98/2014zo 4. decembra 2014 pre porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4a čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom tejto časti sťažnosti je námietka, podľa ktorej krajský súd v opravnom konanívôbec neprihliadol na dôvody sťažnosti z 3. decembra 2014, ktoré podal proti uzneseniuokresného   súdu   obhajca   sťažovateľov,   a   so   sťažnostnou   argumentáciou   sa   nijakonevysporiadal.

Podľa zistenia ústavného súdu odôvodnenie sťažnosti z 3. decembra 2014 podanejobhajcom sťažovateľov bolo okresnému súdu doručené až 8. decembra 2014. V tom časevšak   bolo   už   opravné   konanie   vedené   krajským   súdom   ukončené,   keďže   krajský   súdo podaných sťažnostiach rozhodol ešte 4. decembra 2014. Je preto bez ďalšieho už na prvýpohľad zrejmé, že ani okresný súd (ktorému boli dôvody sťažnosti adresované a podané), anikrajský   súd   objektívne,   ale   ani   subjektívne   nespôsobili   a nezavinili,   že   sa   krajský   súds dôvodmi sťažnosti nemohol zaoberať.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.3 Tpo 27/2014 (uznesenie z 26. mája 2014) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je presne známe, kedy prevzali sťažovatelia uzneseniekrajského   súdu,   možno   považovať   za   jednoznačné,   že   sa   tak   muselo   stať   ešte   pred26. novembrom 2014, teda predo dňom, v ktorom okresný súd znova rozhodoval o väzbe,avšak už nie v prípravnom konaní, ale po podaní obžaloby. Preto sťažnosť ústavnému súdu,ktorá   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   18.   februára   2015,   bola   podaná   dávno   pouplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015