znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2014-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   T.   S.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   Bauer s. r.   o.,   Dénešova   19, Košice,   pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   v konaniach   vedených   Krajskou   prokuratúrou   v   Prešove   pod sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajská prokuratúra v Prešove   v konaní vedenom pod   sp.   zn. Kv 10/13/7700 a Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   v   konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14   p o r u š i l i   právo T. S. na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. T. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktorú   s ú   Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Úrad špeciálnej prokuratúry   p o v i n n é   vyplatiť jej spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T. S.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 681,79 € (slovom šesťstoosemdesiatjeden eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú   s ú   Krajská prokuratúra v Prešove   a   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky,   Úrad   špeciálnej   prokuratúry p o v i n n é   vyplatiť spoločne a nerozdielne na účet Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti T. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 193/2014-17 z 24. apríla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Krajskou prokuratúrou v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod sp. zn. Kv 10/13/7700 a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Úradom špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 2. júla 2014, krajská   prokuratúra   vo   vyjadrení   zo   16.   mája   2014   a   špeciálna   prokuratúra   v   podaní z 5. júna   2014   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise. Zo sťažnosti vyplýva, že 8. novembra 2013 bola sťažovateľka zadržaná a následne toho istého dňa jej bolo vznesené obvinenie pre viaceré trestné činy. Uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 91/2013 z 10. novembra 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 Tpo 4/2013-224 z 20. novembra 2013 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Žiadosťou   z   13.   januára   2014   doručenou   krajskej   prokuratúre   15.   januára   2014 sťažovateľka   požiadala   o   prepustenie   z   väzby,   resp.   o   eventuálne   nahradenie   väzby písomným sľubom, resp. inými zákonnými spôsobmi. Prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kv 10/13/7700-99 zo 16. januára 2014 doručeným obhajcovi sťažovateľky 21. januára 2014 bolo oznámené,   že jej   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby bola 16. januára 2014 postúpená z dôvodu   zmeny   právnej   kvalifikácie   konania   obvinených   na   konanie   a rozhodnutie špeciálnej   prokuratúre.   Sťažovateľka   28.   januára   2014   prostredníctvom   svojho   obhajcu osobne doručila špeciálnej prokuratúre doplnenie žiadosti o prepustenie z väzby. Poukázala na   to,   že   jej   dcéra   trpí   rakovinou   (akútnou   erytromyeloidnou   leukémiou),   pričom   jej zdravotný stav je veľmi vážny. Ďalšie doplnenie žiadosti bolo odoslané poštou 29. januára 2014. Jeho súčasťou bola aj peňažná záruka ako jeden z inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Napokon   bola   žiadosť   sťažovateľky   spolu   aj   s doplneniami   potom,   ako   jej   špeciálna prokuratúra nevyhovela, postúpená okresnému súdu, kde došla 11. februára 2014. Znamená to, že od doručenia žiadosti   o prepustenie z väzby 15. januára 2014 do jej predloženia okresnému súdu 11. februára 2014 uplynulo celkom 28 dní.

Podľa názoru sťažovateľky ak v prípravnom konaní prokurátor nevyhovie žiadosti obvineného   o   prepustenie   z   väzby,   je   povinný   žiadosť   predložiť   bez   meškania   spolu so svojím   stanoviskom   a   návrhom   na   rozhodnutie   príslušnému   sudcovi   pre   prípravné konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho   obhajcu.   Podľa   sťažovateľky   v   danom prípade nebolo o jej žiadosti zo strany krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry konané a   rozhodované   v   lehotách   predpokladaných   zákonom.   Tým   bolo   konanie   o   včasné preskúmanie   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľky   znemožnené,   resp. neprimerane   predĺžené,   hoci   sa   o   žiadosti   malo   konať   urýchlene   a   prednostne.   Došlo zároveň aj k znemožneniu realizácie práva sťažovateľky na periodickú kontrolu dôvodnosti pozbavenia jej osobnej slobody.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených krajskou prokuratúrou pod sp. zn. Kv 10/13/7700 a špeciálnou prokuratúrou bez uvedenia spisovej značky s tým, aby boli krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaviazané zaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €. Požaduje aj náhradu trov konania.

Z   vyjadrenia   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   10/13/7700-173   zo   16.   mája   2014 doručeného   ústavnému   súdu   23.   mája   2014   vyplýva,   že   vzhľadom   na   zmenu   právnej kvalifikácie konania sťažovateľky a ďalších obvinených, ku ktorej došlo 13. januára 2014, bol obsah dozorového spisu krajskej prokuratúry 15. januára 2014 odstúpený špeciálnej prokuratúre na ďalšie konanie ako vecne a miestne príslušnému orgánu, keďže skutky, pre ktoré sa trestné stíhanie viedlo, boli právne kvalifikované aj ako trestné činy prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 Trestného   zákona.   Potom,   ako   bola   15.   januára   2014   doručená   žiadosť   sťažovateľky o prepustenie   z   väzby,   16. januára   2014   bola   odstúpená   na   ďalšie   konanie   špeciálnej prokuratúre. O tejto skutočnosti   boli sťažovateľka a jej obhajca písomne upovedomení. Špeciálna   prokuratúra   vydala   31.   januára   2014   vyšetrovateľovi   pokyn,   aby   trestnú   vec týkajúcu   sa   trestných   činov   korupcie   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Následne   krajskej prokuratúre vrátil obsah dozorového spisu týkajúci sa ostatných trestných činov. Spisový materiál spolu so žiadosťou sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 bol doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014. Následne bol 10. februára 2014 vyšetrovací spis spolu so žiadosťou sťažovateľky predložený v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku na rozhodnutie   okresnému   súdu   potom,   ako   krajská   prokuratúra   žiadosti   sťažovateľky nevyhovela.   O   tomto   postupe   boli   upovedomení   tak   sťažovateľka,   ako   aj   jej   obhajca. O žiadosti sťažovateľky následne rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 91/2013 zo 17. februára 2014. S namietanou dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľky nemožno z   pohľadu   krajskej   prokuratúry   súhlasiť.   Je   totiž   zrejmé,   že   v   čase   doručenia   žiadosti 15. januára 2014 už nebolo možné o nej meritórne rozhodovať vzhľadom na zmenu vecnej príslušnosti orgánov činných v trestnom konaní, ako aj sudcu pre prípravné konanie od 13. januára   2014.   Žiadosť   bola   preto   bezodkladne   (nasledujúci   pracovný   deň   po   jej doručení)   odstúpená   špeciálnej   prokuratúre   ako   vecne   a   miestne   príslušnej.   Krajská prokuratúra bola opätovne príslušná konať o žiadosti až potom, ako jej bol spisový materiál vrátený   z   dôvodu   vylúčenia   trestnej   veci   viacerých   obvinených   (vrátane   sťažovateľky) na samostatné konanie. Spisový materiál so žiadosťou boli krajskej prokuratúre doručené 6. februára 2014 a bezodkladne 10. februára 2014 bol vyšetrovací spis spolu so žiadosťou sťažovateľky   predložený   okresnému   súdu   na   rozhodnutie.   V   konečnom   dôsledku   to znamená, že konanie o žiadosti sťažovateľky trvalo na krajskej prokuratúre 5 dní, čo nie je možné považovať za neprimerane predlžené v rozpore s právami sťažovateľky.

Z vyjadrenia špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 89/14/1000 zo 14. mája 2014 doručeného ústavnému súdu 26. mája 2014 vyplýva, že po vydaní pokynu z 31. januára 2014   (vylúčenie   korupčných   trestných   vecí   na   samostatné   konanie)   ďalším   pokynom z 27. februára   2014,   ktorý   vydal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“), bolo nariadené realizovať opätovné spojenie trestných vecí, ktoré boli pokynom z 31. januára 2014 vylúčené na samostatné konanie. Stalo sa tak uznesením špeciálnej prokuratúry z 3. marca 2014. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 12/2014 z 9. apríla 2014 v rámci rozhodovania o sťažnosti obvinenej L. P. proti uzneseniu o zamietnutí jej žiadosti o prepustenie z väzby bol   vyslovený   právny   názor,   podľa   ktorého   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   nie   je príslušný na rozhodovanie v danej veci u tých obvinených, ktorí nie sú trestne stíhaní pre korupčnú trestnú činnosť. Vecne príslušným na konanie o veciach takýchto obvinených je všeobecný   okresný   súd.   Na   základe   tohto   uznesenia   najvyššieho   súdu   vydal   generálny prokurátor   pokyn,   ktorým   uložil   špeciálnej   prokuratúre   realizovať   najvyšším   súdom naznačený postup. Z genézy tohto prípadu vyplýva, že špeciálna prokuratúra nebola nikdy príslušná na konanie v trestnej veci sťažovateľky, keďže táto nebola a nie je trestne stíhaná pre korupčnú trestnú činnosť, resp. pre iné trestné činy spadajúce do právomoci špeciálnej prokuratúry. Vzhľadom na to špeciálna prokuratúra nie je v konaní o sťažnosti podanej sťažovateľkou pasívne legitimovaná. S ohľadom na rozsah veci (spis mal v danom období 11   zväzkov)   konali   orgány   prokuratúry   v   primeranej   lehote,   bez   zjavných   prieťahov, a keďže kompetenčný spor prebiehal na úrovni prokuratúry, vyšetrovateľ priebežne vo veci konal.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 9. júna 2014 na vyjadrenia krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry doručenej ústavnému súdu toho istého dňa vyplýva, že personálne a ani žiadne iné prípadné kompetenčné „nezrovnalosti“ v práci jednotlivých prokuratúr,   na   ktoré   sa   vyjadrenia   vyhovárajú,   nemôžu   byť   dôvodom   na   predlžovanie lehoty,   v   ktorej   bolo   treba   žiadosť   sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby   predložiť príslušnému súdu. Táto lehota v celkovej dĺžke 28 dní bola jednoznačne neprimeraná.  

II.

Zo žiadosti   sťažovateľky o prepustenie z väzby z 13. januára 2014 (spracovanej prostredníctvom obhajcu) adresovanej krajskej prokuratúre vyplýva, že žiadosť bola osobne podaná do podateľne krajskej prokuratúry 15. januára 2014.

Z prípisu krajskej prokuratúry č. k. Kv 10/13/7700-99 zo 16. januára 2014 vyplýva, že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej prokuratúre doručená 15. januára 2014, bola 16. januára 2014 odstúpená na ďalšie konanie špeciálnej prokuratúre, ktorá je od 13. januára 2014 vecne a miestne príslušná na ďalšie konanie a rozhodovanie vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie konania sťažovateľky, ku ktorej došlo 13. januára 2014. Podľa dátumovej pečiatky bol prípis doručený obhajcovi sťažovateľky 21. januára 2014.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   po   odstúpení   žiadosti   sťažovateľky   o   prepustenie z väzby   z   krajskej   prokuratúry   špeciálnej   prokuratúre   16.   januára   2014   bola   vec   na špeciálnej prokuratúre vedená pod sp. zn. VII/2 Gv 16/14.

Z   prípisu   krajskej   prokuratúry   č.   k.   Kv   10/13/7700-111   z   10.   februára   2014 doručeného okresnému súdu 11. februára 2014, ktorý si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal,   vyplýva,   že   krajská   prokuratúra   v   zmysle   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku predkladá   inter   alia   žiadosť   sťažovateľky   z   13.   januára   2014,   ktorá   bola   doplnená 28. januára   2014   a   29.   januára   2014,   o   prepustenie   z   väzby   s   tým,   že   sama   žiadosti sťažovateľky   10.   februára   2014   nevyhovela.   Poznamenáva,   že   žiadosť   o   prepustenie z väzby predkladá 10. februára 2014 preto, lebo v čase od 13. januára 2014 do 31. januára 2014 bola príslušná konať v tejto trestnej veci špeciálna prokuratúra, pričom 31. januára 2014 došlo k vylúčeniu trestných činov korupcie na samostatné konanie. Vyšetrovací spis bol opätovne doručený krajskej prokuratúre 6. februára 2014.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 91/2013 zo 17. februára 2014 vyplýva, že sťažovateľka bola prepustená z väzby, a to po prijatí peňažnej záruky vo výške 5 000 €, ako aj písomného sľubu sťažovateľky. Okresný súd jednak konštatuje, že žiadosť sťažovateľky o   prepustenie   z   väzby   mu   bola   doručená   11.   februára   2014,   a   ďalej   poznamenáva,   že nemôže byť na príťaž samotnej sťažovateľky, ktorá žiadosť o prepustenie z väzby podala ešte 13. januára 2014, to, že bolo o nej rozhodnuté až 17. februára 2014, teda po mesiaci, a to z dôvodu posúvania spisu z jednej zložky prokuratúry na druhú. Rovnako nemôže byť na ťarchu sťažovateľky skutočnosť, že vo vzťahu k jej osobe sa nekoná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začína podaním   návrhu   alebo   žiadosti   o   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   príp. doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijaká pevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej   by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheri c. Taliansko, Sanchez – Reisse c. Švajčiarsko, II. ÚS 432/2013).

Zo skutkového hľadiska považuje ústavný súd za preukázané (a medzi účastníkmi konania za nesporné), že žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby, ktorá bola krajskej prokuratúre   doručená   15.   januára   2014,   bola   napokon   predložená   okresnému   súdu na rozhodnutie prípisom krajskej prokuratúry z 10. februára 2014 doručeným okresnému súdu   11.   februára   2014.   To   znamená,   že   od   doručenia   žiadosti   krajskej   prokuratúre (15. januára 2014) po jej predloženie okresnému súdu (10. februára 2014, keď bol prípis krajskej prokuratúry spolu so žiadosťou o prepustenie z väzby a so spisom expedovaný) uplynulo 27 dní.

Podľa   §   79   ods.   3   prvej   a   druhej   vety   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom na rozhodnutie   sudcovi   pre   prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho obhajcu.

Prokurátor, ktorý nehodlá žiadosti obvineného o prepustenie z väzby sám vyhovieť, je povinný žiadosť bez meškania predložiť príslušnému súdu na rozhodnutie. Z pohľadu ústavného   súdu   nemôžu   byť   najmenšie   pochybnosti,   že   lehota   na   predloženie   žiadosti sťažovateľky   súdu   dodržaná   nebola,   pretože   dobu   27   dní   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať   za   súladnú   so   zákonom.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   by   bolo   možné akceptovať dobu troch – štyroch dní.

Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že dôvodom oneskoreného predloženia žiadosti sťažovateľky bolo riešenie kompetenčných otázok v rámci orgánov prokuratúry týkajúcich sa toho, ktorá zložka prokuratúry je v danej veci oprávnená konať a rozhodovať.

Zo   stanovísk   krajskej   prokuratúry   a   špeciálnej   prokuratúry   vyplýva,   že obe   tieto zložky zastávali právny názor, podľa ktorého po rozšírení trestného stíhania o korupčné trestné činy je oprávnená vykonávať dozor špeciálna prokuratúra, čo by znamenalo, že ona bola   oprávnená   zaujať   stanovisko   k   žiadosti   sťažovateľky.   Až   neskôr   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 Tost 12/2014 z 9. apríla 2014 (vo veci ďalšej obvinenej) judikoval, že právny názor krajskej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry nie je správny, pretože vecne príslušný konať v rámci prípravného konania o veciach takých obvinených, ktorí nie sú trestne stíhaní pre korupčnú trestnú činnosť, je všeobecný okresný súd,   čo sa vzťahuje zrejme aj na vecnú príslušnosť v rámci prokuratúry.

Vychádzajúc   z   dosiaľ   uvedeného   (najmä   vo   svetle   právneho   názoru   najvyššieho súdu),   ústavný   súd   uzatvára,   že   označené   práva   sťažovateľky   porušili   tak   krajská prokuratúra, ako aj špeciálna prokuratúra (bod 1 výroku nálezu). Pokiaľ v tejto súvislosti špeciálna prokuratúra poukazuje na nedostatok svojej vecnej príslušnosti, a tým aj pasívnej legitimácie v konaní, treba uviesť, že k porušeniu označených práv sťažovateľky zo strany špeciálnej   prokuratúry   došlo   práve   tým,   že   vo   veci   konala   napriek   nedostatku   vecnej príslušnosti. Ústavný súd dopĺňa, že orgány verejnej moci (resp. orgány činné v trestnom konaní) konajúce v rámci trestného konania poznajú právo (v zmysle zákonom vymedzenej príslušnosti konať a rozhodnúť o podaní dotknutej osoby) a nemôže byť na ujmu dotknutej osoby, že v rámci organizácie týchto orgánov verejnej moci dochádza ku kompetenčným sporom o príslušnosť.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Za   daného   stavu   v   súlade   so   zásadou   spravodlivosti   považoval   ústavný   súd   za primerané, aby krajská prokuratúra a špeciálna prokuratúra spoločne a nerozdielne zaplatili sťažovateľke ako finančné zadosťučinenie za utrpenú nemateriálnu ujmu čiastku 1 000 €. Nie je vecou ústavného súdu posudzovať mieru zodpovednosti tej-ktorej zložky prokuratúry na   vzniknutých   prieťahoch,   a   preto   bolo   namieste   zaviazať   ich   spoločne   a nerozdielne (bod 2 výroku nálezu).

Zvyšnému nároku sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia (požadovala 4 000 €) nebolo možné vyhovieť z dôvodov už uvedených (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovateľka požiadala o náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 681,79 €.

Ústavný súd priznal požadovanú sumu v celosti, a to za 4 úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia 18. novembra 2013, sťažnosť z 12. februára 2014, porada s klientom 30. mája 2014, replika z 2. júna 2014) po 134 €, ako aj režijný paušál 4-krát po 8,04 €. Priznal tiež 20 % dane z pridanej hodnoty, teda 113,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014