znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 194/05-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   septembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti V., a. s., so sídlom K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 287/93 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   V.,   a.   s.,   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 C   287/93 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 19 C 287/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V.,   a.   s.,   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť V., a. s., K. trovy právneho zastúpenia   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   advokátky JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. júla 2005 doručené podanie V., a. s., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., K., označené ako „Sťažnosť pre porušenie základných práv zaručených čl. 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka v postavení žalovanej namieta porušenie jej základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 287/93 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o ich vydanie podľa reštitučných zákonov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „Žalobným   návrhom   z 31.   3.   1992   doručeným   bývalému   Mestskému   súdu v Košiciach   sa   žalobca   (podľa   reštitučných   zákonov   č.   87/91   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách a zákona č. 403/90 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd) domáha toho, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe Správy katastra v K., pod A I., r. č. 1 pozemnoknižnej vložky č. 2114 – ako parcela čís. 2380 – zastavaná plocha, č. p. 248 v K. sú jeho výlučným vlastníctvom a žiada o ich vydanie...

Na   osvedčenie   svojho   vlastníckeho   práva   k nárokovanej   nehnuteľnosti   žalobca predložil súdu len také dôkazy, ktoré nie sú vyhotovené v prvopise, vzájomne si odporujú, odporujú oficiálnym listinám a majú pochybný charakter. Z týchto dôvodov sťažovateľ ako právoplatný vlastník nehnuteľnosti nárokovanej žalobcom neakceptoval jeho výzvu z 30. 9. 1991 na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov. Je toho názoru, že je úplne vylúčené,   aby   žalobca   právne   účinným   spôsobom   mohol   svoje   vlastnícke   práva k nárokovanej nehnuteľnosti súdu riadne osvedčiť.

Z protichodných dôkazov predložených žalobcom poukazujeme najmä na...

-   fotokópiu   rozhodnutia   Okresného   národného   výboru   v Košiciach   z 3.   3.   1961,   podľa ktorého   prešla   nehnuteľnosť   podľa   nariadenia   vlády   č.   15/59   z rodičov   žalobcu   na Československý   štát.   Originál   tohto   rozhodnutia   žalobca   súdu   nepredložil   a túto   listinu žiadny z archívov súdu, ani mesta K. neobsahuje. Nebolo ani zistené kto toto rozhodnutie za Okresný národný výbor podpisoval.

Za zmienku stojí, že Národný výbor mesta Košíc podľa § 1 ods. 4 Dekrétu prezidenta republiky   č.   108/45   Zb.   z 25.   októbra   1945   Zb.   o konfiškácii   nepriateľského   majetku rozhodol o tom, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku firmy A., a. s. K., (ďalej len   A.)...   Z rozhodnutia   vyplýva,   že   ide   o majetok   obchodnej   spoločnosti   A.,   ktorej účastinári sú maďarskej národnosti a územie ČSR opustili ešte pred prevzatím verejnej správy mesta...

Na   ochranu   svojich   vlastníckych   práv   sťažovateľ   zadovážil   výpisy   zo   súdnych archívnych dokumentov a z archívov mesta K. Z týchto dôkazov je nepochybne osvedčené, že A. v rokoch 1943 a 1944 svoje vlastnícke práva k predmetnej nehnuteľnosti nepreviedla a nedošlo ani k ich prechodu na iné osoby.

Podaním súdu z 12. 10. 2000 sťažovateľ tieto skutočnosti podrobne popísal a označil listinné dôkazy. Z nich najmä:

- fotokópiu výmeru Povereníctva kultúry č. 10 z 27. júla 1954, z ktorého vyplýva, že celá majetková   podstata   podniku   A.,   včítane   podnikových   nehnuteľností   bola   podľa právoplatného konfiškačného výmeru Národného výboru mesta Košice skonfiškovaná... Súd konal vo veci len celkom sporadicky a do dnešného dňa vo veci nerozhodol. Sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   opakovane   požadoval   vytýčiť   termín súdneho pojednávania, naposledy 3. februára t. r. a navrhol, aby súd vykonal dôkaz spisom Okresného súdu Košice I., sp. zn. 43 C 327/92...

Nečinnosťou   súdu   za   uplynulé   roky   boli   vážne   porušené   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote, tak ako to zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. Sťažovateľ poukazuje na to, že nečinnosťou súdu je na svojich vlastníckych právach dlhodobo poškodzovaný, je zneistený v tom či mu vec právom patrí a nemôže s ňou slobodne ako vlastník nakladať a má za to, že mu prislúcha aj finančné zadosťučinenie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby rozhodol o tom, že:

„1. Základné právo V., akciová spoločnosť K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. sp. zn. 19 C 287/93 porušené bolo.

2. V., akciová spoločnosť K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 250.000,-   Sk   (slovom   dvestopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť trovy právneho zastupovania vo výške 5.302.-   Sk   (slovom:   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa JUDr. D. S.... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. II. ÚS 194/05-8 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   14.   septembra   2005 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, ako aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľky netrvala na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľky z 20. septembra   2005   (sp.   zn.   Spr.   1055/05,   doručenom   ústavnému   súdu   21.   septembra 2005) okrem iného uviedol:

„... Žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bola podaná na bývalom Mestskom   súde   v Košiciach   dňa   31.   3.   1992,   kde   sťažovateľ   vystupuje   v procesnom postavení žalovaného. Na tunajšom súde je vec evidovaná pod sp. zn. 19 C 287/1993. Dňa 14. 4. 1992 bol opis žaloby doručovaný na vyjadrenie žalovanému. Stanovisko žalovaného bolo žalobcovi doručované 11. 5. 1992.

Dňa 11. 6. 1992 bolo určené pojednávanie na 3. 11. 1992; toto pojednávanie však bolo zrušené.

V marci bolo vytýčené ďalšie pojednávanie na 28. 4. 1993. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom predloženia dokladov žalovaným.

Prípisom zo dňa 4. 5. 1993 boli žiadané listinné doklady zo Správy katastra v K. V mesiaci október 1993 bolo určené pojednávanie na 19. 1. 1994. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si dokladov z archívu mesta K.

V apríli   1994   bolo   určené   ďalšie   pojednávanie   na   6.   7.   1994.   Termíny   ďalších pojednávaní boli určené na dni 6. 11. 1994, 9. 5. 1995, 20. 6. 1995, 15. 4. 1997, 28. 5. 1998, 2. 9. 1999, 3. 10. 2000, 7. 10. 2003, 30. 10. 2003.

V dňoch 4. 2. 2005 a 27. 7. 2005 bol Okresný súd Košice I požiadaný o pripojenie spisu. Dňa 29. 7. 2005 bol určený termín pojednávanie na deň 15. 11. 2005. Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v určitých obdobiach v danom konaní došlo k prieťahom. Uvedená situácia bola spôsobená enormnou zaťaženosťou aj vo veci konajúceho sudcu.

Zároveň poukazujem na neospravedlnenú neúčasť sťažovateľa na pojednávaniach v dňoch 6. 7. 1994 a 9. 5. 1995.

Súčasne oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 19 C 287/93.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu k stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iný zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00, I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   zohľadňuje tri   základné kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 287/93 sa týka žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Rozhodovanie súdu o týchto otázkach tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, a preto vec nemožno posúdiť ako   právne   zložitú.   Čo   sa   týka   skutkovej   (vecnej)   zložitosti,   ústavný   súd   pripúšťa,   že v okolnostiach   prípadu   môže   ísť   o skutkovo   zložitú   vec,   ktorú   často   bez   vykonania znaleckého dokazovania nemožno rozhodnúť. Potreba vykonať znalecké dokazovanie však sama osebe nesignalizuje, že vec je skutkovo zložitá, aj keď vykonanie dokazovania môže prispieť   k celkovej   dĺžke   konania.   V posudzovanom   prípade   však   nijako   neodôvodňuje doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako 13 rokov.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 19 C 287/93, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľky ako aktívne a súčinnostné, ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom, hoci dvakrát, v roku 1994 a 1995, sa nezúčastnila na pojednávaniach.

V súvislosti   s označeným   konaním,   ktoré   začalo   31.   marca   1992,   ústavný   súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 49/03) uvádza, že ústavný súd ochraňuje   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon   o ústavnom   súde,   ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993, a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať   a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   osoby,   ku ktorému došlo   pred 15. februárom 1993. Z uvedeného dôvodu   sa ústavný súd v danom prípade sústredil len na posúdenie konania po tomto dátume.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo spisu zistil, že sťažovateľka je žalovanou stranou v spore o určenie vlastníctva nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci konal od podania návrhu 31. marca 1992. Po prípravných   úkonoch   boli   v období   od   11.   júna   1992   až   do   apríla   1994   nariadené   tri pojednávania,   ktoré   však   boli   buď   zrušené,   alebo   odročené.   Ďalšie   tri   pojednávania   sa uskutočnili v období od júla 1994 do 9. mája 1995.

Od 20. júna 1995 až do 29. júla 2005 okresný súd vo veci nariadil šesť pojednávaní, pričom   bol   nečinný   počas   roku   1996,   počas   obdobia   troch   rokov   od   októbra   2000   do októbra 2003 a od októbra 2003 do júla 2005 (takmer dva roky). Vec je pritom stále v štádiu dokazovania (predvolávania svedkov a overovania autentickosti listinných dôkazov).

Stanovisko   okresného   súdu   spočívajúce   v poukazovaní   na enormnú   zaťaženosť konajúceho sudcu ústavný súd nemohol akceptovať. Podľa ustálenej judikatúry tieto príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že konanie vo veci sťažovateľky v čase prerokovávania jej sťažnosti ani po viac ako trinásť a pol roku stále nie je ukončené a doteraz v ňom nebolo prijaté   žiadne   meritórne   rozhodnutie,   ústavný   súd   rozhodol,   že   doterajším   postupom okresného súdu a jeho nečinnosťou vo veci sp zn. 19 C 287/93 v celkovej dĺžke približne šesť   rokov   došlo   k zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní,   a tým   aj   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 19 C 287/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka požadovala priznanie finančného zadosťučinenia 250 000 Sk, pričom v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla:

„...   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   nečinnosťou   súdu   je   na   svojich   vlastníckych právach dlhodobo poškodzovaný, je zneistený v tom či mu vec právom patrí a nemôže s ňou slobodne ako vlastník nakladať a má za to, že mu prislúcha aj finančné zadosťučinenie.“

Pri rozhodnutí o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 19 C 287/93, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinila, zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   zastupovaním   v konaní   pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S. a ktoré vyčíslila sumou 5 302 Sk spolu za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005