znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 194/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   bytom   D.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2006 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 151/2004.

Sťažovateľ   uviedol,   že   3. augusta 2004   podal   okresnému   súdu   žalobu   o   náhradu škody spôsobenej v dôsledku krivej svedeckej výpovede, pričom, „... Do dnešného dňa, t. j. do   23. marca 2006,   sa   neuskutočnilo   na   súde,   na   ktorom   som   žalobu   podal,   čiže na Okresnom súde v Bratislave III ani jedno súdne pojednávanie, čo preukazuje prieťahy v súdnom konaní zapríčinené nekonaním alebo zdĺhavým konaním okresného súdu. Vzhľadom na nekonanie okresného sudu, využil som opravné prostriedky a listom zo dňa   2. januára 2006   poslal   som   predsedovi   Okresného   sudu   Bratislava III   sťažnosť na prieťahy   v   súdnom   konaní   vo   veci   18 C 151/04-4.   Na   túto   sťažnosť   som   nedostal do dnešného dňa od predsedu Okresného súdu Bratislava III a od nikoho v jeho zastúpení žiadnu odpoveď, zo zákona som mal dostať oznámenie o prijatí mojej sťažnosti a ďalšom naložení s ňou do 30 kalendárnych dní, čo sa nestalo. Z toho dôvodu, keďže sa na okresnom súde   vo   veci   18 C 151/04-4   nekonalo   žiadne   pojednávanie   a   nebol   vynesený   rozsudok, postupujem   túto   sťažnosť   na   prieťahy   v   súdnom   konaní   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky“.

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   na   predloženie   spisu   sp. zn. 18 C 151/2004   predložil   2. júna 2006   požadovaný   spis   a   zároveň   pripojil   vyjadrenie zákonného sudcu, ktorého obsahom je aj táto chronológia priebehu konania:

„Dňa 06. 08. 2004 bolo súdu doručené podanie, ktorým sa navrhovateľ domáhal na odporcovi náhrady škody spôsobenej krivou svedeckou výpoveďou.

Uznesením   zo   dňa   30. 08. 2004   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   odstránenie   vád podania.

Dňa   02. 09. 2004   bola   súdu   doručená   navrhovateľova   žiadosť   o   oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Uznesením č. k. 18 C 151/04-20 zo dňa 04. 02. 2005 (správne 4. marca 2005; pozn.) súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu právneho zástupcu z radov advokátov: Mgr. M. Z., D.

Dňa 23. 03. 2005 bolo súdu doručené odvolanie Mgr. M. Z. proti jeho ustanoveniu za právneho   zástupcu   navrhovateľa   z dôvodu,   že   v   inom   súdnom   konaní   zastupuje   ako advokát účastníka, ktorého protistranou je navrhovateľ Mgr. J. B.

Uznesením č. k. 18 C 151/04-28 zo dňa 15. 11. 2005 súd vyhovel odvolaniu v plnom rozsahu a navrhovateľovi ustanovil právneho zástupcu advokátku Mgr. J. T.

Dňa   07. 12. 2005   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľa   proti   ustanoveniu Mgr. J. T. odôvodnené tým, že podľa všetkého ide o jeho bývalú nadriadenú, kvôli ktorej musel v roku 1986 odísť zo svojho zamestnania a nesúhlasí s jej ustanovením za svojho zástupcu.

Uznesením č. k. 18 C 141/05-38 zo dňa 17. 05. 2005 (správne 17. mája 2006; pozn.) súd odvolaniu vyhovel a právnym zastupovaním navrhovateľa poveril JUDr. M. V.“

Ďalej k priebehu   konania zákonný sudca   uviedol,   že „Návrh na   začatie konania v danom prípade nemal od jeho podania a ani doplnenia na výzvu súdu všetky zákonom požadované   náležitosti,   a   preto   súd   považoval   za   potrebné   na   ochranu   záujmov navrhovateľa,   ustanoviť   tomuto   zástupcu   z   radov   advokátov,   ktorý   by   kvalifikovane odstránil vady návrhu najmä v opise rozhodujúcich skutočností a formulovaním správneho petitu. Len   zhodou   okolností   boli   dvaja   doteraz   súdom   ustanovení   advokáti,   náhodne vybraní   zo   zoznamu   Slovenskej   advokátskej   komory,   pre   zastupovanie   navrhovateľa nespôsobilí, resp. nevhodní, a preto súd musel ustanoviť v poradí tretieho advokáta, voči ktorému nemal navrhovateľ námietky, resp. s ktorým nebol v konflikte záujmov.

Ďalej poukazujem aj na skutočnosť, že v dobe od 01. 12. 2004 do 30. 06. 2005 som vykonával stáž na Krajskom súde v Bratislave a vec bola pridelená v uvedenom období inému zákonnému sudcovi JUDr. M. Z. a zároveň nešlo o vec, ktorá by mala byť v zmysle rozsahu   práce   tunajšieho   súdu   vybavovaná   prednostne,   resp.   so   zvýšenou   rýchlosťou konania“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu konať v jeho právnej veci   bez   prieťahov   a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   200 000 Sk,   čo   odôvodňuje charakterom jeho žaloby, keďže „žalovaná nepravdivým informovaním vypočutých svedkov a vlastnou krivou výpoveďou na súde znemožnila spravodlivé posúdenie“ sťažovateľovej žaloby na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky „pre neoprávnené rozviazanie pracovného pomeru z organizačných dôvodov“.

Odvolávajúc sa na svoju dlhodobú nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že napadnuté konanie začalo na základe žaloby o ochranu osobnosti a náhradu škody doručenej okresnému súdu 6. augusta 2004. Neskôr podaním doručeným okresnému súdu 2. septembra 2004 sťažovateľ odvolávajúc sa na nepriaznivú finančnú situáciu žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Okresný   súd   vzhľadom   na   to,   že   žaloba   sťažovateľa   neobsahovala   zákonom vyžadované náležitosti, ho uznesením z 30. augusta 2004 vyzval, aby v určenej desaťdňovej lehote „doplnil svoje podanie zo dňa 6. 8. 2004 o náležitosti podľa § 42 ods. 3 O. s. p. a § 79 ods. 1 O. s. p.“.

Dňa   23. septembra 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa, ktorého obsahom bolo „rozšírenie a doplnenie žaloby zo dňa 3. augusta 2004, spresnenie žaloby na základe uznesenia OS Bratislava III zo dňa 30. augusta 2004“.

Dňa 24. novembra 2004 okresný súd zaslal sťažovateľovi na vyplnenie a potvrdenie príslušnými orgánmi tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na účely posúdenia a rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v konaní a zároveň ho vyzval na oznámenie podstatných skutočností potrebných na rozhodnutie o jeho žiadosti. Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 6. decembra 2004   uviedol   ďalšie   dôvody   svojej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu a predložil rôzne potvrdenia preukazujúce jeho nepriaznivú finančnú situáciu. Okresný súd mu uznesením č. k. 18 C 151/04-20 zo 4. marca 2005   (ďalej   len   „uznesenie   o oslobodení   od   súdnych   poplatkov“)   priznal   oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu na zastupovanie v tomto konaní právneho zástupcu, ktorý   sa   23. marca 2005   proti   svojmu   ustanoveniu   za   právneho   zástupcu   sťažovateľa v napadnutom konaní z dôvodu konfliktu záujmov (zastupovanie účastníka konania v inom spore, kde sťažovateľ vystupuje ako protistrana) odvolal. Okresný súd preto uznesením z 15. novembra 2005   zmenil   uznesenie   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov   v časti o ustanovení právneho zástupcu tak, že sťažovateľovi ustanovil iného právneho zástupcu na jeho zastupovanie v tomto spore. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ 7. decembra 2005 odvolal, čo odôvodnil tým, že ustanovená právna zástupkyňa sa „v roku 1986   pričinila   o to,   že   musel   odísť   zo   svojho   vtedajšieho   zamestnania   vo V.“,   a žiadal ustanoviť iného právneho zástupcu. Okresný súd sťažovateľovi uznesením zo 17. mája 2006 ustanovil ďalšieho právneho zástupcu.

Ústavný súd po preskúmaní úkonov okresného súdu dospel k záveru, že doba, ktorá uplynula   od   podania   žaloby   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   27. marca 2006, neodôvodňuje meritórne skúmanie namietaného porušenia označeného práva aj s ohľadom na skutočnosť, že počas doterajšieho priebehu konania okresný súd konal na základe jeho žiadostí   a   procesných   návrhov   iba   o   procesných   otázkach   (oslobodenie   od   súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že samotný sťažovateľ prispel k predĺženiu konania, keď ihneď pri podaní žaloby nepožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho   zástupcu   v konaní,   ale   urobil   tak   až   2. septembra 2004,   t. j.   po   mesiaci od doručenia žaloby, keď už bola expedovaná aj výzva na odstránenie nedostatkov podania. Navyše, žiadosť nedostatočne odôvodnil a nepriložil k nej potrebné doklady pre posúdenie opodstatnenosti   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   ustanovenie   právneho zástupcu, ale čakal, kým bude súdom vyzvaný na splnenie tejto povinnosti. Ústavný súd v súvislosti s tým pripomína, že poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov vzniká v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. I. ÚS 122/04), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoj plnohodnotný význam len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti. K nim možno zaradiť aj kvalifikovanú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov (teda náležite odôvodnenú spolu s príslušnými dokladmi potvrdzujúcimi jej opodstatnenosť).

Ústavný súd po posúdení všetkých postupov okresného súdu v napadnutom konaní zistil   závažnejšie   obdobie   nečinnosti   v   trvaní   od   23. marca 2005   (doručenie   odvolania ustanoveného   právneho   zástupcu   proti   uzneseniu   o   oslobodení   od   súdnych   poplatkov, ktorým bol ustanovený) do 15. novembra 2005 (ustanovenie nového právneho zástupcu). Toto   obdobie   predstavuje   prieťahy   v   trvaní   presahujúcom   7   a pol   mesiacov.   Druhým obdobím nečinnosti v predmetnom konaní je časový úsek od 7. decembra 2005 (doručenie odvolania sťažovateľa proti uzneseniu o ustanovení právnej zástupkyne) do 17. mája 2006 (ustanovenie ďalšieho právneho zástupcu sťažovateľa v namietanom konaní), teda v trvaní 5 mesiacov.

Ani zistené obdobia nečinnosti okresného súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom   prípade   právne   relevantným   dôvodom   na   úspešné   domáhanie sa vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Doterajší   postup okresného súdu v namietanom konaní nemožno považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní eventuálne porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   v súvislosti   s týmto konštatovaním zároveň prihliadol aj na obsah sťažnosti, ale najmä na obsah súvisiaceho súdneho spisu.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci,   je   okolnosťou,   na   ktorú   sa   musí   prihliadať   pri   posudzovaní   tvrdenia   o   porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať   a rozhodnúť   vo veci   samej,   a tým   splniť   účel   tohto   základného   práva,   ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 350/04).

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí,   že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03,   IV. ÚS 296/04).   V   nadväznosti   na uvedené   ústavný   súd   už   vyslovil, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 66/02, II. ÚS 133/03), ako aj že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov nemusí ešte sama osebe zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Ústavný súd nemohol nezohľadniť ani skutočnosť, že žaloba sťažovateľa vykazovala aj závažné procesné nedostatky (nejasnosť a nezrozumiteľnosť obsahu žaloby, nedostatočná špecifikácia petitu), ktoré sa ani napriek výzve okresného súdu nepodarilo odstrániť. Preto, ako sa uvádza vo vyjadrení okresného súdu, „... súd považoval za potrebné na ochranu záujmov navrhovateľa ustanoviť tomuto zástupcu z radu advokátov, ktorý by kvalifikovane odstránil vady návrhu najmä v opise rozhodujúcich skutočností a formulovaním správneho petitu“. Preto   okresný   súd   ustanovil   sťažovateľovi   právneho   zástupcu   a „Len   zhodou okolností   boli   dvaja   doteraz   súdom   ustanovení   advokáti,   náhodne   vybraní   zo   zoznamu Slovenskej advokátskej komory, pre zastupovanie navrhovateľa nespôsobilí, resp. nevhodní, a preto súd musel ustanoviť v poradí tretieho advokáta, voči ktorému nemal navrhovateľ námietky, resp. s ktorým nebol v konflikte záujmov“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa   a   nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006