znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 193/2010-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom Rakúsko, zastúpených advokátom JUDr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 z 2. februára 2009 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 140/09 z 29. mája 2009, ako aj jeho prípisom č. k. 10 NcC 27/09-92 z 29. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2009 doručená   a   29.   mája   2009,   6.   augusta   2009,   11.   decembra   2009,   12.   decembra   2009, 19. marca 2010 a 24. marca 2010 doplnená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a I. M. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 z 2. februára 2009 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 10 Co 140/09 z 29. mája 2009, ako aj prípisom   č. k. 10 NcC 27/09-92 z 29. mája 2009.

Sťažovatelia   uviedli,   že   sú   bezpodielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti   – rodinného domu nachádzajúceho sa v katastrálnom území Š.

Dňa 7. apríla 2005 podali na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu vo výške 51 000 Sk, konanie je vedené pod sp. zn. 7 C 74/05.

Okresný   súd   výzvou   z   29.   júna 2005   vyzval   sťažovateľov,   aby   v   lehote   30   dní preukázali   vlastníctvo   k predmetnej   nehnuteľnosti   a   aby   sa   dostavili   na   okresný   súd podpísať žalobu. Dňa 18. júla 2005 sťažovatelia predložili okresnému súdu požadované dokumenty.

Dňa 23.   septembra   2005   bolo sťažovateľom   doručené   uznesenie   okresného   súdu zo 14. septembra 2005, ktorým rozhodol o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   až   do   právoplatného   skončenia   veci prerokúvanej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96, pretože v tejto veci sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v danej veci, a v tomto konaní sa rieši aj aktívna legitimácia navrhovateľov na podanie tohto návrhu.

Dňa   10.   októbra   2005   podali   sťažovatelia   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 14. septembra 2005 o prerušení konania odvolanie.

Dňa   25.   augusta   2006   bolo   sťažovateľom   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 29. mája 2006, ktorým bolo napadnuté uznesenie okresného súdu konania potvrdené. Sťažovatelia poukazujú na to, že sa   nestotožňujú s odôvodnením potvrdzujúceho uznesenia   krajského   súdu,   v   ktorom   sa   uvádza: „Otázku   platnosti   úkonov   definujúcich právne vzťahy účastníkov, by bolo možné nepochybne vyriešiť i v prejednávanej veci ako otázku predbežnú, pretože skúmanie oprávnenosti každej žaloby na plnenie (v širšom slova zmysle,   teda   v   prejednávanej   veci   i   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia)   si   vyžaduje i preskúmanie   a   posúdenie   platnosti   všetkých   úkonov,   ktoré   majú   viesť   k   vytvoreniu právneho rámca vzťahov účastníkov,... ale pokiaľ už na súde je podaná žaloba a teda už prebieha spor v samostatnom konaní o otázke, ktorá je pre posúdenie danej veci podstatná, bol   to   dôvod   na   prerušenie konania o plnenie,   aby   sa tak predišlo nezvratnému stavu v prípade   iného   právneho   posúdenia   otázky,   týkajúcej   sa   vlastníctva   predmetnej nehnuteľnosti.“

Odôvodnenie uznesenia napádajú sťažovatelia najmä vzhľadom na ustanovenie § 130 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na rozhodnutia toho istého súdu (krajského súdu), ktorý ako odvolací súd v konaniach vedených pod sp. zn. 10 Co 370/06, ako aj sp. zn. 23 Co 247/03 rozhodol odlišne, t. j. v skutkovo i právne takmer rovnakých veciach vedených na prvom stupni sťažovateľmi na okresnom súde v konaniach sp. zn. 6 C 124/01 a sp. zn. 4 C 73/05 o vydanie bezdôvodného obohatenia. V oboch veciach ten istý súd v rámci odvolacieho konania o návrhu na prerušenie týchto konaní kvôli neskončenému konaniu vedenému pod sp. zn. 4 C 204/96 nevyhovel, t. j. potvrdil zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa (vec sp. zn. 4 C 73/05), resp. pôvodné uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (sp. zn. 6 C 124/01), čím prerušenie konania nepripustil.Krajský súd v odôvodnení uvedených rozhodnutí okrem iného uviedol, že „súd môže sám   posúdiť   predbežnú   otázku   existencie   vlastníckeho   práva   žalobcov   (sťažovateľov) k predmetným nehnuteľnostiam užívaných žalovanou v tomto konaní a nie je povinný vyčkať na právoplatné skončenie veci vedenej pod spis. zn. 4C 204/96, ktorej predmetom je určenie neplatnosti právneho úkonu (nie určenie vlastníckeho práva). Podľa názoru odvolacieho súdu   niet   dôvodu   k   vyčkaniu   rozhodnutia   v   spomínanom   konaní   z dôvodu   jednotnosti rozhodovania   súdov   o   tej   istej   otázke,   pretože   predbežnou   otázkou   v tomto   konaní   je vlastnícke právo a nie právny úkon, na základe ktorého sťažovatelia nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam.“ (rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 10 Co 370/06 z 31. júla 2007), resp. „Ostatné otázky medzi ktoré patrí aj otázka existencie vecného práva navrhovateľov k predmetnej nehnuteľnosti môže súd posúdiť sám, ako otázku predbežnú i keď   môže   byť   v danom prípade   i   je   predmetom samostatného konania.“ (rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004).

Úkony   zákonnej   sudkyne   sa   po   prerušení   konania   v   konaní   sp.   zn.   7   C   74/05 obmedzili   iba   na   informovanie   sa,   či   vec,   kvôli   ktorej   bolo   konanie   prerušené,   bola právoplatne skončená.

Krajský súd rozhodol vo veci sp. zn. 4 C 204/96, kvôli ktorej bolo napadnuté konanie prerušené rozsudkom z 8. októbra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 10. novembra 2008. Podľa sťažovateľov tým aj po formálnej stránke odpadla prekážka na ďalší postup v konaní sp. zn. 7 C 74/05.

Dňa   20.   februára   2009   bolo   sťažovateľom   doručené   uznesenie   okresného   súdu z 2. februára   2009,   v   ktorom   súd   opakovane   prerušil   napadnuté   konanie   až   do právoplatného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) o dovolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96. Sťažovatelia proti tomuto uzneseniu podali 9. marca 2009 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 10 Co 140/09 z 29. mája 2009 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96 bolo síce právoplatne skončené   10.   novembra   2008   rozhodnutím   krajského   súdu,   avšak   objektívne   prieťahy v konaní   podľa   sťažovateľov   nastali   už   14.   septembra   2005,   keď   okresný   súd   konanie v predmetnej veci prvýkrát prerušil.

Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd vo veci nekoná v súlade so zásadou rýchlosti konania, čím spôsobuje už niekoľko rokov zbytočné prieťahy v konaní, a porušuje tým ich právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj vlastnícke právo garantované čl. 20 ústavy.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   odôvodnenie   uznesení   okresného   súdu zo 14. septembra 2005 o prerušení konania, ako aj potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu z 29. mája 2006 nemalo oporu v platnej právnej úprave.

Oba súdy vyslovili názor, že v konaní sp. zn. 4 C 204/96 sa riešila prejudiciálna otázka zakladajúca vlastnícke právo sťažovateľov, resp. ich aktívnu legitimáciu v konaní, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci. Okresný súd trval na tomto svojom názore dokonca aj po právoplatnom skončení konania sp. zn. 4 C 204/96. Ako vyplýva z uvedenej argumentácie, ktorá bola sťažovateľmi použitá už v ich odvolaní z 10. októbra 2005, právne odôvodnenie predmetného uznesenia, ako aj samotný postup súdu vedúci k prerušeniu konania nemajú oporu nielen v zákonnej úprave.

Pre   ďalší   postup   súdu   vo   veci   samej   totiž   nemohol   mať   význam   výsledok predmetného   konania   sp.   zn.   4   C   204/96,   pretože,   ako   vyplýva   z ustanovenia   §   130 Občianskeho   zákonníka,   sťažovatelia   by mali aj   v   prípade   neúspechu   v   konaní sp.   zn. 4 C 204/96   počas   svojej   oprávnenej   držby   (obdobia,   keď   boli   v   katastri   nehnuteľností evidovaní   ako   vlastníci   predmetných   nehnuteľností)   rovnaký   nárok   na   vydanie bezdôvodného obohatenia, ako prináleží vlastníkovi veci.

Ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 197/02 vyslovil, že „vec 4 C 204/1996 nie je právne zložitá, pretože úlohou súdu bolo zistiť, či na prevod (ne)bola udelená výnimka podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 9211991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení   neskorších predpisov a   následne rozhodnúť o   platnosti prevodu   majetku štátu“. Pre účely predídenia prerušenia konania, resp. pre účely vykonania iného vhodného opatrenia v zmysle ustanovenia § 109 ods. 2 OSP si mohol okresný súd napr. vyžiadať kópiu spisu sp. zn. 4 C 204/96, z ktorého by okrem iného mohol zistiť, že žaloba Okresnej prokuratúry   D.   nemôže   byť   úspešná   z   dôvodu,   že   navrhovateľ   v 1. rade   nebol   aktívne legitimovaný   na   podanie   tejto   žaloby.   Vykonanie   týchto   iných   vhodných   opatrení   by okresnému súdu umožnili pokračovať v konaní ďalej a bez ďalších zbytočných prieťahov v primeranej lehote rozhodnúť v merite veci. V tejto súvislosti poukázali sťažovatelia aj na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 142/04, v ktorom ústavný súd v obdobnej veci poukázal na   to,   že   okresný   súd   mal   možnosť   urobiť   okrem   prerušenia   konania   aj „iné   vhodné opatrenia“ (resp. „všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky...“).

Okresný   súd   však   postupoval   tak,   že   konanie   prerušil,   a   to   napriek   tomu,   že sťažovatelia viackrát vzniesli námietky proti prerušeniu konania, ktoré vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nebolo podľa ich názoru dôvodné.

Okresný   súd   radšej   konanie   prerušil,   čím   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní. Krajský súd však tento nezákonný postup bez bližšieho právneho odôvodnenia potvrdil a svojím rozhodnutím tiež prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Podľa   sťažovateľov „príslušný   súd   podľa   sťažovateľov   teda   svojim   nesprávnym postupom   porušil   ust.   §   6   OSP   podľa   ktorého   v   konaní   postupuje   súd   v   súčinnosti   so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ako aj ust. § 100 OSP, podľa ktorého, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá...“

Sťažovatelia poukázali aj na judikatúru ústavného súdu, ktorý o prerušení konania vo vzťahu   k   prieťahom   v   konaní   vo   svojej   novšej   judikatúre   uvádza:   „To   však   ešte neznamená, že voľnosť posudzovania dôvodov prerušenia konania všeobecným súdom je bez obmedzenia a že je ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm.   c)   OSP,   tak   ako   napokon   každé   zákonné   ustanovenie,   sa   totiž   musí   vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Pretože zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená   v   tomto   článku   ústavy   a   ktorá   ukladá   povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.“

Sťažovatelia   taktiež   poukázali   na   judikatúru   týkajúcu   sa   prieťahov   v   konaní spôsobených   prerušením   konania,   podľa   ktorej   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   pre porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v prípadoch konaní pred všeobecným súdom, ktoré sú prerušené, treba rozlišovať, či došlo k prerušeniu konania pred všeobecným súdom z obligatórnych dôvodov (§ 109 ods. 1 OSP) alebo z fakultatívnych dôvodov (§ 109 ods. 2 OSP). V tejto súvislosti považujú sťažovatelia pre posúdenie tejto sťažnosti za významný najmä tento právny názor ústavného súdu, ktorý uviedol, že „ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať ku   zbytočným   prieťahom.   Tieto   konania   nie   sú   spôsobilým   predmetom   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Naproti   tomu   v   prípade   konaní   prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať,   či   nečinnosť   všeobecného   súdu   je   dôvodná,   teda   či   nebolo   jeho   povinnosťou pokračovať v konaní. (napr. nález I. ÚS 21/2000.)“.

V ďalšom významom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že „prerušenie konania samo osebe nemôže totiž ospravedlniť celkovú dĺžku jeho trvania v prípade, že existuje reálna hrozba, ktorá zakladá možnosť porušenia práva účastníka na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“.

V   zmysle   uvedenej   judikatúry   ústavného   súdu   a   najmä   jeho   právneho   názoru vysloveného   v   náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   142/04   by   mal   ústavný   súd   pristupovať   aj k posudzovaniu predmetného prípadu. Z toho dôvodu by mal podľa sťažovateľov skúmať dôvodnosť   prerušenia   konania   sťažovateľom,   ako   aj   ďalšej   nečinnosti   okresného   súdu a právnu relevantnosť ním vykonávaných procesných úkonov v čase trvania prerušeného konania, ako aj opätovné prerušenie konania sp. zn. 7 C 74/05, ku ktorému došlo 2. februára 2009.O   skutočnosti,   že   prerušenie   konania   do   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   v   inom konaní   (ku   ktorému   došlo   v   predmetnom   konaní   sp.   zn.   7   C   74/05   2.   februára   2009 opätovným prerušením konania okresným súdom) je v rozpore s ústavou, svedčia aj viaceré rozhodnutia   ústavného   súdu   k   tejto   otázke.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   „dovolacie konanie totiž nie je zákonnou prekážkou postupu konania taxatívne vymedzenou v § 107 až 111   OSP.   Tieto   ustanovenia   neobsahujú   právnu   normu,   ktorá   by   umožňovala,   aby všeobecný súd nekonal a nerozhodoval vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie. Takýmto ustanovením nie je ani § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pretože dovolacie konanie začína na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý nemožno   subsumovať   pod   citovanú   normu   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Preto všeobecný súd nemôže nekonať a nerozhodovať vo veci len z dôvodu, že v súvisiacom spore je začaté dovolacie konanie, a to ani na základe ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP, pod ktoré nemožno subsumovať mimoriadny opravný prostriedok, na základe ktorého sa začína dovolacie konanie.“.

Sťažovatelia v ďalšom poukázali aj na rozhodnutie ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 197/02 zo 16. apríla 2003 o sťažnosti podanej pre zbytočné prieťahy v pre nich „kľúčovom“ konaní sp. zn. 4 C 204/96, v ktorom uviedol, že v konaní sp. zn. 4 C 204/96 pred   okresným   súdom   prebieha   konanie,   ktoré   po   právnej   ani   faktickej   stránke   nie   je mimoriadne zložité, takže pri sústredenom postupe súdu by bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Pre úplnosť sťažovatelia uviedli, že v tomto náleze ústavný súd rozhodol, že vo veci sp. zn. 4 C 204/96 bolo konaním okresného súdu porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento istý záver ústavný súd vyslovil aj v predchádzajúcich ústavných sťažnostiach sťažovateľov v konaniach, ktoré boli prerušené pre prebiehajúci spor sp. zn. 4 C 204/96, ktoré sa podobne ako konanie sp. zn. 7 C 74/05 vedú na okresnom súde a v ktorých sú sťažovatelia tiež účastníkmi konania. V týchto   nálezoch   ústavného   súdu   (II.   ÚS   78/46   z   26.   mája   2006   a III. ÚS   47/09 z 24. februára 2009) ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo tiež porušené konaním okresného súdu.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na to, že v oboch posudzovaných prípadoch išlo okrem iného aj o namietané prieťahy v konaní spôsobené prerušením súdneho konania podľa   ustanovenia § 109 ods.   2 písm.   c)   OSP z rovnakého dôvodu,   ako to   je v tomto namietanom prípade. Z toho dôvodu možno aj na základe týchto rozhodnutí ústavného súdu v podobných veciach sťažovateľov vysloviť názor, že aj v prípade konania sp. zn. 7 C 74/05 o vydanie bezdôvodného obohatenia ide o vec spadajúcu do bežnej sporovej agendy na všeobecných súdoch.

Sťažovatelia sú toho názoru, že konanie vo veci o vydanie bezdôvodného obohatenia, sp. zn. 7 C 74/05, ktoré vzhľadom na svoju povahu nemožno považovať za zložité, trvá neprimerane   dlho   a   je   možné   ho   označiť   za   neefektívne,   nehospodárne   a   poznačené zbytočnými prieťahmi ako celok. Od 14. septembra 2005 (prvé prerušenie konania) okresný súd nevyhlásil meritórne právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Týmto konaním okresný súd podľa sťažovateľov porušil aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obdobie   od   14.   septembra   2005   do   súčasnosti   možno   jednoznačne   nazvať   ako neefektívne konanie súdu znamenajúce zbytočné prieťahy ako celok, pretože súd konanie prerušil v oboch prípadoch 14. septembra 2005 a 2. februára 2009 bez náležitého dôvodu a nevykonal žiadne iné vhodné opatrenia, aby zabránil prieťahom, ktoré vznikli v dôsledku prerušenia konania.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 74/05 podľa sťažovateľov nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného na okresnom súde má podiel predovšetkým nesprávny postup súdu a jeho nečinnosť, tak ako už bolo uvedené, čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Sťažovatelia sa domnievajú, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 74/05 možno hodnotiť ako nerešpektovanie čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku toho sú sťažovatelia už niekoľko rokov obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva, ktoré je garantované čl. 20 ústavy, pretože bez rozhodnutia o vydaní bezdôvodného obohatenia si nemôžu sťažovatelia úspešne vymáhať svoje právo na úžitky z vlastníctva   nehnuteľností,   resp.   svojej   oprávnenej   držby   v   zmysle   ustanovenia   §   130 Občianskeho   zákonníka.   Už   v   odvolaní   proti   prvému   rozhodnutiu   o   prerušení   konania zo 14. septembra   2005   sťažovatelia   poukazovali   na   tieto   okolnosti.   Pre   neuskutočnenie vypratania predmetných nehnuteľností povinnými v konaní sp. zn. 6 Er 2774/02 vedenom rovnako   na   okresnom   súde,   ktoré   trvá   už   takmer   7   rokov,   nielenže   nemohli   tieto nehnuteľnosti zrekonštruovať, ale ani ich prenajímať tretím osobám za trhovú cenu. Sťažovatelia sa domnievajú, že doba 4 rokov, ktorá uplynula od podania návrhu vo veci samej až dosiaľ, je neprimerane dlhá aj vzhľadom na charakter, a nie príliš veľkú náročnosť tohto konania. Sťažovatelia vidia nemajetkovú ujmu v ich pretrvávajúcom pocite právnej   neistoty,   beznádeje   a   nespravodlivosti   sprevádzajúcich   porušovanie   základného práva na konanie súdu bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   niekoľkokrát   sťažnosť   dopĺňali.   Petit   návrhu   dopĺňali   podaniami zo 6. augusta 2009 a 12. decembra 2009, ktorými namietali aj postup krajského súdu sp. zn. 10 NcC 27/2009. Sťažovatelia podali námietku zaujatosti voči sudkyni okresného súdu, ktorú   krajský   súd   vybavil   prípisom   č.   k.   10   NcC   27/2009-92   z 29.   mája   2009   bez meritórneho   rozhodnutia,   pretože   sťažovatelia   namietali   len   procesný   postup   v konaní. Podaním doručeným ústavnému súdu 24. marca 2010 ustálili návrh na rozhodnutie takto: „1.   Základné   právo   J.   M.,   trvale   bytom   Rakúska   republika   a I.   M.,...   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   iných   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských právach,   ktorých   je   Slovenská   republika   zmluvnou   stranou,   a   ktoré   sú   súčasťou   jej právneho poriadku podľa čl. 154c Ústavy SR bolo postupom a rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C 74/2005 - 52 zo dňa 02.02.2009 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 140/2009 - 89 zo dňa 29.05.2009 a jeho zásahom č.k. 10NCC 27/2009-92 zo dňa 29.05.2009 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 7C 74/2005 - 52 zo dňa 02.02.2009 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co 140/2009 - 89 zo dňa 29.05.2009.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje predložiť Okresného súdu Dunajská Streda spis spis. zn. 7C 74/2005 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľov uplatnenou podaním zo dňa 08.04.2009 a Krajskému súdu v Trnave Ústavný súd   Slovenskej   republiky   zároveň   týmto   prikazuje   o   tejto   námietke   zaujatosti   náležite rozhodnúť.

4. Základné právo J. M., trvale bytom Rakúska republika a I. M.,... na prerokovanie a rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj iných medzinárodných zmlúv o ľudských právach, ktorých je Slovenská republika zmluvnou stranou,   a   ktoré   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   podľa   čl.   154c   Ústavy   SR   bolo nečinnosťou a postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod spis. zn. 7C 74/2005 porušené.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Dunajská Streda, aby vo veci vedenej pod spis. zn. 7C 74/2005 pokračoval v konaní a ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.,   trvale   bytom Rakúska republika finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- € a sťažovateľke I. M., trvale bytom Rakúska republika finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- €, ktoré je Okresný súd Dunajská   Streda   povinný   vyplatiť   sťažovateľom   v lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.,   trvale   bytom Rakúska   republika   a sťažovateľke   I.   M.,   trvale   bytom   Rakúska   republika   náhradu   trov konania - právneho zastúpenia vo výške 797,36 € (2 x 4 úkony v hodnote 92,72,- €, 8 x režijný paušál 6,95,- € za prevzatie a prípravu zastúpenia, vypracovanie ústavnej sťažnosti a dve písomné podania vo veci samej zo dňa 06.08.2009 a 11.122009), ktoré je Okresný súd Dunajská Streda povinný zaplatiť sťažovateľom na účet právneho zástupcu sťažovateľov v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Z posledného   upresneného   sťažnostného   návrhu   –   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením okresného súdu č. k.   7   C   74/05-52   z 2.   februára   2009   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k. 10 Co/140/09-89   z 29.   mája   2009   o „druhom“   prerušení   konania   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a či   postupom   okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   74/05   došlo   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a napokon   či   došlo   do   zásahu   označených   práv   sťažovateľov   postupom   a rozhodnutím krajského súdu č. k. 10 NcC 27/09-92 z 29. mája 2009.

1. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 74/05-52 z 2. februára 2009, ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovatelia napadli porušenie označených práv postupom a uznesením okresného súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uvedené uznesenie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd   na základe   odvolania   sťažovateľky   a vo   veci   rozhodol   uznesením   z 29.   mája 2009. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k postupu a uzneseniu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 10 Co/140/09-89 z 29. mája 2009, ktorým krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa z dôvodu jeho oneskoreného podania a potvrdil   uznesenie okresného súdu   z 2.   februára 2009,   ktorým   konanie prerušil   až do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci dovolania vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/1996.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Citovaný čl.   46   ods.   1   ústavy   (a v danom   kontexte   aj čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je primárnou   ústavnou   bázou   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa otázky prerušenia konania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu najmä vyplýva: „Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (zákona   č.   99/1963   Zb.   v   znení   neskorších   zmien   a   doplnení)   prerušil   konanie   do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o dovolaní vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 4C 204/1996, keď účinok skoršieho prerušenia konania (do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci,   kvôli   ktorej   došlo   aj   k   prerušeniu   konania v prejednávanej   veci)   síce   zanikol   právoplatnosťou   zmeňujúceho   rozsudku   odvolacieho súdu (rozsudok Krajského súdu v Trnave z 8. októbra 2008 sp. zn. 24Co/50/2008), avšak takýto rozsudok žalobkyňa (Slovenská republika reprezentovaná Okresnou prokuratúrou D.) napadla dovolaním. Predmetom konania súdu prvého stupňa jeho sp. zn. 4C 204/1996 je   potom   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   teda   aj   otázka   vlastníctva   k nehnuteľnosti majúcej byť užívanej žalovanými (podľa žaloby bez právneho dôvodu) a s ňou súvisiaca otázka,   na   úkor   koho   pripadne   malo   dôjsť   k vzniku   bezdôvodného   obohatenia;   pričom rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o dovolaní môže mať pre rozhodnutie v prejednávanej veci význam (aby sa predišlo í nezvratnému stavu v prípade nestotožnenia sa dovolacieho súdu s tým, ako skoršiu vec posúdil súd odvolací).

Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie obaja žalobcovia (z toho len žalobkyňa 2/ včas, ako bude uvedené i v ďalšej časti) a navrhli ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali predovšetkým nesprávnosť posúdenia súdom prvého stupňa otázky významu výsledku skoršieho konania pre konanie v prejednávanej veci (v ktorom nie je spochybnené vlastníctvo, ale prevod majetku štátu) za situácie, keď žalobcom už ich postavenie oprávnených držiteľov nehnuteľnosti užívanej žalovanými poskytuje oprávnenie domáhať sa aj úžitkov z veci po dobu oprávnenej držby (§ 130 ods. 1 O. z.) a podľa ich názoru (žalobcov) jedinými správnymi rozhodnutiami (inak v celej plejáde sporov za účasti žalobcov) bolo zamietnutie návrhu žalovanej na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 4C/73/2005 (uznesenie zo 16. februára 2006) a zrušenie iného uznesenia súdu prvého stupňa (prerušujúceho konanie)   v konaní Krajského súdu v Trnave jeho sp. zn. 23Co 247/03 (uznesenie zo 17. februára 2004). Súd prvého stupňa napokon   podľa   odvolateľov   nevykonaním   dokazovania   na   otázku   významu   výsledku skoršieho konania pre konanie v prejednávanej veci odňal účastníkom aj možnosť konať pred súdom.

Žalovaní navrhli napadnuté uznesenie potvrdiť v podstate pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, keď ustálenie neplatnosti aj nimi spochybňovaných, zmlúv môže otvoriť cestu k odkúpeniu bytu obývaného nimi (žalovanými) po celé toky.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. celú vec (prerušenia konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zo zákonom   ustanovených   prípadov   potreby   prejednania   veci   na   pojednávaní)   a   dospel k záveru,   že   odvolanie   žalobcu   1/   treba   pre   jeho   oneskorenosť   odmietnuť   a   včasnému odvolaniu žalobkyne 2/ nemožno priznať úspech.

Pokiaľ šlo totiž o odvolanie žalobcu 1/, tomu bolo napadnuté uznesenie doručené ešte   5.   februára   2009,   lehota   na   odvolanie   tomuto   účastníkovi   preto   začala   plynúť   6. februára 2009 a posledný deň takejto lehoty pripadol na piatok 20. februára 2009 (inak deň, kedy uznesenie bolo doručené druhej odvolateľke, teda žalobkyni 2/). Pretože však žalobca 1/ podal odvolanie až spoločne so žalobkyňou 2/ (jedným podaním) a to osobne na súde   prvého   stupňa   až   9.   marca   2009   (tu   por.   aj   č.   1.   58   -   64),   jeho   odvolanie   bolo oneskoreným a odvolaciemu súdu neostalo iné, než toto odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. i v spojení s ust § 204 ods. 1 a § 57 rovnakého zákona odmietnuť.

Odvolanie žalobkyne 2/ potom bolo včasným, nebolo však dôvodným. Odhliadajúc tu od nie celkom presného označovania (oboma žalobcami) jednotlivých rozhodnutí súdov za správne či nesprávne (žalobcovia totiž zrejme prehliadli, že ak na správnosť bolo by treba usudzovať v prípade všetkých rozhodnutí považujúcich prerušenie konania v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci za nedôvodné, prinajmenšom časť   takejto   pomyselnej   slávy   musela   by   uspieť   nielen   na   rozhodnutiach   žalobcami v odvolaní výslovne pochválených, ale aj na uznesení Krajského súdu v Trnave z 31. júla 2007 č. k. 10Co/370/2006-127, ktorým došlo k potvrdeniu uznesenia zamietajúceho návrh na prerušenie konania súdu prvého stupňa jeho sp. zn. 4C/73/2005) to bol totiž práve právny   dôvod   uplatnený   odvolaním,   ktorý   záver   o   potrebe   prerušenia   konania   v   tejto konkrétnej veci podporoval (a nie ho naopak vyvracal).

Podľa § 130 ods. 1 vety prvej O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,   že   mu   vec alebo   právo patrí,   je držiteľom   oprávneným a   podľa odseku   2 tohto ustanovenia ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.

Súhlasiť potom síce treba s odvolateľkou (resp. aj s jej spoločníkom v spore napriek oneskorenosti jeho odvolania), že práva obdobné tým uplatňovaným aj v prejednávanej veci zakladá   nielen   inštitút   vlastníctva,   ale   už   i   status   dotyčnej   osoby   ako   dobromyseľného a preto oprávneného držiteľa práva, tu však o možnosť uplatnenia tejto právnej konštrukcie nemohlo ísť z jednoduchého dôvodu a to preto, že žiadnemu zo žalobcov práve postavenie oprávnených držiteľov už v čase začatia konania v prejednávanej veci (a tým skôr v čase prerušenia   konania   či   rozhodovania   o   odvolaní   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   tak   stalo) prislúchať   nemohlo.   Žalobcovia   totiž   opomenuli,   že   platná   právna   úprava   vyžaduje dobromyseľnosť o oprávnenej držbe veci ä práva po celý čas takejto držby (nielen v čase jej započatia) a táto podmienka nemohla byť v prejednávanej veci splnená už pre spochybnenie platnosti nadobudnutia žalobcami vlastníckeho práva relatívne dávno v minulosti (konanie zakladajúce tzv. pokračujúci dôvod prerušenia konania v prejednávanej veci, teda konanie súdu   prvého   stupňa   jeho   sp.   zn.   4C   204/1996   začalo   ešte   v   roku   1996,   kým   konanie v prejednávanej   veci   až   7.   apríla   2005   pri   nepochybnej   vedomosti   žalobcov   o   behu skoršieho konania).

Práve z tohto dôvodu (pre nedostatok statusu žalobcov ako oprávnených držiteľov) mohlo byť základom aj ich práv uplatňovaných v prejednávanej veci len právo vlastnícke a tu   treba   súhlasiť   so   súdom   prvého   stupňa,   že   v   tomto   smere   šlo   nielen   v   čase rozhodovania napadnutým uznesením, ale i v čase rozhodovania o odvolaniach žalobcov proti nemu o stále otvorenú otázku (napadnutie ztneňujúceho rozsudku odvolacieho súdu dovolaním,   o ktorého   včasnosti   nepanovali   pochybnosti   je   totiž   spojené   s   povinnosťou dovolacieho súdu vyporiadať sa s problémom správností rozsudku odvolacieho súdu vecne). Ak potom z ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. citovaného (v odôvodnení napadnutého   uznesenia) už súdom   prvého stupňa celkom jednoznačne   vyplýva   možnosť súdu prerušiť konanie v prípadoch v takomto ustanovení zmienených (teda aj v prípade behu   konania   zaoberajúceho   sa   otázkou   významnou   pre   rozhodnutie   súdu   v   konaní majúcom sa potenciálne prerušiť), odvolanie žalobkyne 2/ proti uzneseniu využívajúcemu takúto možnosť (a to pri existencii zákonom ustanoveného dôvodu na jej využitie) bolo bez nádeje na úspech.

To platilo tým skôr, ak dôvodnou nebola ani námietka z odvolania o nepodaní nikým návrhu na prerušenie konania (podmienkou postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. návrh nie je) a napokon ani tá, podľa ktorej súd prvého stupňa nevykonaním dokazovania na otázku významu výsledku skoršieho konania pre rozhodnutie v prejednávanej veci mal účastníkom   konania   (zrejme   žalobcom)   odňať   možnosť   konať   pred   súdom   (tu   totiž odvolateľom zrejme uniklo, že predmetom dokazovania nie sú skutočnosti známe súdu z jeho činnosti, k čomu evidentne patrí aj obsah spisov, tu napokon por. aj § 121 O. s. p.). Odvolací súd preto rozhodujúc o odvolaní žalobkyne 2/ napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. a. p. potvrdil.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom   krajského   súdu,   teda   s   jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení   vo   veci. Uvedený   výklad   krajského   súdu   však   nie   je   možné   považovať   za odporujúci   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci   nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   treba   považovať prerušenie konania v okolnostiach danej veci za ústavne konformné. Krajský súd dostatočne a relevantným spôsobom   odpovedal   aj na argumentáciu   sťažovateľov,   podľa   ktorej   toto prerušenie konania považovali za protizákonné.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského   súdu.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných súdov,   ktoré   sú   „pánmi   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavnému   súdu   neušlo   pozornosti,   že   vo   vzťahu k sťažovateľovi   bolo   možné   ústavnú   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 10 Co/140/09-89 z 29. mája 2009 odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ proti súvisiacemu uzneseniu okresného súdu nepodal včas ani odvolanie.

3. Sťažovatelia tiež namietali, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   7   C   74/05   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02).

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   okresného   súdu,   v ktorom podľa sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo na základe najprv na základe uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 74/05-32 zo 14. septembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 11 Co/409/05-42 z 29. mája 2006 prerušené „až do právoplatného skončenia   veci   prejednávanej   na   Okresnom   súde   v Dunajskej   Strede   pod   sp.   zn. 4C 204/96“. Uvedené uznesenia sťažovatelia v petite sťažnosti však nenapadli. Z dôvodu prerušenia   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom,   kým   nedošlo   k odpadnutiu prekážky   prerušeného   konania   postupom   predvídaným   v uvedenom   súdnom   rozhodnutí, nemohli   sa   v prerušovanom   konaní   vykonávať   žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva,   tak   ako   to   už   bolo   uvedené.   Konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 4 C 204/96   bolo   právoplatne   skončené   10.   novembra   2008,   teda   aj   zbytočné   prieťahy v konaní mohli vzniknúť iba od uvedeného dňa, avšak okresný súd svojím uznesením č. k. 7 C 74/05-52 z 2. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 10 Co/140/09-89 z 29. mája 2009 opakovane prerušil, ako to bolo v predošlej časti tohto rozhodnutia konštatované, ústavne konformným spôsobom, teda v danej veci existuje aj v súčasnosti relevantný dôvod na prerušenie konania, resp. prekážka prerušenia napadnutého konania ešte neodpadla.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie právne relevantnej prekážky jeho postupu, tak ako to je aj v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03),   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. V časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietajú porušenie označených   ústavných   práv prípisom krajského súdu č. k. 10 NcC 27/2009-92 z 29. mája 2009, ústavný súd konštatuje, že   medzi   porušením   označených   práv   sťažovateľov   a prípisom   krajského   súdu,   ktorým krajský súd nerozhodol o vylúčení konajúcej sudkyne, nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, „pretože pre taký postup nevznikol dôvod“. V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť tiež odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010