znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 194/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. O., PhD., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   tým,   že   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v B.   sťažovateľovi nezaplatilo náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá mu bola priznaná uznesením Okresného súdu Bratislava II z 13. júla 2004 č. k. E 946/02-19, pričom uznesením Okresného súdu Bratislava II z 30. novembra 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 v spojení s opravným uznesením č. k. 37   Er   2/05-34   z   18.   januára 2006   boli odmietnuté   námietky   povinného proti   exekúcii, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. O., PhD., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2008 doručená sťažnosť JUDr. R. O., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) tým, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v B. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) mu nezaplatilo náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá mu bola priznaná uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) z 13. júla 2004 č. k. E 946/02-19, pričom uznesením Okresného súdu Bratislava II z 30. novembra 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 v spojení s opravným uznesením č. k. 37 Er 2/05-34 z 18. januára 2006 boli odmietnuté námietky povinného proti exekúcii. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. januára 2008.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   návrhom   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia sa krajské riaditeľstvo v postavení oprávneného domáhalo proti sťažovateľovi ako povinnému nariadenia výkonu rozhodnutia na základe pokutového bloku č. 000528/22 na 300 Sk. Konanie o súdny výkon rozhodnutia bolo vedené Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. E 946/02. Uznesením okresného súdu č. k. E 946/02-19 z 13. júla 2004 tento návrh na výkon rozhodnutia proti sťažovateľovi zamietol z dôvodu, že uvedený pokutový blok bol paaktom, a súd zaviazal krajské riaditeľstvo zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 772 Sk do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu krajské   riaditeľstvo   odvolanie   nepodalo,   a   preto   sa   uznesenie   stalo   právoplatným 16. augusta 2004 a vykonateľným 27. augusta 2004.

Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   z   2.   decembra   2004   sa   sťažovateľ   v   postavení oprávneného domáhal proti krajskému riaditeľstvu ako povinnému vykonania exekúcie za účelom   vymoženia   prisúdených   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   772   Sk.   Konanie   je vedené dosiaľ Exekútorským úradom JUDr. V. Š. pod sp. zn. Ex 79/04. Súdna exekútorka vydala   3.   februára   2005   upovedomenie   o   začatí   exekúcie.   Krajské   riaditeľstvo   podalo 22. februára 2005 ako povinný námietky proti exekúcii, ktoré okresný súd uznesením z 30. novembra 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 ako oneskorene podané odmietol; zároveň týmto uznesením v spojení s opravným uznesením z 18. januára 2006 č. k. 37 Er 2/05-34 zaviazal krajské riaditeľstvo zaplatiť sťažovateľovi ďalšiu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 400 Sk.

Následne   18.   februára   2006   súdna   exekútorka   vydala   exekučný   príkaz   sp.   zn. Ex 79/04,   ktorým   prikázala   Štátnej   pokladnici   z   účtu   povinného   krajského   riaditeľstva vyplatiť súdnej exekútorke exekvovanú pohľadávku a trovy exekúcie. Štátna pokladnica na príkaz reagovala stanoviskom z 2. marca 2006, v zmysle ktorého odmietla exekučný príkaz vykonať   s   poukazom   na   ustanovenie   §   12   ods.   7   zákona   č.   291/2002   Z.   z.   o   Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   Štátnej   pokladnici“),   podľa   ktorého   prostriedky   na   účte   klienta   Štátnej pokladnice nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (s výnimkami uvedenými v citovanom ustanovení, ktoré sa však na vec nevzťahujú).

Vzhľadom na skutočnosť, že krajské riaditeľstvo podľa názoru sťažovateľa neplnilo a nemieni plniť uvedenými súdnymi rozhodnutiami mu uložené povinnosti, sťažovateľ sa podnetom na podanie upozornenia prokurátora z 21. marca 2006 adresovaným Krajskej prokuratúre   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   domáhal   zjednania   nápravy   podľa ustanovenia   §   28   a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o prokuratúre“).   Krajská prokuratúra   prípisom   zo   17.   mája 2006   č.   k.   Kd   2077/06-13   sťažovateľovi   oznámila,   že   podnet   ako   nedôvodný   odkladá, keďže   sa   necíti   byť príslušná   zjednať   nápravu   v   konaní   orgánu   verejnej   správy,   ktorý nerešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu.

Vyhlásením   o   majetku   zo   6.   júna   2006   adresovaným   súdnej   exekútorke   krajské riaditeľstvo   uviedlo,   že   nemá   vlastný   majetok,   ani   iné   finančné   príjmy   získané   iným spôsobom,   ktoré   by   neboli   odvádzané   do   Štátnej   pokladnice.   Uviedlo   tiež,   že   ako rozpočtová   organizácia   zriadená   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „ministerstvo vnútra“) je plne napojená cez zriaďovateľa na prostriedky štátneho rozpočtu. Vo svojej činnosti využíva hnuteľný a nehnuteľný majetok štátu, resp. majetok obstaraný z prostriedkov   poskytnutých   zo   štátneho   rozpočtu,   ktorý   spravuje   v   intenciách   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 278/1993   Z.   z.   o   správe   majetku   štátu   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“). Svoje príjmy odvádza v plnom   rozsahu   do   Štátnej   pokladnice   vrátane   príjmov   získaných   z   uhradených   alebo vymožených pohľadávok štátu. Ďalej povinný poukázal na ustanovenie § 8 ods. 10 zákona č.   523/2004   Z.   z.   o   rozpočtových   pravidlách   verejnej   správy   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“), podľa ktorého výkonu rozhodnutia   nepodliehajú   prostriedky   poskytnuté   zo   štátneho   rozpočtu;   hnuteľný a nehnuteľný   majetok   obstaraný   z   prostriedkov   poskytnutých   zo   štátneho   rozpočtu nepodlieha výkonu rozhodnutia.

Súdna   exekútorka   vzhľadom   na   uvedené   vydala   4.   septembra   2006   pod   sp.   zn. Ex 79/04 upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučné príkazy   na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky,   ktorými   súdnym exekútorom JUDr. L. B., T., a JUDr. L. Á., B., prikázala nimi vymožené pokuty v prospech krajského riaditeľstva za priestupky v doprave vyplatiť sťažovateľovi ako oprávnenému až do   výšky   v jeho   prospech   exekvovanej   pohľadávky.   Proti   uvedeným   upovedomeniam o začatí   exekúcie   podalo   krajské   riaditeľstvo   21.   septembra   2006   námietky,   v   ktorých poukazovalo na to, že predmetom exekúcie nie je pohľadávka krajského riaditeľstva ako povinného,   ale   že   súdna   exekútorka   exekvuje   príkazom   pohľadávku   štátu   v   správe krajského riaditeľstva, čo je podľa § 18a zákona o správe majetku štátu neprípustné. Súdny exekútor JUDr. L. B. prípisom z 12. septembra 2006 oznámil, že v prospech krajského riaditeľstva žiadnu exekúciu nevedie. Súdny exekútor JUDr. L. Á. prípisom z 21. septembra 2006   oznámil,   že   exekučný   príkaz   súdnej   exekútorky   JUDr.   V.   Š.   považuje   za bezpredmetný.

Sťažovateľ sa domáhal nápravy podaním sťažnosti na postup krajského riaditeľstva adresovanou   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky,   Úradu   kontroly   ministra   vnútra Slovenskej   republiky   23.   októbra   2006.   Ministerstvo   vnútra   23.   októbra   2006   sťažnosť postúpilo   na   vybavenie   Prezídiu   Policajného   zboru,   ktoré   prípisom   z   5.   februára   2007 č. PPZ-637/OKS-Sť-2006 oznámilo, že žiadnu nápravu nezjedná, s odôvodnením, že nie je oprávnené zasahovať do exekučného konania a že sa sťažovateľ má obrátiť na konajúceho súdneho exekútora.

Konajúca   súdna   exekútorka   vydala   24.   apríla   2007   pod   sp.   zn.   Ex   79/04 upovedomenia o začatí exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučné príkazy na   vykonanie   exekúcie   prikázaním   inej   peňažnej   pohľadávky,   podľa   ktorých   prikázala dlžníkom   krajského   riaditeľstva   (od   ktorých   vymáha   krajské   riaditeľstvo   exekučne pohľadávky   z   uložených   pokút)   vyplatiť   pohľadávku   z   titulu   pokuty   priamo   konajúcej súdnej exekútorke, a nie krajskému riaditeľstvu, ktoré by inak bolo oprávnené pohľadávku prijať.

Na   to   reagovalo   krajské   riaditeľstvo   stanoviskom   zo   14.   mája   2007,   v   ktorom opätovne poukázalo na ustanovenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého výkonu rozhodnutia podľa exekučného poriadku nepodliehajú odpísaním z účtu v banke prostriedky na účte poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z exekúcie je vylúčený aj hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   obstaraný   z   prostriedkov   poskytnutých   zo   štátneho rozpočtu. Taktiež poukázalo na ustanovenie §18a zákona o správe majetku štátu, podľa ktorého na majetok štátu v správe správcu (ktorým je aj krajské riaditeľstvo)   nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov vrátane exekučného konania.

Výsledkom je stav, keď sťažovateľovi súdom právoplatne priznaná pohľadávka na trovách   konania   nie   je   dodnes   vymožená   a   krajské   riaditeľstvo   sústavne   ignoruje právoplatné rozhodnutie súdu a povinnosti ním uložené neplní.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu. Ústava   v čl.   20   ods.   1   neustanovuje   síce   absolútne   rovnaký   obsah   vlastníckeho   práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva, ustanovuje však rovnaký zákonom   ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva. Vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva (PL. ÚS 38/95). V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov   (napr.   fyzických   osôb,   právnických   osôb,   štátu),   všetci   vlastníci   musia   mať zákonom   určené   práva   a   povinnosti   bez   ohľadu   na   povahu   vlastníka   (PL.   ÚS   38/95). Správcovi, ktorý na základe zákona spravuje majetok štátu, nevzniká k tomuto majetku také právo alebo iná majetková hodnota, ktoré sa svojou povahou rovnajú alebo sú podobné právu štátu k tomuto majetku, a ktoré preto musia byť predmetom ústavnej ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tak, ako je jej predmetom vlastnícke právo štátu (porov. PL. ÚS 6/01). Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty (II. ÚS 19/97 ).

Vzhľadom na to je zrejmé, že predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je aj pohľadávka (právo ev. iná majetková hodnota) prisúdená právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, ako je to aj v tomto prípade.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) existujúcim majetkom sú tiež majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok, na základe ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má prinajmenšom legitímnu nádej na ich zhodnotenie (Pine Valley   Developments   Limited   a   ostatní   c.   Írsko   1991,   Hans   Adam   II.   Lichtenštajnský c. Nemecko, 2001, Pressos Compania Neviera S. A. a ostatní c. Belgicko 1995). Článkom 1 dodatkového protokolu je teda chránené právo na pokojné užívanie majetku a tiež právo nebyť zbavený majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Podmienkou ochrany podľa citovaného ustanovenia je, že realizátorom zbavenia majetku musí byť štát (čo vyplýva z judikatúry ESĽP   napr.   Bramelied   c.   Švédsko   1982,   Schlumpf   c.   Francúzsko   1987,   Mairitsch c. Rakúsko   1987).   Štát   môže   zbaviť   majetku   fyzickú   alebo   právnickú   osobu   nielen aktívnym konaním, ale aj pasívne, a to vytvorením takých, najmä legislatívnych podmienok, ktoré umožnia tretím osobám neprimerane zasahovať do vlastníckeho práva.

Preto je zrejmé, že čl. 1 dodatkového protokolu chráni ako majetok aj pohľadávku prisúdenú právoplatným rozhodnutím súdu,   čo je aj tento prípad; takáto pohľadávka je minimálne „legitímnou nádejou“ na získanie majetku v peniazoch.

Dôvodom, prečo sťažovateľovi prisúdená pohľadávka nebola dosiaľ vymožená, sú ustanovenia nasledujúcich právnych predpisov.

Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu uvedeného   v   §   1   ods.   1   citovaného   zákona   nemožno   uskutočniť   výkon   rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie (vrátane nemožnosti vykonať exekúciu). Krajské riaditeľstvo   je   podľa   §   21   ods.   1   a   4   zákona   o   rozpočtových   pravidlách   rozpočtovou organizáciou štátu [tak ako má na mysli § 1 ods. 1 písm. a) zákona o správe majetku štátu, keďže bolo zriadené ako rozpočtová organizácia ministerstva vnútra zriaďovacou listinou č. SH-725-1/6-06 z 8. októbra 1996], a teda je správcom majetku štátu podľa citovaného ustanovenia § 18a zákona o správe majetku štátu. Preto nemožno exekúciou prikázaním peňažnej   pohľadávky   podľa   §   105   a   nasl.   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) postihnúť ani pohľadávku štátu vyplývajúcu z uloženia pokuty v priestupkovom konaní, ktorú napríklad uložilo v priestupkovom konaní krajské riaditeľstvo, keďže podľa § 13 ods. 3 posledná veta zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení   neskorších   predpisov   ide   o   pohľadávku   vo   vlastníctve   štátu.   Navyše,   štátne rozpočtové organizácie [§ 1 ods. 1 písm. a) zákona o správe majetku štátu] nemôžu podľa § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu nadobúdať majetok do svojho vlastníctva, čím je úplne znemožnená vymožiteľnosť pohľadávky proti takejto rozpočtovej organizácii.

Podľa   §   6a   ods.   8   zákona   o   správe   majetku   štátu   pohľadávku   štátu   nemožno započítať   jednostranným   právnym   úkonom.   Započítanie   pohľadávky   štátu   je   možné písomnou   dohodou   za   prísneho   splnenia   podmienok   v   tomto   ustanovení   výslovne uvedených.

Podľa   §   12   ods.   7   zákona   o   Štátnej   pokladnici   prostriedky   na   účte   klienta nepodliehajú   výkonu   rozhodnutia   ani   exekúcii   odpísaním   z   účtu   vedeného   v   Štátnej pokladnici   (s   výnimkami   v   tomto   ustanovení   uvedenými,   ktoré   sa   však   na   túto   vec nevzťahujú). Klientom podľa § 2a ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici je štátna rozpočtová organizácia, teda aj krajské riaditeľstvo, ktoré ňou je podľa § 21 ods. 1, 4 a 5 zákona o rozpočtových pravidlách.

Podľa   §   8   ods.   10   zákona   o   rozpočtových   pravidlách   výkonu   rozhodnutia   ani exekúcii nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu. Hnuteľný a nehnuteľný majetok   obstaraný   zo   štátneho   rozpočtu   taktiež   nepodlieha   výkonu   rozhodnutia   ani exekúcii.

Výsledným efektom uvedených ustanovení zákona o správe majetku štátu, zákona o Štátnej pokladnici a zákona o rozpočtových pravidlách je skutočnosť, že pokiaľ štátny orgán,   ktorý   je   rozpočtovou   organizáciou   štátu,   je zaviazaný   na   základe   právoplatného rozhodnutia súdu oprávnenému účastníkovi konania niečo zaplatiť, v prípade, ak neplní, nemožno   ho exekúciou   k   plneniu donútiť.   Keďže krajské riaditeľstvo   ako štátny   orgán vystupujúci   vo   svojom   mene   v   súdnom   konaní   bolo   zaviazané   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu   trov   konania   a   túto   nezaplatilo,   exekúcia   zjavne   neviedla   k   vymoženiu právoplatným   rozhodnutím   súdu   priznanej   pohľadávky,   keďže   krajské   riaditeľstvo   je rozpočtovou organizáciou štátu [§ 21 ods. 1, 4 a 5 zákona o rozpočtových pravidlách, § 2a ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici, § 1 ods. 1 písm. a) zákona o správe majetku štátu a správcom majetku štátu, § 1 ods. 1 písm. a) a § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu], a teda:

1) prostriedky poskytnuté mu zo štátneho rozpočtu, hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný   z prostriedkov   štátneho   rozpočtu,   s ktorými   disponuje,   nemožno   postihnúť exekúciou (§ 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách),

2) nemožno majetok štátu v jeho správe postihnúť exekúciou (§ 18 ods. 1 zákona o správe majetku štátu),

3) prostriedky nachádzajúce sa na účte krajského riaditeľstva v Štátnej pokladnici taktiež nemožno postihnúť exekúciou (§ 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici),

4)   krajské   riaditeľstvo   má   zákonom   zakázané   nadobúdať   majetok   do   svojho vlastníctva (§ 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátu), takže zákon vytvára podmienky na nevymožiteľnosť pohľadávok voči takémuto subjektu.

Za týchto okolností právna úprava ustanovená už citovanými zákonmi je v zjavnom rozpore s čl. 1 dodatkového protokolu, keďže štát svojím zákonodarstvom vytvoril také podmienky, že pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu proti štátnemu orgánu (ktorý   je   štátnou   rozpočtovou   organizáciou),   a   ktorý   vystupuje   vo   vlastnom   mene   ako účastník   občianskeho   súdneho   konania,   nemožno   žiadnym   zákonným   postupom   reálne vymôcť.   Pritom   je   úplne   evidentné,   že   ochrana   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   sa vzťahuje zaiste aj na pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu voči orgánu štátu, ktorý vystupoval ako účastník súdneho konania (ktorý má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania podľa § 19 OSP a § 21 ods. 1, 4 a 5 zákona o rozpočtových pravidlách). Za tejto situácie sa iba vytvára priestor na to, aby štátne orgány nerešpektovali právoplatné rozhodnutie súdu toho istého štátu.

Podľa   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   48/97   ústavu   nemožno   vysvetľovať spôsobom   zakladajúcim   porušenie   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach,   ak   je Slovenská republika účastníkom takejto zmluvy.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   je   podľa   názoru   sťažovateľa   zrejmé,   že ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, § 18 ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici priamo odporujú čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy. Navyše, výklad týchto zákonných ustanovení v praxi krajského riaditeľstva taktiež odporuje čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy, čím sa jeho prax dostáva do priameho rozporu s ustanovením čl. 152 ods. 4 ústavy.

Požiadavke právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) tiež odporuje, aby fyzickej osobe bolo   zákonom   znemožnené   exekučne   vymáhať   svoju   pohľadávku   na   trovách   súdneho konania   prisúdenú   jej   právoplatným   rozhodnutím   súdu   voči   štátnemu   orgánu   (ktorý   je rozpočtovou   organizáciou).   Naproti   tomu   niet   prekážok   (s   drobnými   výnimkami   podľa Exekučného poriadku) pohľadávku na trovách konania exekučne vymáhať proti akejkoľvek inej právnickej či fyzickej osobe. Právne predpisy o správe daní a poplatkov, colné predpisy a   trestnoprávne   predpisy   oveľa   tvrdšie   ako   Exekučný   poriadok   poskytujú   ochranu pohľadávkam štátu proti právnickým či fyzickým osobám. Za týchto okolností vlastnícke právo k pohľadávke fyzickej osoby proti štátu (štátnemu orgánu - rozpočtovej organizácii), i keď   prisúdenej   jej   právoplatným   rozhodnutím   súdu,   má   oveľa   menšiu   ochranu   ako vlastnícke právo štátu k pohľadávke voči fyzickej či právnickej osobe. Znamená to, že vlastníctvo   druhovo   rovnakej   pohľadávky   (právoplatným   rozhodnutím   súdu   priznanej pohľadávky na trovách súdneho konania) nemá rovnaký zákonný obsah a ochranu, ako to vyžaduje čl. 20 ods. 1 ústavy. Zákonná úprava vytvára právny stav, ktorý je zbavením majetku tak, ako to má na mysli čl. 1 dodatkového protokolu. Zbavenie majetku je za tejto situácie takej intenzity, že fyzická alebo právnická osoba svoje dlhy voči štátu plniť musí a štát disponuje dostatkom prostriedkov na ich vymoženie, naproti tomu štát svoje dlhy proti fyzickým či právnickým osobám plniť nemusí, a tieto ani nemajú právny prostriedok svoje pohľadávky vymôcť. Pritom ide o druhovo rovnakú pohľadávku - pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu. Aj z tohto hľadiska uvedená situácia odporuje požiadavke právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave neplnením povinností zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu boli uložené uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 7. 2004 č. k. E 946/02-19, uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. 11. 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.   1.   2006 č. k. 37 Er 2/05-34 porušilo právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež porušilo právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok zaručené v článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   riaditeľstvu   Policajného zboru   Slovenskej   republiky v B.   do 15   dní od   doručenia tohto   nálezu   splniť   povinnosti zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   uložené   uznesením   Okresného súdu   Bratislava   II   zo   dňa   13.   7.   2004   č.   k.   E   946/02-19,   uznesením   Okresného   súdu Bratislava II zo dňa 30. 11. 2005 č. k. 37 Er 2/05-29 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 1. 2006 č. k. 37 Er 2/05-34.

Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   v B.   je   povinné sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 8.011,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajské riaditeľstvo zásahom - nezaplatením dlhu sťažovateľovi   priznanej   náhrady   trov,   porušilo   sťažovateľovo   základné   právo   vlastniť majetok.

Ústavný súd zistil, že v danom prípade bola exekúcia riadne začatá a do vydania rozhodnutia   ústavného   súdu   nebola   ukončená.   Na   výzvu   ústavného   súdu,   či   exekučné konanie stále prebieha, okresný súd listom č. Spr. 3312/08 doručeným mu 14. apríla 2008 odpovedal,   že   exekučné   konanie   stále   prebieha   a spis   sa   nachádza   až   do   skončenia exekučného konania na dlhodobej lehote.

Okresný súd tým, že udelil poverenie na vykonanie exekúcie, predbežne konštatoval, že proti krajskému riaditeľstvu možno viesť exekúciu. O námietkach povinného, krajského riaditeľstva, sa nerozhodovalo meritórne, pretože boli vznesené oneskorene. Ústavný súd nad   rámec   rekapitulácie   z dokumentov   zaslaných   mu   okresným   súdom   spolu   s   listom č. Spr. 3312/08 zistil, že uznesením č. k. 37 Er 2/05-50 z 10. januára 2007 okresný súd zamietol námietky krajského riaditeľstva proti upovedomeniu o začatí exekúcie prikázaním inej   peňažnej   pohľadávky   s tým,   že   námietky   voči   konkrétnemu   spôsobu   exekúcie   sú neprípustné a zároveň ustanovenie § 107 Exekučného poriadku nemožno vykladať tak, že je možné vzniesť námietky aj voči následným upovedomeniam o spôsobe vykonania exekúcie.

Vo všeobecnosti a v zásade, avšak v limitoch subsidiarity, má ústavný súd právomoc rozhodovať   o rozhodnutiach   alebo   zásahoch   krajského   riaditeľstva   ako   orgánu   verejnej moci. V preskúmavanej veci však krajské riaditeľstvo vystupuje ako dlžník, ako povinný, nie   ako   nositeľ   moci   a nebráni   sa   mocensky,   hoc   by   sa   to   mohlo   zdať,   vzhľadom   na zákonodarcom danú právnu úpravu obmedzujúcu exekúciu voči zložkám, akou je krajské riaditeľstvo. Krajské riaditeľstvo v danej veci nevystupuje vrchnostensky, ale ako „bežný“ účastník konania - povinný. Ako účastník konania - povinný, sa bráni vznášaním námietok. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach danej veci ústavný súd nemá právomoc zaviazať krajské riaditeľstvo, aby uhradilo sťažovateľovi jeho pohľadávku. V opačnom prípade by sa ústavný   súd   stal   ďalším   orgánom,   ktorý   by   vykonával   exekúciu   popri   exekútorovi poverenom exekučným súdom počas prebiehajúceho exekučného konania.

Z dôvodu, že krajské riaditeľstvo nevystupuje vo veci mocensky (vrchnostensky), ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   upozorňuje,   že   zámerne   ponechal   v uznesení   rozsiahlu rekapituláciu, aby boli zreteľné právne problémy spojené s uplatňovaním pohľadávky voči krajskému riaditeľstvu (porov. napr. rozsudok ESĽP Burdov v. Rusko, sťažnosť č. 59498).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008