znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ   je   vlastníkom   vodnej   stavby - geotermálneho vrtu VRT   VSČ   -   1,   V. Sťažovateľ   na   základe   záverov   a   odporúčaní   Záverečnej   správy   podrobného hydrogeologického   prieskumu   VRT   VSČ   -   1,   V.,   ktorá   bola   schválená   Ministerstvom životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   a   to   rozhodnutím   zo   dňa   1   S.8.2008.   číslo rozhodnutia   92S2/2008-9.1   (ďalej   len   „záverečná   správa“),   podal   dňa   9. 7. 2009   na Krajský úrad životného prostredia v Prešove žiadosť o zriadenie pásma ochrany vodnej stavby. Touto Žiadosťou navrhol v súlade s uvedenou záverečnou správou zriadenie pásma ochrany vodnej stavby vo vzdialenosti 5 km od nej.

Krajský   úrad   životného prostredia v   Prešove,   odbor kvality   životného   prostredia (ďalej   len   „správny   orgán   prvého   stupňa“)   zriadenie   pásma   ochrany   vodnej   stavby zamietol   rozhodnutím   č.   j.   1/2009/00890-012/JL   zo   dňa   8. 12. 2009   (ďalej   len „prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu“).

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   podaného   v   správnom   konaní   vydal   odvolací orgán - Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Sekcia vôd, Odbor štátnej správy v sektore vôd a rybárstva (ďalej len,ministerstvo“), dňa 25. 5. 2010 pod číslom 6261/2010-8.1 rozhodnutie (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   a   ktorým   holo odvolanie sťažovateľa voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu zamietnuté. Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov žalobou, o ktorej príslušný Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom zo dňa 7. 12. 2011 č. k. 2 S/272/2010-71 (ďalej len „prvostupňový rozsudok“), ktorým žalobu zamietol.... Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ podľa ustanovenia § 250ja ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky   súdny   poriadok“)   v   celom   rozsahu   odvolanie,   ktoré   odôvodnil   podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3 Sžp/6/2012 zo dňa 13. 11. 2012 (ďalej len „namietané rozhodnutie“) tak, že rozsudok sudu prvého stupňa potvrdil....

Podľa   názoru   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   vo   vyššie uvedenom konaní jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupoval pri výklade ustanovenia § 55 ods. 2 vodného zákona neprimerane reštrikívne   a   nad   rámec   zákonného   znenia   a   zmyslu   tohto   ustanovenia   obmedzil,   resp. vylúčil   možnosť aplikácie tohto ustanovenia v prípade špecifického typu vodnej stavby, akým   je   geotermálny   vrt,   čo   je   v   rozpore   s   doterajšou   judikatúrou   Ústavného   súdu Slovenskej republiky upravujúcou princípy výkladu právnych noriem všeobecnými súdmi (napr. nálezy vo veciach sp. zn. I. ÚS 306/2010, II. ÚS 341/07).

V   dôsledku   neprimerane   reštriktívneho   výkladu   inštitútu   pásma   ochrany   vodnej stavby, ktorý prijali všeobecné súdy, došlo aj k zásahu do práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva, keďže v konečnom dôsledku tým bola znemožnená ochrana investície sťažovateľa, ktorú vynaložil na vybudovanie predmetného geotermálneho vrtu a ochrana budúcim   investíciám,   ktoré   bude   musieť   sťažovateľ   ešte   vynaložiť,   aby   bolo   možné geotermálny vri aj reálne využívať....

Kľúčovou   otázkou   pre   posúdenie   otázky   porušenia   uvedených   základných   práv sťažovateľa   namietaným   rozhodnutím   je   ústavnoprávne   posúdenie   metódy   výkladu ustanovenia § 55 ods. 2 vodného zákona...

Vyššie uvedený výklad ustanovenia § 55 ods. 2 vodného zákona, ktorý aplikoval aj Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   nie   je   podľa   názoru   sťažovateľa   správny   z   ďalej uvedených dôvodov a je arbitrárny, keďže iba konštatuje, že predmetom pásma ochrany nemôže   byť   zákaz ďalších prieskumných   činnosti   na vymedzenom   území,   bez   toho,   aby uviedol aké konkrétne úvahy ho k tomuto záveru viedli. Takýto záver totiž bez ďalšieho nevyplýva zo znenia ustanovenia § 55 ods. 2 vodného zákona...

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezohľadňoval pri svojom právnom posúdení veci systematickú súvislosť vykladaného ustanovenia...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v namietanom rozhodnutí nevysporiadal ani s ďalšou   závažnou   skutočnosťou,   ktorú   sťažovateľ   namietal   a   ktorá   môže   mať   podľa sťažovateľa   podstatný   vplyv   na   výklad   ustanovenia   §   55   ods.   2   vodného   zákona,   a   to konkrétne s otázkou závažnosti záverečnej správy schválenej ministerstvom ako ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť ochrany vôd.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti S., s. r. o, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp/6/2012 zo dňa 13. novembra 2012 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžp/6/2012   zo   dňa 13. novembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti S., s. r. o. trovy právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   EUR   na   účet   advokáta   JUDr.   A.   D...   do   dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012.

1.   K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je,   že   vec   bude   spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   v   prípade   občianskeho   súdneho konania najmä Občiansky   súdny   poriadok.   Súčasťou   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012 vyplýva:

«Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že Krajský úrad životného   prostredia   v   Prešove   začal   konanie   na   základe   žiadosti   žalobcu   zo   dňa 07. 07. 2009 o zriadenie ochranného pásma geotermálneho vrtu VSČ-1 v P. podľa § 55 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. v záujme ochrany využiteľného množstva geotermálnych vôd. Žalobca požiadal o stanovenie ochranného pásma o polomere 5 km, v rámci ktorého by nebolo možné povoliť ďalšie prieskumné územie pre hydrogeologický prieskum v P. Krajský úrad životného prostredia v Prešove, Odbor kvality životného prostredia rozhodnutím č. 1/2009/00890-012/JL zo dňa 08. 12. 2009 zamietol predmetnú žiadosť žalobcu. V dôvodoch prvostupňový správny orgán uviedol, že ochrana vodných stavieb podľa § 55 ods. 2 zákona č.   364/2004   Z.   z.   slúži   k   bezprostrednej   ochrane   vodnej   stavby   a   na   zabezpečenie   jej prevádzkyschopnosti,   nie   na   ochranu   využiteľného   množstva   geotermálnych   vôd,   preto orgán   štátnej   vodnej   správy   nemôže   určením   pásma   ochrany   vodnej   stavby   chrániť kvantitatívne parametre podzemných vôd. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca, odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 6261/2010-8.1 zo dňa 25. 05. 2010 napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   podľa   §   59   ods. 2   Správneho   poriadku   potvrdil   a   odvolanie žalobcu zamietol.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   č.   364/2004   Z.   z.   na   ochranu   výdatnosti   kvality a zdravotnej bezchybnosti vody vodárenských zdrojov,   ktoré sa využívajú,   orgán štátnej vodnej správy určí ochranné pásma na základe posudku orgánu na ochranu zdravia. Ak to vyžadujú závažné okolnosti, môže orgán štátnej vodnej správy určiť ochranné pásma aj pre využiteľné   vodárenské   zdroje   a   pre   vodné   zdroje   určené   na   odber   pre   pitnú   vodu s kapacitou   nižšou,   ako   ú   definované   vodárenské   zdroje.   Určené   ochranné   pásma   sú súčasne pásmami hygienickej ochrany podľa osobitného predpisu.

Podľa § 55 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. v záujme ochrany vodnej stavby, ak nejde o   verejný   vodovod   a   verejnú   kanalizáciu,   môže   orgán   štátnej   vodnej   správy   na   návrh vlastníka vodnej stavby určiť pásmo ochrany vodnej stavby a podľa jej povahy zakázať alebo obmedziť v ňom výstavbu niektorých stavieb alebo činnosti v pasme ochrany vodnej stavby je vlastník vodnej stavby povinný poskytnúť vlastníkovi nehnuteľnosti náhradu podľa všeobecných predpisov o náhrade škody.

Podľa § 21 ods. 7 zákona č. 364/2004 Z. z. orgán štátnej vodnej správy je viazaný pri povoľovaní odberu

a)   vôd   z   vodného   toku   prietokom   vody   vo   vodnom   toku,   ktorý   ešte   umožňuje všeobecné užívanie povrchových vôd a zabezpečuje funkcie vodného toku a zachovanie vodných ekosystémov v ňom (ďalej len „minimálny zostatkový prietok“),

b) podzemných vôd hladinou podzemnej vody, ktorá ešte umožňuje trvalo udržateľné využívanie vodných zdrojov a riadnu funkciu vodných útvarov s nimi súvisiacich (ďalej len „minimálna hladina podzemných vôd“).

Podľa § 65 zákona č. 364/2004 Z. z. orgány štátnej vodnej správy pri vydávaní povolení na osobitné užívanie vôd, súhlasov, vyjadrení a pri inom rozhodovaní sú povinné vychádzať   z   výsledkov   zisťovania   výskytu   a   hodnotenia   stavu   povrchových   vôd a podzemných   vôd,   z   vodnej   bilancie,   z   programu   opatrení   na   účely   zlepšenia   kvality povrchových   vôd   určených   na   odbery   pre   pitnú   vodu,   z   plánov   manažmentu   povodí, z Vodného plánu Slovenska, z programu znižovania znečisťovania vôd škodlivými látkami a obzvlášť   škodlivými   látkami   a   z   koncepcií   a   rozvojových   programov   vo   vodnom hospodárstve.

Podľa   §   23   ods.   4   písm.   e/   zákona   č.   569/2007   Z.   z.   k   návrhu   na   určenie prieskumného   územia   v   etape   vyhľadávacieho   geologického   prieskumu   a   podrobného geologického prieskumu objednávateľ a ak ide o osobitné prieskumné územie zhotoviteľ geologických prác, priloží stanoviská orgánov, ktoré sa vyjadrujú k projektu geologickej úlohy z hľadiska ochrany záujmov chránených osobitnými predpismi.

Z uvedeného vyplýva, že cieľom ochrany vodnej stavby podľa ustanovenia § 55 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. je obmedzenie stavebnej činnosti, prípadne iných činností, ktoré by   akýmkoľvek   spôsobom   mohli   poškodiť   samotnú   vodnú   stavbu.   Uvedené   ustanovenie začína slovným spojením v   záujme ochrany vodnej stavby preto uvedené pásmo ochrany podľa § 55 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. je určené na ochranu vodnej stavby a nie na ochranu využiteľného množstva geotermálnych vôd, ako to požaduje žalobca. Inštitút pásma ochrany   vodnej   stavby neumožňuje   zakázať   povoľovanie   ďalších   prieskumných území   a vykonávanie   hydrogeologického   prieskumu   inými   osobami   v   danej   hydrogeologickej štruktúre.

Žalobca správne poukázal na jeden z významov právnej úpravy zákona č. 364/2004 Z. z., ktorým je účelné, hospodárne a trvalo udržateľné využívanie vôd. Ak ide o ochranu geotermálnych vôd, tak na zabezpečenie trvalej a dlhodobej výdatnosti geotermálneho vrtu slúžia iné ustanovenia zákona č. 364/2004 Z. z. a nie ustanovenie § 55 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. Na dosiahnutie tohto účelu zákona, požadovaného žalobcom slúži napr. aj ustanovenie § 21 ods. 7 zákona č. 364/2004 Z. z. alebo § 65 zákona č. 364/2004 Z. z. Prípadné   ďalšie   odbery   geotermálnych   vôd   sú   viazané   na   povoľovací   režim   a   orgány štátnej   vodnej   správy   sú   pri   povoľovaní   viazané   hladinou   podzemnej   vody,   ktorá   ešte umožňuje trvalo udržateľné využívanie vodných zdrojov a riadnu funkciu vodných útvarov s nimi súvisiacich.

Orgány štátnej vodnej správy pri povoľovaní osobitného užívania vôd vychádzajú z výsledkov   zisťovania   výskytu   podzemných   vôd,   čím   sa   zabráni   situácii   prípadného ovplyvnenia existujúcich zdrojov geotermálnych vôd novými vrtmi, realizovanými v rámci nových   prieskumných   území.   Takisto   v   konaní   podľa   §   23   ods.   4   písm.   e/   zákona   č. 569/2007 Z. z., orgán štátnej vodnej správy, ako dotknutý orgán nemusí vyjadriť súhlas s návrhom prieskumného územia, ak by mohlo dôjsť k negatívnemu odberu už povolených odberov geotermálnych vôd geologickým dielom. Vodná stavba alebo osobitné užívanie vôd odberom geotermálnych vôd podlieha povoľovaciemu konaniu, v ktorom orgány štátnej vodnej správy hodnotia jednotlivé aspekty, ktorého výsledkom môže byť povolenie, resp. nepovolenie novej vodnej stavby, resp. osobitného užívania geotermálnych vôd. Týmto je zabezpečený jeden z účelov zákona č. 364/2004 Z. z. a teda účelné, hospodárne a trvalo udržateľné využívanie vôd, ktoré nie je možné zabezpečiť prostredníctvom ustanovenia § 55 ods.   2   zákona   č.   364/2004   Z.   z.,   ako   to   požadoval   žalobca   vo   svoje   žiadosti   zo   dňa 07. 07. 2009.

Správne orgány oboch stupňov správne vyhodnotili právnu a vecnú stránku veci, preto z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S/272/10-71 zo dňa 07.12.2011 ako vecne správny potvrdil.»

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ako aj   s   ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   to sťažovateľka tvrdila vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky   jeho   zákonné   náležitosti   a   tieto   pri   jeho   tvorbe   aj   prakticky   aplikoval.   Závery, ku ktorým   najvyšší   súd   dospel,   preto   nemožno   označiť   za   svojvoľné   (arbitrárne)   alebo zjavne   neodôvodnené,   pretože   majú   oporu   v   zákone   a   sú   jasne   a   dostatočne   právne zdôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožnila, nestačí   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   resp.   arbitrárnosti   napadnutého rozsudku.   Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania. Ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia nemusí reagovať na každú vznesenú námietku, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto   neznamená,   že   súd   musí   dať   podrobnú   odpoveď   na   každý   argument   účastníka konania,   hoci   z   odôvodnenia   rozhodnutia   musia   byť   zrejmé   všetky   pre   rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 202 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/2012 z 13. novembra 2012

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má právo   vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ústavný   súd pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   301/07),   ktorej súčasťou   je   aj   právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl.   48   ústavy   alebo   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m. IV. ÚS 326/07).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ústavy a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení rozsudku   najvyššieho súdu   a úhrade trov   právneho   zastúpenia   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2013