znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval návrh JUDr. J. Š., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bol 23. augusta 2011 doručený návrh JUDr. J. Š., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že výbor rozhodnutím sp. zn. VP/22/11-K zo 6. júla 2011 uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi, bývalému členovi R., pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu za to, že ako verejný funkcionár nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   v   znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľ   v   súvislosti   s   nepodaním   oznámenia   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v návrhu uviedol, že napádané rozhodnutie výboru považuje za „nesprávne a nespravodlivé“, pretože v skutočnosti on predmetné oznámenie v stanovenej   lehote,   a   to   18.   marca   2011,   osobne   podal   do   podateľne   Národnej   rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), avšak na nesprávnom tlačive, pričom na tento omyl nebol výborom upozornený. Navrhovateľ v návrhu tiež uviedol, že sa nezakladá na pravde ani konštatovanie výboru uvedené v odôvodnení napadaného rozhodnutia, podľa ktorého sa navrhovateľ ani po výzve výboru nevyjadril k začatiu konania vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov,   ktoré   podľa   čl.   9   ods.   2   písm.   a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu proti navrhovateľovi začal výbor uznesením č.   129   z   24.   mája   2011.   Navrhovateľ   v   návrhu   totiž   uviedol,   že   potom,   ako   mu   bolo doručené   uznesenie   výboru   o   začatí   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, na toto reagoval, a to 27. mája 2011 zaslaním e-mailovej správy poslancovi spravodajcovi v tejto veci v konaní pred výborom (A. P.), a 15. júna 2011 aj   predsedníčke   výboru   pani   Z.,   a   keďže   na   tieto   správy   nedostal   odpovede,   bol   v presvedčení, že „... sa nedorozumenie objasnilo...“.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:   „Vážený   Ústavný   súd,   k   nedodaniu   Oznámenia   funkcií,   zamestnaní,   činnosti a majetkových pomerov verejných funkcionárov za rok 2010 prišlo z nedorozumenia. Keďže som   skončil   výkon   verejnej   funkcie   vo   februári   2010,   tak   podľa   zákona   podal   som Oznámenie verejného funkcionára po skončení verejnej funkcie /po uplynutí jedného roka/. Predpokladal som, že týmto som si splnil povinnosť, nakoľko je v zákone lehota na podanie tohto oznámenia do jedného mesiaca po skončení roka od ukončenia funkcie.

Aby som napravil toto nedorozumenie, tak som dodatočne podal Oznámenie funkcií, zamestnaní,   činnosti   a   majetkových   pomerov   verejných   funkcionárov   za   rok   2010,   ako prílohu k listu viď bod č. 9. Nebolo a ani nie v mojom záujme nesplniť si povinnosť. Preto sa   obraciam   na   Vás   so   žiadosťou   o   objektívne   posúdenie   Rozhodnutia   výboru   NRSR pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 6. júla 2011.“

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd dospel k rozhodnutiu o potrebe „... zrušiť, popr. upraviť Rozhodnutie výboru NR SR, tak aby mi bola odpustená pokuta“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona   o   ochrane verejného záujmu, ktorým   bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom konania ústavného súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie, či konanie   navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   bolo   alebo   nebolo   v   rozpore s dotknutými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   teda či povinnosti   verejného funkcionára vyplývajúce z citovaného ústavného zákona porušil alebo neporušil.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Z citovaných ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že navrhovateľ ako verejný funkcionár mal dve povinnosti, a to jednak (i) povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu spočívajúcu v povinnosti podať oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov, ktoré má povinnosť podať každý   verejný   funkcionár   za   predchádzajúci   rok   vždy   (periodicky,   resp.   pravidelne) do 31. marca nasledujúceho roku. Navrhovateľ mal aj (ii) povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, a to do 30 dní po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie podať aj oznámenie po skončení výkonu verejnej funkcie, túto povinnosť majú iba verejní funkcionári, ktorí ukončili výkon verejnej funkcie, a keďže navrhovateľ ukončil výkon funkcie verejného funkcionára vo februári 2010, mal túto povinnosť splniť najneskôr do 31. marca 2011 (t. j. 30 dní po uplynutí roka od februára 2010).

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   navrhovateľ   mal   zhodou   okolností   (vzhľadom na dátum ukončenia výkonu verejnej funkcie – február 2010) v roku 2011 povinnosť podať dve oznámenia za rok 2010, a to podľa čl. 7 ods. 1, ako aj podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pričom obidve mal podať do 31. marca 2011.

Ako vyplýva z príloh návrhu predložených samotným navrhovateľom, navrhovateľ bol na nutnosť splnenia si obidvoch uvedených povinností riadne upozornený aj listom výboru č. CRD-1/2011-VNF z 9. februára 2011.

Napádaným   rozhodnutím   sp.   zn.   VP/22/11-K   zo   6.   júla   2011   výbor   uložil navrhovateľovi pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,   podľa   ktorého   pokuta   sa   ukladá   v   sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu verejného funkcionára, ak ide o porušenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7.

Skutočnosťou verifikujúcou závery výboru, že povinnosti stanovené pre verejného funkcionára v čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú dve odlišné a nezlučiteľné povinnosti, je aj to, že za porušenie oboch povinností ústavný zákon o ochrane verejného záujmu stanovuje aj dve odlišné sankcie. Zatiaľ čo za porušenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je sankcia stanovená v citovanom ustanovení čl. 9 ods. 10 písm. a) predmetného ústavného zákona, tak za porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu je sankcia stanovená v čl. 9 ods. 10 písm. c) predmetného zákona, podľa ktorého pokuta sa ukladá   v   sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu   verejného   funkcionára, ak verejný funkcionár poruší povinnosti podľa čl. 8.

V   návrhu   podanom   ústavnému   súdu   navrhovateľ   argumentuje   tým,   že   svoju povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu si v skutočnosti splnil, a to oznámením doručeným osobne do podateľne národnej rady 18. marca 2011, avšak   mal   tak   urobiť   na   nesprávnom   tlačive,   ktoré   bolo   označené   ako   „Oznámenie verejného funkcionára po skončení výkonu verejnej funkcie (po uplynutí 1 roka)“, ktoré s preberacou pečiatkou podateľne národnej rady sťažovateľ predložil ústavnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa ústavného súdu sa označené oznámenie, ktoré navrhovateľ predložil ústavnému súdu, už aj podľa jeho označenia používa nie na splnenie povinnosti podľa čl. 7 ods. 1 (ako to tvrdí navrhovateľ), ale podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   ústavný   súd   v   rámci   dokazovania   dopytoval navrhovateľa, aby preukázal, akým oznámením si teda splnil povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu,   na   ktorej   splnenie   bol   tiež   povinný. V súvislosti s týmto dopytom navrhovateľ predložil identické podanie, aké už skôr predložil ústavnému súdu.

Z vykonaného dokazovania teda   ústavný súd dospel   k záveru, že navrhovateľ si v skutočnosti splnil iba povinnosť podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, nie však povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 tohto ústavného zákona. V tejto súvislosti podľa ústavného súdu neobstojí ani obhajoba navrhovateľa o omyle v ním použitom tlačive, pretože tlačivá oznámení na splnenie si oboch   povinností   sú   zreteľne odlišne označené a obsahujú aj rozdielne obsahové údaje, čoho si musel byť navrhovateľ vedomý, keďže ako sám tvrdí, v minulosti si riadne plnil povinnosť periodicky podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu vždy do 31. marca v danom roku za predchádzajúci rok, takže už z minulosti mu musel byť známy obsah tohto oznámenia, ktoré v roku 2011 nepodal. Napokon, tlačivo oznámenia na splnenie si povinnosti podľa čl. 7 ods. 1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   výbor   zaslal   navrhovateľovi   ako prílohu listu č. CRD-1/2011-VNF z 9. februára 2011.  

Preskúmaním návrhu navrhovateľa teda ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľ si   v   skutočnosti   nesplnil   svoju   povinnosť   verejného   funkcionára   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, takže postup, ako aj napádané rozhodnutie výboru   považoval   ústavný   súd   za   správne,   a   preto   návrh   navrhovateľa   ako   zjavne neopodstatnený odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu vyplýva v podstate z toho, že jeho odôvodneniu   chýba akákoľvek   argumentácia   v tom   smere,   že by konanie navrhovateľa nebolo v rozpore s povinnosťami uloženými mu ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a teda neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by ústavný súd mohol kvalifikovať ako relevantné v rámci tohto konania. Za takúto skutočnosť nemožno považovať ani údajný navrhovateľom   tvrdený   omyl   v   použitých   tlačivách   oznámení,   pretože   tento   omyl v okolnostiach   danej   veci   (podanie   aj   druhého   oznámenia)   navrhovateľ   hodnoverne nepreukázal napr. tým, že by preukázal, že 18. marca 2011 podal do podateľne národnej rady dve rovnako označené tlačivá, a to jedno na splnenie si povinnosti podľa čl. 7 ods. 1, ako aj na splnenie si povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,   ale   navrhovateľ   stále   operuje   iba   s   jedným   a   tým   istým   tlačivom   oznámenia, t. j. navrhovateľ 18. marca 2011 podal do podateľne národnej rady v skutočnosti iba jedno oznámenie, ktoré však nie je možné započítať na splnenie si oboch uvedených povinností.

Pokiaľ ide o požiadavku navrhovateľa, aby ústavný súd zrušil výborom mu uloženú pokutu, ústavný súd konštatuje, že zákon o ústavnom súde nepriznáva ústavnému súdu vo vzťahu k pokutám uloženým verejným funkcionárom podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu moderačné oprávnenie ani možnosť zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby dospel k záveru, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, pričom zistené skutočnosti v okolnostiach prípadu prijatie takéhoto záveru neumožňujú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s   verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí,   inak (§ 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade,   že   zistí   existenciu   niektorého   z   dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012