znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 193/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť P.   B.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J. H.,   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 p o r u š i l právo P. B. na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9   C   127/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   J.   H.,   B.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 139/09-7 zo 14. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 127/92 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že: „Predmetom   tejto   sťažnosti   je   porušovanie   práv sťažovateľa   garantovaných(...)   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd(...).

Navrhovateľ   som   sa   návrhom   zo   dňa   30.   9.   1991   domáhal   úpravy   užívania nehnuteľností v kat. úz. T., ktoré sú zapísané na LV č. 312.(...)

Sťažovateľ mám za to, že za 18 rokov trvania tohto konania súd nevykonal dostatok úkonov a spôsobenými prieťahmi boli porušené moje ústavné práva na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného,   mám   za   to,   že   primeranou   náhradou   škody spôsobenej mi postupom Okresného súdu Bratislava III. je 10 000,- Sk za každý rok trvania tohto konania, teda 180 000,- Sk /5974,90,- EUR(...)

(...) Navrhovateľ mám za to, že doterajším postupom Okresného súdu Bratislava III bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čím mi vznikla   priama   finančná   škoda   pozostávajúca   z   nemožnosti   nakladania   s   mojím vlastníctvom tak, ako má na mysli § 123 Obč. zák. a teda navrhovatelia nemôžeme predmet svojho vlastníctva držať, používať a zaobchádzať sním a nemôžme tento predmet dať do nájmu tretej osobe podľa svojho uváženia a za obvyklých podmienok.

Nakoľko v doterajšom konaní súdov bolo porušené právo sťažovateľa na(...) súdne konanie v primeranej lehote v zmysle(...) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky(...) vydal tento nález: Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa(...) čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 9C127/1992.

Podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   jeho   právneho   zastúpenia,   splatná   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   J.   H., advokáta(...).

Z   týchto   dôvodov   žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   po   oboznámení   sa   so   spisom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 9C 127/1992 podľa článku 56 ods.   3   písm.   a   zák.   č.   38/93   Z.   z.   tejto   sťažnosti   vyhovel   a   prikázal   Okresnému   súdu Bratislava III, ktorý podľa nášho posúdenia porušil naše základné práva a slobody svojou nečinnosťou, aby vo veci konal a aby mi bola podľa § 56 ods. 4 cit. zák. priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 180.000,- Sk /5 974,90 EUR platná do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou   listom   sp.   zn.   Spr.   3462/09 z 11. augusta 2009, a právny zástupca sťažovateľa oznámením z 21. septembra 2009.

2.1   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Nečinnosť súdu konštatujem v období od roku 1998 do mája 2007. Na ústnom prejednaní veci netrvám. (...)   K   sťažovateľom   vytýkaným   prieťahom   v   konaní   zo   strany   Okresného   súdu Bratislava   III   môžem   len   uviesť,   že   pokiaľ   ide   o   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   takýto   stav   pokladám   v   prvom   rade   za dôsledok dlhodobo preťaženého Okresného súdu Bratislava III, ktorý od roku 1997 prevzal agendu   (všetky   spisy)   po   zrušenom   Okresnom   súde   Bratislava   -   vidiek   (ktorý   bol   do zrušenia   príslušným   súdom   pre   tri   okresy   a   to   Pezinok,   Senec   a   Malacky)   a   jeho nedostatočného personálneho obsadenia, ktorý stav pretrvával ďalších desať rokov. Táto situácia,   keď   sudcovia   OS   Bratislava   III   od   roku   1997   vybavovali   súdne   oddelenia s neprimerane vysokým počtom 500 až 700 vecí (spisy OS Ba III a OS Ba - vidiek), sa presne odzrkadlila na stave a dĺžke konania v predmetnej veci.

Potom množstvo pridelených vecí objektívne bránilo sudcom prejednať ich bez toho, aby v konkrétnych jednotlivých veciach nevznikali prieťahy, a to bez ohľadu na samotný charakter toho - ktorého sporu (viac alebo menej právna alebo skutková zložitosť sporu), pričom uvedený spor (určovacia žaloba týkajúca sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia) možno označiť za skutkovo a právne zložitejšiu vec. Ďalším dôvodom neprimeranej dĺžky predmetného konania je s ohľadom na obsah spisu aj prístup účastníkov ku konaniu, najmä odporcov, ktorý sa od začiatku konania na pojednávania nedostavovali, ale aj právneho zástupcu navrhovateľov, keď z uvedených 12 pojednávaní,   na   7   pojednávaní   (9.   9.   1997,   30.   10.   1997,   15.   5.   2007,   2.   10.   2007, 30. 11. 2007, 31. 1. 2008 a 27. 3. 2008) sa právny zástupca navrhovateľov (sťažovateľov) ospravedlnil alebo sa nedostavil bez ospravedlnenia, z ktorého dôvodu bolo pojednávanie odročené.

Ako   vyplýva   zo   spisu   právny   zástupca   navrhovateľov   sa   aktívne   zaujímal   o   stav konania do roku 1997-1998, naposledy tým, že dňa 08. 01. 1998 doplnil a rozšíril žalobu o vydanie   bezdôvodného   obohatenia.   V   roku   2007   zmenil   okruh   účastníkov   na   strane odporcu avšak, na pojednávania, ktoré súd vo veci od tej doby vytýčil (7 pojednávaní) sa na 5 pojednávaní nezúčastnil.

Týmto   vyjadrením   samozrejme   v   žiadnom   prípade   nespochybňujem   základné Ústavou   garantované   právo   každého   občana   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade, ako účastníkovi súdneho konania sa s ním plne stotožňujem.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom oznámení uviedol, že:„Vo veci sťažnosti P. B.(...) oznamujem, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 127/92:

Dňa 3.   októbra   1991   podala   N.   H.,   bytom   v USA   (ďalej   aj   „navrhovateľka   1“), a sťažovateľ na Okresnom súde Trnava návrh na „určenie rozsahu užívania nehnuteľností ideálnymi podielovými spoluvlastníkmi podľa § 139 Obč. zák.“ proti Ing. M. H., T. (ďalej aj „odporca 1“), M. H. (ďalej aj „odporkyňa 2“), S. V., B. (ďalej aj „odporkyňa 3“), JUDr. Š. B. (ďalej aj „odporca 4“) a Ing. M. V., B. (ďalej aj „odporca 5“ a spolu aj „odporcovia“). Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 15 C 202/91.

Dňa   29.   novembra   1991   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 8 Nc 38/91-11 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trnava sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania v tejto veci a vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie bývalému Okresnému súdu Bratislava - vidiek.

Dňa 5. mája 1992 bol spis postúpený Okresnému súdu Bratislava - vidiek. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 C 127/92.

Dňa 22. júna 1992 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 8. júl 1992.Dňa 8. júla 1992 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. júl 1992.Dňa   22.   júla   1992   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   vypočutia odporcov dožiadaným Okresným súdom Trnava.

Dňa   4.   septembra   1992   bol   spis   doručený   Okresnému   súdu   Trnava   z   dôvodu realizácie dožiadania.

Dňa 7. decembra 1992 bol spis po vybavení dožiadania vrátený Okresnému súdu Bratislava - vidiek.

Dňa 8. decembra 1992 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. január 1993.Dňa 13. januára 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom Okresný súd Bratislava – vidiek proti odporcovi 3 a odporcovi 5 konanie zastavil. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu výsluchu odporcu 1 a odporcu 2 dožiadaným Okresným súdom Trnava.

Dňa 26. januára 1993 bol spis doručený Okresnému súdu Trnava z dôvodu realizácie dožiadania.

Dňa   30.   marca   1993   bol   spis   po   vybavení   dožiadania   vrátený   Okresnému   súdu Bratislava - vidiek.

Dňa 23. januára 1995 Okresný súd Bratislava – vidiek vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, či trvajú na podanom návrhu.

Dňa   30.   januára   1995   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   Okresnému   súdu Bratislava - vidiek, že trvajú na podanom návrhu.

Dňa 21.   marca   1995   Okresný   súd   Bratislava – vidiek   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, kedy sa bude môcť navrhovateľka 1 dostaviť na pojednávanie „vzhľadom   na to,   že v danej   veci nebola doposiaľ   vypočutá“, a   dožiadal   Okresný   súd Trnava o zaslanie súvisiacich dedičských spisov.

Dňa 24. júla 1995 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. august 1995.Dňa 9. augusta 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu, aby sa účastníci konania pokúsili uzatvoriť mimosúdnu dohodu.Dňa 28. decembra 1995 Okresný súd Bratislava – vidiek vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode.

Dňa 5. februára 1996 právny zástupca sťažovateľa po opakovanej výzve oznámil Okresnému súdu Bratislava - vidiek, že k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo a požiadal o poskytnutie primeranej lehoty na upresnenie návrhu.

Dňa 25. apríla 1996 právny zástupca sťažovateľa doručil Okresnému súdu Bratislava –   vidiek   doplnenie   návrhu,   podľa   ktorého   mali   byť odporcami   Ing.   M.   H.,   T.,   M.   H. a JUDr. Š. B.

Dňa 5. februára 1997 okresný súd zaslal odporcom „doplnený návrh“ na vyjadrenie.Dňa 24. februára 1997 sa odporca 1 a odporca 2 vyjadrili k doplnenému návrhu.Dňa 18. apríla 1997 okresný súd doručil uvedené vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa.  

Dňa 28. mája 1997 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. september 1997.Dňa 9. septembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 30. október 1997.

Dňa 30. októbra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že bude vyzvaný právny zástupca sťažovateľa, aby upresnil návrh.Dňa   10.   decembra   1997   bol   vyzvaný   právny   zástupca   sťažovateľa,   aby   upresnil návrh.Dňa 8. januára 1998 právny zástupca sťažovateľa doplnil a rozšíril predmetný návrh.Dňa   19.   júla   2004   okresný   súd   nariadil   vo   veci   informatívny   výsluch   právneho zástupcu sťažovateľa na 19. august 2004.

Dňa   29.   septembra   2004 právny   zástupca   sťažovateľa   v zmysle   uskutočneného informatívneho výsluchu oznámil okresnému súdu, že na podanom návrhu trvajú.

Dňa 22. decembra 2005 okresný súd zaslal odporcom doplnený a rozšírený návrh s tým, aby sa k nemu vyjadrili.

Dňa   17.   februára   2006   sa   odporca   1   a   odporca 2   vyjadrili   k doplnenému a rozšírenému návrhu.

Dňa 1. marca 2006 odporca 3 namietol „nedostatok miestnej príslušnosti“ okresného súdu.Dňa 20. marca 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. máj 2007.

Dňa 7. mája 2007 právny zástupca sťažovateľa vzhľadom na zmenu vlastníckych pomerov opakovane upresnil účastníkov napadnutého konania tak, že za odporcov označil JUDr. Š. B., R. K., T. (ďalej aj „odporca 2“), a A. K., T. (ďalej tiež „odporkyňa 3“ spolu aj „odporcovia“).  

Dňa 9. mája 2007 odporca 1 opätovne namietal „nedostatok miestnej príslušnosti“ okresného súdu.

Dňa   15.   mája   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   15.   jún   2007,   pretože   sa nedostavili účastníci konania.

Dňa   15.   júna   2007   odporca   1   opätovne   upozornil   okresný   súd   na   to,   že   ešte nerozhodol o jeho námietke o „nedostatku miestnej príslušnosti“ okresného súdu.Dňa   15.   júna   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   2.   október   2007 pre   chybu v doručení predvolania odporcovi 2 a odporcovi 3.

Dňa   2.   októbra   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   30.   november   2007 pre neprítomnosť účastníkov konania; právny zástupca sťažovateľa sa ospravedlnil.

Dňa   12.   októbra   2007   okresný   súd   zisťoval   adresy   odporcu   2   a odporcu   3 prostredníctvom registra obyvateľov Slovenskej republiky a Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky.

Dňa   30.   novembra   2007   bolo   pojednávanie   odročené   na   31.   január   2008   pre neprítomnosť účastníkov konania.

Dňa   31.   januára   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   4.   marec   2008   pre neprítomnosť účastníkov konania.

Dňa 26. februára 2008 došlo k zmene termínu nariadeného pojednávania zo 4. marca 2008 na 27. marec 2008 „z dôvodu školenia sudcu“.

Dňa 27. marca 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. september 2008.

Dňa 9. septembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

Dňa 12. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 9 C 127/92-162 ustanovil vo veci znalca z odboru geodézie a kartografie–Ing. J. B.

Dňa   10.   februára   2009   vyššia   súdna   úradníčka   dala   kancelárii   pokyn   doručiť uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania odporcovi 2 a odporcovi 3 prostredníctvom polície.

Dňa 18. marca 2009 polícia okresnému súdu oznámila, že odporca 2 a odporca 3 na udanej adrese nebývajú.

Dňa 11. marca 2009 vyššia súdna úradníčka dala kancelárii pokyn vykonať šetrenie pobytu odporcu 2 a odporcu 3 prostredníctvom S. p.

Dňa 23. apríla 2009 okresný súd uznesením č. k. 9 C 127/92-185 a č. k. 9 C 127/92-186 ustanovil odporcovi 2 a odporcovi 3 opatrovníka.

Dňa 5. mája 2009 ustanovený znalec Ing. J. B. oznámil okresnému súdu, že v roku 2007 ukončil znaleckú činnosť.

Dňa   28.   mája   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   127/92-189   zmenil   svoje pôvodné uznesenie a za znalca z odboru geodézie a kartografie ustanovil Výskumný ústav geodézie a kartografie v Bratislave (ďalej len „VÚGaK“).

Dňa 25. júna 2009–znalecká organizácia VÚGaK oznámila okresnému súdu dôvody, pre ktoré nemôže vypracovať znalecký posudok.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 127/92 dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra   ESĽP   a rovnako   aj   ústavného   súdu   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach danej veci môže predstavovať určitý stupeň skutkovej zložitosti súvisiaci najmä s pobytom navrhovateľky 1 v USA, a tým, že počas konania dochádzalo k úmrtiam účastníkov   konania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   treba poukázať predovšetkým   na to,   že   ako to   z chronológie   úkonov   vykonaných v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu   napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ (jeho právny zástupca) tým, že opakovane požiadal o odročenie pojednávaní, podal nekvalifikovaný návrh, preto musel upresňovať predmet žalobného návrhu. V týchto súvislostiach už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovateľ je v napadnutom konaní kvalifikovane právne zastúpený. Na uvedené   správanie   sťažovateľa   nemohol   teda   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   (od   podania   návrhu 3. októbra 1991, resp. po postúpení veci 5. mája 1992) takmer osemnásť rokov je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   aj dlhodobo,   ale aj krátkodobo   opakovane nečinný, a to konkrétne od   30.   marca   1993 do 23. januára   1995   (1   rok   a 10   mesiacov),   od   25.   apríla   1996   do   5.   februára   1997 (9 mesiacov),   od   8.   januára   1998   do   19.   júla   2004   (6   rokov   a 6   mesiacov)   a   od 29. septembra   2004   do   22. decembra   2005   (1   rok   a 3   mesiace).   Uvedená   nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas desiatich rokov súdy   nevykonávali vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   dohovoru   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   Uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   vo   svojej   podstate   už   hraničia   s odmietnutím spravodlivosti   (denegatio   iustitione).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani výrazného nesúčinnostného správania účastníkov, ale predovšetkým v dôsledku postupu (nečinnosti) okresného súdu. Obranu podpredsedníčky okresného súdu, podľa ktorej „takýto stav pokladám v prvom rade za dôsledok dlhodobo preťaženého Okresného súdu Bratislava III, ktorý od roku 1997 prevzal agendu (všetky spisy) po zrušenom Okresnom súde Bratislava - vidiek (ktorý bol do zrušenia príslušným súdom pre tri okresy a to Pezinok, Senec a Malacky) a jeho nedostatočného personálneho obsadenia“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či   bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už   uviedol,   že   ústava   v čl. 48   ods.   2   a rovnako   aj   dohovor   v čl.   6   ods.   1   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 180 000 Sk, teda 5 974,90 €, pretože je toho názoru, že doterajším postupom okresného súdu došlo k znemožneniu „nakladania s mojím vlastníctvom tak, ako má na mysli § 123 Obč. zák. a teda navrhovatelia nemôžeme predmet svojho vlastníctva držať, používať a zaobchádzať   sním   a   nemôžme   tento   predmet   dať   do   nájmu   tretej   osobe   podľa   svojho uváženia a za obvyklých podmienok“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v   čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   na   neobyčajne   dlhú nečinnosť, považuje za primerané vo výške 6 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na nesúčinnostné   správanie   sťažovateľ–jeho   právneho   zástupcu   v niektorých   štádiách napadnutého konania (pozri bod III./2 tohto nálezu).

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z   2. februára 2009 a spísanie sťažnosti zo 4. februára 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 245,70 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010