znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2011-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. B., P., t. č. vo väzbe Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica pri rozhodovaní o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2011 doručená sťažnosť E. B., P., t. č. vo väzbe Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pri rozhodovaní o vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   odboru   justičnej polície   v Považskej   Bystrici   ČVS:   ORP-689/JP-PB-2010   z 20.   decembra   2010   bolo vznesené   trestné   obvinenie   proti   sťažovateľovi   za   pokračovací   zločin   falšovania, pozmeňovania   a neoprávnenej   výroby   peňazí   a cenných   papierov   podľa   §   270   ods.   2 Trestného zákona. Na návrh prokurátora sudca okresného súdu pre prípravné konanie zobral obvineného sťažovateľa do väzby uznesením sp. zn. 0 Tp 65/2010 z 22. decembra 2010, a to z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu obavy, že by sa obvinený sťažovateľ pokúšal ujsť alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, a tiež z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti. Proti predmetnému   uzneseniu   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   podal   sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napádaným uznesením sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 ako nedôvodnú zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 boli porušené ním označené práva, a to z dôvodu, že predtým, ako okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby, mu nebol doručený návrh prokurátora na vzatie do väzby, takže sa k nemu nemohol vyjadriť, pričom s týmto pochybením okresného súdu sa podľa sťažovateľa nevysporiadal a nenapravil ho ani krajský súd.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje svoje vzatie do väzby za nezákonné, a preto sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu ním označených práv, a aby bol z tohto dôvodu prepustený z väzby.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 z dôvodu, že okresný súd mu pred rozhodnutím o vzatí do väzby nedoručil návrh prokurátora na vzatie do väzby, takže sa k nemu nemohol vyjadriť,   pričom   podľa   sťažovateľa   k tomuto   protiprávnemu   stavu   prispel   svojím rozhodnutím   aj krajský súd,   ktorý   jeho sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že v postupe okresného súdu nezistil žiadnu nezákonnosť.

1.   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 65/2010

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napádaným   postupom   okresného   súdu   sťažovateľ namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania postupu,   ako   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   vydaného   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 65/2010 využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a to sťažnosti,   ktorú   sťažovateľ napokon   (ako   to   vyplýva   aj   zo   sťažnosti)   aj   účinne   využil.   Na   základe   sťažovateľom podanej sťažnosti sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel   vo   vzťahu   k uzneseniu   okresného   súdu,   ako   aj   k postupu,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal,v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi,   aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia a postupu okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Tpo   61/2010 zo 4. januára 2011

Podľa sťažovateľa procesné pochybenie okresného súdu spočívajúce v oneskorenom doručení   mu   návrhu   prokurátora   na   jeho   vzatie   do   väzby   nenapravil   v konaní   o jeho sťažnosti   ani   krajský   súd,   ktorý   napádaným   rozhodnutím   sp.   zn.   23   Tpo   61/2010 zo 4. januára 2011 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto   musí   preskúmavať len to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu vyplýva:„... pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel krajský súd k záveru, že v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne, ako aj materiálne náležitosti,   podmienky   a   predpoklady   pre   vzatie   obvineného   do   väzby.   Z   doposiaľ zadovážených dôkazov vyplýva dôvodnosť trestného stíhania obvineného pre horeuvedený zločin. Po jeho zadržaní boli dodržané všetky zákonné lehoty na jeho odovzdanie sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o väzbe, pričom, samotné rozhodnutie bolo vykonané taktiež v zákonnej lehote. Aj podľa názoru krajského súdu sú vo veci dané dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Tak predovšetkým tým, že obvinený sa zdržuje v zahraničí a domov chodí iba ojedinelé, sú vo veci dané konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce obavu, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu. Fakt, že obvinený bol v minulosti už 8-krát trestne stíhaný, pričom aj trestnej činnosti, ktorá je   predmetom   tohto   konania   sa   dopustil,   resp.   mal   dopustiť   dvomi   útokmi,   je   vo   veci dôvodná obava, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné konanie o vzatí obvineného do väzby je zákonné a dôvodné, sťažnosť obvineného nepovažoval za dôvodnú a túto potom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú zamietol.“

Podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby...

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   „...   O   väzbe   koná   a   rozhoduje   súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo   sudcom,   prokurátorovi   a   obhajcovi   položiť   obvinenému   otázky   týkajúce   sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch.... Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia   obvinenému   a   žiadosti   obvineného   alebo   iných   osôb,   podané   v   jeho   prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť...“

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že nevyhnutným zákonným predpokladom pred rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby je jeho vypočutie k dôvodom väzby, ktoré v prípade prípravného konania uvedie prokurátor vo svojom návrhu na vzatie obvineného do väzby, pričom sudca pre prípravné konanie vymedzením týchto dôvodov nie je viazaný.

Jednou   z príloh   predložených   sťažovateľom   k sťažnosti   je aj zápisnica   okresného súdu   z 22.   decembra   2010   o vypočutí   obvineného   sťažovateľa   k dôvodom   väzby   pred rozhodnutím o jeho vzatí do väzby, pričom jedným z týchto dôvodov bola obava, že sa sťažovateľ bude vyhýbať trestnému stíhaniu útekom, a druhým dôvodom bola obava, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti bol už viackrát trestne stíhaný. Z uvedenej zápisnice okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol v súvislosti s prvým z uvedených dôvodov vypočutý k možnostiam jeho pobytu v zahraničí, a pokiaľ ide o druhý dôvod, tento je nespochybniteľne zrejmý z existencie už v minulosti prebiehajúcich trestných stíhaní sťažovateľa.

Podľa ústavného súdu postupom okresného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby nemohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľa   vyjadriť   sa   k dôvodom   väzby,   pretože zo zápisnice   okresného   súdu   z 22.   septembra   2010   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   k týmto dôvodom väzby riadne vypočutý, a teda mal možnosť sa k ním vyjadriť.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   sa   sťažnosťou   sťažovateľa   napádané   rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011 nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011